Otvor jaskyne sa pred ním černel ako ústa nejakej príšery, očakávajúcej že jej do žalúdka dobrovoľne vstúpia nič nečakajúci dobrodruhovia. To prirovnanie vlastne nemá ďaleko k pravde, pomyslel si Niriel bez humoru. Konečne bol tu, na konci svojej cesty, pripravený vykonať posledný krok vo výprave ktorá sa natiahla oveľa dlhšie než kedy chcel. Ale bol koniec, jeho lov mohol po rokoch konečne skončiť. Na pravej ruke si lepšie upevnil štít a v ľavej pevne uchopil kopiju. Vždy bol zručnejší ľavou rukou, vlastnosť ktorá mu v mladosti vyslúžila mnoho výsmechu.

Stále akosi nedokázal vstúpiť do jaskyne z ktorej pomaly stúpal dym s pachom síry. Niriel si v duchu vynadal. Kvôli tomuto si ho stopoval celé roky? Aby si sa nečakane stal zbabelcom keď nadíde okamih pravdy? Bojovník zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a dovolil spomienkam aby mu zaplavili myseľ. Svoju cestu začal ako naivný chlapec, ktorý netušil do čoho ide, ale tá cesta ho sformovala, pretvorila a teraz bol niekým iným.

Spomínal na lesy Rivielu, svoju prvú zastávku pri love. Lesní škriatkovia ho ľahko chytili a rok a pol bol otrokom v ich baniach. To bola prvá a najdôležitejšia lekcia: Nikdy nepodceňuj zdanlivo neškodných protivníkov, mohli by ťa totižto nepríjemne prekvapiť. Ale všetko zlé je na niečo dobré a počas svojho väznenia aspoň nabral na sile. Jedného krásneho dňa zaškrtil svojimi reťazami strážcu a utiekol z podzemného mesta pod lesom. Škriatkovia už neboli takí problematický, keď ich jedného po druhom zabíjal z tieňov.

Za lesom našiel ďalších svedkov ktorí videli kade trielila jeho korisť. Vedel, že hovoria o tej istej bytosti, veď bol posledným svojho druhu. Aby ju chytil, musel však prejsť aj Gierenskými horami. Škriatkov vystriedali horskí obri, ktorí viedli stáročnú vojnu s kyklopmi o vlastníctvo najvyššieho štítu hôr. Obe strany si nárokovali právo žiť na vrcholku sveta. Horskí obri chceli pôvodne Niriela naložiť do svojich katapultov medzi ostatnú muníciu, ale napokon ich presvedčil, že by im mohol byť užitočný aj inak. Nepozorovane sa prešmykol do kyklopej základne – to bolo niečo čo by žiadny obor nikdy nedokázal – a v spánku prepichol oko kyklopskému veľ-vezírovi, Kurlanovi. Chaos, ktorý prepukol v základni umožnil obrom zlikvidovať jednookú hrozbu na večné časy. Z vďačnosti usporiadali Nirielovi veľkú hostinu a darovali mu legendárnu kopiju zvanú Spralvien. V obrej reči to znamenalo špáratko, keďže to bolo jediné využitie aké preň našli. Kedysi však patrila veľkému hrdinovu a Niriel sa rozhodol, že bol čas obnoviť jeho hrdinské skutky.

Bolo mnoho ďalších dobrodružstiev, ktoré Nirielovi prebehli pred očami ako tak stál pred jaskyňou. Lov príšer z jazera Lochnar, barbarská svadba, na ktorej sa prelialo viac krvi ako vína, ukradnutie vzácneho šperku z rúk cechu zlodejov, ako aj záchrana celého Norlanského kráľovstva pred pirátmi. Ubehli roky a Nirielovi pribudli prvé šedivé vlasy, ale stále mal v sebe oheň a jeho cieľ mu stále unikal. Nezabudol však na svoj sľub, na dôvod pre ktorý sa vôbec dal na tento šialený lov pred toľkými rokmi. Prišiel čas všetko ukončiť, kruh sa musí vždy uzavrieť. Zhlboka sa nadýchol a vstúpil do jaskyne posledného draka.

Pľúca sa mu naplnili štipľavým dymom ako zostupoval stále hlbšie do dračej nory. Samotné kamene vyžarovali teplo. Napokon vstúpil do sály uprostred jaskyne a konečne uvidel svoju korisť, bytosť ktorá mu toľké roky unikala pred nosom. Šupinatá potvora bola obrovská ako dva domy a práve teraz pomaly dvíhala hlavu na dlhom krku. Lenivo otvorila zeleno-žlté oko a lepšie sa prizrela nečakanému návštevníkovi. Nirielovi prebehol po chrbte mráz. Zdvihol štít a pripravil sa na príval pekelného ohňa. Namiesto toho prišli slová vyslovené hlasom starším než samotný svet.

„Tak. Konečne si tu, malý lovec. Trvalo ti to.“

Niriel ostal prekvapený, nevidel dôvod pre ktorý by drak mal strácať čas rečami. To nebolo typické pre drakov o ktorých čítal toľké legendy. Ale rozhodol sa, že bude s príšerou hrať túto hru ešte chvíľu.

„Vieš prečo som tu?“

Drak si odvrkol a Niriel na okamih zahliadol plamene ktoré pritom vyšľahli z jeho nozdier.

„Pre rovnaký dôvod ako všetci. Sláva, bohatstvo, nesmrteľnosť v legendách.“

„Mýliš sa. Pred rokmi si napadol dedinu Natriel, ďaleko na juh odtiaľto. Ukradol si päť oviec, zabil tridsať sliepok a... zavraždil malého chlapca. Volal sa Bron. Jeho sestra je Mirlana. Odmalička som... som ju mal rád. Sľúbil som, že sa nevrátim, kým ťa neskántrim.“

Ozval sa pračudesný zvuk, akoby sa kameň kĺzal po čepeli nekvalitného meča. Po chvíle si Niriel uvedomil, že to sa len drak smeje.

„Aké romantické. Tak teda vykonaj svoju pomstu, chlapče.“

Niriel vedel, že to nie je najlepší nápad, ale zdvihol hlavu ponad štít. Vtedy mu došlo, že na drakovi sa čosi nezdalo. Draky z legiend boli hrdé a zlovestné bytosti, tento sa však zdal byť... vyschnutý. Šupiny mal bledšie než by mali byť, hlava sa nedržala až tak hrdo, krídla sa mu mierne triasli a oči sa len naslepo dívali do tmy. Draci sú takmer nesmrteľní. Takmer. Niriel si uvedomil, že sa díva na dračieho starca. Posledného draka, ktorý bol už len úbohým tieňom toho čím jeho rasa kedysi bola.

„Sľúb mi však jednu vec chlapče. Nech ten boj stojí za to.“

Vyšľahli plamene, Niriel sa im úspešne uhol a vrhol sa na starobylú príšeru svojou kopijou.

***

Bol to ťažký boj. Možno najťažší aký kedy musel podstúpiť, ale napokon bol víťazom. Kopija trčala z rany v slabine dračieho panciera. Niriel sa neunúval vytiahnuť ju. Byť zabodnutý medzi kosťami posledného draka bol patričným miestom odpočinku pre zbraň ktorá mu priniesla toľko víťazstiev. Vedel, že on ju už nevyužije, jeho hrdinstvám bolo týmto koniec. Drak pomaly dýchal poslednými silami.

„Chlapče. Vyhral si. Bolo... bolo to úžasné. Presne ako za starých čias keď tento svet ešte za niečo stál. Sprav pre mňa ešte jednu vec. Splň posledné prianie, posledného draka.“

„Počúvam.“

Neodvážil som sa priblížiť. Aj umierajúci drak mohol byť nebezpečný.

„Keď budeš rozprávať o tomto čine svojim spoločníkom, povedz im... že... že to bol veľký boj. Že som ťa skoro dostal. Nech legenda, ktorá z tohto dňa vzíde... hovorí že draci vymreli obrovským a zúrivým bojom a nie... nie takýmto slepým starcom.“

Drak si nestihol vypočuť moju odpoveď. Vydýchol naposledy. Sklonil som sa k jeho mŕtvej hlave.

„Sľubujem.“