B.T. Niromwell
Ďalšia poviedka zo série Ženy z jazera určite vykročila lepším smerom. Autor má svoje postavy a dej viac pod kontrolou. Rozprávanie z prvej osoby pôsobí dobrým dojmom, spája čitateľa s hlavnou postavou a jej duševným svetom, povedala by som, že je najsilnejším momentom príbehu. Po dejovej stránke je škoda, že je po väčšine monotónny, dosť dlho sledujeme dve postavy iba utekať, kým sa niečo stane.
Po štylistickej stránke sa tam nájde dosť čechizmov: vypadat, okamžik, obličaj, upadla.
Keď sa na začiatku balia, máš tam veľa rozbitých viet a chýbajúce čiarky tomu veľmi nepomáhajú: „Deka, bola zrolovaná vhodila do vrecka, fľaša sa medzitým naplnila šikovne som ju vybrala a zatvorila.“ Podobnú nekonzistentnosť vidno aj ďalej: „Vzala som dieťa za ruku a vybehli.“ Naozaj odporúčam nechať každý text, čo napíšeš, ležať a po pár dňoch si ho prečítať, objavíš veľa vecí, čoti predtým ušlo. Ide o to, že ak si text čítaš tesne po tom, ako ho napíšeš, tvoj mozog automaticky dokončuje vety a nevšimne si preklepy atď.
„Môj mozog pracoval na plné obrátky.-Moja hlava pracovala na plné obrátky“ – opakuje sa príliš blízko po sebe. Alebo: „Najviac ma zarazil predmet, ktorý si prikladal k očiam. Podchvíľou si ho prikladal k očiam a sledoval okolie.“
Pozastavila som sa nad dvoma logickými kopancami:
1.Je trochu zvláštne, že príde do doby, a zhrozí sa, že je v dobe, ktorá je zlá k ženám. Potom ju zhrozí myšlienka, že by mohla byť mužom.
2.Nechce, aby ju dieťa otravovalo otázkami a rozprávaním, lebo sa bojí, že keď budú hlučné, nájdu ich vojaci. Zároveň nevie nič o ich nepriateľoch, dieťati, s ktorým je, ani o dobe, v ktorej sa ocitla. Keby len existoval spôsob, ako sa to všetko dozvedieť bez toho, aby sme museli nahlas rozprávať, niečo ako telepatia... Oh, to dieťa ovláda telepatiu! Zakážem jej ju používať! Prečo?
01.05.2020
