Terry Chrapúňzel
A teraz vážne. Tá pointa, keď si postava uvedomí, že nie je skutočný človek ale len fejk, sa volá „tomato in the mirror“. Hrdina môže zistiť, že je duch (filmy Šiesty zmysel, Tí druhí), klon (film Ostrov) alebo robot (seriály Westworld, Picard, film Extinction).
Aj keď je tento motív trochu ošúchaný, dá sa s ním pracovať. Príklady nájdeme aj v slovenskej fantastike. Trebárs aj v zborníkoch Fantázie nájdeme poviedky, ktoré z tohto klišé dokázali niečo zaujímavé vytĺcť – napríklad Gosbuster od Ivany Molnárovej Dubcovej, Šarha z podsvetia od Radky Horniakovej alebo Človek je len slovo od Jána Gálika.
V tých poviedkach ale okrem rajčiny v zrkadle nachádzame aj čosi viac – zaujímavé postavy, ktorým človek fandí, trpké osudy, čo chytia za srdce, alebo aspoň príjemný humor.
Tejto poviedke ale čosi také chýba. Možno by to chcelo viac vykresliť charaktery a vzájomnú lásku hlavných hrdinov alebo lepšie objasniť ich motivácie, prečo sa rozhodli skoncovať s robotmi.
Nestačí prehlásenie, že: „Ľudstvo je nepoučiteľné! Svetová kinematografia je preplnená filmami, kde na to ľudia vždy doplatili. Vždy a za každých okolností sa im to vymklo spod kontroly.“
Podľa mňa je to trochu plytké a lenivé oddôvodnenie. Možno by pomohla nejaká osobná skúsenosť hrdinky – trebárs by bola svedkom nejakého fatálneho zlyhania robota. Ako napríklad vo flime Ja robot, kde Will Smith nenávidí androidy za to, že robot pri autonehode nechal dieťa, aby sa utopilo, a radšej zachránil život jemu – lebo matematické šance na záchranu života boli v jeho prípade vyššie.
Na poviedku s povoleným rozsahom 25 000 znakov je takéto klišé možno príliš veľká výzva. (I keď, na druhú stranu, ja osobne neviem na 25 000 znakov napísať nič, čo by malo hlavu a pätu, takže aj tak klobúk dole).
21.09.2021
