B.T. Niromwell
Na začiatku si sa zacyklil v opakovaní toho istého – ešte po tú druhú zmienku o pivnici by som to brala, ale veta „Rovnako ako títo dvaja muži“ už kazí dojem.
„Nech sa však vonku na dennom svetle dialo čokoľvek, pocit strachu ich stále neopúšťal.“ – prečo sú tieto vety spojené odporovacími spojkami, keď si neodporujú? Skôr v súlade s tým, čo sa dialo vonku, keďže tam zúri vojna, ich strach neopúšťal. Potom dávaš do protiklad svet tam vonku a svet dnu, pričom svet tam vonku sa odrazu paradoxne mení na ten znesiteľnejší a tá skutočná hrôza sa skrýva dnu. Navodí to dobrú atmosféru, napätie a vyvolá zvedavosť u čitateľa. Lenže keď sa nad tým človek zamyslí, tak to nedáva zmysel, iracionálny strach prichádza príliš náhle a bez zjavného dôvodu. Hrôzy vojny v sebe skrývajú veľa vecí vrátane divných zvukov, desivých obrazov, prečo sa dvaja chlapi, čo si týmito vecami prešli, zrazu boja mľaskania? Myslím, že by to fungovalo lepšie, keby chlapi vošli z pekla vojny do ticha pivnice, v opise by si to dal od kontrastu tak, že pivnica vyznieva ako oáza pokoja, a potom odrazu sa tá pivnice začne nenápadne meniť na peklo. Celkovo je ten úvod myslený dobre, len akosi nedomyslený a príliš opisný, na budovanie napätia by sa skôr hodilo heslo Menej je viac. Podobne na konci, podľa mňa by poslednou vetou mala byť: „Bežal tak rýchlo, že ani nemal možnosť počuť mľaskajúci zvuk.“ Zvyšok je už len taký chvost.
Páčia sa mi detaily ako že zapálil zapaľovač až na tretíkrát. Tiež sa mi páčilo, ako ich Moloch prehovára, aby ostali, vtedy dobre vyznela jeho podoba creepy deda. Dobrý bol aj dialóg na konci, kde vlastne dedo neurobil nič, a tí dvaja sa vyhecovali sami. Atmosféra je určite forte tejto poviedky, trošku za ňou nestíha jazyk.
Chcieť po niekom niečo je čechizmus, po slovensky je chcieť niečo od niekoho, takže nie „Čo po nás chceš?“ ale Čo od nás chceš?
Chýbajú ti čiarky a niekedy ich máš tam, kde ich netreba. Ak sa ti nechce učiť pravidlá, tak si aspoň pamätaj, že každý prísudok by mal byť oddelený čiarkou, vo väčšine prípadoch sa tak nebudeš mýliť.
Uvádzacia veta po priamej reči pokračuje malým písmenom, takže napr. v „Hlúposť!“ Skríkol starec. má byť skríkol malé s.
A podobne ako kolega vyššie, silno apelujem na to, že aj keby som čítala Pána prsteňov, tak ak by som tam naďabila na slovo „moc“ ako príslovka, tak celý dojem ide do riti, lebo v okamihu má človek pocit, že mu príbeh rozpráva nejaký bratislavský sedlák.
Nakoniec taká creepy poznámka z mojej strany – svalnatejšie mäso nie je chutnejšie, je tuhšie a preto sa aj dlhšie varí. S ľudským síce skúsenosť nemám, ale asi to platí všeobecne.
18.04.2020
