Za rohom chodby sa čosi pohlo. Vo vákuu sa mu zmysly obmedzili na rozostrený pohľad do tmavého neznáma a slabé vibrácie, šíriace sa kovovou podlahou. V špičkách nôh mu zabrnelo a obozretne spomalil. Dych sa mu zrýchlil, no šok predstihol bleskurýchly skok temných postáv.

Zrenica, čierna ako priepasť sa mu zjavila pred tvárou a ...

„Peťo, čo to pozeráš prosím ťa? Už je dvanásť hodín. Zajtra sa nevyspíš a v pondelok ideš do školy. Nehnevaj ma a ľahni si!“

Z nočnej mory ho prebrala mama. Vykukovala zo spálne ako podráždený leprikón, ktorého ktosi povolal do služby.

„Ja, nejaký film o opiciach,“ ošíval sa. Letmo si spomínal na začiatok filmu. Čierny kváder, okolo ktorého poskakovala tlupa hominidov. Akási slávna scénka, ktorá mu silno pripomínala stratený hit kapely Elán.

„Nehnevaj ma, Peťo. Ten film už skončil. Buď to stíš alebo šmykaj do postele!“

Mama zabuchla dvere do spálne, až sa čoskoro štyridsaťročné panely nepríjemne zatriasli.

„Menopauza,“ zašepkal pre seba a v snahe zorientovať sa v čase a televíznom programe sa uprene zahľadel do rozsvietenej krabice.

Mama mala pravdu. Film o náhrobných kameňoch uprostred ničoho skončil a vystriedal ho akýsi orgastický výron záberov na vesmírne stanice a kozmické lode poletujúce za podmazu klasickej hudby.

Poslúchol mamu a stíšil zvuk.

Uprene sa díval na vycibrené zábery, no pomaly ale iste sa mu do vedomia zakrádali spomienky na krátky sen. Loď sa pomaly dostávala do hangáru a obraz reality sa postupne zmenil na scénky klipu od kapely R.E.M.

„REM spánok!“ vykríkol vo vlastnej hlave a začal si užívať krátke, no intenzívne snové zážitky.

Podarilo sa mu vrátiť do pôvodného sna. Výkon ako hrom, no chodba vesmírnej stanice vyzerala ešte ošarpanejšie ako predtým. Napredoval pomalými krokmi. Mal jasný cieľ. Tak krásne zahmlený tajomstvom ríše snov, no zároveň perfektne vyformovaný neznámou motiváciou. Hýbať sa vpred bolo samozrejmosťou.

Prebehli ním zimomriavky. Niečo nepekné sa muselo udiať v opustenom korábe. Spomenul si na mostík, ktorý po masakry zíval prázdnotou. Svaly v krku sa mu stiahli pri pohľade na humanoidné tvory vysávajúce život z nič nečakajúcich členov posádky.

Musel sa dostať na mostík a poslať domov správu. Varovanie, ktoré mohlo predísť katastrofe.

Šiesty zmysel mu nahováral, že mu niekto dýcha na krk. Cez vrstvu skafandra však nič necítil. Otočiť sa by mohlo znamenať fatálnu chybu. Nesmelými skokmi v slabej gravitácii sa vrhol vpred, keď ho zrazu čosi schmatlo za rukáv a silne potiahlo. Čelom narazil do priezoru a celou silou začal rozhadzovať rukami a nohami.

Niečo udrel, no stisky a kopance boli tak silné, že mu tepny a žili pod ochranným oblekom praskali ako malé balóniky. Obzrel sa a takmer ho celého zbadal, no...

„Peter, neser ma!“

Stála nad ním mama a strhla z neho starú deku. Tvár mala celú v tieni no esencia hnevu z nej sálala ako teplo z krbu Etny. Ruky v bok a hlboké nádychy ho okamžite dali do pozoru.

Vtom si ale uvedomil, že televízor vydáva zvuky, ktoré by v spoločnosti mamy nechcel počuť nikdy. Nenápadne pozrel očkom za maminu siluetu a uvidel úplne nahú blondínu, na ktorej sa intenzívne odbavovala kopa svalov s gélom na vlasoch. Zvukový sprievod bol až príliš teatrálny.

„Ja...“ skúšal zo seba dostať, no nenachádzal slov. Musel uznať, že film, ktorý chcel pôvodne sledovať, už naozaj dávno skončil.

„Do postele,“ precedila jeho mama cez zuby a švihom armádneho generála z čias nacistického Nemecka ukázala smerom do jeho izby.

Zahanbene vstal, overil, či ho ženské vzdychy neúmyselne až príliš nevzrušili a odpochodoval do izby.

„A telku ti kto zhasne? Och,“ povzdychla si mama a stlačila vypínač.

Ľahol si na posteľ, v hrudi mu srdce bilo rýchlejšie ako by si prial. Možno hanba, možno prirodzená túžba po telesnej blízkosti. Zavrel oči a pokúsil sa zaspať.

Sústredil sa na scénku s opicami. Jožo Ráž sa v maske gorily pretŕčal a vychvaľoval podivne tvarovanou basgitarou. Text piesne ale nekorešpondoval ani s filmom, ktorý videl ani za mak.

„O čom sníva opičák, o najlepších samiciach...“

Čierny monolit vydal piskľavý zvuk a suchú polopúšť amerického stredozápadu vystriedala chodba. Započul za sebou kroky. Tie odporné tvory mu boli v pätách, ako keby si uvedomovali, že ak ho nedostihnú, ich cieľ infikovať ďalšiu rasu ostane padne ako wigwam zo zápaliek.

Mal pred sebou dvere. Boli do polovice otvorené, no predsa len z nich prichádzal náznak svetla. Odrazil sa z celej sily a dlhým skokom vletel priamo na velín. Počítačové stanovištia ako zo Star Treku zívali prázdnotou, bez energie pôsobili práve ako smutný monolit.

No jeden terminál fungoval. Pribehol k nemu, natiahol sa za tlačidlom, no do priezoru mu vletelo niečo čierne. Malý človiečik s otrasnou tvárou mu rozbil sklo helmy a zapichol drápy do očí. Po chvíli sa k nemu pridalo stádo spoločníkov a tiahlo osamoteného astronauta do útrob temnôt.

Zobudil sa celý spotený. Cval srdca povolil. Načúval vlastnému vnútrajšku, no úder neprichádzal. Nastražil uši, no do mdlôb ho odprevadilo len hlboké ticho.