Starý Grešák si naplnil fajku tabakom. Jeho fúziská i končeky prstov boli od dymu úplne zožltnuté. Furmani, pocestní aj zblúdilci sa posadili okolo starca, ktorý bol známy svojimi historkami. Jeho hostinec U čierneho draka stál na križovatke ciest spájajúcich veľké kráľovské mestá a bol známy svojou pohostinnosťou.

Krígle doštrngali, posledné taniere a misy odniesli Grešákove dcéry a vzduch sa naplnil dymom pripaľovaného fajčiva.

„Poviem vám historku,“ povedal a z úst sa mu vyvalilo mračno. Mnohí neskôr prisahali, že v ňom zhliadli tiene ľudí a bájnych príšer. „Stala sa stala na úsvite nášho kráľovstva. Táto zem bola plná drakov, divých zverov a démonov. Tých predovšetkým. Ich zúrivosť a krvilačnosť vytlačila ľudí až na okraj Zubatých skalísk a už sa nemali kam poriadne hnúť. Schyľovalo sa ku záverečnej bitke. Vládca vtedajších ľudí, Baryt sa odhodlal k trúfalému činu...

...ruky a nohy sa mu kĺzali po štrkovom nánose, napriek tomu sa nevzdával. Dračia nora bola na dosah. Doráňaný, špinavý a na smrť vyčerpaný šplhal kráľ Baryt k drakovi Grámovi, aby ho poprosil o pomoc v boji proti démonom. Konečne bol tu. Riskoval život, ale ten by stratil aj tak. Démoni nebrali zajatcov...

Konečne bol na mieste. Nesmel váhať, inak všetci skončia napichnutí na koloch, alebo opekajúci sa na ražňoch.

Vošiel do temnoty. Nemal so sebou žiadne zbrane, tie by mu boli proti drakovi aj tak nanič.

Z tmy sa ozvalo zachrčanie.

„Ľudský blázon,“ zahrmel drakov hlas. „Zomrieš.“

„Raz určite, drak. Vydal som sa ti napospas bez zbrane. Proti tvojej sile som bezmocný. Ak sa chytám poslednej nádeje, nazývaj ma ako chceš, kľudne aj bláznom, ale vypočuj ma,“ povedal Baryt nebojácne.

„Čujme.“

„Sme na konci so silami. Démoni nás gniavia, naše meč proti ich pancierom a pazúrom sú ničím. Kosia nás po tuctoch, ako zrelé obilie a my nestíhame pochovávať mŕtvych. Je nás už len pár sto, zahnali nás do kúta a zajtra nás dorazia. Prichádzam za tebou poprosiť ťa i pomoc. S tvojou silou sme schopní poraziť ich.“

„Trúfalo vravíš človek, lenže mne je do tvojich vojen nič. Ľudia nás od nepamäti vybíjajú, nemáme dôvod bratríčkovať sa s vami. Démoni nás nechávajú na pokoji. Boja sa nášho ohňa.“

„Pravdu hovoríš a hanbím sa za ňu. Mali sme lepšie zvažovať svoje skutky a s väčšou múdrosťou hľadieť do budúcnosti. Ale vedz drak, že môj rod nenosí na rukách dračiu krv a ak nám pomôžeš, zaviažem sa ti takou prísahou, ktorá uchráni celé tvoje pokolenie pred nami.“

„Si zvláštny,“ povedal drak po chvíli. „Prišiel si sem do tmy, no ja z teba vidím sálať svetlo, ktoré sa v mnohom podobá dračiemu. Niečo mi hovorí, že mi povieš zaujímavú vec.“

„Toto je moja ponuka,“ povedal Baryt.

Keď dorozprával, drak zreval na súhlas a potom s ľudským kráľom odletel do táboriska, kde s nádejou čakala hŕstka posledných.

Voje démonov stáli v šíkoch, ktoré sa ježili ostňami, pazúrmi a zubiskami. Čakali na rozkazy. Ich vládca, veľký Roh stál pred nimi a usmieval sa. Nepochyboval o víťazstve. Zodvihol nad hlavu mohutnú pažu a chcel dať rozkaz armáde k pochodu. Zaváhal. V diaľke uvidel človeka. Blížil sa ku nim.

Roh zúrivo zavyl. Toľká opovážlivosť. Chcel krv tisícok, miesto nich prichádza jeden. Zúrivo tresol päsťou o zem a rozbehol sa v ústrety opovážlivcovi.

Po pár skokoch spoznal, kto to je. Kráľ Baryt. Kráčal pokojne, meč v ruke. Ešte pár skokov. Roh napriahol pazúry. Sekol. V Barytovom tele vznikli tri hlboké rany, ktoré sa naplnili svetlom. Kráľ sa zdal nezranený. Napriahol meč. Démon zavyl. Znovu švihol. Meč zasvišťal vzduchom a odfaklil démonovi ruku. Svetlo v kráľovom tele silnelo. Roh si pred nim musel zakryť oči, takže nevidel, ako čepeľ rýchlym oblúkom sekla. A znovu. Svetlo už bolo také silné, až sa zdalo, že vychádza nové slnko. Konečne Baryt odťal Rohovu hlavu. Pozrel víťazoslávne na šíky démonov, ktorí nemohli uveriť, ako skončil ich vodca. Zúriac sa vrhli na Baryta.

Jeho čepeľ zaspievala pieseň smrti. Rúbal na pravo, naľavo a démoni padali, ako klasy. Na kráľovi pribúdali nové rany, ktoré presvitali ohnivým dračím svetlom. Neúnavné vlny netvorov vrhali sa na statočného Baryta a ten unavený klesol na kolená. Ešte predtým, ako ho obrovské pazúre načisto dokmásali, spokojne pozrel okolo seba. Videl kopu mŕtvych démonov.

„Videl si to?“ opýtal sa H´la. Bol po Rohovi ďalším najvyšším veliteľom. „Dokatoval nás teda poriadne. Ako sa mu to podarilo? Azda nejaké špinavé čary.“

„Našťastie, už je po ňom,“ odpovedal L´ra, ktorý mu bol panošom. „Zabili sme ho, čarodeja. Takže horšie to už byť nemôže.“

Priestor naplnil zvuk bubnov a pochodujúceho vojska. Démoni zhliadli. Spoza obzoru sa vynorili poslední ľudskí bojovníci. Išli mlčky. A hoci boli ďaleko, zdalo sa, akoby každý z nich žiaril podivným vnútorným svetlom.

„A tak ich porúbali, háveď pekelnú. Dračí dychom ich vtedy obalil drak Gráma a kus duše každému dal a tak chránil plemeno dračie, pretože s každým zabitým drakom by umreli všetci potomkovia tých, čo proti démonom bojovali,“ dopovedal Grešák svoj príbeh. Jeho oči žiarili, ale tie boli akiste len odrazom žeravých uhlíkov v pahrebe.