Prešiel púšťou Gobi i zasneženou sibírskou krajinou.

Kráčal bahnom Louisiany, aj zelenými pláňami letného Reykjavíka.

Šiel nocou, šiel dňom, ometal si z pliec ťažký sneh a chránil si tvár pred prašnými búrkami.

Až prišiel tam, kam ho všetky tie miesta poslali.

Pod vrch Sestrč, medzi dve skaliská, miestnymi zvané Ozruta a Hrom.

Tam za nimi, v objatí hôr, sa rozprestierala neveľká dedina Slaný žiaľ.

*****

Prachom pokrytá zem len kde-tu vykazovala známky zelene. Dal sa hneď vpravo, k bledomodrému kostolíku na kalvárii, odkiaľ by mohol mať najlepší výhľad.

Starká Talhajovie práve palicou hrozila ohromnému krampusovi, ktorý sa usadil na strieške drobnej svätyne panenky Márie. Čertisko neochotne zložilo najprv jednu pazúrovitú tlapu, potom druhú. Nespokojne zareval a na oplátku babke zahrozil veľkou päsťou.

Cudzinec vyšiel až nahor a obzrel si kostolík. Nový nebol, ale zdal sa renovovaný. Možno padla strecha; možno nevydržali oporné piliere, hútal. Zadíval sa na Slaný žiaľ a hneď mu do oka padol bielovlasý funebrák, po pás v jame, pred ktorou sa kopili telá. Zavše si zahryzol kolieska salámy, zavše upil z fľaše pálenky. Všimol si návštevníka a veselo mu zamával. Hneď sa zase pustil do práce. A hoci cudzinec z diaľky videl, že pod prašným povrchom sa leskne vlhká zemina, nejakým zázrakom sa hrobárovi na lopatu vôbec nelepila. Odmával mu a zišiel dole do dediny.

Stredom obce si to šinula mater a tri pankharty.

Pásavcovi podobný chlapec s uslintanou gambou sa naťahoval o plyšového macka bez hlavy so svojim dokonalým náprotivkom, svetlovlasým anjelikom s pohľadom sériového vraha. Za nimi cupkal zavalitý mládenec so samojediným kyklopským okom. Ten jediný cudzincovi venoval pozornosť. Nie, veru, od týchto tu sa nič nedozviem, povedal si návštevník.

Pokročil ďalej, až k zaujímavému drevenému pódiu. Odrazu ho na zem zrazil vychudnutý korheľ. Kúsok od cudzincovej hlavy zvíril prach výstrel. Opilec bol hneď na nohách a ťahal ho za zastávku vpravo.

„Kurva ti naháňam!“ zaznel odniekiaľ spredu starecky chrapľavý hlas.

„Benčíkovi zase straší,“ riekol ten kostlivec, ani čoby to všetko vysvetľovalo, „ale ty nie si našinec... Hybaj, než ťa Valent stopí na šmalec“

Cudzinec otočil zavrtel hlavou. Z kapsy obnoseného peacoatu vytiahol krabičku cigariet a ponúkol svojho záchrancu. Sám si nevzal.

„Hľadám Maďara,“ vyšlo z neho napokon.

„Čo za Maďara, akého Maďara...“ zamračil sa ožran spoza oblaku dymu.

„Nie hocijakého Maďara. Maďara,“ zdôraznil kapitálku návštevník.

Červenými žilkami pretkaná tvár alkoholika na chvíľu pobledla. Vzal cudzinca perpazuch a vliekol ho na západ, tam, čo kamenné ruiny dvoch anjelov oddeľovali novú časť cmitera od starej. Tesne pred bránou to stočil doľava a cudzinec sa mohol pokochať rozličnými domami, domkami, chalupami a chalúpkami.

Došli na koniec obytnej štvrti a tam sa s ním korheľ rozlúčil.

„Ďalej musíš sám,“ povedal , odpľul si a zadusil cigaretu opätkom ošúchanej čižmy.

Suchá cesta pokračovala ešte asi štyridsať metrov, až cudzinec zočil malinkú chatrč z raždia a hliny. A za chatrčou ohnisko a pri ohnisku starého muža s opálenou vráskavou tvárou a dlhými havraními vlasmi. Bezzubou papuľou sa vyškieral do ohňa a zdvihol oči k cudzincovi, až keď bol tesne pred ním, hoci počuť ho musel už dávno. Tie oči boli slepé.

Cudzinec mu mlčky otrčil krabičku cigariet.

„Mám dohán,“ odmietol starec rázne a hneď si aj napchal ručne vyrezávanú fajku. Tentokrát si zapálil aj návštevník a posadil sa k dedovi.

„Ty si nestor Nácar,“ prehovoril k nemu takmer slávnostne.

„To som,“ odvetil kmeť.

Hodnú chvíľu mlčali v dymovej clone za praskania ohňa.

„Čo ten démon na strieške svätyne?“ nadhodil cudzinec.

„A čo svetlonos na cintoríne? A richtár vlkolak?“ nedal sa ded.

Chvíľu vládlo urazené ticho.

„Nacvičujeme na Koniec sveta,“ vysvetlil napokon nestor zmierlivo, „kto ťa sem poslal?“

Cudzinec mykol plecom.

„Všetci. Šamani zo Sibíra. Bokor z Haiti. Nomádi zo Sahary.“

Starec sa poškriabal na hlave a uznanlivo potriasol bujnou čiernou šticou.

„Tak hovor.“

A návštevník hovoril.

Ako prišiel o sestru kvôli nešťastne voleným slovám. Ako pil, hazardoval so životom, ako ho opustila žena. Ako uzavrel pakt so silami Zla, len aby žil ďalej. Ako lovil všemožnú pekelnú háveď. Ako prešiel svet a hľadal odpovede na otázky, ktoré kládol len on sám.

Keď skončil, bola už tma.

Starec občas prihodil tu naštiepané drevo, tam len suchú halúzku. Iba toľko, aby im pahreba nevyhasla.

„Aj ja som blúdil svetom,“ povedal cudzincovi po nekonečnom tichu, ktoré po jeho príbehu nastalo, „i ja som spravil chybu. Hovorili mi mnohými menami, ale najznámejšie bolo Večný žid. A ja som šiel a šiel, až som raz došiel až sem. Sem, kde cudzí smú len na svätého Jura; kde na Samhain vyliezajú potvory; kde svadba na filipojakubskú noc nikdy neznamená šťastný zväzok. Sem, kde čas stojí.“

Opäť mlčali. A mlčali tak dlho, až sa začalo brieždiť.

„A čo teda ja? Na čo to všetko bolo? Na čo som tu?“

Starec sa pomaly postavil, čo sa nezaobišlo bez bolestného úškľabku. Prešiel za cudzinca, položil mu dlane na plecia a smutne si vzdychol.

„Nikde sa neschováš...“ povedal neprítomne, kým sa mu oči znovu vyjasnili, „ty, Tomáš, si ma prišiel vystriedať. Prišiel si strážiť čas.“

A zo starca sa stal mladík, ktorý s jasnými očami predstúpil pred cudzinca.

A cudzinec sa na neho díva a všetko mu naraz dáva zmysel. A cudzinec sa díva a díva a starec - mladík sa díva na neho a smeje sa.

A zrazu je preč...