Očakávaná návšteva

„Tak o týždeň,“ pozdravil kupec a nasadol na koňa. Starý Grešák si odpľul do blata, čo v jeho reči znamenalo prianie šťastnej cesty a pekného dňa. Prvé lúče slnka vykukli spoza obzoru a rozjasnili krajinu.

„Ďakujem,“ povedal kupec a pousmial sa. Starcovej reči rozumel. Nebol v jeho hostinci ´U čierneho draka´ prvý krát. Z drahých kameňov, ktoré nosil pripásané pod košeľou a s ktorými obchodoval, mu TU nikdy nezmizol ani jeden.

„To bol posledný?“ opýtal sa Heimy. Starý žoldnier začal zametať pred vchodom. Metla v jeho rukách kmitala ako živá.

Grešák si znovu odpľul a kývol hlavou smerom ku ceste. Slnko starcovi svietilo priamo do tváre a tak si dlaňou zakryl oči.

„Dobré ráno vinšujem.“ Zdravil neznámy už z diaľky. Heimyho kostnaté telo sa naplo a metlu držal pred sebou v pozícii, na ktorú nebola určená.

„Ts,“ sykol Grešák a žoldnier sa uvoľnil.

„Čo k nám takého mladého štramáka privádza tak skoro ráno?“ opýtal sa Grešák a akoby zázrakom vykúzlil fajku a začal si ju napchávať tabakom. „Kým tuto s Heimiym opečieme nejaké mäso, chvíľu to potrvá. Pivo štamgasti vydrúlili včera a starý chleba som už hodil sliepkam.“

„To nevadí,“ odpovedal mladík veselo. Bol oblečený v drahých pestrofarebných šatách, vlasy mal vzadu zopnuté stuhou a pri chôdzi sa opieral o zdobenú palicu. Fúziky vykrútené dohora sa mu pri každom slove veselo roztancovali.

Grešák sa nenápadne pozrel na Heimiho. Ten sa opäť dal do zametania, ale z držania jeho tela a z toho, ako si cudzinca neustále nenápadne obzeral, pochopil. Cíti to aj on. Nebezpečenstvo. Znovu ku nám prišla smrť.

„Nádherný statok, len čo je pravda,“ pochválil mladík a rozšafným gestom si vykrútil fúzy.

Grašák vyfúkol kúdol dymu a vypľul na zem čiernožltú slinu.

„Viete, ja veľmi dobre poznám históriu tejto usadlosti ako aj minulosť jej správcov.“ V jeho oku sa mihol tieň krutosti.

„Ba kieho. To musíte byť veľmi učený, pretože na minulosť správcov tohto obydlia si často nespomínajú ani sami správcovia. Tunajšia kôstkovica už pomútila onakvejšie hlavy. Ale ak by ste nám ju chceli pripomenúť, ráčte dnu. Začína tu byť horúco, ako hen toť, v pekle.“

Cudzinec prikývol a usmial sa v úsmeve, ktorý odokryl nezvyčajne veľké a ostré zuby.

„Grašákov oheň,“ ponúkol Heimy mladíka, ktorý sa pohodlne usadil. „Mimoriadne sa vydaril.“

Cudzinec poldecák prezrel proti svetlu a uznanlivo prikývol.

„Najskôr ale k veci, páni. Túlam sa svetom už poriadne dlho a veľa sa pýtam. Pochodil som toho už dosť a dozvedel sa veci... ani sa nepýtajte. Moje otázky sa točili vždy okolo jednej veci. Poslednej bitky ľudí a démonov, ktorá sa odohrala pred skoro sto rokmi. Vojnu mali démoni vyhratú, ale ľudia sa tesne pred posledným stretom spriahli s prekliatym drakom a démonov porazili. Legendy hovoria o dvoch najdivokejších bojovníkoch , ktorí kruto rozsekali vyslancov pekiel a značnou mierou prispeli k ich zániku na zemi. Ja týchto dvoch bojovníkov hľadám, lebo že vraj ešte žijú. Rád by som sa ich opýtal na podrobnosti. Píšem totiž príbehy a tento ma obzvlášť zaujíma. Neviete náhodou o nich?“

Starý Grešák zobral fľašu a nalial aj sebe. Pohárik prevrátil do seba a vykrivil kútiky úst.

„Pchééé. To je sila. Tak aby sme si boli na čistom. Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše, pretože aj my sme toho precestovali a veľa sa pýtali. Dozvedeli sme sa, že zemou sa ešte potuluje pár tých škaredých skurvysynov a hľadajú vojakov, ktorý rozsekali ich príbuzných. Keď niektorého nájdu, pekne si ho podajú. Jeden z nich je ale najhorší. Myslí si, že sa ukryje za vykrútenými fúzikmi a poblúzni ľudí peknými rečami. Takže takto. My dvaja s Heinym sme tam vtedy boli a pekne sme vám rozkopali rite. Tá tvoja je na rade.“

Mladík sa rozrehlil a začal sa meniť. Hlava sa mu nafúkla a praskla. Zvnútra vytiekol hnis a začal mu stekať po brutálnej tvári. Ruky sa zmenili na smrtiace medvedie laby s obrovskými pazúrmi.

„Zomriete pomaly. Na vašu smrť,“ zobral zo stola pohárik a na dúšok ho vypil. Vzápätí zreval od bolesti a začal sa váľať po zemi. Držal sa za brucho, cez ktoré sa mu niečo prepaľovalo von. Koža, ktorú mal pod dlaňami, zrazu zmizla a cez dieru vytiekli na zem drobné, číre kvapky. Ešte raz naposledy vykríkol a znehybnel.

„Ten minule vydržal dlhšie,“ zavrčal Grešák a potiahol si z fajky.

„Ale zato zem zaprasil viac,“ pokýval hlavou Heimy, zobral do rúk fľašku a privoňal. „Fúj, ako to môžeš piť? Svätená voda. Už len pri tej predstave mám husiu kožu.“

„Za ten pohľad, ako sa zvíjajú a kapú, to stojí. Skôr, ako ho odpraceme, dáme si skutočnú.“

Starý žoldnier prikývol. „Pomaly nám už jama nebude stačiť. Aby to šľak... zas kopať v tejto kamenitej zemi...“