Temnota

PnP
Podporte scifi.sk
Na prázdnej ulici sa mihne tieň. Šuchotavé kroky sa odrážajú od stien výkladov. Dievča sa tacká, potiahne nosom. Zastaví sa, padne na kolená. Pozrie na svoje dlane. Červená sa vo svetle lampy zdá takmer čierna. Ruky sa jej trasú a po chvíli bezradne padnú vedľa tela. Dievča pokýva hlavou a vysloví slabé „nie“.
Nedokáže sa znova postaviť. Schúli sa do klbka na zemi. Trasie sa, ale od zimy to nie je. Bojí sa privrieť viečka, lebo vie, že ho znova uvidí. Oči drží nasilu otvorené, no únava na ňu dopadá ako ľahká snehová prikrývka.
Nezvládne to. Obklopí ju tma hustejšia ako v najčernejšom kúte.
A vtedy to prežije znova.
*
„Dôveruj mi,“ jeho hnedé oči odrážajú dychtivosť.
Rue váha. Pozerá na jeho vystretú dlaň. To, čo sa práve dozvedela, jej má zmeniť celý život. Vlastne im obom. Sľuboval jej, že je to bezpečné. Je to len na nejaký čas. Len na malú chvíľu skúsia, aké by to mohlo byť.
„Ja neviem,“ vysloví a odtiahne sa. Pochybnosti jej stláčajú hruď.
„Zlato, no tak,“ Liam jej chytí tvár do oboch dlaní. Prinúti ju, pozrieť sa mu do očí. „Viem, že to chceš. Načo sa zbytočne trápiť? Budeme spolu, a všetko bude okej. Ale ak to teraz vzdáš, už možno nedostaneme šancu.“ Na pery jej vtisne bozk.
Rue pocíti, ako sa jej telom rozlieva teplo. Ako vždy, keď je pri nej. V jeho náručí sa cíti bezpečne. Cítila. Až doteraz.
Niečo ju pichne v ramene a telom sa jej náhle rozleje chlad. Predtým, než upadne do bezvedomia, začuje jeho hlas.
„Prepáč, musel som...“
*
Keď sa prebudí, svet vyzerá úplne ináč. Už nie sú v byte. Sú vonku, na ulici, ktorú nepozná. Všade sú farby, toľko farieb. Akoby niekto posunul paličku na saturácii naplno. Žmurká, svetlo jej doslova reže oči.
Niekto vedľa nej ju chytí za ruku. Je tam. Usmiaty od ucha k uchu.
Rue sa odtiahne. Vyvalí naňho oči, uvedomí si, čo sa stalo. „Ako si mohol?“
Liamov úsmev sa vytratí. „Poďme, nech to máme za sebou.“ Nasilu ju chytí za ruku a ťahá do budovy pred nimi.
„Nechaj ma,“ snaží sa mu vytrhnúť. „Prečo si myslíš, že to podstúpim?“
„Ja som to už predsa urobil. A zmenil som sa, veď si to sama videla. Prosím,“ dodá miernejšie a otočí sa na ňu. „Ver mi, môže ti to len pomôcť.“
Rue tomu chce veriť. Už má po krk života v temnote, ktorá ju každý deň ubíja. Ničí všetky jej sny a vzťahy. Liamova premena bola ľahká, skoro, akoby bol na to stvorený. Tak prečo sa ona nemôže zbaviť pocitu, že je niečo zle?
Zahltená myšlienkami sa zrazu ocitne v budove. Presklené steny, vysoké stropy, moderné zariadenie. Dnu je takmer toľko isto svetla ako von. Zrazu pred ňou stojí žena, víta ju. Vedie ich oboch do miestnosti, ktorá vonia po bylinkách.
Vnútri je iba stôl, na ktorom je notebook a tri stoličky. Až keď sa usadia, si Rue všimne sklenenú guľu o veľkosti ľudskej hlavy po ľavej strane.
Všetko pôsobí autenticky, akoby tam naozaj boli. Ale nie sú. Rue si to musí pripomínať. Je to len blbá simulácia. Ktorá jej má ale pomôcť.
Sústreď sa, dýchaj, hovorí sama sebe, aby sa upokojila, no srdce jej bije ako o život.
„Je to úplne jednoduché,“ hovorí žena zvonivým hlasom a Liam jej stisne ruku na znak podpory. „Tu vám nalepím elektródy,“ žena koná automaticky. Akoby to robila bežne.
No bežné to nie je. Sú medzi prvými. Nevedia, čo to môže spôsobiť. Rue znova prepadne panika, no to už na spánkoch cíti chladný dotyk elektród jej zápästie zviera náramok, ktorý prekryje jazvy na zápästí. Naposledy sa pozrie na Liama a zavrie oči. Nech to už má za sebou.
„Hotovo.“
Rue zažmurká. Cíti sa zvláštne. Mala by sa cítiť nadnesene, šťastne. Tak, ako jej to opisoval Liam. Zamračí sa. Niečo nie je v poriadku. Nedokáže si urovnať myšlienky, no akoby jej niečo chýbalo. Premkne ju neznesiteľný pocit, že spravila niečo zlé.
„Pár minút trvá, kým to odznie. Pozrite,“ žena jej pokynie, aby sa pozrela doľava.
V predtým prázdnej guli sa nachádza čierny dym. Krúti sa, raz pomaly, potom rýchlo. Naráža do stien, chce sa dostať von.
„Ako sa cítiš?“ zašepká Liam.
Rue nedokáže odvrátiť pohľad. Ten tieň je jej súčasť. Postaví sa a podíde k nemu. Keď sa jej tvár takmer dotkne skla, tieň zmení podobu. Teraz to vyzerá, akoby hľadela do zrkadla. Až na to, že jej odraz je čierny.
Nemôže ho tu nechať. Čo to preboha spravila? Depresia sa dá liečiť aj inak. Naletela im! Chceli ju pripraviť o kúsok z nej, ten kúsok, ktorý ju ovplyvňoval. Ťažko sa jej žilo s ním, no bez neho to nedokáže. Niečo sa pokazilo. Musí konať.
Rukou zhodí guľu z podstavca.
Trieštenie skla o podlahu tlmí ženský výkrik.
Rue čaká, že sa k nej tieň znova pripojí, no to sa nestane.
Lieta po miestnosti v beztvarom oblaku. Mieri priamo k žene. Vnikne jej cez nosné dierky do tela.
Rue aj Liam stoja ako obarení.
Žena sa nekontrolovateľne trasie. Zo všetkých otvorov jej vyteká hustá krv.
Až vtedy Rue pochopí, že sa zmýlila. Tak veľmi sa mýlila.
V momente, keď tieň vyletí a namieri si to k Liamovi, miestnosť opäť naplní ženský krik.
Dnu vbehnú chlapíci z ostrahy. Rue sa skláňa nad bezvládnym telom jej priateľa. Pochopia, čo sa stalo, schmatnú ju a ona sa nevzpiera.
*
Zo spánku ju prebudí nočná mora, ktorej sa už nezbaví. Posadí sa na studenej zemi.
V tomto svete už niet farieb. Nikdy už žiadnu inú farbu, ako čiernu neuvidí. Chápe, že toto je jej trest. Obzrie sa okolo seba. Po ulici sa šplhajú tiene, hýbu sa. Dokážu jej ublížiť? Prídu si po ňu? Chrbtom sa oprie o výklad.
Premkne ju pocit, že ju sledujú. Otočí sa. Výklad je plný tvárí. Škeria sa, sú zmrzačené bolesťou. Ich pohľady ju už naveky budú súdiť.

Lucika

Lucika
Písanie je moja vášeň

Diskusia

Nebuzardar
Také pekne temné a depresívne znepokojujúce. Zaujímavý nápad vytiahnuť depresiu z hlavy.
20.04.2024
Veles
Dobré, páčilo sa mi to :)
20.04.2024
YaYa
Veľmi pekné. Pripomenulo mi to jednu pobiedku, čo som čítala, kde - myslím - zmotávali klbká z nočných môr. Úplne v pohode môžes rozpracovať. (Lem pozor na to, že slovo dievča je stredného rodu)
21.04.2024
Scarecrow
Super nápad, páčilo sa mi to. Len sa priznám, že nerozumiem, prečo si najprv myslela, že je v simulácii?
21.04.2024
Lucika
Bola to ozaj simulácia, malo sa to odohrávať v jej hlave, ako súčasť programu :) a tí, čo mali program na starosti ju potom uvrhli do inej simulácie temnoty ako trest. Niečo v tom zmysle :D nestihla som to úplne domyslieť
21.04.2024
Lucika
A ďakujem :) som rada, že zaujalo
21.04.2024
Kei
Obdivujem, koľko si toho stihla napísať za hodinu a ešte sa to aj dobre čítalo. V tejto poviedke som sa trochu stratila v simulácii. Neviem určit s istotou, kde začína a kde končí, ale ani sa nedivím, lebo tá hodina je dosť limitujúca.
V poviedke sú zaujímavé prvky a má dobrú atmosféru. Ten čierny dym je fajn nápad a páči sa mi, ako sa cítila inak, keď prišla o svoju temnú časť, to pôsobilo tak uveriteľne. Celkovo mi príde Rue dobre vykreslená.
22.04.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.