Spoveď
Čo by ste odkázali vy budúcnosti?
Takže vy by ste chceli začiatok, však? Ale ako začať, keď mi prsty tuhnú každou sekundou, nohy si necítim už zopár hodín, a baterka začína blikať? Stihnem vôbec niečo napísať?
A pre koho vlastne píšem tieto riadky? Objaví vôbec niekto miesto môjho posledného odpočinku? Dobre viem, že široko-ďaleko nie je živej duše, s výnimkou zvierat. Ale čo už, nech je to ako chce. Treba zanechať nejaký odkaz.
Budem to brať ako poslednú spoveď, rozhrešenie, finálny výlev duše pre nemé publikum, ktoré už možno ani neexistuje. Čo už, ľudstvo predsa nejako muselo skončiť.
Keď sa nad tým zamýšľam, tak to bolo vlastne krásne, neopakovateľné, jedinečné divadlo. Ľudské oko už nikdy neuzrie niečo tak zázračné.
Ale poďme teda poporiadku, ak by to čítal niekto, kto sa narodil až po Tom.
Začíname…
(Viem, som zbytočne teatrálny. Veď ale umieram, tak majte kúsok zľutovania!)
(A áno, správny rozprávač by nemal toľko používať slovo „som“, no viete aké je nenormálne ťažké rozmýšľať, zatiaľ čo sa snažíte udržať myšlienky pokope a ignorovať bolesť zo zlomenej nohy? Aj tak nečakám, že sa toto dostane do rúk niekoho, kto dokonale ovláda slovenskú gramatiku.)
***
Volám sa Johan Baltazár Emanuel Friedrich von Gegenstauffenzweibrüderin… No dobre, vymýšľam si. Asi na mňa ide mánia, posledné štádium pred smrťou. A možno sa vás snažím len rozveseliť. Dobre viem, že život v tomto svete nie je prechádza ružovou záhradou.
Na mene vlastne nezáleží. Za život som mal mnoho mien a prezývok. Ak ale na tom trváte, môžete ma volať Jaro.
Poďme ďalej.
Môj život bol až abnormálne nudný a nezaujímavý, takže vás nebudem zaťažovať výpočtom svojich „neuveriteľných“ úspechov. Žil som biedne, nikto sa o mňa nestaral, nikomu by som nechýbal, ak by som zmizol. Napríklad aj teraz, keby civilizácia neupadla do chaosu anarchie, by nik nevyslal záchranárske jednotky, aby ma našli. Jednoducho by si povedali, že som konečne preč. Alebo by si to ani nevšimli. Jedno z toho.
Ak to, čo sa stalo, má nejaký oficiálny názov, ku mne sa nedostal. Veď ako by aj mohol, keď to dodrbkalo celý internet? Sám pre to nemám žiadne meno. Dajte mi prosím moment, skúsim niečo vymyslieť.
.
.
.
Nejako mi to dnes nemyslí, to bude asi tou blížiacou sa smrťou… Bude to Udalosť, ako ten film s Markom Wahlbergom. Vlastne, vy možno ani neviete, čo myslím. Nevadí, aj to sa stáva.
Sedel som v lietadle, patriacom jednej z tých extrémne nízko nákladových aerolínií, čo pred Tým doslova zahltili vzdušný priestor, keďže lietali extrémne nízko. Neraz sa stalo, že nejaké lietadlo havarovalo kvôli miestnym, čo sa po ňom zaháňali s metlou, ši hrabľami.
Doriti. Zas odbieham. Prosím o odpustenie. Naspäť ku téme.
O čom som to písal? Už viem, o lietadle. Mizerné nekvalitné sedadlo, kolenami som pri každej turbulencii pilotovi masíroval chrbticu, tak sme boli natlačení. Navyše ten vyzeral ako kríženec satanistu a Marxa, hrôza na to vôbec pomyslieť. Našťastie ale s riadením nemal žiadne problémy.
Nachádzali sme sa niekde za severným polárnym kruhom, presnú polohu ale netuším. Tipujem to na Kanadu, mohla to byť však aj jedna zo škandinávskych krajín. Naisto viem, že sme boli nad pevninou. Ak by sme leteli nad morom, nesedel by som tu, a nepísal tieto riadky.
Bolo niečo po ôsmej večer, alebo tak nejak. Slnko zapadlo nejakú polhodinu dozadu. Chystal som sa ku spánku, keď vtom pilot náhle začal niečo vykrikovať. Nanešťastie som mu nič nerozumel, keďže hovoril tou podivnou zmesou binárneho kódu, nepálčiny a jiddišu. Doteraz nechápem, ktorá chorá hlava s tým prišla. To ale nie je podstatné.
Sprvoti som nechápal, čo sa deje. Akonáhle som sa však pozrel von z okna, užasol som. Nie nad nami, no rovno vedľa nás žiarila tá najkrajšia polárna žiara. Bola taká silná, že prenikla do samotného lietadla. Dotýkať sa jej bolo ako ponoriť ruku do cukrovej vaty nabitej elektrinou. Neznie to bohvieako, no bol to fantastický pocit. Bohužiaľ, pilot mal na to iný názor, spoločne s lietadlom. Kontrolky blikali ako divé, spínače sa hýbali samy od seba, monitory jeden za druhým vybuchovali. Myslím, že jeden z tých výbuchov zabil pilota, keďže sa náhle odmlčal, a my sme sa bezhlavo rútili dole na panensky nepoškvrnené snehové polia.
***
Netuším, ako dlho som ležal v tých troskách. Viem len, že polárna žiara ešte stále predvádzala svoje divadlo. V podstate to bola derniéra našej civilizácie. A krajšia ani nemohla byť.
Len čo som sa zobudil, a odtrhol pohľad od oblohy, uvedomil som si, do akej šlamastiky som sa dostal. Prekvapivo som nebol vážnejšie zranený, to však bola jediná dobrá správa. Nemal som pri sebe žiadne zásoby jedla, či vody. Oblečenie bolo vhodné do nejakej tropickej krajiny, a nie do krutej polárnej divočiny. Mobil nebol poškodený, minimálne nie fyzicky, no z obrazovky svietila iba modrá farba, nič viac.
Okamžite som sa pustil do prehľadávania trosiek, či v nich niečo nenájdem. Podarilo sa mi ukoristiť zopár plechoviek lacnej napodobneniny Kofoly, za hrsť čokoládových tyčiniek, a obdraté zimné oblečenie. Na moje počudovanie som však nenašiel ani stopu po pilotovi. Žiadne krvavé škvrny, kúsky kože, vlasov, či iných telesných častí, ani len stopy v snehu. Dodnes netuším, čo sa s tým neborákom stalo. No nech to bolo čokoľvek, nebolo to nič pekné.
Len čo som sa dal ako-tak dokopy, vyrazil som na cestu. Netušil som, kadiaľ by som sa mal vybrať, a tak som si náhodne vybral smer. Pustú planinu o niekoľko hodín vystriedal prastarý les, stromy v ňom boli vysoké ako činžiaky. Niečo na ňom sa mi však nepozdávalo, a preto som radšej šiel popri ňom dúfajúc, že zazriem ľudí, či nejaký dom.
Niekedy v tom čase som si všimol prvý znak toho, že sa stalo niečo veľmi zlé (odhliadnuc od tej polárnej žiary, havarovania, a zmiznutia tela pilota). Slnko bolo stále na tom istom bode, ako keď som sa zobudil, alebo sa pohlo len minimálne. Nechápal som, ako je to možné. Polárne leto sa skončilo pred mesiacom, pomaly mala začínať polárna noc, dni a noci sa mali striedať! Mal som však väčšie problémy, nuž som to na čas hodil za hlavu, a pridal do kroku.
Po ďalších piatich hodinách, počas ktorých slnko lenivo plachtilo po oblohe, som konečne natrafil na malé mestečko, medzi horami. Radosť z tohto objavu ma však rýchlo prešla. Oblasť bola očividne už dlhšiu dobu opustená, nikde ani stopa po ľuďoch. Väčšina z drevených chatiek sa zrútila pod masou ťažkého snehu. Iba kde-tu stáli poslední mohykáni ľudských obydlí. Našťastie sa mi podarilo nájsť jednu, v ktorej bola zachovalá posteľ, spolu so staromódnou liatinovou pieckou.
Okamžite som sa na ňu hodil, ignorujúc protesty hladného žalúdka. Neviem ako dlho som spal, no keď som sa zobudil, bola už noc. Vietor sa mocne opieral do chatky, steny vŕzgali a praskali. Vtedy som po prvý krát pocítil to, čo cítim aj teraz. Ako to vôbec popísať…
Príde mi to ako nirvána, zmiešaná so štipkou existenčnej hrôzy a neuveriteľnej depresie. Cítite sa zvláštne prázdne, smutne, no zároveň aj akosi podivne slobodne. Už vás viac netrápia kadejaké nepodstatné somariny, vytvorené človekom, ako napríklad splátky, výplaty, či to, kto vyhrá najbližšie EURO.
Ako ste sa však asi dovtípili, nezomrel som v tú noc, ani najbližšiu. Vlastne ani netuším, koľko času odvtedy ubehol. Zaiste to bude zopár rôčkov, možno aj dekáda.
Na druhý deň po tej strašnej noci som premýšľal, o veľa veciach. Uvedomil som si, že ak chcem prežiť, musím sa zbaviť civilizovaných spôsobov, a prijať zvieraciu podstatu človeka. V podstate som sa vrátil do minulosti, stal sa zo mňa pračlovek, novodobý neandertálec. Aj keď vám to istotne nič nehovorí. Vlastne…
Prepáčte, prišlo na mňa menšie zatmenie mysle, musel som sa dať do poriadku. Viete prečo?
Kvôli vedomostiam. Či skôr ich strate, ktorá sa nezadržateľne blíži, spolu s mojou smrťou. S mojím posledným výdychom sa zo Zeme stratí toľko vecí, spomienok… Nebude viac nikoho, kto by si pamätal van Goghovu Hviezdnu noc, Goyove Čierne maľby… Kingove, Lovecraftove, či Tolkienove veľdiela… brilantné taktiky Alexandra Veľkého, Hannibala Barcu, či Rommela… Babylon 5, Star Trek, alebo Akty X… My Chemical Romance, Rammstein, Metallicu… Keď čítate tieto riadky, ak ich vôbec niekto číta, žiaden z týchto názvov vám nič nehovorí, sú to len prázdne schránky, náhodne poskladané písmená, nemajúce žiaden význam. Pre vás.
Pre mňa však znamenajú veľa. Sú to spomienky na veci, ktoré dokázali hýbať dušou. Vy si budete musieť vymyslieť nové. Môže sa vám to ale podariť, dostať sa na tú istú úroveň, ako my?
Pri pomyslení na nasledujúce generácie, ak vôbec nejaké budú, ma chytá úzkosť a bôľ. Veď čo sme vám zanechali? Znečistenú, zanedbanú planétu, pozbavenú ľahko dostupných materiálov, ktoré by vám mohli pomôcť vybudovať novú civilizáciu. Preč je zlato, striebro, meď a cín, uhlie, ropa a plyn. Bez rozmýšľania sme si to všetko privlastnili, nemysliac na zadné dvierka. Pohľad sme mali upretý ku hviezdam. Nikdy sme ich však nepokorili. Ani sme sa ku tomu nepriblížili. Miesto toho sme sa navzájom bezmyseľne vraždili, túžiac po moci, majetku, občas ale aj z nudy.
Bohovia, aký krásny svet sme to zničili…
***
Čas sa kráti. Smrtka ma už neobchádza. Miesto toho sedí len kúsok odo mňa, na chrbte cítim jej ľadový pohľad, počujem ako ma nemým hlasom ku sebe volá. Myslím to obraze, to je vám snáď jasné. Jedna časť môjho tela, či skôr mojej mysle ju to však naozaj cíti. Nie je to žiadna umrlčia kostra, zaodetá do dotrhaných čiernych hábov, s hlbokou kapucňou na hlave, z ktorej vykukuje len jej biela lebka. Ani kosu nemá pri sebe. Miesto toho… Ale nie, nebudem vám kaziť prekvapenie. Aj vy sa s ňou stretnete, tak ako každý.
Čo vám ešte odkázať? Keď ani len neviem, či niekedy spočinú nejaké oči na tomto zdrape papiera? Prečo si vlastne myslím, že by ste mali byť schopní prečítať toto posolstvo? Ak civilizácia začne naozaj od nuly, určite nebudete používať latinku, či iný mne známy druh písma. Akiste sa vrátite k hieroglyfom, piktogramom, či niečomu podobnému.
Možno sa ale mýlim. Civilizácia nezanikla, iba mňa odrezali od nej. V budúcnosti nájdete moje zmrznuté telo, spolu s týmto svedectvom. Zástupy nádejných archeológov a filozofov budú do nekonečna študovať každý riadok, každé slovo. Čo ak tu je ukryté tajné posolstvo? Presne si viem predstaviť neboráka, ako stráca nervy nad týmto listom.
Nech je to ako chce, ja o tom nebudem vedieť. Ani keby sa toto „posolstvo“ dostane do rúk mimozemšťanom.
Takže, čo ešte dodať na záver? O vonkajšom svete toho snáď budete vedieť viac ako ja, o tom som presvedčený. Historky zo života po Tom taktiež nestoja za veľa, určite budete mať stovky lepších. Nové generácie budú musieť byť kruté, surové a brutálne, aby prežili. My sme sa tých vlastností zriekli, vy si ich musíte prisvojiť, získať na svoju stranu.
Do riti. Baterka zhasla, nevidím si ani na ruky. Sánď mi dopustité njeaké tie chyby.
Zbohom svet, a ďakujem. Bol si celkom fajn. Snáď sa o seba dokážeš postarať aj sám.
Veles
Fear is ever-changing and evolving
Diskusia
Scarecrow
Pekný nápad, poviedka sa čítala dobre ale... pár vecí mi logicky nesedí. Najprv som čakal že to bude humorná sci-fi poviedka (po tom, ako lietadlá havarovali kvôli metlám :D ). Neskôr sa to však zvrtlo do niečoho vážnejšieho (čo mi ale nevadilo). Dozvedeli sme sa že si hrdina zlomil nohu ale nevieme ako a ani kedy. Slnko sa v podstate vôbec nehýbalo a zrazu potom bola noc (alebo to patrilo k celkovej anomálii vo svete?). Ako mohol vedieť, že sa toto všetko stalo aj vo svete? Keď havarovali niekde mimo dosah signálu, tak mohol byť len odstrihnutý od sveta, ktorý fungoval naďalej. Alebo mal mobil poškodený žiarou a preto sa nedokázal spojiť so svetom. Ako mohla prejsť dekáda? Alebo pred smrťou blúznil a myslel že je to koniec sveta čas plynie inakšie? To mi napadlo teraz, ako píšem komentár a celkom mi to do toho sedí :D ak je to teda takto, tak všetkému chápem.
09.07.2024
Pekný nápad, poviedka sa čítala dobre ale... pár vecí mi logicky nesedí. Najprv som čakal že to bude humorná sci-fi poviedka (po tom, ako lietadlá havarovali kvôli metlám :D ). Neskôr sa to však zvrtlo do niečoho vážnejšieho (čo mi ale nevadilo). Dozvedeli sme sa že si hrdina zlomil nohu ale nevieme ako a ani kedy. Slnko sa v podstate vôbec nehýbalo a zrazu potom bola noc (alebo to patrilo k celkovej anomálii vo svete?). Ako mohol vedieť, že sa toto všetko stalo aj vo svete? Keď havarovali niekde mimo dosah signálu, tak mohol byť len odstrihnutý od sveta, ktorý fungoval naďalej. Alebo mal mobil poškodený žiarou a preto sa nedokázal spojiť so svetom. Ako mohla prejsť dekáda? Alebo pred smrťou blúznil a myslel že je to koniec sveta čas plynie inakšie? To mi napadlo teraz, ako píšem komentár a celkom mi to do toho sedí :D ak je to teda takto, tak všetkému chápem.
09.07.2024
Olex
Ahoj Veles,
toto mi príde viac ako nejaká úvaha autora o ľudstve a vecí s ním spojených než ako poviedka.
31.07.2024
Ahoj Veles,
toto mi príde viac ako nejaká úvaha autora o ľudstve a vecí s ním spojených než ako poviedka.
31.07.2024