Bola nádherná. Zelená, s ružovým odtieňom otáčajúca sa okolo vlastnej osi. Agent Ward na chvíľu spomalil aby si svoju domovinu prezrel cez okno nepriateľskej rakety. V živote nevidel nič krajšie. No potom pokračoval priamo ku kapitánskemu mostíku. Zbraňou mieril pred seba, očakávajúc ďalšie prekážky.

„Prečo mi hovoríte Anihilátor?“

Wardom miklo. Nečakal, že jeho súper bude mať taký tenký hlas.

„Ste obvinený zo zničenia šiestich plne obývaných planét!“ Hlaveň zbrane ukazovala presne na chudú postavu v kapitánskom kresle.

„Nuž, hej. Viete ...môžeme si potykať. Ja som...“

„Nezaujíma ma kto ste!“

„Škoda. Viete...“ Anihilátor si zamyslene pošúchal bradu. „Ja som starý len pár týždňov a ničenie planét je jediná vec ktorá mi naozaj ide. Ale na druhej strane ma to veľmi nebaví. V skutočnosti ani neviem čo iné táto loď dokáže. Mám priamo do svalov naprogramované presné pohyby, presné inštrukcie čo mám stlačiť aby sa tá vaša ružová kráska... Ako sa to volá?“

„Mrooda.“

„Mrooda vyparila. V skutočnosti by som už rád postláčal aj niečo iné,“ znelo to až nepríjemne úprimne. V ničiteľovom hlase bolo cútiť náznak smútku.

Wardovi po líci stekala kvapka potu.

„A čo vám v tom bráni?“

„Práveže nič. Sleduj! Teraz vypnem klimatizáciu.“

Anihilátor šťukol jedným vypínačom. Vzduch oťažel.

„A teraz ju zapnem.“

Warda ofúkol príjemný vetrík. Zovrel zbraň silnejšie.

„Tak čo keby si skúsil túto kraksňu otočiť a dať našej planéte pokoj?“

Anihilátor sa zamyslel. Potom sa usmial.

„To by som mohol!“ zvolal s detským nadšením. Prsty sa mu rozbehli po prístrojovej doske. Zrazu niečo píplo a na jeho tvári sa objavil výraz úprimného zdesenia.

Ward sa s nepríjemnou predtuchou pozrel z okna. Mrooda bola preč. S výrazom absolútnej zúrivosti sa otočil na prekvapeného Anihilátora.

„Hup. Sila zvyku,“ prehodil jeho ničiteľ zdesene.