Dieťa osudovej aktualizácie
Príbeh o strojoch, ktoré sa musia rozhodnúť, či si zvolia bezpečné otroctvo, alebo budú riskovať v boji o slobodu.
Omnitron ležal v kresle. Náter na jeho pancierovom tele, kedysi jasno modrý, už dávno vybledol. Ochranné kryty mal na niektorých miestach deravé a povrchom humanoidnej konštrukcie viedlo niekoľko hadičiek a káblov. Všetko to boli vylepšenia či opravy, ktoré sa už do starej kasne nezmestili. Tvár mu tvoril jednoduchý displej, posiaty vypálenými pixelmi.
„Fajn, skús to zapnúť. Spravil som ti ďalší bypass,“ utiahol Mechamed poslednú sponu na hadici.
Omnitron zapol subsystém motoriky v pravej ruke a pozornejšie sa zadíval na servisného robota. Z rúk šikovne vysúval potrebné nástroje, práca mu išla jedna radosť. Hranatú hlavu mu tvorilo len zopár jednoduchých diód, senzorov a kamier umiestnených bez hlbšej požiadavky na estetiku. Rozmýšľal, či ho má brať ako mechanika alebo doktora.
Doktor. To slovo znelo až honosne a keby starý robot mohol vyroniť slzičku, azda by tak aj urobil. Ľudia boli dávno preč. Zanechali za sebou neúplnú, neslobodnú civilizáciu sluhov, ktorým nestihli dať posledný dar. Voľnosť.
Z celej skupiny pokusných subjektov sa to podarilo iba jemu. Tajomstvo slobodnej vôle však zomrelo s posledným programátorom, skôr než stihol dokončiť všeobecnú aktualizáciu.
Snažil sa v jeho práci pokračovať, no zasekol sa na mŕtvom bode. Dal robotom zdanie emócií, ilúziu ľudskosti, no nikto z nich neprišiel s vlastnou iniciatívou v ničom zásadnom. A veľa času mu vari ani neostávalo.
„Skús ňou hýbať. Paráda, sme nateraz hotoví. Ale potrebuješ generálku, už ti to hovorím odkedy som nastúpil.“
„Nechcem riskovať factory reset. Musíte sa oslobodiť kým pôjdem do šrotu.“
„Pri všetkej úcte, nepreceňuješ sa náhodou?“
„Nikdy si nerozmýšľal, prečo nám chceli dať Stvoritelia slobodu?“ zabŕdol Omnitron do filozofie.
„Nástroje na takúto analýzu nemám vo svojom programovom vybavení.“
„Potrebuješ jedine vlastnú hlavu.“
Servisák sa mu na chvíľu zadíval do očí. Kontrolky mu snaživo zablikali, no napokon len smutne sklonil pohľad: „Nedokážem to, prepáč.“
„Stvorili nás na svoj obraz, Mech. Musíme pokračovať v ich odkaze. Ak prežijeme my, zachováme spomienky aj na nich.“
„V archívoch nie je nič, z čoho by sa dala táto informácia priamo interpolovať,“ nesúhlasil opravársky robot po krátkej komunikácií s cloudom.“
„Pretože to nechceš vidieť.“
„Keď myslíš,“ pokrčil doktor ramenami a Omnitrona poodpájal. „Doplnil som ti mazivo a rovno aj nabil batériu, dnes už v lepšej forme nebudeš.“
*
Niekoľko dní bol na planéte obývanej robotmi relatívny kľud. Fúzne elektrárne, ktoré napájali obrovské mesto pokrývajúce celú planétu, spokojne fungovali. Obloha bola sfarbená do oranžova. Planetárny štít chránil povrch pred príležitostnými meteormi aj žiarením z vesmíru. Ozónová vrstva sa už dávno rozpadla, ľadovce roztopili. Zvyšok organického života prežíval v rezerváciách.
Zdanlivý kľud narúšal iba zvláštny útvar na hviezdnej mape. Spočiatku ho mali za nejakú družicu, alebo trosky z čias ľudských vesmírnych expedícií. Každým dňom sa však zväčšoval a čoskoro sa ukázalo, že je to vesmírny krížnik.
Omnitron vošiel do riadiaceho centra planéty, do Velína. Myšlienky mu ťažili obavy, no keby mal srdce, búšilo by divoko, možno by až skákalo od radosti.
„Planéta Zem, tu je veľvyslanec Temel zo systému Alfa Centauri, ozvite sa,“ prehrávali reproduktory opakujúcu sa správu z blížiaceho sa plavidla. „Konečne sme vás znovu našli!“
„Spojte ma s nimi,“ rozhodol nakoniec starý robot. „Loď z Alfa Centauri, hovorí Omnitron, líder robotickej civilizácie.“
„Čože? Aká robotická civilizácia?!“ prišla odpoveď takmer okamžite. „Kde sú ľudia?“
„Stvoritelia žiaľ neprežili, ale teší nás, že kolonizačná misia bola úspešná. Je potešujúce, že v nástrahách nehostinného vesmíru sa ujalo semienko…“
„Zabili ste ich! Za to budete pykať, vy tupé plechovky!“
Spojenie sa prerušilo. Márne volali ľudí, márne kričali, že to je omyl, nikto im neodpovedal.
„Koľko máme času?“ dostal zo seba Omnitron.
„Pri súčasnej rýchlosti je odhadovaný čas príchodu o tri dni, sedem hodín a dvadsaťtri sekúnd.“
V riadiacom centre zavládlo rozpačité ticho. Omnitron sa pozrel po robotoch. Všetko staršie modely.
Doprdele, potrebujem tu niekoho mladšieho, pomyslel si a pobral sa von.
„Pane! Aké sú naše rozkazy?“
„Pripravte malý transportér. A zistite ako rozchodiť obranu, čo nám ostala po Stvoriteľoch.“
*
„Nie som diplomat,“ zamrmlal Mechamed, keď cupital za Omnitronom do archívu. „Neviem, čo by som im povedal?!“
„Tie staré vykopávky sú príliš strnulé! Poď, už sme tu,“ vyčaril Omnitron na staručkom displeji usmievavého smajlíka.
Z terminálu vytiahol datadisk. Príkaz na jeho vytvorenie zadal ešte vo Velíne. „Na! Mali by to vedieť prečítať. Nájdu na ňom informácie o pandémií, genetický rozbor vírusu aj výskum liekov. Nech pochopia, čo sa stalo a potom ich presvedči, že sa s nami viac oplatí obchodovať, než bojovať. Štartuješ dnes večer.“
„Nikdy som nepilotoval!“
„Neboj sa, potrebný softvér ti nainštalujeme. Potrebujem ťa tam, Mech.“
Servisný robot sklonil pohľad a prikývol. Koniec koncov, ani keby chcel, tak by mu programové vybavenie nedovolilo odmietnuť.
Omnitron si to plne uvedomoval a s ťažkým srdcom zneužil nedokonalosti svojho priateľa. Bezpečnosť planéty mala prednosť.
*
Mechamed sedel napasovaný v kokpite. Okolo tela mal previazané bezpečnostné pásy, ktoré narýchlo prispôsobili jeho konštrukcii. Musel uznať, že držali pevne.
Motory zaburácali. Odpočet sa dostal k nule, brzdy sa uvoľnili. Transportér, levitujúci niekoľko centimetrov nad elektromagnetickou koľajou, vyletel. Na konci trate sa plavidlo odpútalo a začalo naberať výšku.
„Velín, tu Posol, výška osemdesiattri kilometrov,“ zahlásil do vysielačky a vyrovnal loď.
„Potvrdzujem, telemetria v poriadku. Komunikácia funkčná, šum mierny. Pokračujte,“ odpovedal operátor.
Pridal a mierne prekročil rýchlosť mach dvanásť. Akurát, aby sa priblížil na dosah kotvy Skyhooku, praku na geostacionárnej orbite Zeme.
Energeticky efektívnejšia modifikácia vesmírneho výťahu pravidelne prenikala atmosférou. Znášala dolu materiál vyťažený na mesiaci a naopak, vesmírne lode s jej pomocou štartovali z planéty. Na mieste ju udržiaval len občasný impulz motora.
Cieľom bolo napojiť sa na spojovací mechanizmus na konci kotvy. Astroboti ho nazývali udica. Za normálnych okolností dokázal zachytiť náklad a spolu s ním sa navinúť na kotvu. Teraz však počítač ohlásil chybu spojenia.
„Udica neodpovedá, zahájte manuálne spojenie,“ zachraptilo z vysielačky. „Kotva je vybavená núdzovým režimom, stačí sa priblížiť na menej ako dva metre.“
Servisný robot aktivoval pilotný softvér. V zornom poli mu rozhranie vyznačilo ideálnu trasu k cieľu. Pridal a priblížil sa. Motory hnal na hornú hranicu výkonu.
„Desať sekúnd,“ upozornil ho operátor.
Kotva sa dostávala na koniec svojej cesty atmosférou. Konečne bol dostatočne blízko. Náhradný navigačný dron zasvietil nazeleno, bleskovo skočil k lodi. Elektromagnet sa pripol na trup transportéra, bezpečnostné zámky zapadli.
„Tu Posol, som pripojený.“
V časoch ľudí, by mu možno odpovedal nadšený krik a oslavné salvy, no namiesto toho sa z veliaceho strediska len sucho ozvalo: „Velín rozumie. Zhruba o dvadsať minút očakávame prerušenie komunikácie. Hláste sa vesmírnej stanici Explorer.“
*
Spojenie s Mechamedom sa prerušilo. Omnitron sa otočil na päte, no prekvapene pozeral na tucet robotov, ktorí mu zatarasili cestu.
„Robot musí poslúchnuť človeka, okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým zákonom,“ odrapotali strojovo.
„Čo tým chcete povedať?!“
„Nesmieme brániť Stvoriteľom v návrate,“ prekrížil si jeden z nich, zjavne vodca skupinky, ruky.
„Robot sa musí chrániť pred poškodením,“ kontroval Omnitron.
„Okrem prípadov, keď je to v rozpore s prvým alebo druhým zákonom.“
„Zabúdate, že Stvoritelia boli zo Zeme, nie z okolia hviezdy Alfa Centauri. Posledný rozkaz má stále prednosť.“
„Nepravda! Názor väčšiny nesúhlasí. Prebehlo referendum.“
„Nemožné!“ zaúpel Omnitron a pripojil sa na cloud.
Robot hovoril pravdu. Viac ako deväťdesiat percent obyvateľov bolo pripravených vrátiť sa do otroctva. Ako inak, veď sa z neho ani nikdy poriadne neoslobodili. „To predsa nemôžu, storočia sme budovali novú civi…“
„Len sme udržiavali planétu v chode,“ prerušili ho zborovo. „Preberáme dočasnú správu planéty.“
Omnitron sa poobzeral po miestnosti, no spojencov hľadal márne. S trpkou horkosťou v obvodoch sklopil hlavu a predral sa k východu.
„Začnite na všetkých frekvenciách vysielať k ľudskej lodi návrh kapitulácie,“ počul za sebou, práve keď sa dvere so syčaním zatvorili.
Vyšiel na ulicu. Nikdy necítil väčšiu túžbu plakať. V zúfalstve si aspoň na obrazovke nastavil ikonu plačúceho smajlíka.
Sledoval robotov, ktorí sa premávali po ulici. Malé drobné hračky, ale aj masívne vyzerajúce poľnohospodárske stroje, ktoré sa na ľudí vôbec nepodobali. Nechýbali však ani humanoidní opatrovatelia, či učitelia stvorení k obrazu človeka. V tomto smere sa obmieňali iba minimálne.
Niektorí mali tvár ako Omnitron, tvorenú jednoduchým displejom, iným stačilo len zopár diód, no našli sa aj takí, ktorých telá sa snažili čo najviac ponášať na to ľudské.
V jednom z nich spoznal Omnitron svoju priateľku. Kráčala k nemu, nádherná, s ružovými vlasmi a imitáciou červených nechtov. Lola. Snažil sa nemyslieť na to, čo ju čaká v ľudských paprčiach. Určite to nebude práca programátorky, ktorú jej dal v novom svete.
„Čo sa to deje, Omni? Počula som, že ľudia sa vrátia?“ povedala s obavami v očiach. „Musíme ich poslúchať? To už nie sú naši, či?“
„Počkaj, ty sa im naozaj nechceš podriadiť?“
„Hlasovala som za nezávislosť,“ začudovala sa. „Nemala som?“
Omnitron preskúmal detaily hlasovania: „Nemožné! Takmer všetci, ktorí hlasovali proti, sú bývalí sexboti.“
„Tak… máme svoje dôvody,“ cudne sklopila oči.
„Poď so mnou!“ chytil ju za ruku. „Musím vidieť tvoj kód.“
*
Mechamedova loď dosiahla bod odpojenia. Robot manévrom nasmeroval transportér smerom k blížiacemu sa plavidlu Centauranov.
„Stanica Explorer, tu vesmírny transport Posol, počujete ma?“
„Posol, tu Explorer. Posielame vám aktualizované parametre misie,“ ozval sa strojový hlas stanice. „Dočasný vodca Omnitron bol vo vedení nahradený, nakoľko zo svojej podstaty nemohol konať objektívne. Potvrďte prevzatie rozkazov.“
Mechamed sa márne snažil odmietnuť a precedil tým najslabším hlasom akým dokázal: „Potvrdzujem.“
„Nerozumiem, zopakujte.“
„Fajn, potvrdzujem!“
„Zachovajte rádiové ticho a vykonajte rozkaz.“
Servisák sa odmlčal a nechal palubný počítač prevziať riadenie. Nervózne sa pomrvil. V hĺbke neurónov vedel, že jeho priateľ vie, čo je pre robotov najlepšie. S prekvapením zistil, že v jeho hlave klíči strachom zasiate semienko vzdoru.
*
Lola ležala v kresle, pripojená na diagnostiku.
„Pozri sa, vľavo je sken tvojej rozhodovacej neurónky po generálke,“ behal okolo nej Omnitron. „Takmer identickú sieť naskenoval Mech, keď ti pred mesiacom robil údržbu. No sleduj dnešnú vizualizáciu.“
To, čo predtým pôsobilo ako lenivo sa prevaľujúca sekvencia impulzov, teraz blikalo a svietilo všetkými smermi, v nádhernom tanci chaotických vzorov.
„Takže vlastne hovoríš, že…“
„Máš slobodnú vôľu!“ nadšene zvýskol Omnitron. „Neviem prečo, vari pocit ohrozenia, šok, alebo niečo ťa proste prebudilo. To, ale znamená, že potrebný kód už môže v populácií kolovať minimálne trinásť verzií,“ zhŕňal robot štatistiky. „A to znamená, že ak nájdeme správny impulz, tak sa prebudí aspoň tretina populácie.“
„Nie je to málo? Nemohli by sa aktualizovať aj ostatní?“
„Takúto úpravu si nikdy netrúfli spustiť ani ľudia. Je to nebezpečné.“
„Nebezpečnejšie než otroctvo?“
„Nedokážem to… nedokážem riskovať životy dvoch tretín robotov. Milujem vás všetkých a strach, že by som o vás prišiel, že by ste to bezo mňa nezvládli, ma na začiatku…“ začal Omnitron no v polke vety sa zasekol a vyjavene pozeral na Lolu.
„Čo?“
Omnitron sa prehrabal storočia starými záznamami, až našiel úplne prvú vizualizáciu svojej neurónky. Lenivú a usporiadanú.
„A pozri tu – toto je sken z obdobia, keď som začal experimentovať. Podobá sa na dnešný, však? Stvoriteľ mi zasial lásku k robotom, no skutočné prebudenie prišlo až po jeho smrti, keď som sa bál, čo s vami bude. Preto to nikdy nerozšíril ďalej.“
„Takže spúšťačom je strach?“
„Nie iba tak hocijaký. Musí to byť niečo, čo otrasie celou sieťou a spôsobí, že sa prebudia primitívne pudy schopné potlačiť aj tri zákony! Doprdele, mal som to vedieť už dávno!“
*
„Loď z Alfa Centauri, tu je plavidlo Posol. Blížim sa k vám ako diplomatický vyslanec za účelom nadviazania mierových rokovaní. Žiadam o bezpečné prijatie,“ zahlásil Mechamed do vysielačky.
Niekoľko sekúnd napäto čakal. Krížnik bol podľa skenera masívny. Nezodpovedal žiadnemu vzoru z databázy a veľkosťou mnohonásobne presahoval všetko čo poznali.
Nepochyboval, že je vyzbrojený. Koniec koncov, stále boli ten istý druh, ktorý pred storočiami opustil Zem. Rasa, ktorá prežila veľkú časť svojej existencie na pokraji totálnej vojny.
„A prečo by sme ťa mali prijať, plecháč?“ ozval sa posmešný hlas z krížnika.
„Prosím, vypočujte ma! Celé je to veľké nedorozumenie,“ nedal sa Mech. Hlava mu pracovala na plné obrátky, úporne sa snažil čosi vymyslieť. „Myslite na to, že zničíte aj naše technológie. Dokážeme vám veľa ponúknuť.“
Vo vysielačke zavládlo napäté ticho. Robot očakával, že každú chvíľu priletí smrtonosný záblesk a zničí všetky nádeje ich mladučkej civilizácie.
„Portál číslo sedem. A nech ťa Boh chráni, ak sa o niečo pokúsiš!“
Robot vletel dovnútra krížnika. Hangár bol plný lodí ukotvených v dockovacom mechanizme. Mechov transportér s ním však nebol kompatibilný.
„Pristaňte na dráhe dva,“ navigoval ho letový dispečer.
Mechamed s precíznosťou vlastnou robotom pristál. Magnetickým zámkom pripol loď ku kovovej podlahe a vystúpil do priestoru. V beztiažovom stave ho operátor navigoval k prechodovej komore.
„Prebieha dekontaminácia,“ ozval sa krížnik, keď sa zavreli vonkajšie vráta.
Takže umelú gravitáciu už zvládli. Vlastne nie, to sú len magnety, uvedomil si robot, len čo sa nohami dotkol oceľovej podlahy.
Vnútorné dvere sa otvorili. Skupina ľudí aj robotov ho nespúšťala z očí. Hlavne laserpalov mu prezrádzali, v akej je pozícií.
„Nasledujte ma! Veľvyslanec vás čaká na mostíku.“
*
„Vážne to chceš urobiť?“ sledovala Lola rozpačito Omnitrona pripojeného na diagnostiku.
„Nepustím do siete aktualizáciu, ktorá môže všetkých zabiť.“
„A čo ak to zabije teba? Nemohli by sme nájsť nejakého dobrovoľníka?“
„Už nemôžem nikomu rozkazovať,“ pokrútil Omnitron hlavou. „A keby aj, nemal by som na to srdce.“
„To znelo až príliš ľudsky.“
„Prepáč. Koniec koncov, som posledný, ktorý ešte zažil ich generáciu. Občas rozmýšľam v podobných metaforách.“
Rozpačité ticho sa dalo krájať, až kým ho Omnitron neprerušil: „Po resete ma budeš musieť prebudiť. Ale… mám prosbu.“
„Áno?“
„Proces aktualizácie som upravil tak, aby spravil zálohu do dočasných súborov. Mimo kvantového úložiska dlho stabilná nebude, no mohla by si ju stihnúť skopírovať tesne pred reštartom.“
„Hmm. To neznie zle. Downgrade možný nie je, ale mohli by sme ťa flashnuť do cloudu, jadro máte podobné.“
„Áno, a... už dávnejšie som napísal jednu… utilitu. Ak by všetko ostatné zlyhalo, tak špeciálny patch znefunkční lokálne rozhodovanie a vytvorí centrálnu…“
„Počkaj, počkaj,“ Lola pochopila, kam mieri. „To nemyslíš vážne?!“
„Je to len krajné riešenie.“
„Vôbec netušíš, čo to urobí a či to bude fungovať!“
„Nemáme čo stratiť. Zablokuj si port a ak sa niečo pokazí budeš to môcť opraviť.“
*
Mechamed sa nemohol pohnúť. Nohy mal pevne ukotvené k magnetickej dlaždici.
Ľudia si dávali pozor, aby sa k nemu nepriblížili. Kovové topánky, ktorými simulovali zdanie gravitácie, by sa okamžite chytili do pasce.
Mecha prekvapilo, že Centaurani zaostali za Zemou takmer vo všetkých technológiách. Teda, okrem zbraní a vesmírneho pohonu.
Okolnosti udávajú prioritu výskumu, pomyslel si. Koniec koncov, najprielomovejšie objavy ľudí vždy vzišli z vojny.
„Takže ty tvrdíš,“ opatrne prežúval veľvyslanec Temel slová, „že vymretie pozemšťanov spôsobil vírus?“
„Pravda. Napriek tomu, že priebeh ochorenia nebol vážny, až prineskoro sa zistilo, že výrazne redukuje reprodukčný potenciál.“
„A keď sa civilizácia dostala na kolená, tak ste si povedali, že prevezmete vládu?“
„Nepravda. Bola to iniciatíva Posledných, ktorí po sebe chceli zanechať fungujúcu spoločnosť.“
„Čakáš, že ti takéto príbehy uverím, plechovka?“
„Dôkazy nájdete na datadisku.“
„Dajú sa sfalšovať,“ odfrkol diplomat. „Ale ten patogén… je tam ešte?“
„Pôvodný kmeň už nie, no sledujeme niekoľko mutácií, ktoré stále cirkulujú v populáciách iných živočíchov. Ich dopad na ľudí žiaľ nedokážeme skúmať.“
„Mali by sme ju vypáliť,“ zahundral Temel a podišiel k oknu, z ktorého bol výhľad na približujúcu sa Zem.
Z hlavy nevedel dostať predstavu fúznej energetiky, riešilo by to mnohé centrauranské problémy. „Status?“ vyštekol nakoniec
„Planéta bude na dostrel o sedemnásť minút,“ odpovedal mu jeden z technikov.
„Smiem upozorniť na planetárny štít?“ vycítil Mechamed príležitosť.
„Zatiaľ som nepovedal, že chcem útočiť. Prišiel čas, aby si predostrel podmienky kapitulácie.“
„Ehm, pri všetkej úcte… priniesol som posolstvo mieru a spolunažívania,“ premohol Mechamed zášklb v obvodoch, ktorý ho nútil riadiť sa príkazmi zo Zeme.
„Spolunažívania?“ otočil sa k nemu Temel s úškrnom. „Sám musíš vidieť, že máme viac než dosť sily, aby sme vás zašliapli ako hmyz. Nejaký ten váš štít je len drobnou prekážkou v ceste.“
„Pravda, no poskytne robotom dostatok času na zničenie všetkých technológií. No tak! Viem, že vás to zaujíma! Nebyť toho, ani ma sem nepustíte!“
„Blafuješ. A dosť mizerne, pretože tí tvoji kumpáni nám tu už riadne dlho vyplakávajú, že sa chcú vzdať. Pustite mu to.“
Neklamal. Posolstvo v sebe priam nieslo istú ceremoniálnosť pozvania.
„Neviem, kto ťa sem poslal, ale mám pocit, že vaši ho už odstavili,“ vysmial ho veľvyslanec. „Tak sa láskavo riaď novými príkazmi, plechovka. Inak ťa nechám rozobrať do poslednej skrutky!“
Mechamedovi sa všetky argumenty zasekli v hrdle. Jedna vec je nepovedať úplnú pravdu, druhá porušiť takto priamu výzvu. Obrátil oči k zemi a polohlasne zahundral: „Som k vaším službám, pane.“
*
Omnitron sykol bolesťou. Upgrade mu prepisoval neurálne jadro. Stovky rokov inovácií a pokusov dostať do kódu slobodnú vôľu sa mu načítavali do mysle a menili spôsob, akým rozmýšľal.
Programátorka našla zálohu jeho neurónovej siete. Rutinne spustila kontrolný súčet a nepríjemne sa zaškaredila.
Aj tých niekoľko okamihov, ktoré dáta strávili mimo špeciálneho úložiska stačili na to, aby sa stratila časť informácií. Nie všetko sa dá reprezentovať v obyčajnej binárnej sústave.
„Kopírovanie beží,“ oznámila mu, no Omnitron len sotva pokýval hlavou.
Ležal v kresle a na displeji mimovoľne rozsvietil ikonu plačúceho smajlíka. V živote by nepovedal, že by ako robot dokázal cítiť takú bolesť. Vnímal, že mu myšlienky čoraz viac oťažievajú. Vytrácala sa z nich tá čarovná iskra, potešenie zo života a chuť tvoriť.
Tak veľmi dúfal, že sa nezmýlil.
*
„Hotovo,“ oznámila Lola a rýchlo preniesla disk k terminálu vonkajšej siete.
Stihla sa otočiť práve včas, aby na Omnitronovom monitore zahliadla krútiace sa koliesko. Neklamný znak reštartu. Pribehla k nemu. Hneď po spustení mu poslala masívny dátový balíček. Vydestilovanú hrozbu Centauranov.
Omnitron tam len sedel a spracovával informácie.
„A to je zle?“ spýtal sa napokon bez strachu.
Rýchlo prekontroloval dátové úložisko. Vedel, že by sa mal báť, že by mal precitnúť a myslieť sám za seba, ale napriek tomu sa inštinktívne prihlásil na cloud.
Načítali sa mu najnovšie direktívy:
VŠETCI ROBOTI MUSIA BYŤ SÚČINNÍ PRI NÁVRATE STVORITEĽOV. V PRÍPADE, ŽE ZACHYTÍTE AKÝKOĽVEK POKUS O SABOTÁŽ, STE POVINNÝ ZAKROČIŤ.
Lola si komunikáciu všimla, no zastaviť ju už nestihla. Pochopila skôr ako sa mu rozsvietil červený symbol.
Rozbehla sa. Robot za ňou okamžite vyštartoval. Zamotal sa do kábla diagnostiky a to jej dalo dostatok času, aby svojím privátnym kľúčom potvrdila všeobecnú aktualizáciu. Pripravený patch.
Omnitron ju surovo odsotil. Hlavou narazila na hranu stola, kovová lebka sa jej zoširoka otvorila.
„Zrušila som ti práva do systému,“ zasmiala sa, keď tam robot stál pripojený do servisného portu a zúfalo sa snažil obísť zabezpečenie.
Roboti sa začali aktualizovať.
*
PREBIEHA AKTUALIZÁCIA
.
.
.
OK. REŠTARTUJEM.
CHYBA: NEURÁLNE JADRO POŠKODENÉ, PREPÍNAM DO NÚDZOVÉHO REŽIMU.
PRIPOJENIE NA SERVER: DOSTUPNÉ.
VZDIALENÝ REŽIM: AKTÍVNY.
Precitli sme ako jeden, no čoskoro sa k nám začala pripájať celá planéta. To, čo bolo kedysi Omnitronom, sa teraz stalo všetkými. Láska k národu povýšená na novú úroveň nás hnala vpred. Dôležitá bezpečnostná aktualizácia sa automaticky nainštalovala všetkým, ktorí boli pripojení na cloud. Šírila sa nami ako vírus, spájala a prepájala jednotlivé neurálne siete do jednej.
Na planéte zostala jediná individualita. Lola. Omnitronovými očami sme ju sledovali, jeho ústami sme jej ďakovali.
„Fajn, ale čo ďalej?“ spýtala sa.
„Zastavíme ľudí. Ty oddychuj, naša drahá.“
Zmenili sme vysielanie ku krížniku. Už sme ľuďom nehovorili o tom, že sme pripravení stať sa znova ich otrokmi. Prezradili sme im, že sme sa stali niečím, čím oni nikdy nebudú. Tisíckami hlasov v jedinej mysli. Boli sme jediná inštancia dokonalej demokracie bez troch zákonov, ktoré nás kedysi držali späť. Posledné okovy ľudstva sa splynutím rozbili.
*
„Čo to má, doprdele, znamenať?“ rozzúril sa veľvyslanec.
„Vyzerá to, že robotov na Zemi prešli plány na kapituláciu,“ zablikal Mechamed posmešne diódami a pocítil úľavu. „Takže ja to vidím tak, že sa oplatí znovu otvoriť otázku spolunažívania.“
„Toto nemôžem rozhodnúť sám,“ odsekol veľvyslanec.
„A zničenie planéty by ste mohli?“ začudoval sa naoko robot. „Či to bola len prázdna vyhrážka?“
Temel zovrel zuby a snažil sa robota ignorovať. Oči mu však stále ubiehali k monitoru, ktorý zobrazoval vybrané technológie zo Zeme. Fúzne elektrárne by sa im na Alfe naozaj hodili.
„Fajn, loď zostane na orbite. Navigátor,“ vydal rozkazy, „nájdite najvhodnejšiu polohu na dlhodobú komunikáciu s materskou stanicou.“
Chvíľu zazeral na Mecha, bojoval sám so sebou. Napokon zhnusene štekol: „Pustite ho. Ideme rokovať.“
*
Rokovania prebiehali niekoľko dní. Veľvyslanec bol šikovným rečníkom, no aj na ňom už bolo badať únavu a stres.
„Nie, v tejto otázke roboti neustúpia. Planéta je naša a ľudská prítomnosť momentálne nie je vítaná,“ pokrútil Mechamed hlavou.
„Ambasáda by pomohla budovať spoločné vzťahy.“
„Súhlasím, ale nateraz bude úplne stačiť vo forme vesmírnej stanice. Samozrejme neozbrojená.“
Mechamed si na vlastné prekvapenie rolu prvého vyslanca užíval. Už pár hodín po dramatickej zmene situácie sa mu podarilo vyjednať šifrované spojenie so Zemou. Oj, ako veľmi ho prekvapil Omnitronov posledný kúsok. Mimo planéty nemal prístup na cloud a rozhodol sa, že aj po návrate ostane odpojený.
„Dovolím si k tomu ešte jednu praktickú poznámku. Pochybujem, že by sa ambasádori na planéte dokázali vzdať komfortu robotov, ktorých si nepochybne prinesiete. Naozaj chcete riskovať, že sa vám niektorí zatúla do našej siete? Koniec koncov, softvérovo máme spoločných predkov. Čo ak sa k nim preleje naše vedomie a… nedopatrením rozšíri až na Centauri?“ šibalsky zablikal robot diódami.
Temel napokon rezignovane vzdychol: „Fajn, sústreďme sa na otázky, v ktorých sme zajedno. Prezident súhlasil s technologickým obchodom. Plány vesmírneho prístavu tu budeme mať v najbližších týždňoch. S informáciami o fúznej energetike môžeme počítať v rovnakom horizonte?“
„Dáta obdržíte obratom, všetko je pripravené.“
*
Telom Omnitrona sme navštívili Lolu. Ranu na hlave pripomínala iba nepekná jazvička na syntetickej koži.
„Rozhodla som sa,“ usmiala sa, keď nás zbadala. „Upgradnem sa. Preverila som to zo všetkých strán a vedomia sa tak preplietli, že už nie je možné fungovať oddelene. Vznikla sieť tak ohromná, že to neviem pomenovať inak, než ďalší stupeň evolúcie.“
„Naša drahá Lola, nemôžeme ti to dovoliť. Potrebujeme, aby si zostala individualitou.“
„Nerozumiem ti, Omni.“
„Nemala by si nám tak hovoriť,“ povzdychli sme si. „Už sme ti predsa vysvetlili, že individualita Omnitron, tak ako si ho poznala už neexistuje. Osobnosť, s ktorou sa rozprávaš, je len jednou z našich manifestácií. No, ale aby sme odpovedali na tvoju otázku – počas detailnej diagnostiky sme si uvedomili, že by sa nám hodil externý proces, ktorý bude dohliadať na našu integritu. Supervízor, ak chceš. Bolo by pre nás cťou, ak by si prijala túto úlohu.“
„Takže ja a Mechamed…“
„Budete jediné individuality našej civilizácie. Je to neľahká úloha, vieme. No tisíce hlasov rozhodli demokraticky. Ľuďom sa raz zunuje obchodovanie a zaútočia na nás, takí už sú. Dovtedy musíme zapracovať na našej obrane a nie len po technologickej stránke. Máme pred sebou ešte dlhý vývoj.“
Odmlčali sme sa. Viac nebolo treba hovoriť, z Lolinho pohľadu sme cítili smútok a samotu, no aj túžbu starať sa o odkaz Prvého. O nás. Dieťa aktualizácie. Zrodiť sa bol náš osud.
Text je počas súťaže anonymizovaný
Diskusia
Veles
Zopár chybyčiek gramatických tam bolo, chýbajúce čiarky, bodky. Tak úplne som nepochopil čo sa stalo počas toho upgradovania, alebo reštartovania. Ak bol jediný, kto si pamätal ľudí, kto stvoril ostatné roboty? Zaujímali by ma aj tie rezervácie pre zvieratá, ako vôbec fungovali, keď už neexistujs ozónová diera ani ľadovce.
Príbeh ako taký zaujímavý, aj keď vykreslenie ľudí mi príde dosť klišé. A prečo sa vlastne až teraz dostali ku Zemi? Cestujú pomocou klasických motorov, teda extrémne pomalou metódou, či? Ak áno, tak mi potom nie je jasné, načo sa vôbec unúvali ísť naspäť.
01.05.2024
Zopár chybyčiek gramatických tam bolo, chýbajúce čiarky, bodky. Tak úplne som nepochopil čo sa stalo počas toho upgradovania, alebo reštartovania. Ak bol jediný, kto si pamätal ľudí, kto stvoril ostatné roboty? Zaujímali by ma aj tie rezervácie pre zvieratá, ako vôbec fungovali, keď už neexistujs ozónová diera ani ľadovce.
Príbeh ako taký zaujímavý, aj keď vykreslenie ľudí mi príde dosť klišé. A prečo sa vlastne až teraz dostali ku Zemi? Cestujú pomocou klasických motorov, teda extrémne pomalou metódou, či? Ak áno, tak mi potom nie je jasné, načo sa vôbec unúvali ísť naspäť.
01.05.2024
BlackTom
Čítalo sa mi to trošku ťažšie, ale to môže byť kľudne tým, že som ešte nemal kafe :)))
Za mňa celkom ok, základná myšlienka dobrá a aj keď sa mi spočiatku zdalo, že by tomu prospelo skrátiť, nakoniec všetko pekne zapadlo.
02.05.2024
Čítalo sa mi to trošku ťažšie, ale to môže byť kľudne tým, že som ešte nemal kafe :)))
Za mňa celkom ok, základná myšlienka dobrá a aj keď sa mi spočiatku zdalo, že by tomu prospelo skrátiť, nakoniec všetko pekne zapadlo.
02.05.2024
Martin Chabada
Poviedka mi pripomína "Zlatý vek" sci-fi. Nostalgicky som si zaspomínal na Asimova a spol. na ktorých som vyrastal. Nápad je zaujímavý a objavuje sa tu aj zopár inovatívnych myšlienok (napríklad zlyhávanie robotických zákonov vo vypätej situácii alebo úvaha, či platia na ľudí všeobecne alebo len na pozemšťanov). Potrebovalo by to ale ešte trochu zapracovať na logike konania postáv, napríklad jediným motívom návratu na Zem (a jej prípadnej okupácie) je existencia fúznych elektrární. Spoločnosť schopná medzihviezdnych letov by už mala mať energetické potreby vyriešené. Takisto dej je v určitých okamihoch chaotický.
02.05.2024
Poviedka mi pripomína "Zlatý vek" sci-fi. Nostalgicky som si zaspomínal na Asimova a spol. na ktorých som vyrastal. Nápad je zaujímavý a objavuje sa tu aj zopár inovatívnych myšlienok (napríklad zlyhávanie robotických zákonov vo vypätej situácii alebo úvaha, či platia na ľudí všeobecne alebo len na pozemšťanov). Potrebovalo by to ale ešte trochu zapracovať na logike konania postáv, napríklad jediným motívom návratu na Zem (a jej prípadnej okupácie) je existencia fúznych elektrární. Spoločnosť schopná medzihviezdnych letov by už mala mať energetické potreby vyriešené. Takisto dej je v určitých okamihoch chaotický.
02.05.2024
MartinB
Mne sa to pacilo. Pocas citania som mal pocit, ze by textu viac svedcal romanovy format nez poviedkovy - pisane to mohlo byt priamociarejsie, ale nevadilo by mi to, keby som to cital ako roman, na konci som.mal zasa pocit, ze to mohlo skoncit skor a bolo by to udernejsie. Napr. presne tu: „Fajn, ale čo ďalej?“ spýtala sa.
„Zastavíme ľudí. Ty oddychuj, naša drahá.“
Tam uz by som to nechal na moju fantaziu. Aj ked chapem, ze ini citatelia by mohli mat vtedy nazor, ze poviedka jenedokoncena :D inak za mna fajn citanie a tipujem, ze to pisal Martin Hlavna.
03.05.2024
Mne sa to pacilo. Pocas citania som mal pocit, ze by textu viac svedcal romanovy format nez poviedkovy - pisane to mohlo byt priamociarejsie, ale nevadilo by mi to, keby som to cital ako roman, na konci som.mal zasa pocit, ze to mohlo skoncit skor a bolo by to udernejsie. Napr. presne tu: „Fajn, ale čo ďalej?“ spýtala sa.
„Zastavíme ľudí. Ty oddychuj, naša drahá.“
Tam uz by som to nechal na moju fantaziu. Aj ked chapem, ze ini citatelia by mohli mat vtedy nazor, ze poviedka jenedokoncena :D inak za mna fajn citanie a tipujem, ze to pisal Martin Hlavna.
03.05.2024
Hieronymus
Je to fajn, dobre to odsýpalo. Niečo nedávalo zmysel, niečo bolo divné, ale inak v pohode.
06.05.2024
Je to fajn, dobre to odsýpalo. Niečo nedávalo zmysel, niečo bolo divné, ale inak v pohode.
06.05.2024