Pán Evil neznáša víly
Nemala som ani tak problém s námetom, zápletkou a rozuzlením, ako so spôsobom, ktorý sa zvolil na to, aby sa súťažný text vyrozprával. Ak súťažnú prácu porovnám s predchádzajúcimi súťažnými poviedkami, na celej čiare vyhráva samotná pointa a koniec celého fantastického ťaženia. Súťažný text však veľa strácal pri rozprávaní (nepraktické striedanie typov rozprávača na jednej malej ploche a občas, dokonca, v tej istej scéne), práci s humorom (rovnaký problém mala aj poviedka o bardovi a drakovi) a (opäť) postavách - mali sme tu tri rôzne rasy, troch fascinujúcich poviedkových hercov, ktorí ale otvorili pusu a... nadšenie z dobrej slovnej prestrelky v medziach sarkazmu podobnému doktorovi Cooperovi sa okamžite vytratil a čitateľovi ostali len oči pre plač. Postavy nemôžu len zaujímavo vyzerať, musia aj zaujímavo konať, byť rozdielne nielen svojím povolaním, ale aj povahou, spôsobom života, ale aj svetonázorom či tým, ako k jednotlivým situáciám budú pristupovať. Hoci čarodejnica bola ukážkovým príkladom mága bez štipky nadania a ešte k tomu vytvárala dojem, akoby bola pod papučou (čo sa mi páčilo), nič v jej prípade nenasvedčovalo, že sa tomuto "vykresleniu" v príbehu aj priblíži. Jej konanie bolo na papieri zhmotnené v podobnom duchu, v akom pán Evil nahliadal na víly. Čitateľ očakával viac akcie, slovných hračiek, rétorických "kiksov", odsudzovania, popierania, na cti urážania, zatĺkania... a dostalo sa mu len akéhosi slabého ufrflaného odvaru s príchuťou bulvárnej senzácie. Veď ani len trblietavý novinár Eliáš sa nedokázal obtrieť o úžasné schopnosti Rity Skeeterovej, ktorú mi na začiatku celého príbehu pripomenul. A to naozaj zamrzí...
14.07.2020 14:18:16

O sláve a drakoch
Oveľa viac ako jedna hrúbka v úvode vystrašia tie zvyšné gramatické aj štylistické chyby, ktoré sa dali odstrániť, keby sa s textom v tomto smere bolo bývalo vyhralo. Úprava prác je rovnako dôležitá - a pri hodnotení sa na ňu v súčasnosti kladie oveľa väčší dôraz ako kedysi - , takže vie neraz s bodovaním poriadne otriasť, niekedy vlastne rozhodne o tom, či sa vôbec text dočíta do svojho konca. Keď teda prižmúrim oči nad týmto nedostatkom, potom mi tu viac-menej ostáva "tuctová" (nie v tom zlom slova zmysle) pointa, poslabšia práca s humornou zložkou príbehu (ktorá zahŕňa všetko - sarkazmus, iróniu, výsmech...) i postavami, čiže s kľúčovým prvkom celého príbehu. I táto súťažná práca mala s nimi problém - meno aj status im bol autorom pridelený, výrazné rozdiely a črty v ich charakteristike (vnútornej aj vonkajšej), prípadne ostrý kontrast (ktorý sa vzhľadom na príbeh núkal priamo ako na striebornom podnose), však absentovali a aj keď sa rozprávačom scény menili a zámer barda a jeho spoločníka svojsky gradoval, bolo ťažké zorientovať sa v prehovore - bard sa v istom momente snažil pôsobiť podliezavým dojmom, avšak jeho postoj či rétorika bola navlas podobná Hubertovi. Keby sa teda celý príbeh prepísal do dialógu a niekto by ho zdramatizoval a na javisku predniesol, obecenstvo by malo pocit, že ide o jednu a tú istú postavu, ktorá zrejme trpí nejakou duševnou poruchou. A toto zrejme zámer nebol. Samotný nápad neurazí, dokonca vyvolá príjemnú asociáciu s tvorbou Kevina Hearna. Poviedka však ťahá za kratší koniec práve svojou úpravou, ktorá mohla jej skóre celkom vylepšiť, ak by sa bard zamenil za trubadúra, ktorého funkcia bola menej vznešenejšia a pre tento námet priam idylická, a poetický záver bol aspoň sčasti baladický, kvetnatý, vyumelkovaný, čiže príznačný pre povolanie hlavnej postavy, ktorá oplývala istým vznešeným rétorickým umením. V takejto podobe by po chudákovi Zlatohlasovi hádzali nielen ryby, ale postihol by ho horší osud ako úbožiaka Cacofonixa z komiksov o Asterixovi a Obelixovi. Zhrnuté a podčiarknuté - mrzí ma práca s textom, lebo poviedka by v tomto smere bola rovnako milá ako snaha Dandeliona o heroickú pieseň na tému Geralt a Yennefer.
14.07.2020 13:57:01

Klub synchronicity
Ak by sa zapracovalo na dynamike textu a rôznorodosti prítomných postáv, dokázala by súťažná práca osloviť minimálne v tomto konkrétnom smere, keďže samotná pointa vyznela dostratena, a to z dôvodu, že sa nielenže dala predvídať, ale tvorí súčasť väčšiny populárnych vedecko-fantastických aj popkultúrnych kníh (i, bohužiaľ, súťažných textov v rôznych lokálnych či medzinárodných literárnych súťažiach). Pokiaľ sa teda stane, že motív, ktorý sa ako autor rozhodnem spracovať, nebude obsahovať žiadny malý "vau" efekt (nie vždy sa to totiž dá, čo je normálne), potom sa naozaj musím vyhrať s celou kostrou príbehu. Nemastné a neslané postavy, ktoré sa vzájomne odlišovali od seba len svojimi menami, neponúkali čitateľovi priestor na to, aby s nimi nadviazal nejaký intímnejší kontakt, ktorý je, bohužiaľ, potrebný - v opačnom prípade nebude prežívanie práve prečítaného fungovať a čitateľ si text v celej jeho kráse nevychutná, skôr ho bude všetko (a to právom) rušiť; prípadne sa ponoril do deja a intenzívne vnímal to, čo sa navôkol neho práve robí. Vzhľadom na rozsah súťažnej práce bolo potrebné zakomponovať do rozprávania dynamiku, a to aj z dôvodu, že poviedka už v úvode ponúkala akciu - čiže hon na záškodníka vo virtuálnej realite (jemný nádych military sci-fi). Zatiaľ čo sa úvodné odseky venovali opisu prvotnej scény, uvádzali čitateľa do diania popisom miesta a príčiny, zvyšné rozprávanie už nevenovalo pozornosť ani miestu, ani pohnútkam prítomných postáv, do popredia pretláčalo postavu hekera, ktorá ale nedokázala vzbudiť väčší záujem o odkaz ukrytý za jeho "rebéliou", pretože nebola v príbehu vystavaná dobre. Podobne ako zvyšným komponentom aj jej chýbala dôslednejšia práca s jazykovou i opisnou zložkou. Len ťažko sa s z týchto útržkov dá vyskladať konkrétna funkčná scéna. Ak mala poviedka pôsobiť "odľahčene" a aj čitateľovi priniesť len obyčajný reset hlavy, potom jej viac-menej chýbala práve samotná ľahkosť (v prejave, gradácii, zápletke, vyvrcholení, rozhovoroch...), ktorú vlastne ubíjala kostrbatá štylistika, dialogická vata aj samotná vetná skladba. Na druhej strane, stačilo si k textu viac-menej poriadne sadnúť, odstrániť do očí bijúce nedostatky a text by svoj účel splnil celkom dobre - mohol by sa zaradiť k slušnému priemeru a fajn strávenému popoludniu.
14.07.2020 13:16:33

Diablov karneval
Celý súťažný text na mňa pôsobil dojmom, akoby sa autor chcel len vypísať. Takže si podumal nad nejakým prvotným námetom a jednoducho hodil svoje pocity na papier v surovom stave (čiže bez väčších úprav alebo nejakej konkrétnej výpovednej hodnoty). Ako klasické kreatívne cvičenie vie text obstáť. Pokiaľ by však mal súťažiť, je potrebné ho poriadne upraviť - zoškrtať zbytočnú štylistickú vatu; lepšie sa vyhrať s opisom postáv - hlavne s ich vnútornou charakteristikou, ktorá v jednotlivých prehovoroch pôsobila jednoliato, čím sa stierala viditeľná hranica medzi ženským a mužským princípom a čitateľ nebol motivovaný k tomu, aby sa pokúsil s postavami nadviazať nejaký citový kontakt (hoc aj ten, ktorý mal vyvolávať vlnu odporu); a predovšetkým vyzdvihnúť konkrétny zámer, ktorý poviedka mala splniť. Nakoniec, ak si vezmeme také kontroverzné diela, akými sú napr. Lady Fuckingham (Oscar Wilde), Lady Caligula (Lasse Braun), Druuna (Paolo Eleuteri Serpieri), Mučedníci (fr. Martyrs, Pascal Laugier) alebo väčšinu diel Markýza de Sade, napriek svojmu obsahu, kvetnatému a veľmi vulgárnemu slovníku aj explicitným scénam... spĺňajú istý beletristický pôvab a minimálne ponúkajú čitateľskej obci analýzu správania sa jedinca bez zábran v konkrétnej situácii. Sú akýmsi ťažšie stráviteľným sprievodcom ľudskými obsesiami, úchylkami, deviáciami, primitívnymi pudmi, atď., ktoré sú, bohužiaľ, súčasťou ktorejkoľvek ľudskej spoločnosti v akejkoľvek ľudskej ére. A keďže presne takýto impulz mi chýbal, nedokázala som na text nahliadať ako na niečo, čo by malo istú výpovednú hodnotu so zámerom šokovať (alebo pobaviť) čitateľa. Jednoducho som mala pred sebou zhluk citovo zafarbených, avšak prázdnych slov, ktorý mi k takému rýdzemu a dobrému hororu veľmi nesadol, pretože strádal jeho pravý pôvab a recykloval X-ráz recyklovanú tému "diabla", ktorá už nedokáže vyvolať nadšenie ani pri filmoch typu Mníška, V zajatí démonov, The Amityville Horror, Acacia atď. Navyše, na žánrový presah do splatteru mal text nedotiahnuté základné prvky tohto podžánru, čím sa opäť tratilo a čitateľ bol z celého konceptu naozaj sklamaný, vzhľadom na to, že zo všetkých súťažných poviedok v tomto kole bola práve táto po technickej stránke zvládnutá dosť dobre.
14.07.2020 12:43:42