Goran
Budem ešte kritickejší. Terry sa vyzná, je dobrý pozorovateľ a má skvelé pripomienky, čo povedal, to povedal vyčerpávajúco a môžem to len zopakovať. Ale pridám ešte niektoré ďalšie postrehy.
Poviedka je pridlhá. Nemám nič proti dlhým útvarom, ale toto bolo zbytočne natiahnuté. Ak by si to príbehovo skrátil, bolo by to oveľa lepšie, hutnejšie, mocnejšie, takto je to rozťahané, rozplizlé, stráca to silu. Nielen príbeh treba zostručniť, ale treba aj zoškrtať text, je tam veľmi veľa zbytočností, ktoré len zavadzajú, nudia a navyše sa aj opakujú. Vety nie sú azda štylisticky zle sformulované, ale sú nesmierne ťažkopádne. Treba ich zostaviť ináč, hladšie, s väčším citom, plynulejšie, s menším opakujúcim sa počtom slov, najlepšie, aby sa slovíčka neopakovali skoro vôbec. Máme veľa synoným, prípadne niektoré slová môžeš vypustiť úplne a vetám to len prospeje. Ukazovacie a privlastňovacie zámená, to už Terry spomenul, to doslova bije do očí. Úplne vyradiť. Len si napríklad prečítaj tieto vety - strašne škrípu v ušiach: "Rozpútala sa vojna. Síce sme ju nepoznali už tisíce rokov, zbrane sme však mali. Vojna trvala roky. Zomierali nás tisíce."
Ale krívajúca technická a estetická stránka textu, to je len jeden z nedostatkov poviedky. Mám problém aj s obsahovou zložkou. Je tam toľko tém, že by vydali na román, ale vhodené na pomerne malý priestor vytvárajú podivnú zmes. A aj dosť nesúrodú. Naozaj to nepôsobí dobre ani originálne. Zo začiatku tu máme klasické poeovské či lovecraftovské predsmrtné spomínanie hrdinu na hrozivé udalosti, ktoré sa vzápätí menia na akúsi tajuplnú legendu či povesť, ale pre naivitu rozprávania vyznie ako epizóda z Troch pátračov (Robert Arthur ale plánovane písal pre mladších, a robil to veľmi dobre, táto poviedka je určená pre dospelého, takže veru nie je v poriadku, keď mám pri nej pocit, ako keby bola určená mládeži). Napokon sa to mení na horor, ale ploché opisy opakujúcich sa snových návštev nemajú šancu vzbudiť v čitateľovi hrôzu, opisný, odťažitý štýl nám ani nedovolí prežívať s hlavným hrdinom všetky tie hrôzy, ktorú mu stravujú myseľ. No a nakoniec sa to zmení na divné sci-fi s "marvelovským" koncom - hahaha, som Zlá démonka, ktorá žije pre to, aby zničila svet.
Je tam aj veľa logických chýb, nezrovnalostí a nespôsobilého konania postáv a absurdností. Veľmi nešťastne je zvolené i oboznamovanie sa s minulými dejmi, kedy hl. hrdinovi líčia históriu postavy, to vyznie strašne umelo a neohrabane. A je toho ešte viac, čo by som vytkol.
Zober si jeden motív, maximálne dva, ktoré prepojíš do pútavého rozprávania tak, že "sprítomníš" dianie, oživíš ho autentickými pocitmi (tie sa nerobia tak, že napíšeš - cítil som sa hrozne, prípadne bolo to strašné), uveriteľnými interakciami, akciou, sugestívnym opisom prostredia, ktorým navodíš atmosféru, pretkáš to dialógmi, ktoré nebudú pôsobiť sterilne, vynecháš nadbytočné epizódy - veštica, návšteva baru a pod. prípadne ich spravíš integrálnou súčasťou príbehu, aby nevyzerali ako nadstavované - priskrutkované - k deju iba pre samoúčelné zvyšovanie napätia (ktoré sa aj tak neuskutočnilo), vypustíš i trebárs dvojitého záporáka, ktorý tam je len pre to, aby sa dostavil v druhej časti nejaký zvrat a akože šokujúce odhalenie. Inak môže byť dvojitý záporák dobrou ingredienciou, ale musí to byť podané šikovnejšie. Bohato by pre začiatok stačilo, keby si napísal príbeh o legende, ktorá sa ukáže byť skutočná - nejakom dávnom božstve, čo striehne v miestnych horách. Alebo o dávnej bytosti, ktorá sa zjavuje v snoch a snaží sa zmocniť tela nejakého neboráka.
Tu bezvýhradne platí to príslovie, že menej je viac.
24.10.2021
