Což takhle dát si guláš
Svetlá zhasli a vonku zúri tá najnebezpečnejšia šelma...
Tibor si pofúka prsty popálené zápalkou. Mihotajúci plameň požiera vosk. Začiatok, ktorý v sebe obsahuje predzvesť nezvratného konca. Snaží sa z hlavy vyhnať myšlienky na to, že rovnako funguje aj on.
V bludičkovom svetle rekapituluje zásoby. Dve konzervy, niekoľko fľašiek s vodou. Žalúdok, prázdny ako väznica po amnestii, ho pri tom týra škvŕkaním. Vydrží ešte dva-tri dni. A potom...
Na začiatku dúfal, že sa všetko rýchlo vyrieši. Niekto nahodí vypadnutý istič a život sa vráti do normálu. Už vie, že to bola to len ilúzia.
Pred pár dňami prestal vysielať rozhlas. Možno im došla nafta v núdzových generátoroch. Hysterické výlevy vystresovaných redaktorov už aj tak nemohol počúvať. Nedokáže však zachytiť ani zahraničné rádiostanice.
O vonkajšom svete je informovaný len cez zvuky prenikajúce pootvoreným oknom. Prinášajú jedinú správu. Vonku zúri tá najnebezpečnejšia šelma – človek.
Najhoršie sú detské hlasy. Kvikot prechádzajúci do chrapotu. Ukončený prenikavým tichom.
V jednu noc, keď takéto zvuky začul, opatrne vyhliadol z okna. V diaľke uvidel vatru. Nad ňou sa na ražni otáčalo niečo, čo veľmi pripomínalo malé ľudské telo.
Sfúkne sviečku. Bezsenný spánok ho vyslobodzuje z myšlienok na budúcnosť.
***
Prebudí ho zúfalý výkrik. Z každého jeho tónu kvapká hrôza.
Vyskočí z postele. Prekvapuje ho zdroj zvuku. Nejde to od okna ale od dvier. Nehlučne otočí kľúčom, pomaly vystrčí hlavu na chodbu.
Vníma surové mužské hlasy o pár poschodí nižšie. Reakciou sú ženské vzlyky. Znovu sa ozve výkrik. Tupý úder ho umlčí.
Z temnoty prichádzajú hrubé pokriky aj hluk bremena, ktoré neznámi niekam vlečú.
Podivné ruchy postupne slabnú. Opatrne zatvára dvere. Spánok však neprichádza, srdce mu búcha od adrenalínu.
***
Jemné klopkanie ho opäť vytiahne z postele. Keď odklopí priezor, zbadá susedu odnaproti. Prakticky ju nepozná. Ak sa náhodou stretli, len precedila cez zuby rýchly pozdrav.
„Pán sused, prosím,“ vzlykavo zašepká. Nechtami škriabe na dvere.
Pustí ju dnu a pribudne ďalší hladný a smädný krk. Dva-tri dni sa zredukujú na jeden.
„Sama sa bojím, prosím.“
Znovu pritlačí oko k priezoru. Tvár jej brázdia stopy plaču. Náhodou, či zámerne, naďabila na jeho slabé miesto. Zámok zašramotí.
Vpadne do jeho bytu. Trasie sa a rozochveným hlasom ďakuje. Tibor v duchu nadáva na emócie, ktoré mu zatemnili rozum.
Bez slov ukáže neželanej návšteve rozostlanú posteľ. On sa uloží na gauč.
***
Slnečné svetlo preniká viečkami. Nádherný spev vtákov umocňuje atmosféru letného rána. Polospánok ho unáša do detstva. Sú prázdniny. Ešte pár hltov chleba so šunkou a o chvíľu sa už bude môcť hrať s kamarátmi.
Otvára oči. Odchýlené dvere spálne mu ukážu ležiacu ženu. V tom okamihu na neho doľahne realita. Kŕče v bruchu mu pripomenú, že tento deň bude asi posledný s akým-takým jedlom.
Po rozvode, keď sa stal voľným ako trenírky s roztrhnutou gumou, sa prestal snažiť o ďalší vzťah. Stretol sa s pár ženami. Ak sa známosť začala rozvíjať do hlbšej intimity, okamžite ju stopol.
„Vyspal si sa dobre?“ hoci je jej otázka nezmyselná, tykanie znie úplne prirodzene.
„Bývame pár metrov od seba a ja ani netuším ako sa voláš,“ Tibor sa snaží vyhnúť odpovedi.
„Meno mám napísané na dverách, tebe sa ale neráčilo si ho prečítať,“ odvetí tónom, akým jeho bývalá zvykla začínať hádky.
„Asi to bolo tým, že si mi vždy venovala iba odstrašujúci pohľad.“
„Kolegovia ma vždy tak vyčerpali, že som nemala chuť bratríčkovať sa ešte aj so susedmi. A mimochodom, volám sa Klára.“
„Tak, milá Klárka, je jasný deň, dúfam, že strach ťa už prešiel, môžeš sa vrátiť do svojho bytu.“
Dlhú pauzu preruší hlasné zaškvŕkanie: „Dva dni som nejedla... nemáš niečo... ja ti to potom vrátim.“
„Potom? Myslíš, že zajtra otvoria všetky supermarkety a obchodníci sa budú akciami biť o zákazníka?“
„Nezabudni sa dobre nažrať, ty debil!“ Klára prudko vstane a schmatne kľučku vchodových dvier.
„Počkaj!“ zoberie konzervu a zamáva ňou na Kláru. „Predposledná, ale podelím sa s tebou.“
Napäté ticho pretne zvuk otváraného viečka. Miestnosť naplní typický puch, ktorý ale obidvom pripadá ako Chanel 5.
Tibor skontroluje etiketu: „Koložvárska kapusta, ‚Od kapusty chlapi hustí‘, to bola obľúbená fráza mojej starej mamy.“
„Tá moja hovorila ‚riť popustí‘,“ Klára sa zakucká.
„Jedz pomaly, aby ti neprišlo zle,“ podáva jej malú misku so starostlivo odmeranou polovicou obsahu konzervy.
Izbou chvíľu znie len ťukanie lyžíc, sprevádzané tichým mľaskaním, potom Kláru premôže zvedavosť: „Prečo si po výpadku ostal v meste?“
„Nemám kam ísť. Otec s mamou už nie sú na tomto svete a rodičovského bytu som sa dávno zbavil.“
„A iní príbuzní?“
„Bývalá manželka vzala dcéru do zahraničia, aby mi skomplikovala stretávanie sa s ňou. Rozvod bol dosť divoký, spálili sme mosty,“ Tibor spomína na citové búrky, ktorými ho ex obšťastňovala. Okorenené tým, že ho cez lásku k dcére vydierala.
„Chápem,“ Klára prikývnutím ocení jeho úprimnosť. „Ja mám kam, nemám ale ako. Vlakom sa dnes cestovať nedá.“
„Ani autom, ak nemáš plnú nádrž. Kam by si šla?“
„Rodičia žijú na opačnom konci krajiny.“
„V paneláku? To nebude žiadna výhra.“
„Vlastnia veľký dom s hospodárstvom, okolo sú polia...“
„... ktoré priťahujú množstvo ľudí, ktorí také šťastie nemali,“ preruší ju Tibor.
„Otec je poľovník, doma má niekoľko pušiek.“
„Závidím ti, ja asi zgegnem v tomto betónovom pekle.“
„Ty dilino, sama to určite nezvládnem. A na statku sa zíde každá šikovná ruka.“
„Vyzerá to tak, že sme poslední živí ľudia v tomto paneláku,“ povzdychne si Tibor. „Asi nám neostáva nič iné, ako držať spolu.“
Klára len mlčky prikývne.
***
Vydávajú sa na prieskum. On drží v ruke najväčší kuchynský nôž, čo doma našiel. Ona zviera malú turistickú sekerku. Pomaly našľapujú schodiskom. Niečo zaškrípe. Zladene sa myknú. Potom si uvedomia, že to bola iba uvoľnená dlaždička.
O tri poschodia nižšie naďabia na miesto včerajšej hrôzy. Dvere jedného bytu sú otvorené dokorán. Pred ním svieti mláka zo zaschýnajúcej krvi. Stopy tejto telesnej tekutiny smerujú k východu z paneláku. Vidia šľapaje dvoch ľudí, aj široký pruh naznačujúci, že za sebou niečo ťahali.
Opatrne prekročia krvavý fľak a vstúpia do bytu.
„Tí, čo tu bývali, si nežili zle,“ zašomre Tibor pri pohľade na luxusné vybavenie obydlia.
„Tá, čo tu bývala,“ opravuje ho Klára. „Toto je ženský byt,“ ukazuje na dokonale farebne zladené dekorácie.
Útulná obývačka vyzerá, aj po pár týždňoch bez tečúcej vody a elektriny, upratane.
„Aha,“ upozorní Klára na fotku mladej blondínky visiacu na stene. „Párkrát som ju stretla vo výťahu.“
Za chrbtom im zaznie náraz. Klára sa okamžite pritúli k Tiborovi. Ten pevnejšie zovrie nôž, odvážne sa obzrie, potom sa rozosmeje. Na zemi leží kniha, ktorá vypadla z poličky. Strach náš každodenný, svieti z obálky.
„Asi si privolala svoj osud,“ konštatuje Klára pri pohľade na obsah malej knižnice. Tituly hovoria iba o vraždách, krvákoch, hororoch.
Prehľadávajú všetky miestnosti, v snahe získať aspoň nejaké jedlo. V kuchyni nájdu krabicu. Tibor do nej siahne a vytiahne malú lebku. Potom vyberie obojok.
„Videla som ju s vyfinteným pudlíkom,“ spomenie si Klára. „Určite bol čistokrvný. A aj tak skončil ako guláš,“ vybuchne do smiechu.
„Sú tu ešte ďalšie kosti,“ Tiborov zrak stále mieri do škatule, „z nejakých hlodavcov, škrečkov alebo potkanov.“
„Pripomenulo mi to domov“, Kláre sa v tvári objaví zasnený výraz, „keď ma otec učil zabíjať králiky. Čo by som teraz dala za takého chlpatého ušiačika,“ povzdychne si. „Na smotane,“ prehltne slinu.
„Toto sa nám zíde!“ víťazoslávne zvolá Tibor po zbežnom pohľade do kúpeľne.
Vaňa je naplnená nádobami na vodu. V posledných dvoch, aj v slabom svetle prenikajúcom malým okienkom, vidno, že stále obsahujú životodarnú tekutinu.
Obťažkaní kanistrami sa vracajú sa späť. Ich obuv, nevedomky omočená v krvavej škvrne, zanecháva stupaje.
***
Kovový príbor drhne o plechové dno poslednej konzervy. Kŕmia sa z nej spoločne, striedavo ponárajú lyžice do nevábnej, ale pre život nevyhnutnej, masy. Ústa mechanicky prehĺtajú. Existujú len tu a teraz. Nikto sa neodváži opýtať, čo budú jesť zajtra.
Tibor skúma posledný hlt jedla vyškrabaný z konzervy. Hladkú belosť fazule zakrýva lesklá červeň paradajkovej omáčky. Pripomenie mu zaschýnajúcu krvavú škvrnu o pár poschodí nižšie.
„Myslíš, že sa ešte vrátia?“ preruší ticho Klára.
„Určite. Tuším, prečo to urobili,“ Tibor vyslovuje nevysloviteľné, „Nešlo im o lup.“
„Mali by sme sa na nich pripraviť,“ v očiach sa jej zrkadlí zmes strachu a nádeje.
„A načo? Predstava pomalého umierania od smädu a hladu ma vôbec neláka. Oni to urobia oveľa rýchlejšie.“
„Ja im môj život nedám lacno a ani tebe nedovolím aby si tak urobil,“ Klára sa postaví a rozoženie sekerkou.
O chvíľu už Tibor pripevňuje kobercovou páskou kuchynský nôž na koniec dlhej rúčky zmetáku. Kontroluje pevnosť spoja. Ešte ho previnie niekoľkými vrstvami. Klára zručne brúsi sekerku. Bruškom palca testuje ostrie.
***
Dlaždička zaškrípe tak hlasno, že to počujú aj cez zatvorené dvere. Okamžite vyskočia. Napäto čakajú.
Ozve sa tiché zaklopanie.
„Dobrý deň. Sme z Hasičského a záchranného zboru. Potrebovali by sme vo vašom byte skontrolovať plynové potrubie. Pripravuje sa obnovenie dodávky energií.“
Odklopí kryt priezoru. Pred dverami stoja dvaja chlapi v hasičských overaloch. Prišla konečne záchrana? Toto peklo konči?
Klára je ticho, iba opakovane vrtí hlavou.
„V tomto byte plyn zavedený nie je,“ neklame, pred pár rokmi si kúpil elektrický sporák.
Siaha na kľúč, aby záchrancom otvoril. Nejasný pocit mu v tom zabráni. Pozrie sa ešte raz. Na ich uniformách si všimne červenohnedé škvrny.
***
Sekera udrie hneď vedľa priezoru. Ľahko prejde tenkou vrstvou dreva. Ak by nemykol hlavou, asi by ho to zabilo.
Tibor ustúpi dozadu, kým pravidelný rytmus ťažkého hasičského náradia likviduje vchodové dvere. Kefu zmetáku si oprie o telo, opačný koniec s čepeľou smeruje k dverám. Celé telo sa mu chveje. Zdesene si uvedomuje, že strava bohatá na vlákninu priniesla ovocie v tej najnevhodnejšej chvíli. Tlak v črevách sa stupňuje, brucho mu krútia kŕče horšie ako tie od hladu.
Dvere povolia. Obrovský chlap vpadne do bytu. Rozoženie sa.
Zvierače oslabené strachom už nedokážu zadržiavať plyny a z Tiborovho zadku zaznie hlasný výbuch.
Útočník nedokončí úder. Preľakne sa a na sekundu zmeravie. V okamihu sa hrot improvizovanej kopije ocitne hlboko v jeho vnútornostiach.
Hasič vykríkne. Pustí sekeru. Pod rukávom sa mu rysujú napäté svaly, keď sa snaží vytiahnuť si z tela cudzí predmet.
Tibor mu vzdoruje. Používa kefu zmetáku ako páku, otáča nožom v rane, aby spôsobil útočníkovi čo najviac poranení. Ten nakoniec padá. Kombinézu má presiaknutú krvou. Teraz už vlastnou.
Tiborova zbraň sa zasekla pod telom útočníka. S hrôzou hľadí na jeho spoločníka pretláčajúceho sa úzkou chodbou dovnútra. Znovu vidí ohromné ostrie mieriace mu na hlavu.
Sekera dopadne. Teda skôr sekerka. Klára, ktorá sa doteraz skrývala v bočnej chodbičke, presným úderom medzi stavce krčnej chrbtice pretne druhému hasičovi miechu. Ako králikovi.
Prvý chlap ešte žije. Plazí sa po dlážke a šmátra po porisku.
„Mama... “ zachrčí.
Tibor zodvihne jeho sekeru.
„Jebem tvoju mater!“
Prudkou ranou mu odsekne hlavu.
***
Opustia zakrvavený a rozbitý Tiborov byt a presťahujú sa ku Kláre. Na turistickom variči uvaria hrniec gulášu. Najedia sa do prasknutia. Nájdu zabudnutú fľašku silnej domácej pálenky. K jedlu, ktorým sa sýtia, by im to snáď odporučil aj someliér.
Tibor smeruje ku gauču.
„V spálni je dosť miesta aj pre dvoch,“ uškrnie sa Klára, jazyk sa jej trochu pletie, v očiach však žiari jas.
***
Znovu ich zobudí slnečné svetlo. Ležia v objatí. Včerajší pesimizmus a beznádej sú preč. Tibor má hlavu plnú plánov.
Ona ho predbehne: „Mohli by sme skúsiť dostať sa k mojej rodine.“
„Auto som natankoval deň pred výpadkom, malo by to stačiť až do cieľa. Po ceste si snáď niečo ulovíme.“
„Alebo niekoho,“ dodá s hrdelným smiechom Klára.
Text je počas súťaže anonymizovaný
Diskusia
MartinB
Kvalitné postapo, akurat to Tiborove uprdnutie mi tam trochu vadilo 😁 ale super, bavilo ma to. Za autora tipujem Martina Chabadu.
03.05.2024
Kvalitné postapo, akurat to Tiborove uprdnutie mi tam trochu vadilo 😁 ale super, bavilo ma to. Za autora tipujem Martina Chabadu.
03.05.2024
Hieronymus
No kde začať... Najprv mi liezol na nervy čas, v ktorom je to napísané, ale zvykol som si. Potom som si neuvedomil, že ani okrajovo neviem, čo sa stalo. To by bolo v pohode, keby to pre dej nebolo dôležité, ale v tomto prípade by to pomohlo. Ľudia sa uchyľujú ku kanibalizmus, keď je to naozaj nutné a reálne nemajú na výber. Tu to vyzerá, že ľudské mäso veľmi fičí, ale zároveň HP počíta s možnosťou, že ich niekto príde zachrániť, preto zaváha, keď uvidí požiarnikov. Čiže tam niekde ešte existuje nejaká vláda, ale nie je schopná zásobovať obyvateľstvo jedlom? A prečo sa obyvatelia nevyberú tam kde by tá vláda mala byť? Lebo im chutí ľudské mäso? Je to mätúce, aspoň nejaké info by pomohlo.
Druhá vec sú postavy. Obaja mi prídu ako vystrašené myši a potom rozsekajú dvoch svalnatých pseudohasičov. Teda oni im skoro otvoria dvere, ale potom si uvedomia, že tam nie je zavedený plyn. Čiže vonku je taká situácia, že sa opekajú deti, ale im sa nezdá, že idú kontrolovať plyn. WTF? A zožerú ich. A potom sa spolu vyspia. A potom sa rehocú na tom, že niekoho znova zožerú. Proste trošku prirýchly vývoj a pokiaľ som dobre pochopil, tak chalanisko mal ešte jednu konzervu, tak nechápem ten okamžitý prechod na ľudský proteín.
A ďalšia vec je tá jediná akčná scéna... Nemyslím si, že by chlapa, ktorý prišiel zabíjať zastavil jeden prd. Proste by dotiahol pohyb a hlava HP by dopadla na zem ako medicinbal. A babenka, ktorej maximálny level bol zabíjanie králikov, zrazu zabije chlapa ako expert. Trafí správne miesto, ktoré nie je ľahké trafiť ani keď cieľ nehybne stojí, na prvý raz. Ale veď prečo nie, či králik, alebo chlap, je to vlastne to isté...
A na koniec, aká milá náhoda, ich vonku čaká natankované auto.
Škoda no, keď to zhrniem tak nula info o tom, čo sa stalo a pritom by fakt stačilo aspoň niečo. Postavy sú raz vystrašené, potom zabíjajú bez zaváhania. A kanibalizmus je úplne OK, najlepší je ľudský guláš.
06.05.2024
No kde začať... Najprv mi liezol na nervy čas, v ktorom je to napísané, ale zvykol som si. Potom som si neuvedomil, že ani okrajovo neviem, čo sa stalo. To by bolo v pohode, keby to pre dej nebolo dôležité, ale v tomto prípade by to pomohlo. Ľudia sa uchyľujú ku kanibalizmus, keď je to naozaj nutné a reálne nemajú na výber. Tu to vyzerá, že ľudské mäso veľmi fičí, ale zároveň HP počíta s možnosťou, že ich niekto príde zachrániť, preto zaváha, keď uvidí požiarnikov. Čiže tam niekde ešte existuje nejaká vláda, ale nie je schopná zásobovať obyvateľstvo jedlom? A prečo sa obyvatelia nevyberú tam kde by tá vláda mala byť? Lebo im chutí ľudské mäso? Je to mätúce, aspoň nejaké info by pomohlo.
Druhá vec sú postavy. Obaja mi prídu ako vystrašené myši a potom rozsekajú dvoch svalnatých pseudohasičov. Teda oni im skoro otvoria dvere, ale potom si uvedomia, že tam nie je zavedený plyn. Čiže vonku je taká situácia, že sa opekajú deti, ale im sa nezdá, že idú kontrolovať plyn. WTF? A zožerú ich. A potom sa spolu vyspia. A potom sa rehocú na tom, že niekoho znova zožerú. Proste trošku prirýchly vývoj a pokiaľ som dobre pochopil, tak chalanisko mal ešte jednu konzervu, tak nechápem ten okamžitý prechod na ľudský proteín.
A ďalšia vec je tá jediná akčná scéna... Nemyslím si, že by chlapa, ktorý prišiel zabíjať zastavil jeden prd. Proste by dotiahol pohyb a hlava HP by dopadla na zem ako medicinbal. A babenka, ktorej maximálny level bol zabíjanie králikov, zrazu zabije chlapa ako expert. Trafí správne miesto, ktoré nie je ľahké trafiť ani keď cieľ nehybne stojí, na prvý raz. Ale veď prečo nie, či králik, alebo chlap, je to vlastne to isté...
A na koniec, aká milá náhoda, ich vonku čaká natankované auto.
Škoda no, keď to zhrniem tak nula info o tom, čo sa stalo a pritom by fakt stačilo aspoň niečo. Postavy sú raz vystrašené, potom zabíjajú bez zaváhania. A kanibalizmus je úplne OK, najlepší je ľudský guláš.
06.05.2024