Vracal som sa zo svojej výpravy skratkou, práve cez tú lúku, ktorej som sa ako dieťa vždy bál. Bolo to zvláštne, strach mi nenaháňalo ani to nekonečné more trávy, ani jej jesenná, červeno-žltá farba, ale to, ako sa mi vždy naťahovala za nohami. Akoby ma chcela objať. Ako veľmi som to neznášal. Ale vtedy, keď som vykonal čo som mal a vracal som sa domov, prvý raz po sto rokoch kráčajúc cez tú strašnú lúku, tráva sa odo mňa odkláňala, akoby sa ma bála. Každé jedno zlatisté i krvavo červené steblo, všetky sa ťahali od mojich nôh, akoby sa predo mnou krčili v strachu. Netušil som, čo to znamená, no cítil som akési zvrátené zadosťučinenie, akoby sa vo mne niečo zmenilo. Ale ja – ja som bol vždy rovnaký.

Kráčal som tadiaľ hodiny, stále to bolo lepšie ako ísť po tých hnusných visutých cestách, ktoré stavali všade po meste. Už len pomyslenie na ten umelo čistý vzduch, na sklenené cesty vysoko nad domami a domy nastavané ako hroby tesne vedľa seba hlboko pod cestami, ma bolelo ako guľka v hrudi. Prekladal som nohu cez nohu, poťahoval remeň na ukradnutom detskom batohu a hral sa so zaseknutou poistkou môjho obľúbeného, hoci bradatého automatického samostrelu. A rozmýšľal som. Sú to moje myšlienky a nerád sa ich vzdávam, ale tento príbeh rozprávam pre vás, tak smiete vedieť podrobnosti:

Rozmýšľal som nad svojimi snami. Presnejšie, nad svojimi nočnými morami. Videl som v nich malé dievča, len o pár rokov mladšie odo mňa, ako plače a beží ku mne. Ako hľadá oporu. Ale ja sa otočím a odchádzam a ju, potkýnajúcu sa a padajúcu, nechávam za sebou. Neviem prečo, ale z tých snov mi bolo zle – zobúdzal som sa s pocitom nevoľnosti a znechutenia zo seba samého. A ešte pocitom, že to dievča musím chrániť, pretože je to správne. Všetky tie pocity mi boli cudzie a to ma znechucovalo ešte viac. Ani som nevedel, ako sa to dievča zo sna volá, no hovoril som si, že je len ďalšou na rade, ďalšou, ktorá hľadá oporu v tomto strašnom svete a ďalšou, ktorá ju nenájde. A až bude preč, opäť prídu sny o iných deťoch, pre ktoré tento svet nie je ten správny.

Po pár hodinách cesty cez pole som si všimol oranžovú žiaru predo mnou. Keby som sa vtedy otočil, slnko by mi pravdepodobne vypálilo oči. Videl som nočnú stranu Planéty, a blížil som sa k hranici, cez ktorú sa dalo prejsť len jedným smerom. Ľudia žijúci na dennej strane mohli kedykoľvek odísť na tú druhú, no ľudia z nočnej svoju stranu opustiť nemohli. Slnko by ich okamžite spálilo na prach. Ja som bol z nejakého dôvodu výnimka – jediná na celom svete.

Keď som dorazil k hranici, tvorenej obrovským spadnutým dubom, začal som hľadať najužšiu časť kmeňa. Nebolo to ťažké, bol tam totiž rebrík. Čakalo ma päť metrov výstupu na kmeň, potom klasický výhľad na tú nechutnú lúku, sprevádzaný pálením slnka na tvári a potom ďalších päť metrov zostupu, ale už vo vytúženej tme.

Na nočnej strane nič nerástlo. Ľudia všetko vyrúbali a vyrovnali zem, aby sa noví hostia nemali na čom potknúť. A keď si potom ich oči zvykli na temnotu druhej polky Planéty, uvideli kôl na rázcestí, označujúci milióny rôznych, navzájom sa prepletajúcich chodníkov. Keď som prešiel popri kole, nemusel som sa naň ani dívať. Vedel som, že je jedno, ktorú cestu si vyberiem, pretože všetky končia na rovnakom mieste. Na najlepšom a zároveň najhoršom mieste, aké som poznal – nebo, môj domov, mesto zvané Nový Raj. Pýtate sa, kde je teda Starý Raj? Nie je a nikdy nebol. To je na tom novom to najlepšie, aj keď až taký nový nie je, stojí tam už od nepamäti. No nikoho to nikdy netrápilo, a ja som nikdy nemal potrebu v tomto smere vyčnievať z radu.

Išiel som si tak po ceste, keď som si odrazu všimol schúlené dieťa na chodníku. Dievča. Dievča z môjho sna! Nakoniec prišla, tak ako všetky.

Mohla mať jedenásť, možno dvanásť. Úplne obyčajné, bezstarostné dieťa, teda až dokiaľ sem nevkročila. Teraz vedela, že sa nemôže vrátiť a predstierať, že sa nič nestalo. Slnko by ju oslepilo a následky toho malého výletu by ju sprevádzali po celý život. Ale nechcela ani ísť ďalej, nechcela vidieť nebo a smiať sa, nechcela zahodiť starosti a začať žiť. Bála sa, že je to len ilúzia – a bála sa oprávnene. Ale ja... Cítil som, že jej musím pomôcť. Možno už ma moje poslanie začalo zdolávať, ale cítil som, že je správne zachrániť ju. Naučiť ju, ako sa vrátiť na dennú stranu. Rozhodol som sa, že ju odtiaľ dostanem, že ju postrčím a nechám ju vybrať si samú. Ale musel som jej ukázať, medzi čím si má vybrať. Podišiel som k nej, chytil ju okolo ramien a šepol jej do ucha, že všetko bude v poriadku. Jej ramená boli napäté ako struna. Povedal som jej, nech ide ďalej po ceste, pripomenul jej, že sa už nemôže vrátiť. Ponúkol sa, že ju budem sprevádzať. A ona išla.

Prišli sme k mestskej bráne, ktorú strážil chlap ako medveď s ľadovým pohľadom a silou zlomiť vás ako zápalku medzi dvomi prstami. Mňa poznal, ale dievča nie, tomu okolo zápästia stiahol náramok s číslom. Potom nás pustil dnu. Mesto bolo také, aké som si ho pamätal – špinavé, škaredé a skazené. Čistý vzduch? Nie, voňavý. Tak sladko voňal. A visuté chodníky? Krása na ne pozrieť. A čo domy, jeden vedľa druhého? Účelové a zriadené prakticky, a aj tak vyzerali úžasne. Videl som v úžase rozšírené oči dievčaťa. A vedel som, ktorú cestu si vyberie. A trpel som, tak strašne som trpel za to, že som ju sem vôbec vzal. Že som ju nevaroval len o trochu skôr a že som jej nepovedal, čo ju tu čaká. Videl som jej v očiach, ako ju to tu očarilo. Ale ešte nie je neskoro, ešte ju odtiaľ môžem dostať. Predsa je to zlé miesto. Spomenul som si, ako veľmi ho neznášam. Chytil som ju za ruku. Otočila sa na mňa a pozrela mi do očí, ja som hľadel do jej. Už som otváral ústa a vôbec som si nevšimol medvediu labu, blížiacu sa zboku priamo k mojej tvári. Bolo neskoro.

Zobudil ma tvrdý pád na zem. Keď som otvoril oči, nado mnou sa týčil krásne tepaný vrch mestskej brány, no výhľad mi vzápätí nahradila chladná tvár strážnika Nového Raja. Vedel som, čo ten jeho pohŕdavý pohľad znamená – prekročil som pravidlá. Žil som len preto, že ma mesto potrebovalo. Keď som sa pozviechal, strážnik mi vtisol do rúk moju kušu . Všimol som si, že už nemám ten detský batoh, no odmietol mi ho dať. Už patril mestu. A keď ho dajú dievčaťu, bude mestu patriť aj ona. So sileným úsmevom som poťažkal kušu a potom ju rýchlo ako blesk zaprel do ramena v streleckom postoji. Strážnik-medveď sa ani nestihol pohnúť, šípka mu vošla do hrude a vzápätí cinkla do mestskej brány. Než si vôbec stihol uvedomiť čo sa stalo, kolečko na mojej zbrani preskočilo, natiahlo lanko a do strelného žliabku naskočila ďalšia šípka, ktorá si takmer okamžite našla svoj kúsok strážnikovho tela. Šípky lietali, cinkali na bráne, alebo sa borili do zeme a strážnik padal. Keď dopadol a posledný raz sa mykol, kuša mi s melodickým cinknutím vyhodila prázdny zásobník. Odhodil som ju a rozbehol sa smerom k padnutému dubu, za ktorým ma čakalo svetlo. Strach ma hnal a ja som videl iba rebrík cez strom, svoje zbožné, jediné želanie. Nezbadal som medvediu labu, ktorá sa na mňa rútila z boku. Obraz rebríka zmizol, ostala mi len temnota. Z tej som sa už nemal prebrať.

*

„Spíš?“

Martin sa strhol, čím dal jasne najavo, že uhádla.

„Prepáč, že som ťa nechala čakať. Mama ma nechcela pustiť von, musela som jej sľúbiť, že sa nič zlé nestane. Že sa nič zlé nestane?“ usmialo sa dievča. Bolo o pár rokov staršie, ako v Martinovom sne. Pomaly si uvedomil, že aj on sám je starší. Sediaci na zastávke s tou hlúpou detskou taškou musel vyzerať smiešne. Rozladene si prešiel rukou po vlasoch.

„Tak čo si mi to chcel ponúknuť?“ žmurkla naňho. Martin odsunul tašku s drogami, akoby nebola jeho. Vedel čo by sa stalo, sen mu to prezradil. Tento krát musel svoje plány zahodiť, ako pre svoje, tak pre jej dobro.

„Chcel som ťa iba vidieť,“ opätoval jej úsmev. „Nemáš hlad? Poznám tu skvelú reštauráciu...“

„Radšej by som sa prešla,“ odvetila. Nechal sa viesť za ruku, kamkoľvek chcela ísť. A ona chcela ísť na lúku, veľmi, veľmi ďaleko odtiaľ.

*

„Otec tú trávu chvíľu študoval... No, vlastne s ňou strávil pol života. Vedel si, že sa k nej kedysi ľudia modlili?“

„Naozaj? A prečo?“

„Pretože o ľuďoch odhaľuje pravdu. Otec mi hovoril, že ak je človek dobrý, dalo by sa povedať nepoškvrnený, tak sa k nemu ťahá, akoby ho chcela objať. No ak je zlý, tráva sa ho bude báť. Podľa mňa je to obyčajná životráva. A nemám rada, keď mi šteklí členky.“

„Nie?“ pozrel Martin na trávu pod nohami. Topánky nechal niekde na kraji parku a stál v nej bosí. Tráva ho jemne hladila až po lýtko. Otočil sa k nej. „Podľa mňa je ten pocit skvelý,“ povedal s úsmevom. Už skoro zabudol na tašku na autobusovej zastávke, ktorá vlastne ani nie je jeho.