Viac než rok tvrdej práce trikových špecialistov z Entertainment Effects Group bol potrebný na vytvorenie budúcnosti v štýlovom film noir Ridleyho Scotta: Blade Runner. Na tvorbu preľudnenej metropoly plnej smogu, ktorá bola vytvorená prevažne pomocou miniatúrnych modelov a maľovaných pozadí dozerali trikoví majstri Douglas Trumbull, Richard Yuricich a David Dryer. Režisér Ridley Scott a Syd Mead, konzultant pre otázky dizajnu, spolu preberali vývoj projektu a celkovú filozofiu, ktorá stála v pozadí charakteristického prostredia filmu.
Maliar Syd Mead mal najprv za úlohu navrhnúť pre film šesť druhov vozidiel, ale neskôr sa jeho rola rozšírila aj na tvorbu skíc s celkovým prostredím kde sa film odohrával. Najmä jeho futuristické vízie sa podpísali pod výsledný vizuálny dojem Blade Runnera. Mead predtým kreslil dizajnérske štúdie pre rôzne priemyselné odbory, pracoval napríklad pre General Motors a Lockheed. Jeho koncepty boli použité aj pri natáčaní filmu 2010 (pokračovanie 2001 : Vesmírna Odysea).
EEG, respektíve Douglas Trumbull a Richard Yuricich pred Blade Runnerom pracovali na trikoch k takým filmom ako sú 2001 : Vesmírna Odysea, Blízke stretnutia tretieho druhu, či Star Trek - The Motion Picture. Prácu na Blade Runnerovi vzali aj napriek tomu, že boli v tom čase zamestnaní prácou na vlastnom filme Brainstorm, zabezpečili prípravnú fázu a úvod projektu. V polovici práce na výsledných efektoch prebral vedenie trikov mladý absolvent filmovej akadémie David Dryer, ktorý síce nemal skúsenosti s takouto činnosťou ale svojej úlohy za zhostil na výbornú a zužitkoval svoj tvorivý talent a vedomosti získané pri natáčaní reklám.
Film sa musel vysporiadať s obmedzeným rozpočtom z ktorého len dva milióny pripadali na špeciálne efekty, čo bolo už aj na tú dobu veľmi málo. Preto musel byť prepracovaný celý scenár, pretože pôvodne zamýšľané množstvo efektov by stálo približne 5,5 milióna dolárov. Ako prvá bola vypustená úvodná scéna ktorá predstavuje hlavnú postavu Ricka Deckarda a celkové prostredie v ktorom sa bude dej odohrávať. Pôvodne mal film začínať záberom na vlak idúci púšťou v ktorom je len jeden pasažier - Deckard. Ten mal na stanici presadnúť do svojho vlastného auta a vydať sa na cestu po šesťprúdovej diaľnici, kde ho mala zastaviť dopravná zápcha. Podobný osud - vynechanie - postihol asi polovicu pôvodných trikových scén.
Pozrime sa spoločne na niekoľko trikových scén z filmu. Nie je to v žiadnom prípade kompletný zoznam všetkých trikových záberov. Ak by vás zaujímali ostatné scény a detailnejší popis prác v trikovom štúdiu, niet lepšej voľby než si prečítať Cinefex #9 z ktorého sme čerpali pri písaní tohto článku.
Prvou scénou na ktorej začali v EEG pracovať bola budova Tyrellovej korporácie. Najprv nemali celkom jasnú predstavu o tom či by sa mala nachádzať na predmestí, alebo priamo v meste - to totiž zo scenára nevyplývalo. Už sa ani presne nevie kto prišiel s tým nápadom, ale nakoniec vytvorili dvojicu pyramídových budov obklopenú priemyselnou scenériou. Pri ich návrhu sa vychádzalo z tvaru majských pyramíd, výsledkom mali byť asi míľu vysoké mohutné stavby na ktorých by boli z vonku upevnené externé výťahy a na streche mali umiestnené pristávacie plochy. Hlavnou odlišnosťou od ich majských vzorov bolo osem šikmých vežovitých budov, ktoré ich obklopovali zo všetkých strán. Prvé hrané scény sa mali odohrávať vo vnútri jednej z pyramíd, z ktorej bol výhľad na druhú. Ten sa mal dosiahnuť pomocou spätnej projekcie. Natáčanie týchto scén sa blížilo a tak sa museli urýchlene pripraviť zábery na premietanie.
Zhotovili dva a pol stopy vysoký dutý model s množstvom jemných leptaných detailov, ktoré pomáhali vytvoriť dojem mohutnosti celej budovy. Potom na ňom museli vyškrabať množstvo maličkých okienok a do jeho vnútra umiestnili svetlo. Okolité veže boli zhotovené ako duté, zvnútra osvetlené krabice, na ktorých povrchu bol umiestnený film s okenným vzorom, ktorý vytváral dojem, že sa v niektorých oknách svieti a v iných nie. Na ňom boli poskladané rôzne mosadzné pláty, tie dodávali pocit architektonickej štruktúry. V skutočnosti bol model do detailov vypracovaný len z dvoch strán, pretože si scenár vyžadoval len jednosmerné zábery preletov okolo budovy, takže ju vždy iba stačilo správne natočiť. Model bol za horúčkovitého tempa dokončený týždeň pred natáčaním scén vo vnútri pyramídy. Museli ho ešte nasvietiť a odfotiť. Jemné detaily na fotografii potom upravil skúsený maliar. Až potom bol záber pyramídy pripravený na natáčanie.
Po premietnutí na obrovské pozadie v ateliéroch tak vytvorili úžasný výhľad z budovy Tyrellovej korporácie. Do definitívnej podoby však záberu ešte čosi chýbalo. Preto boli do záberov domaľované mraky a keďže bola celá scéna nasvietená zozadu, potrebovali dorobiť ešte slnečný kotúč. Tento efekt bol dosiahnutý náročnou technikou viacnásobného maskovania. Treba si uvedomiť, že v tej dobe sa takéto efekty nerobili pomocou počítačov, ale všetky efekty sa dosahovali pomocou mnohonásobnej expozície filmu cez rôzne masky. Nebolo výnimočné, keď sa na jednom výslednom políčku filmu skladalo aj 8 pracovných vrstiev. Ale isto uznáte že výsledok stál skutočne zato! Pozornosť si iste zasluhuje aj v postprodukcii doplnený efekt sťahovania slnečnej clony.
Ďalším trikovým záberom je scéna, keď si Deckard u seba doma na stroji zvanom Esper prezerá trojdimenzionálnu fotografiu, ktorú našiel u Leona. Bola vytvorená ako séria fotografií miestnosti v ktorej sedí postava ktorá má rozmazanú tvár. To dosiahli asi 5 sekúnd trvajúcou expozíciou. Veľmi veľa času tiež tvorcovia venovali citlivému nasvieteniu scény, ktorá navodzuje atmosféru Rembrandtových obrazov. Jednotlivé fotografie boli potom zostrihané na film. Výsledkom je úžasne futuristická atmosféra, keď Deckard hlasom ovláda stoj, ktorý zobrazuje celú miestnosť zmrazenú v jedinom okamihu a zaznamenanú na kúsok filmu.
Pre ďalšie detailné zábery budovy Tyrellovej korporácie v úvode filmu bolo potrebné zhotoviť ďalší model hornej časti pyramídy. Ten zahŕňal aj do detailov prepracovanú miniatúru vypočúvacej miestnosti v ktorej prebieha rozhovor Holdena a Leona. Celý model bol vysoký asi päť stôp, ale miestnosť mala na šírku len šesť palcov. Boli v nej maličké funkčné stropné ventilátory, ktoré dopomohli navodiť dojem spojitosti pri prechode z trikového záberu do normálnej scény.
Všetky trikové scény, ktoré sa odohrávali vonku, boli natáčané v špeciálnej dymovej miestnosti, aby sa vytvoril dojem hustej, znečistenej atmosféry. Pretože pre väčšinu záberov boli potrebné extrémne dlhé expozičné časy, musela byť miestnosť vybavená infračervenými snímačmi, ktoré regulovali hustotu dymu v miestnosti. Včelársky dym, ktorý sa pri tom používal v skutočnosti ani nebol dymom, ale špeciálnym druhom nafty, ktorá sa pri ohrievaní vyparovala a táto olejovitá hmla bola potom vháňaná do miestnosti sústavou senzormi ovládaných ventilátorov. Plynulý pohyb kamery v jednotlivých záberoch dosiahli pomocou špeciálneho prototypu jednotky na ovládanie pohybu. Vďaka nej bol kameraman schopný zaznamenať jeden z ôsmych možných pohybov a natočení kamery, ktoré sa potom dali súčasne opakovane prehrávať s veľkou presnosťou. Takýmto spôsobom boli vytvorené majestátne prelety okolo pyramídy, ktoré vytvárali dojem jej mohutnosti. Ďalšou technikou špecifickou len pre EEG je spôsob, akým vytvárajú masky pre skladanie jednotlivých obrazov. Oproti bežnej technike snímania voči modrému pozadiu ich vlastný postup umožňuje doviesť špeciálne efekty takmer k úplnej dokonalosti. Pre každý záber sa totiž vytvára séria záberov so špeciálnym nasvietením scény, z ktorých sa potom vytvoria jednotlivé kompozičné masky.
Samotné zábery pyramíd však boli nepoužiteľné kým sa nevytvorilo ich priemyselné okolie do ktorého mali byť zasadené. Komplex podobný rafinérii, chrliaci do neba plamene a znečisťujúci všetko svojimi odpadmi sa stal známym pod menom Hades. Jeho tvorba bola dosť zložitá. Celý model bol 18 stôp široký a 13 stôp dlhý. V zadnej časti boli jednotlivé kusy zhotovené technikou leptania mosadzných plátov, ktoré vytvárali siluety budov. Predná tretina modelu bola zhotovená z modelárskej peny. Všetky budovy boli nalepené na podklad z plexiskla, aby sa podsvetlením vytvorila efektná žiara. Do modelu boli tiež zakomponované dve samostatné veže, okolo ktorých kamera tesne preletí. Väčšina objektov bola osvetlená pomocou optických vlákien, ktoré viedli k zdrojom svetla. V prednej časti modelu boli použité maličké svetelné diódy. Keď bol celý model hotový a prevezený do štúdia, kde bola dymová miestnosť, museli sa trikový majstri vysporiadať so značným teplom, ktoré vytvárali svetelné zdroje, čo spôsobovalo problémy v hustej atmosfére. Problém sa našťastie podarilo vyriešiť posilnením chladiacej a vetracej sústavy a tak sme sa nakoniec mohli pokochať zábermi na futuristickú industriálnu planinu v ktorej trónia dve obrovské pyramídy Tyrellovej korporácie.
Jediným prvkom, ktorý spájal hrané scény z trikovými zábermi bolo lietajúce vozidlo nazvané spinner, ktoré používali hlavné postavy na svoju prepravu. Spinner bol vytvorený podľa náčrtov, ktoré zhotovil Sid Mead. Na natáčanie záberov s hercami postavili model v životnej veľkosti, avšak na trikové zábery sa používali zmenšené modely v rôznych veľkostiach od jedného palca až po model v štvrtinovej veľkosti. Problémy pri špeciálnych efektoch spôsobilo pridanie majákov na veľký spinner v čase, keď už mali modelári svoje zmenšeniny takmer hotové, preto museli trochu experimentovať.
Režisér Ridley Scott si veľmi obľúbil lens flare efekt, ktorý vytvárajú svetlá svietiace priamo do kamery, preto ho museli vytvoriť trikový majstri aj na miniatúrnych modeloch. Aby bol odraz svetla v šošovke kamery hodnoverný, museli technici pri každom jednom zábere nasmerovať svetlo presne do kamery. Niekedy to dokonca robili aj ručne. Táto úloha bola veľmi náročná, pretože si každý záber vyžadoval množstvo prechodov, keď sa natáčali rôzne masky. Tie sa potom unikátnou technológiou štúdia EEG používali na vkladanie lietajúcich vozidiel do vopred natočených scén preletov ponad krajinu.
Väčšina lietajúcich strojov vo filmoch sa do tej doby pohybovala iba priamo. Trikový majstri sa však rozhodli dať názvu Spinner aj nejaký význam (to spin = točiť sa), preto začali experimentovať s rotáciou vozidla o 360 stupňov po špirále. Tieto pohyby boli veľmi komplexné a dosahovali sa náročnou kombináciou pohybu modelu a kamery. Synchronizácia týchto pohybov bola zložitá. Zaužívaná prax pri programovaní zariadenia na ovládanie pohybu bolo oddelené manuálne nahrávanie jednotlivých osí pomocou joysticku. Pohyb v každej osi sa zaznamenal do pamäte prístroja a potom ich prehrali súčasne. Tým vznikol trojdimenzionálny pohyb telesa v priestore. Zložitosť špirálovitého pohybu si však vyžiadala nový postup. Posledný model prístroja na ovládanie pohybu totiž umožňoval aj matematický popis pohybu. Vďaka tomuto novému postupu dosiahli oveľa plynulejší a prirodzenejší pohyb spinnera, než aký by sa im podaril pomocou manuálneho ovládania.
Zábery spinneru z blízka a pri veľkých rýchlostiach si vyžiadali aj odlišnú technológiu vytvárania masky. Kým pri pomaly sa pohybujúcich objektoch sa používala maska s bielym pozadím a čiernym popredím, v prípade rýchlo sa pohybujúcich objektov dochádza k ich miernemu rozmazaniu. Preto sa maska na detailné zábery spinneru robila inverzne - tmavé pozadie a svetlé popredie. Model preto museli pred natáčaním masky oblepiť bielou páskou. V ďalšej scéne potom natočili najprv masku a potom zábery z čistým modelom. Ušetrili si tým zdĺhavý rituál oblepovania pred každým záberom.
Jedna z najnáročnejších scén vo filme je keď Deckardov spinner pristáva na streche policajnej stanice. Úvod je realizovaný ako pohľad z vnútra vozidla ktoré letí pomedzi budovy a vo chvíli keď sa priblíži k budove na ktorej pristane, vidíme spinner ako prilieta zospodu záberu, začína špirálovitý manéver a pristáva na vrchu budovy. Budova má prvky štýlu art deco, tak ako aj interiér policajnej stanice, ktorý bol natočený v starej železničnej stanici. Policajná stanica je inšpirovaná mrakodrapom Chrysler Building, ktorý je tiež postavený v tomto štýle.
Stavba miniatúry trvala približne týždeň. Najzložitejšie bolo rozmiestnenie budov. Scéna bola naklonená v 45 stupňovom uhle, aby mohla kamera natáčať z leteckej perspektívy. V tomto zábere použili 28mm širokouhlý objektív, preto musela byť každá budova naklonená pod iným uhlom, čím sa kompenzovalo sudovité skreslenie. Ďalej museli vytvoriť rôzne budovy na pozadí, použili väčšinou časti z predošlých scén. Nasvietenie bolo skutočnou nočnou morou.
Samotné natočenie trvalo ďalší týždeň. Len na miniatúry v pozadí (siluety budov, svetlá v oknách, autá na cestách...) bolo potrebných osem prechodov. Veľký model spinneru potreboval ďalších 6 prechodov. Kamera sa v tejto scéne otočí o 90 stupňov, preto museli byť modely perfektné z každej strany. Pri brzdení tesne nad strechou zo spinneru vytryskne prúd tekutého dusíka - ten potreboval ďalší samostatný prechod pri zadnom nasvetlení (kvôli väčšiemu kontrastu) a rýchlosti 12 snímkov za sekundu.
Ale práve tieto letecké zábery rozľahlej mestskej panorámy, s neustálou zmenou perspektívy a rušným dianím v každom kúte dodávajú Blade Runnerovi jeho jedinečnú živú atmosféru a úžasný pocit pohybu. Ich použitie však nie je samoúčelné a plynulo spája jednotlivé dejové kapitoly. Za povšimnutie tiež stojí ich vynikajúce, nadčasové, technické prevedenie, ktoré ani po toľkých rokoch nestratilo nič zo svojej dôveryhodnosti.
Reklamná vzducholoď ktorá z času na čas pomaly pláva nad mestom bola posledným trikovým kúskom. Bol to tiež posledný element zakomponovaný do scenáru. Vzducholoď si do scenára pripísal režisér Ridley Scott, ktorý v nej videl rozšírenie reklamy v obyčajných médiách a tiež je to jeho spomienka na detstvo. Vyrastal totiž počas druhej svetovej vojny v Londýne a vzducholode boli v tej dobe bežným javom na oblohe. Vzducholoď mala pôvodne účinkovať iba v niekoľkých scénach na pozadí. Ridley sa však do nej zamiloval. Podľa jeho želania vzducholoď opticky zväčšili tým že na ňu pridali viac svetiel, ktoré vytvárali dojem okienok. Z pôvodne statických nápisov na trupe sa vyvinuli obrovské holografické obrazovky.
Najnáročnejšia scéna zo vzducholoďou je v okamihu keď Deckard vojde do Bradbury Building, kde býva genetický dizajnér Sebastian, vystúpi z výťahu a pozrie sa hore. Nad hlavou mu vtedy prelieta reklamná vzducholoď. Lúče svetla pretínajú halu a štiepia sa na trámoch, ktoré podopierajú sklenený strop.
Tento dramatický efekt dosiahli tak, že najprv spravili statický záber v skutočnej budove. Podľa neho vytvorili masku a v mieste kde je sklenená výplň ju vyrezali. Zväčšenú deravú a nepriesvitnú fotografiu potom upevnili pred kameru, ktorá bola ovládaná zariadením na riadenie pohybu. Samotná vzducholoď bola nehybná. Vo filme to však vyzerá ako by vzducholoď pomaly prelietala ponad budovu.
Špeciálne efekty vo filme Blade Runner sú podľa môjho názoru jedným z
vrcholov tradičného trikového umenia. Bez použitia počítačov, čisto optickými
technikami a zručnými ťahmi štetcov dokázali skutoční trikoví majstri z EEG
vytvoriť úchvatné atmosférické scény. Neostáva nič iné než sňať klobúk a
zvolať: "Bravó!"
Vyrvorené podľa časopisu Cinefex #9 - Júl
1982.
Táto publikácia má 50 strán o obsahuje omnoho viac zaujímavých
detailov, než sa nám podarilo vtesnať do tohto malého výťahu.