Animovaný film Encanto na mňa urobil veľký dojem. Dobre, som mileniál, takže sa môžeme baviť aj o tom, či som vlastne cieľovka, ale tak, well, ako sa hovorí nevydalo, tak tu vydalo :D Celkovo spievané animáky nemusím, ale tu si ma niektoré pesničky chytili od prvého počutia, samozrejme, nie všetky, ale časom som dozrela naozaj na všetky. Takže áno, práve som sa vám priznala, že si doma púšťam pesničky z disneyovky. Popravde, Encanto je pre mňa trochu gateaway disneyovka k ďalším chytľavým pesničkám, ale okrem niekoľkých fáz nie, naozaj na podobných veciach nefičím, takže znova hovorím, nebude to tým, že som cieľovka. Odhliadnuc od piesní, okrem toho, že som sa po celý čas bavila, mala som po celú dobu trvania filmu dojem, že celý dej a scenár sú nesmierne precízne vymyslené a zrealizované. Už len to, koľko postáv, členov rodiny, sa tam neustále motá, a každá z nich dostane svoju dejovú linku, ktorá sa aj uspokojivo uzavrie. Ďalšia skvelá vec je, že po mnohých zvieracích sidekickoch v animákoch (z ktorých, povedzme si otvorene, nikto oslíkovi zo Shreka nesiahal ani len po členky) tu máme skvelý nápad spraviť zo sidekicka dom a nerobiť ho ňuňu cute, ale proste len šedú eminenciu v pozadí, trochu tajomnú, ktorá pomáha a chráni (a chátra, ale to zas nechcem spoilerovať). Zároveň sa vo filme skrýva, no, skrýva, niekedy možno trochu okato preberá, mnoho zaujímavých a ťažkých tém. Samozrejmosťou je, že ide poväčšine o vzťahy v rodine, keďže Encanto je príbehom početnej rodiny, ale zároveň sa tu riešia aj otázky sebaúcty a vlastnej hodnoty, postavy nie sú čiernobiele a síce to napokon končí feelgood, ale film zároveň pekne ukazuje, koľko zlých vecí sa dá človeku spôsobiť nedostatočnou komunikáciou a nepochopením. Aby som sa vrátila k deju, ak by som ho vyrozprávala, dali by sa tam nájsť nejaké klišé, ale sú tak pekne zamotané do originálnych vizuálov a zaujímavých odbočiek, že na nudu neostane veľa miesta. I keď osobne bolo podľa mňa miesto, keď starká rozprávala rodinný príbeh, hluchšie, ale iných môže chytiť za srdce.

Noc hrôzy je film, ktorý vás šokuje hneď dvakrát. Prvýkrát, lebo je to prototyp véčka, na aké narazíte pri nočnom prepínaní telky a na prvý pohľad vyzerá ako obyčajná blbosť, ale akonáhle sa dej rozbehne, je to fakt super! A druhýkrát vás šokuje, aké je to desivé, keďže tematicky aj scénami sa točí skôr okolo komédie. Prišiel u mňa ten šok preto, že mám upírov zromantizovaných na neškodné šteniatka vďaka veciam ako Twilight? Je to viac ako pravdepodobné. Jerry v podaní Colina Farrella je proste sviňa, upír nezastaviteľný, silný, pomstychtivý proste záporák na pohľadanie zo všetkým, čo k tomu patrí. Veľmi ma potešilo, že vo filme hrajú upíry podľa starých pravidiel, napríklad nemôže vojsť do domu, pokiaľ ho nepozvete. Áno, po celý čas ide o komédiu mixnutú s hororom, ale je to namiešané tak, že tomu veríte. Stretla som sa síce aj s názormi, že tento mix nefunguje, ale podľa mňa pôsobí film práveže adekvátne realisticky, zvláštnym spôsobom je toto béčko o upíroch s pomerne hviezdnym obsadením naozaj prekvapivo podobné životu, veď aj v živote sa mieša desivé (i keď poväčšine snáď nie práve tento druh desivosti) s tým smiešnym. Ďalšie plus znovu súvisí s jeho realistickosťou – keď sa hlavná postava snaží svoju matku presvedčiť, že ich sused je upír, ide o scénu nie len nesmierne dramatickú, kde Jerry konečne vybalí všetky karty na stôl, ale zároveň som presvedčená, že takto by to presne vyzeralo. Vráťme sa k prekvapivému castingu – vidíme mladé tváre, ktoré to v tom čase mali pekne našliapnuté na sľubnú kariéru, Farrella, ktorý bol už šťastlivo za vodou, Toni Collete, ktorú by som čakala skôr v humornejšej roli, ale potešila, a čerešničku na torte, schválne, či ho na prvý pohľad vo filme spoznáte – Davida Tennanta. Práve jeho postava šoumana, ktorý sa živí gotickými predstaveniami vo Vegas, je ďalším dôkazom, ako sa film nechce stavať do určitej role – som vážny? Dramatický? Gotický? Humorný? Tvorcovia si proste povedali, ideme do všetkého! Iste je to v konečnom dôsledku veľká akčná naháňačka prešpikovaná stredoškoláckymi problémami, láskami a priateľstvami, čiže v zásade oddychovka, ale pekne nadupaná. Fajnšmekri by to iste považovali za ľahší horor, ale tí, čo sa pri telke nebojíte až tak často, vy si užijete nádherne desivé pocity. A od polovice vás určite pripúta pred obrazovku.

Janko a Marienka sú moje guilty pleasure, poviem to na rovinu. Momentálne spooky obdobie si to priam pýta. Je to dokonalý mix medzi vážnym a humorným, čímsi, čo v deväťdesiatkach prekvitalo a v skorších dvetisíckach sa to filmárom nedarilo uchopiť. Niežeby sa spôsob rozprávania a tvorenia dobrodružných filmov a seriálov od devätdesiatych po dvetisíci rok príliš zmenilo, práveže skôr nie, ale divákov to odrazu akosi nebralo. Môžu za to veľkofilmy? Či už historické, alebo tie fantastické, ktoré sa zrazu začali vyrábať ako malé, alebo skôr veľké zázraky? Normálna minutáž sa po kúskoch ako Pán prsteňov, Gladiátor, Alexander Veľký či Trója akosi nenosila, od trikov a kostýmov sa očakávala oscarova úroveň, takéto očakávania ale hollywoodske štúdiá proste nevedeli naplniť. Niežeby sa nepokúšali. Filmy sa točili ďalej, s nižším rozpočtom ako taký LotR, ale stále dosť veľkým, aby očakávali nejakú návratnosť. A takéto filmy nemôžu každému sadnúť. Čiže ak hovorím, že je to moja srdcovka, je to preto, lebo tam hrá môj obľúbený Avenger (and for once, Im not kidding, ale tak zlý filmový vkus mi bol vyčítaný už veľakrát :D), vôbec, ale vôbec sa neberie vážne, pritom ale cringe sa drží na uzde. Postavičky sú tu veľmi sympatické, niekto by mohol povedať, že priemerné, ale to už kde sme, aby sa super postavy brali ako samozrejmosť? Lebo neskoršie roky nám ukázali, že to samozrejmosť naozaj nie je... Dokony aj funny, neľudský, láskavý sidekick sa vydaril, a že bol na začiatku scary, je len plus. Aj napätie v krátkej ľúbostnej linke je veľmi pekné. Akcia je super zábavná. Áno, je to akcia na pobavenie, a tuto skladám klobúk pred tvorcami masiek a vizuálnych efektov, lebo ako šermuje dvojhlavá bosorka... Piráti Karibiku sa svojho času hrdili, že každý zombík na palube je unikát, tak tento film si povedal: Podrž mi pivo! Každá čarodejnica je nie len unikátna, ale aj poškodená svojím vlastným, unikátnym spôsobom. Svojím spôsobom mi tento film pripomína Vana Helsinga, ale snaží sa byť menej temným a pritom akoby bol temným o to viac... ďalšie prirovnanie, ktoré sa ponúka, sú Bratia Grimmovci, ale je zábavnejší. Jednoducho, nenáročná zábava, do ktorej šlo veľa práce a ktorú muselo byť nesmierne náročné natočiť. Iste, asi si to nepozriete dva dni zaradom, ale dajte si rok pauzu a môže to byť stálica vášho spooky playlistu.

Beetlejuice je ďalším úžasným spooky filmom, ktorý si treba pozrieť v správnej halloweenskej alebo jesennej nálade, ale zároveň je viac ako to. Stále sa neviem rozhodnúť, či by som ho mohla označiť ako rodinný film, ale podľa mňa sa deti dožadujú strachu a jemne nechutných vtípkov priam ešte viac ako dospelí, a tak poviem áno, kľudne ho naservírujte aj deťom! Ak neujdú pri prvých scénach, môžu s vami smelo pozerať ďalej. Nemyslím, že je v tomto filme nejaký väčší trigger , strach je založený na nie veľmi krvavých, skôr podivných kulisách s veľmi organivcky vyzerajúcimi maskami. Veľmi ma potešil príbeh, lebo samotná zápletka podľa mňa srší nápadmi. Manželský sa cestou domou zabije, ale nevšimne si to, a tak len po čase si uvedomuje, že sú obaja mŕtvi. Ako sa s tým vyrovnávajú? Koľko byrokracie byrokracie s tým súvisí? (Spoiler alert – veľa a budú o tom krásne vtipy!) Neskôr sa cesty duchov tohto pomerne nudného páru spoja s cestami rodiny, ktorá sa nasťahuje do ich bytu – a je to krásna zmeska rôznych charakterov, čiže o podarené postavičky sa filmoví tvorcovia naozaj postarali. Vaše srdce si najskôr získa Wynona Rider ako mladá teenage rebelka, ktorá sa snaží prežiť, že sa jej otec znovu oženil s veľmi svojskou osobou a teraz sa spolu pokúšajú žiť ako rodina. A keď sme pri skvelých nápadoch a postavičkách – Beetlejuice je ten najsympatickejší nesympaták, tancujúci na hrane klaďasa a záporáka, ale na tej dobrej strane sa nikdy pridlho neohreje. Páči sa mi, ako tu bol využitý starší motív na privolávanie Bloody Mary (stačí trikrát povedať jej meno a zjaví sa), lenže v skvelom novom šate. Film je pomerne krátky, takže si na jeho pozretie nemusíte vyhradiť veľa času a zároveň sa v konečnom dôsledku radí do kategórie feel-good, takže vás správne navnadí a keď skončí, môžete radostne pokračovať so životom. I keď, prekvapivo, nejaké zamyslenie sa predsa len vyprovokuje.

Nuž ani neviem, či by som ti mohla s čistým svedomím odporúčiť, aby si čítal ďalej. Ono je to veľmi zvláštne. Po asi 50 strán som tiež zvažovala, že to odložím a viac neotvorím. Má to skvelé nápady a vtipné momenty a autor sa s tým skutočne vyhral i po štylistickej stránke, lenže to extra násilie hlavne na začiatku ma fakt odrádzalo. Čím ďalej, tým je ho menej (alebo som si len zvykla?), ide to viac po deji a tajomne, lenže v konečnom dôsledku je to hra na efekt pre veľmi špeficikú skupinu čitateľov, plná klišé a preexponovaných drsňáckych scén, a ja nie som úplne cieľovka. Čo ma zároveň zamrzí, lebo ono naozaj vidno, že to napísal niekto veľmi inteligentný a veľmi schopný, tak si v duchu nadávam, prečo takí autori nenapíšu niečo, čo by sadlo môjmu vkus?