B.T. Niromwell
Dosť ma zaujal opakujúci sa nápad prepísať ten istý text dvoma osobami. Príde mi to neuveriteľne prácne, ak to nemá byť len prepis zámen a slovies, lebo ak by mal byť, tak je to zbytočná škoda. Oboje spôsoby písania dávajú autorovi do rúk iné zbrane, ktoré by mal použiť. Napríklad som nedávno čítala knihu z prvej osoby, človek bol v hlave hlavného hrdinu a na tých 300 stranách sa o ňom a jeho živote nedozvedel zhola nič. Rozprávač opisoval veci, čo sa okolo neho dialo ako keby okom kamery, ale v prvej osobe, čiže to vyplynulo nie len zbytočne, aj neprirodzene. To si akože nikdy nespomenie na nič zo svojej minulosti a nezamyslí na nad zmylom života? Proste, otázka je, koľko z prežívania postavy chceš odhaliť a koľko toho chceš skryť, lebo ak ideš z prvej osoby napríklad, tak si rozprávač môže tak nanajvýš domýšľať, akýpohľad na veci majú ostatné postavy, ale nikdy to nebude vedieť na sto percent. Čiže aspoň ak na malý moment potrebuješ byť v hlave inej postavy, tak bud krutý sek, zmeň na tne úsek rozprávača, alebo rovno chod na tretiu osobu. A tretia osoba tiež má viacero variant. Už spomínané oko kamery, keď nie si v hlave hlavnej postavy, všemohúci rozprávač, keď si v hlavách všetkých a vidíš aj to, čo žiadna z postáv. Alebo niečo, čo je najbližšie prvej osobe, keď hľadíš na svet z pohľadu jednej postavy, hoci to opisuješ v tretej osobe. Odporúča sa vybrať si jeden zo spôsobov rozprávania a netrepať-nemiešať. Experimenty sú, isto, vítané, ale v tom prípade sa treba zmieriť s tým, že experiment môže nevyjsť.
23.01.2022
