“Pozri sa naňho… veď je to len malé decko” povedal Barnabey s neveriacim pohľadom v tvári.

“Malé decko z ktorého sa mi ježia všetky chlpy na tele” znechutene odvrkol Frenz.

Dvojica mužov odetých v špecifických habitoch prislúchajúcich fukncii Aurorov hľadela do kobky predbežného zadržania, ktorú momentálne obýval objekt ich záujmu.

“Myslíš, že to urobil? Chcem povedať… nedokážem si predstaviť že by decko bolo schopné…” Barnabeyho hlasom sa prelínali užas s hrôzou. “Pri Merlinovej brade, veď to bola snáď najmocnejšia žijúca čarodejníčka”

“Vek je niekedy naozaj len číslo” zachechtal sa Frenz. Roky vo funkcii Aurora, zástupcu čarodejníckeho práva a vyšetrovateľa magických zločinov z neho postupne urobili cynika. “Nezabúdaj čo sama preskákala v podobnom veku spolu so šéfom.”

“Mimochodom kde je? Všetci vedia, že si boli blízky. Myslel som, že bude chcieť byť pri výsluchu”

“Sú ako rodina. Preto je s jej manželom. Počul som, že výsluchom poveril Dudiho”

“Dudiho?” šokovane vyvalil oči Barnabey “Až z Prahy?”

PRÁSK!

“Presne tak, páni” ozvalo sa spoza dvojice vyšetrovateľov.

Za nimi stál vysoký, štíhli muž v ošúchanom habite. Keď si zložil kapucňu svetlo pochodne žalára osvetlilo jeho tmavú tvár. Tvár ktorú “zdobila” dlhá jazva tiahnuca sa od obočia až po čelusť. Do čela potetovaného runami mu padali kadere čiernočiernch kučeravých vlasov.

“Á, tak už ste sa premiestnili! Vitajte!” Zareagoval Frenz.

“Podozrivého zadržali na mieste činu…” začal Barnabey ale Dudi ho gestom ruky zastavil.

“Všetky informácie poznám, čítal som zložku. Otvorte kobku.”

****************************************************************************************************************************

Malý, nehostinný, kamenný žalár osvetľovala dvojica fakieľ. Zariadenie bolo skromné, tak ako sa od kobky predbežného zadržania očakáva. Drevený stôl, ktotého výrobný materiál by určite vedel vyrozprávať tisícky príbehov o tisíckach zločinov, ktoré sa pri ňom preberali, a dve, rovnako drevené stoličky.

Jedna z nich, tá bližšie k stene kobky, bola obsadená mladým chlacom, ktorý nemohol mať viac než 12 rokov. Oblečený v detskom obleku, ktorý by kľudne mohol byť školskou uniformou keby ju zdobil nejaký erb a s rukamy spútanými reťazami očarovanými zaklínadlami. Bizarný výjav umocňovala krv, ktorá pokrývala, oblek, košeľu a tvár mladého obyvateľa kobky. Tvár stoicky kľudná s chladnými očami sledujúcimi zahraničného Aurora ktorý si práve prisadol k stolu.

“Žiadne meno, žiadny vek. Nájdený v kancelárii Ministerky mágie, mlčky sediaci pokrytý jej krvou pri jej mŕtvom tele. Zadržaný nekládol žiadny odpor a neprehovoril jediné slovo od momentu zatknutia.”

Dudi bez emócie prečítal fakty z pergamenu, takmer ako keby čítal predpoveď počasia. Položil správu na stôl a zadíval sa na chlapca.

“Ministerka mágie. To je teda niečo!” Obidvne pokračoval. “Všeobecne milovaná čarodejníckou verejnosťou. Hrdinka, ktorá prispela k zničeniu Voldemorta.”

Dudi sa zadíval do chlapcových chladných očí aby ho skúsil prečítať, ale mal pocit, že to chlapec analyzuje jeho.

“Väčšína chlapcov v tvojom veku by sa teraz triasla ako osyka a počúravala by si trenky, ale ty nie. Ty tu sedíš v úplnom kľude, premoknutý do kosti krvovu veľkej čarodejnice so zámkom na ústach. Uniká mi niečo?”

Chlapcov výraz sa zlomil a z očí mu vytryskli slzy.

“Ach ach prepáčte.. M-Mal by som.. M-Mám…” zajakával sa odrazu chlapec. “Mám strach! P-p-pomôžte mi prosím”

Chlapec sa pokúsil vystrieť ruku k Dudimu ale začaravanú reťaz to nedovolila. Iného Aurora by možno náhla zmena atmosféry šokovala ale Dudiho nie.

“Takže nemý nie si, výborne.” Chladne poznamenal. “Takže teraz mi môžes pekne porozprávať ako si sa dostal do najzabezbečenejšej kancelárie na celom Bristskom ministerstve mágie a čo presne viedlo k smrti samotnej Hermiony Grangerovej.”

“Ó, takže vy ste nechceli malé vystršené dieťa? Myslel som, že Vás poteším.” Charizmaticky sa usmial chlapec. “Hrdinka, milovaná čarodejnica, Ministerka Mágie. Uuuu. Veľké tituly, veľké slová, veľké funkcie.”

Chlapec sa pohodlne uvelebil na stoličke a so spokojným úsmevom sa zadíval Dudimu do očí.

“Autority teda na teba očividne nerobia dojem.” Poznamenal Auror.

“Hah!” Zachechtal sa chlapec. “Ale ale, netvárme sa , že na Vás robia. Hovoríte o veľkej čaeodejnici ale Vás samého meno predchádza vlastná povesť! Tvrdý Dudi z Prahy. Syn cigánskej veštice, jeden z najneľútostnejších aurorov východnej Európy. Drviteľ Golemov a vypaľovač upírskych hniezd. Neskrotiteľná sila čarodejníckej spracvodlivosti šikovne operujúca na tenkej hranici medzi bielou a čiernou mágiou. Teda aspoň to sa o Vás hovorí. Niežeby niekto vedel tie klebety o kokoteovaní s čiernou mágiou dokázať, však?” Blahosklonne pokračoval chalice. “Nenormálne by ste sa hodili ano postava do niektorého z tých muklovských filmov, ktoé tak milujú.”

Dudi si nemoho dovoliť ukázať prekvapenie nad tým ako dobre ho malý chlapec z Anglicka pozná. Ale bulvárne senzácie putujú rýchlejšie než cez hop-šup práškovú sieť. Ako správny Auror musí hľadať stopy v chlapcových slovách.

“Takže ti vadí, že ministerka je muklovského pôvodu? Rasovo motivovaný atentát? Čo si zač, chlapče? Tvoj dedo bol nejaký smrťožrút? Očividne ty moje meno vieš, bolo by ted slušné predstaviť sa.”

“Ja som sa snáď k niečomu priznal pán Dudi?” Chlapec sa nahlas rozosmial, smiechom z ktorého mrazí až v kostiach. Ako ikonický podmaz k znepokojivému smiechu začalo znieť zvonenie z neďalekej veže.

“Hodina dvanásta čarodejník!”

Chlapcove oči zčernali a reťaze, ktoré ešte pred sekundou spútavali chlapaca sa rozpadli na prach.

“Mikel, Šmbukel, Humusák, čarodejník, ministerka… samé veľké slová. Ale to je všetko čo to je. Len slová!”

Zmeneným hlbokým hlasom, ktorý akoby neznel v priestore ale priamo v hlave Dudiho preniesol chlapec, ktorý levitoval nad stolom. Jeho obrysy sa zmenili v tiene a zapĺňali kobku svojou prítomnosťou. Fakle zhasli ale aj tak bol chlapcova tvár plne viditeľná a zreteľná.

Dudi vytiahol prútik. Chalpec sa však len viac rozosmial pri čom sa prútik zmenil na roj pavúkov. Dudi šokovane ustúpil o ktok.

“Áno hodina dvanásta! Tisícročia ste využívali to čo nebolo vaše čarodejník! To čo ste ukradli! Toto je len začiatok ty úbohí stvorenie a ja som poslom tejto správy!”

Každý kameň žalára sa triasol pod silou chlapcového hlasu.

“Sme tu a bireme si naspäť, čo je naše! Mágiu!”

Ozval sa ohlušujúci škrek a zábleses oslepujúceho svetlo. Po ňom ostal neobávaný Auror, ktorého ešte nikdy nič nevystrašilo v cele sám. A po jeho trasúcej sa ruke liezli pavúky.