B.T. Niromwell
Zaujal ma názov s otáznikom. No nie až tak ako veta v notičke „Vlastne ,neviem prečo tu píšem o možnosti rozhodnúť sa.?!“ Ale verím, že po čase si tu už aj sám prehodnotil počet interpunkčných znamienok nie len v tejto vete, ale aj v celej notičke, a tiež písanie medzery pred čiarkou.
Opakujú sa ti slová, pozor na to, napr. tuto len-len, čo-čo: „Len oči mu žiarili, keď rozprával svoje dobrodružstvá z vykopávok. Počúval som ho len na pol ucha. Stále som musel rozmýšľať, čo je to za chorobu, čo ho, minimálne navonok, tak zmenila.“
Prvý Janov prehovor je akosi od veci: „Teba asi skôr zaujíma tá premena, čo ma postihla?“ Zaujíma ho o skôr ako čo? Vyzerá, že sme akosi skočili do stredu dialógu.
Páči sa mi ale, ako vyzerá dialóg ďalej. Pekný moment je, keď rozprávač aj čitateľ zdieľajú zmätok z toho, komu sa Ján prihovára. Ja si dokonca myslím, že táto poviedka funguje najlepšie na druhé prečítanie, lebo práve vtedy dostáva to rozprávanie hlavu a pätu. Napr. veta „Možno ti pomôže, že strach, ktorý ti teraz nedovolí dýchať a lomcuje celým tvojím telom, zažívaš naposledy.“ Sa číta úplne inak. Nechcem prezrádzať pointu, ak si náhodou niekto číta najprv komentáre. Napriek tomu, že pointa je úderná a rezonuje, čo podľa mňa trochu ťahá tento príbeh dole, je, že je to vlastne len rozprávanie o niečom hypotetickom. Máme uveriť, že tento náhodný chlapík, Jano, žil život, aký sľubuje rozprávačovi? Že je „Geniálny vedec, nedostihnuteľný zločinec, skvelý športovec alebo ak chcem - nenapodobniteľný umelec.“ V takom prípade by snáď malo rozprávačovi ako prvé napadnúť, keď ho v prvom odseku opisuje, ako fajnovo si Jano žije, koľko mal krásnych mileniek alebo aký je bohatý atď, proste aspoň nejaké náznaky, vďaka ktorým by sme ľahšie uverili, že je, čím je. Dobre, je to archeológ, ale musí byť fakt slávny a skvelý, inak to predsa nemá zmysel, aby si vybral byť práve ním, ak mohol byť hocičím. Proste, ak nevieme, čo z toho, o čom hovorí, sa stalo alebo je reálna pravda, je to len hypotetický príbeh v príbehu.
02.04.2021
