Škôlkari dokážu byť krutí.

„Peťko!“ napomenula pani učiteľka svojho žiačika, ktorý sa práve vrhol na svoj mikulášsky balíček. „Čo povieme, keď dostaneme darček?“ Malý nevychovanec na ňu nechápavo zazrel.

„Ale no tak! Ak nebudeš dobrý a nepoďakuješ, ujo Mikuláš ti čokoládku zoberie a vymení za uhlie.“

„Tamten?“ ohradil sa Peťko, „Veď to ani nie je ozajstný Mikuláš.“

„Veru nie!“ prekrikovali sa ostatné deti.

„Veď má bradu z vaty!“

„A je príliš chudý!“

„A bledý! Ozajstný Mikuláš má veľké brucho a červené líca.“

„A sane! A anjela s čertom!“

„Presne tak,“ zhrnul Peťko, „toto nie je ozajstný Mikuláš. Len nejaký chlap v červenom!“ Na to sa niektoré deti rozzúrili, iné rozplakali, a pani učiteľka musela využiť všetky svoje diplomatické schopnosti, aby situáciu upokojila.

Neskôr, keď už rodičia vyzdvihli aj posledné dieťa, pani učiteľka, cestou na autobusovú zastávku, zazrela chlapa v červenom na parkovisku pri starej škodovke.

„Prepáčte ten cirkus,“ oslovila ho. „Deti už dnes na Mikuláša veria oveľa kratšie ako kedysi. My sme to mali ľahšie. Ako môžu veriť na zázraky so všetkým, čo vidia v televízii.“

„A vy ešte na Mikuláša veríte?“

Učiteľka pokrútila hlavou. „Už som na to veľká. Ale veľmi by som chcela. Keď som bola malá, tá atmosféra ma vždy pohltila. Vôňa čokolády a mandarínok a sneh. Páni, dnes už pred Vianocami ani poriadne nesneží.“

Chlapík v červenom sa zaškeril. „Ale musím tým lotrom uznať, že nevyzerám práve najmikulášskejšie. Podržíte mi to?“ Strčil jej do ruky igelitku a otvoril zadné dvere auta. Vysypali sa z nich kilá mandaríniek a pomarančov, ktoré boli až po strechu naskladané na zadnom sedadle. Kým sa žena stihla spamätať a začať ich zbierať, chlap v červenom luskol prstami a ovocie samo disciplinovane naskákalo naspäť do auta.

„No nič,“ vzadu mám už plno. Otvoril predné dvere, vzal ohromenej učiteľke igelitku z ruky a zložil ju na horu čokolády na sedadle spolujazdca. „Musím letieť!“ povedal, „mám pred sebou rušnú noc. Snáď najrušnejšiu v roku. Ale ešte pred tým... Vidím, že si bola dobrá, Agáta!“ Opäť luskol prstami a z ničoho nič začalo husto snežiť.

„Len pre teba!“ žmurkol chlap v červenom, nasadol do auta a odfrčal.

„Ď-ďakujem,“ zakričala za ním Agáta, hoci ju už nemohol počuť, a pobrala sa domov. So širokým úsmevom na tvári a v ozajstnej vianočnej nálade.