Jozef Hvišč ml.
Ten koniec, ako hovoril Jurinko, je naozaj ťaživý a depresívny, človek umiera, ale ktokoľvek z nás môže kedykoľvek zahynúť rukou osudu, či už ako účastník autonehody a podobne, ale nevieme to a preto nepociťujeme strach, depresiu alebo iné záporné pocity. Naopak túžba po niečom príjemnom a činnosť, ktorou sa približujeme ku splneniu tejto túžby nás robí šťastnými tak ako aj snívanie o týchto príjemných túžbach. Presne tak ako v Tarkovskom Solarise, uvedomujeme si, že túžba po niečom nesplnenom nás robí šťastnými, ale keď to dosiahneme ovládne nás neskutočná prázdnota. V dalmalskej civilizácii nie je miesta pre človeka. Zákonite by zahynul, tak ako prví indiáni privlečený z Novej zeme. Nezostáva nič iné, ako ho pred smrťou aspoň urobiť šťastným. Dalmali mu splnia jeho sen - človek sa vracia domov - je šťastný, pretože čoskoro sa mu splní jeho túžba a netuší, že je to cesta, na konci ktorej je smrť.
Na záver by som chcel uviesť niekoľko myšlienok z Augustovej recenzie na Solaris:
...musíme si uvedomiť, prečo človek túži, prečo čaká na svoj objekt, prečo vôbec musí čakať... Túžba je vlastne vyvolaná chybou v systéme, je dcérou ničoho... Je to však aj ochranný systém pred úplným výpadkom. Solaris predstavuje vyššiu formu mechanizmu života, tú, ktorú nemožno realizovať, lebo znamená neustály kontakt s objektom našej túžby. Súčasne však odkrýva fakt, že keby si človek mohol vybrať, určite by si vybral práve túto alternatívu stred hmloviny, v ktorej hlavný hrdina filmu nakoniec zostáva uväznený.
04.09.2007
