Zrodenie temného Dhaukla

Na územie, ktorému vládne dravý tvor vstúpila skupinka bojovníkov...Prežijú? Zachráni sa niekto?
Podporte scifi.sk
Vychodené cestičky pokrylo opadané lístie. Zimný vietor slobodne preletoval medzi stromami, ktoré prednedávnom striasol zo starého a zle vyzerajúceho kabátu. Vo svojich útrobách niesol šum lístia a ryčanie rozheganého vojenského brnenia. Hlásil, že cez raj zelene prechádza málopočetný voj.
Opatrným našľapovaním pomedzi stromy nevzbudzovali veľkú pozornosť a mohli dúfať, že ich nikto nepočul. Všadeprítomná lesná zver pobehovala okolo a snažila sa vypátrať niečo o podivných cestujúcich. Snáď nad nimi vládla ruka tajomného druida? To vedia len oni a pán lesu. Ich oči, ale nezazreli hrozbu, a tak popustili od sledovania.
Cesta zasypanými chodníčkami nebola nebezpečná. Netrvalo dlho a mohutnú korunu tvorenú stovkami konárov so vďačnosťou vymenila jasno modrá obloha. Po dlhej dobe ich ožiarili slnečné lúče a opäť pocítili akú-takú úľavu. Ocitli sa na lúke. Bola to pomerne veľká trávnatá plocha zarastená zeleňou a po okrajoch lemovaná zo začiatku malými, no ďalej väčšími a mohutnejšími stromami.
"Dlhý kus cesty sme prešli! A ešte nás čaká dlhší. Oddýchneme si!" Hlasito, no predsa s jemnou dávkou opatrnosti, zvolal hodnostne najvyššie postavený muž. Traja bojovníci odetí v kráľovskom pancieri vytvorili nepravidelnú líniu za väzňom, ktorý stál niekoľko krokov pred nimi. Spoločne sa posadili. Veliteľ podišiel o kúsok ďalej a pozoroval prírodu. So záujmom sledoval okolie, či sa niekde niečo nepohne. Očividne táto oblasť nebola bezpečná a musel dohliadnuť na to, aby sa bezproblémovo dostali na určené miesto. Z dbalého dozoru ho vyrušil rozhovor medzi dvoma mužmi.
"V meste som započul, že táto oblasť je nebezpečná. Vraj tu niečo pobehuje a vraždí ľudí." Prehovoril jeden z nich plnými ústami k zhromaždeniu. Odkusoval si z bochníku chleba. Cesta bola dlhá, ako povedal nadriadený, a prázdny žalúdok zvieral jeho bruchu k nevídaným bolestiam a vydával podivné zvuky. Druhou rukou pobehoval s malou handričkou po hrote svojho meča a neustále sledoval, ako sa od naleštenej plochy odrážajú lúče slnka.
"To sú len báchorky!" Odporoval mu najstarší chlap, ktorému z pod helmy vytŕčali čierne, husté fúzy. Možno ho nemal rád, no možno aj od strachu sa do neho naďalej navážal.
"To si povymýšľali starý mudrlanti, ktorý tým strašia malé decká z mesta!"
"Snáď si im to nezhltol?" Rozosmial sa na plné ústa.
Tvár mladšieho muža sa začervenala, no neodpovedal mu. Ako keby sa snažil dať najavo, že jeho poznámku prepočul. Odpľul si na zem. V ústach zacítil horkú chuť. Žvachľať holý chleba mu moc nechutilo.
"Keby bolo po ruke aspoň dobré mestské pivo," zamyslel sa. Prehltol posledný kúsok. Zosadil si z hlavy striebornú prilbu a zotrel si rukávom pot z čela.
"Celú cestu!" do rozhovoru vstúpil tretí kráľovský vojak, "celú cestu do seba skáčete! Potom sa hádate. Už ma z vás začína bolieť hlava".
"On stále do mňa rýpe! Nedá sa sním vydržať od doby čo zomrel..." Jeho slová prerušil prudký náraz do tváre. Postarší chlapík, ako keby vycítil tok jeho slov a uštedril mu ranu päsťou. Nebola silná. Spôsobila mu iba chvíľkovú dezorientovanosť.
"Neber do papule meno môjho brata!" odvrkol.
Nastávajúci súboj zarazil veliteľ.
"Taktiež mám tých vašich kecov dosť! Huby vám vkuse melú. Odpočinok? Mladý páni neusadia na zadku! Tak prosím." Upravil si golier vytŕčajúci spod brnenia.
"Vyrážame!" dodal nezaujato.
Ťažká zbroj ich ťahala k zemi, no netrvalo dlho a boli opäť na nohách. Cez plecia si prehodili teplé plášte a zoradili sa podľa generálových pokynov.
"Loreé, báchorky to možno sú, ale možno i nie. Hlavne buďte pozorný! Niečo sa tu pred nami skrýva a bojím sa, že čoskoro sa dozvieme čo." S vážnym hlasom opäť prehovoril muž hlavného slova. Na jeho upozornenie nik neodpovedal, iba kývli hlavou a on pochopil.
Ich kroky viedli ku kopcu, ktorý sa týčil ešte mnoho metrov pred nimi. Opatrnosti nie je nikdy dosť a preto striehli zo strany na stranu. Meč držali v pevnom zovretí pravej ruky a v druhej, stredne veľký, okrúhli, železný tanier, ktorý niesol erb kráľovstva. Vyšli na vrchol menšieho kopčeka. Po niekoľkých nesmelých krokoch z neho zišli. Tu bola zem mäkšia. Nedávny dážď vytvoril množstvo malých močiarov a sťažil tak cestujúcim, doteraz "pohodlnú" cestu.
"Krucifix! Prekliata žaburina!" Frfloš, ktorého tak prezýva najmladší muž, stúpil do jedného z nich. Jeho kožená, miestami deravá topánka premokla. Po hromade nadávok sa upokojil a sadol si neďaleko rozvlnenej bačoriny. Ostatný ho nečakali a presúvali sa ďalej na východ. Boli medzi nimi porne veľké medzery a ani jeden z nich nezapočul Loreéové tiché karhanie. Kráčal totiž v družine ako posledný.
Sedel na zadku. Rozviazal si povraz, s ktorým mal obviazanú topánku.
"Vraj kožené!" vysmieval sa na diaľku obchodníkovi. Bola do nitky premoknutá. Tak ju začal vykrúcať v domnienke, že čoskoro z nej tú vodu dostane. Podivný zvuk ho vyrušil zo sústredenia. Bolo to prenikavé a nerovnomerné funenie.
*****
Vietor nabral na sile. Bol chladný a často menil smer prúdu. Narážal o postavy bojovníkov a preletoval okolo, ako roj včiel. Veliteľ, kráčajúc prvý, nevydržal silu prírodného živlu a otáčaním hlavy miernil jeho nápor na tvár. Pootočil sa k skupinke, ktorá ho celú cestu oddane doprevádza. Sánka mu padla k zemi keď miesto väzňa a troch rytierov, zazrel len cestou zničeného odsúdenca a dvoch unavených bojovníkov.
"Dvoch! Kde je tretí? Kde je ten starý blázon?" Zmyslel si.
"Loreé!" Jeho hlas odrážali vrcholky kopcov do lesa a z lesa naspäť. Nikto mu na volanie neodpovedal. Všetci upreli pohľad za seba, no okrem pokojnej zelenej krajinky, ktorá sa chystala na zimný odpočinok, nič nevideli. Ihneď pochopili, že stratili skúseného bojovníka a bez rozkazu vydali svoje nohy cestou späť.
"Veliteľ! Myslím, že som niečo zazrel!" Jeden z nich namieril ukazovák na časť lúky kde sa slnečné lúče odrážali od železného predmetu. Kapitán kývol hlavou a po jeho pokynoch vytvorili obrannú líniu. Blížili sa k tomu miestu s nevídanou opatrnosťou. Ich spoločník záhadne zmizol a dávali to za vinu niekomu, alebo skôr niečomu, čo nehľadá priateľov. Dorazili k úpätiu kopčeka. Po najstaršom bojovníkovi ani stopa. Ležala tam len jeho zbroj a miestami uležaná tráva.
"Pane Bože! Ktorá sviňa!!" Veliteľ zodvihol okrúhly tanier a jeho tvár náhle zmenila farbu. Bol zhrozený a z časti vystrašený. Loreéova hlava pevne zasunutá v zlatej helme ležala v kaluži krvi pod dožlta sfarbeným vojenským štítom. Roztiahnuté biele oči hľadeli do neznáma a doširoka pootvorené ústa značili strašnú a bolestivú smrť.
"Ty zatratený blázon..." Mužove slová, s ktorým sa Loreé ešte pred necelou pól hodinou hašteril, preťali slzy. Nemali sa so starcom moc v láske, ale mal pred ním rešpekt a uctieval ho. Veľa sa naučil od neho a nedokázal sa zmieriť s jeho smrťou, takou neúctivou voči nemu.
"Stopa!" Zvolal ďalší. Z jeho úst, ktoré lemovala blonďavá briadka, vyšli ďalšie slová. "Ťahalo ho to tadiaľto!" Ukázal na krvavú stopu smerujúcu k neďalekému lesíku. Obzerali sa do strán a očami prečesávali les. Strom po strome.
"Buďte ostražitý! Niekde tu je!" Prehovoril kapitán. Po jeho slovách z poza neďalekého stromu vybehlo podivné stvorenie. Mohutný, srstnatý tvor bežal po štyroch labách a z úst mu vytŕčali dva páry ostrých zakrvavených, dlhých klov. Zarasteným a jemnou črtou postavy sa podobal medveďovi, no bol o niečo väčší a nedokázal ustáť na dvoch nohách.
Oslabený voj zašikovaný do jednej rady stál na odpor rútiacej sa oblude. Vystrašený väzeň pobudol pár krokov za nimi, pripútaný reťazou o zápästie a druhým koncom o ruku bojovníka s blonďavou briadkou.
Zviera dlho neotáľalo a narazilo do vojaka, ktorý stál uprostred. Ten sa pokúsil o úskok. Márne. Prudký náraz ho odhodil dozadu. Letel niekoľko metrov a k zemi so sebou vzal i odsúdenca. Trestancove vychudnuté telo z kostí, poliate tenkou vrstvou kože puklo a ocitol sa pod hordou železa. Našťastie jeho labilné telo chránil mohutný kabát. Takže náraz dvoch tiel nemal zničujúce následky, ako to na prvý pohľad vypadalo. Vydoloval sa z pod omráčeného muža. Postavil sa a utekal preč. Nevedel kam, no zomrieť nechcel. Reťaz sa natiahla a telo v kabáte seklo nadol. Na druhej strane pút, prudké šklbnutie vytrhlo rytierovi štít z ruky a myklo ho dozadu. Chcel ho zodvihnúť. Zviera ihneď využilo nekrytého miesta a s nesmierne ostrými pazúrmi zaútočilo. Rez smeroval z vrchu nadol. Srstnatcové nechty svižne preleteli vydesenou tvárou. Trhali, čo sa len dalo a smerovali stále dolu. Na hrudi, ktorú chránilo brnenie, vyryli škrabance. Posledným dotykom mohutnej laby s rytierom, bola ľavá ruka, ktorú oddelila od tela. Telo padlo k zemi spolu s rukou, no tá oddelene. Väzeň sa rýchlo spamätal a keď zhliadol rytierovu končatinu bez tela, pocítil záchvat slobody a utekal čo mu nohy stačili. Muž, ktorý ležal v bezvedomí na tráve, už nikdy neuvidí svoje deti a manželku, bo divoké zviera ho zavalilo svojou váhou a vytrhlo mu vnútornosti z hrude spolu s brnením.
Posledný bojovník a to kapitán, nestrácal hlavu a zasadil hrotom svojho meča príšere bolestivú ranu do boku. Tam kde sa spájala predná dlaba s telom. Hrôzostrašný ston niesol stále silnejúci vietor. Zakrvavený tvor sa ihneď vzchopil a zaútočil. Jeho útok veliteľ ráznym švihom do strany vykryl štítom. Neudržal stabilitu v prstoch a tie povolili. Obrana, v podobe upraveného železa nešťastne vyletela z ruky a dopadla o niekoľko metrov ďalej. S mečom sa oháňal zo strany na stranu. Zamenil taktiku a rovno čiare bodania vystriedal v oblúky. Chcel ho zdržať, aby mohol zodvihnúť neďaleký okrúhli tanier. Cítil sa sním bezpečne. A bez neho nemal veľkú šancu poraziť tak nemotorného, ale veľmi dravého nepriateľa. Neustále krátkym mečom mával dookola a nepriateľ začal ustupovať. Iskra nádeje zapálila jeho oči. Od železného predmetu, ktorý mu môže zachrániť život, nebol ďaleko. Ozbrojený muž uskočil do strany a vyšmaril ruku s mečom vpred. No zviera jeho výpad vykrylo a vyrazilo mu zbraň z ruky. Prudké mávnutie chlpatej laby zvalilo bezbranného, neozbrojeného muža na kolená. Rýchlo sa vzchopil. Od strachu nevedel čo má spraviť. Keď tu ostane, zomrie. Rozhodol sa, že nebude čakať kým ho beštia zožerie a bezhlavo utekal do lesa. Ostré zubále vyceril k nebesiam a po štyroch, cválal za ním. Skočil na neho odzadu a zahryzol mu do krku. Zuby v papule cvakli a muž s vyhryznutou časťou chrbtice skonal. Po chvíľke súboja s mŕtvolou vydoloval posledný stavec a telo tam zanechal možno jeho bratom, možno iným tvorom podobným jemu.
*****
Väzeň utekal čo mu sily stačili. Od úplnej slobody ho delila posledná prekážka. Musel utiecť tomu, čo zabilo skupinku jeho držiteľov. No nebolo to také ľahké. Únava sa častejšie vracala do nôh a mnoho krát sa zvalil k zemi. Buď zakopol o nejaký kameň, alebo zle stúpil. Nevidel dobre. Na hlave mal totiž zhrdzavenú, obnosenú, železnú helmu, z ktorej vykúkali len dve tmavo hnedé oči. Neustále sa obzeral za seba v domnienke, že ho sleduje, no nevidel ho. Spomalil a dúfal, že ho striasol. Zvalil sa k zemi a rýchlymi nádychmi filtroval vzduch. Netrvalo dlho a tep srdca ustálil. Vstal zo studenej lúky. Ešte raz sa obzrel. No už nevidel tú pokojnú krajinku, ako pred tým. Miesto toho zazrel raneného tvora. Zviera, unavené bojom, klusalo na troch nohách. Prednú labu malo pokrčenú, nechcelo ju namáhať. Krv pohltila srsť a zbesnené funenie prinútilo muža s maskou na hlave znovu utekať.
"Tam sa schovám" Hovoril si pre seba. Na kopci spojenom so skalou hrdo stála zrúcanina, pamätajúc doby dávne. Pravdepodobne to bola vyhliadková vež. Teraz znej ostali len kusy kameňa a miestami povalené nahnité drevo.
Vzdialenosť medzi nimi sa krátila. Srstnatec dobiehal reťaz, ktorú trestanec ešte stále za sebou vláčil. Na jej konci poskakovala rytierova ruka. Odretá, krvavá s vykĺbenými prstami. Náhle ju schmatol do papule a rozbehnutého muža na druhej strane trhlo dozadu. Opäť pocítil tvrdosť zeme. Maskovaná hlava helmou narazila o vysunutý kameň a väzeň na okamžik opustil mysľou svoje telo. Jeho kabát sa na niekoľkých miestach roztrhal a na chrbte ho jemne sfarbila zelená tráva. Reťaz obopínajúca zápästie taktiež narazila o malý balvan. Po zrážke dvoch pevných predmetov a jemnom prasknutý okova povolila a ruka bola opäť voľná. Rozum sa vrátil na miesto kde patrí a keď bol úplne pri zmysloch, rýchlo vstal. No bolo to tak prudké, že sa mu zatočila hlava a zakolísal zo strany na stranu. Neobzeral sa za seba a utekal ďalej k miestu, kde sa pred prenasledovateľom môže schovať. Tvora tá trúfalosť podráždila. Hlasito zareval a rozbehol sa za ním s jediným účelom. Zabiť svoju korisť!
Necelých päťdesiat metrov a bude po problémoch. Tam sa schová a počká kým to obluda nevzdá a neodíde s pocitom prehry. Tá zbesnene uháňala za ním, ako trojnohý kôň. Nebola to veľká rýchlosť, no za tú bolesť, ktorú jej hnisajúce zranenie spôsobuje, rýchlejšie bežať nemohla. Už bola natoľko blízko, že prchajúci väzeň cítil stuchnutý smrad vychádzajúci z jej tlamy. Bol to nehorázny puch, ako pokazené vajcia dopĺňané zvieracou skapacinou.
Schmatla ho odzadu za zimník. Začala sním trepať zo strany na stranu, no kabát nepustil. Bol pevne zviazaný štránkami povrazu. Srstnatcové doostra vybrúsené zubále povolili a muž s helmou, letel vzduchom. Dopadol medzi veľké balvany. Niektoré boli špicaté iné zas oválne. Našťastie na žiaden nenarazil. Istotne by to bola jeho smrť. Na troch nohách za ním doklusal a skočil po ňom. Plno otvorenou papuľou zahryzol do jeho hlavy. Helma na niektorých miestach povolila. Ostré čeľuste zdeformovali zámok, ktorým sa železná maska dala zniesť z hlavy. Škrípanie zubou o železo, smrad a strach pocítil v tom okamihu vystrašený odsúdenec. Hlavou mu prebehol celý jeho život. Boli to len krátke útržky so zábleskmi obrázkov jeho rodiny, priateľov. Prilba opäť povolila a rozhnevaný bratranec medveďa čím ďalej, tým silnejšie zvieral hlavu v tlame. Okrem železnej masky mu nič nebránilo v tom, aby mu vzal život. Železo opäť povolilo a srstnatému tvorovi odletel zlomený zub. Určite to bolo preňho šokujúce a bolestivé. No najavo to dal len tak, že povolil stisk. Začal šklbať do strán. Ešte kúsoček a prehryzie sa k hrtanu. Vtedy jeho snaha o pokorenie novej koristi vyprchne a buď ho roztrhá a nechá tak, alebo ho na mieste zožerie. Vydesený, bezbranný chlapík už bude mŕtvy a jeho duša bude slobodne cestovať do záhrobia.
Nádeje chlpatého mäsožravca na olovrant sa náhle premenili v prach. Pocítil pichľavú bolesť v boku. Odskočil od koristi a uskakoval dozadu. Papuľou šmáral pod hustou srsťou. Z nenásytného tvora sa stalo bezmocné, kňučiace stvorenie. Z koristi sa stal lovec. No ten nemal po ruke žiadnu zbraň a tak sa rozhodol pre útek. Pred tým, ako vybehol k zrúcaným kameňom, všimol si zranenie, pravdepodobne umierajúceho lesného tvora. Niekoľko palcov od prednej pravej laby trčal šíp a jeho okolie vypĺňala vytekajúca krv. Venoval letmý pohľad lesu odkiaľ okrídlený šíp vyletel, no nikoho tam nevidel. Zaumienil si, že nebude pátrať po záchrancovi jeho života a utekal zdeseným cez silnejúci vetrisko. Vietor nadobudol takej sily, že sa rovnal malej víchrici, ktorá často preletuje týmto krajom a svoju púť končí kilometer od najbližšieho mesta.
Zviera opäť nabralo vedomie a premohlo bolesť, ktoré mu spôsobovali vážne zranenia. Poranená ľavá laba od hrotu kapitánovho meču a druhá od neznámeho šípu. Tieto dve zranenia stačili, aby tak mocný tvor opustil svet živých, no on nie. Jeho pýcha a hrdosť mu to nepovoľujú. Pár krát so sebou trhol, ako keby prepadol šialenstvu, no po chvíľke sa za svojou korisťou rozbehol. Bolo to skôr nepravidelné klusanie ako beh.
*****
Vyskočil a rukami sa zachytil o vrch robustnej kamenej steny. Tvorili ju upravené balvany, sfarbené do šeda a po okrajoch ich obrubovali tisícky machových porastov. Svoju silu koncentroval do rúk a pomocou napätých svalov vytiahol telo skryté v roztrhanom plášti o kus vyššie. Hlava mu trčala ponad opevnenie a tak si mohol prezrieť, čo ho čaká na druhej strane. Zazrel modré kamene zatlačené do hlinenej zeme. Kmene mladých stromčekov tancovali neznáme tance prírody v rytme vetru a vytláčali mramorové kvádre. Dlho nerozmýšľal a napäté ruky vystrčil dopredu. Jemne sa pritiahol a vyšmaril nohu, s ktorou sa zachytil o kamennú stenu. Sadol si obkročmo. Chvíľku tam tak sedel a zamyslene hľadel na druhú stranu. Očami meral vzdialenosť medzi podlahou a vrcholom múru. Nebola to rovnaká veľkosť, ako keď naň vyskakoval, a preto si nebol istý či vyviazne bez zranenia. Jeho trápenie ukončilo zachvenie steny. Srstnatec prudko narazil na hradbu. Trestanec znej zletel a dopadol na podlahu. Niekoľko vrchných kameňov padalo sním. Zosypali sa len o kúsok ďalej, a tak mu nespôsobili žiadne zranenie. Spádom posledného, sa prerazila dlážka a spolu vleteli do čiernej tmy.
Pád trval tak dlho, ako keď päť prstov na ruke po sekunde sedliak vztýči. Kamene narazili na hladinu vody prvé. Po každom náraze sa jaskyňou rozletel zvuk, ako keby tisíc kvapiek dopadlo naraz na zem. Gejzír vody preriedil zatuchnutý jaskynní vzduch. Jeden bol väčší iný zas vyšplechol len na kúsok. Záležalo to od veľkosti zarasteného balvana. Posledný, preťal hranicu medzi vzduchom a vodou otrasený muž. Letel dole hlavou. Pocítil tvrdý náraz a helma sa zaryla hlbšie do spotených vlasov, ale nič vážne sa mu nestalo. Keby padal nohami napred, alebo na brucho, tak by mu pravdepodobne pevná hladina jazierka zlomila kosti na nohách a v druhom prípade by mu polámala hrudný kôš, ktorý by sa zatlačil do orgánov. To by bola smrť na mieste. Ponoril by sa pod vodu a z úst, očí, nosa a možno aj z uší by mu vytekala krv od vnútorného krvácania.
Pohmoždená helma elegantne a bez problémov prerazila chladnú kvapalinu a telo v potrhanom zimníku zmizlo v temnej vode. Cez vyrezané otvory pre oči a cez železné trhliny sa do ochrannej masky valila voda. Väzeň začal plieskať rukami. Posadla ho únava a bez energie sa nedá plávať. Topil sa. Bolo jedno či mal oči pootvorené alebo nie, stále videl len čiernu tmu. Klesal nižšie a hlbšie. Ku dnu jazierka ho ťahalo železo vládnuce nad jeho telom. Po chvíľke voľného ponárania narazil na dno. S jemnosťou sa mu zaryla hlava do hebkého piesku. V jeho okolí sa rozvíril piesok a hlina, ktorý voľne plával na nové, neobjavené miesta.
Bunky v hlave pomaly odumierajú a pľúca plní voda. Duša je pripravená opustiť telo. Chce ho tam zanechať napospas smrti. Tep srdca spomalil a pokožka začala chladnúť. Ležal tam v bezvedomí a čakal na svoje skonanie. Roztancované vlnky upokojil piesok a ten dopadal naspäť na dno. Polomŕtveho, bývalého väzňa zasypával a miestami jeho hnedý plášť nebolo vidieť. S posledným výdychom vzduchu praskla bublinka na hladine jazierka, ktorá uniesla život bezmocnému, chladnúcemu telu.
*****
Jasno-žiarivé svetlo rozlepilo hnedé oči a príjemné teplo a praskanie dreva ho vytrhlo zo spánku. Pokojne ležal v slamenej priehradke a ľavou rukou objímal mech, ktorý slúžil, ako poduška. Taktiež bol plnený rovnakým obsahom ako posteľ. Už necítil ten chlad ako pred tým. Bol prikrytý hnedou kožušinkou a mal na sebe mohutný plášť. Bolo to podivné, veď premokol do poslednej nite, no tento bol suchý.
"Bol to len sen." Vďačné si povzdychol. Jeden zo zlých snov, ktoré mu už dlhšiu dobu nedovolia pokojne spať. Boli živé a pravdivé a mnohokrát nevedel rozoznať skutočnosť od snenia.
Polihoval na ľavom boku a uprene hľadel do ohňa. Miestnosť bola temná. Podobala sa jeho bývalému väzeniu. No niečím sa líšila. Do jej centra viedlo päť postranných chodieb, ktoré viedli na miesta, o ktorých nič nevedel. Cítil sa volnejší, ale desil ho pohľad do čiernej tmy, ktorá sa rozplývala okolím. Nemohol si spomenúť, ako sa sem dostal a čo tu vlastne robí. Mnoho krát, keď sa z tak strašného sna zobudil, bol síce chvíľku zmätený, ale vždy sa ocitol v jeho nemilom príbytku. Postavil sa na nohy, upravil si plášť. Cítil sa sviežo a veľmi dobre. Až ho to znepokojovalo. Necítil sa tak od doby čo ho zajali vojská Arfringlu. Podišiel k ohňu. Priložil doňho jedno z väčších polienok a rozhliadol sa, aby zistil kde je. Podivná jaskyňa mu však nebola známa.
Do jaskyne, kde žiarili plamene ohňa, ktoré oblizovali chladnú stenu, vstúpil podivný tvor. Nebolo mu vidieť do tváre, lebo mal na hlave prehodenú kapucňu. Oblečený mal čierny plášť, ktorý sa tiahol až po zem. Vláčil ho za sebou a vyrýval cestičky uhladeného prachu.
"Som Gavling, strážca Haulmanrovej jaskyne." Predstavil sa. Väzeň mu nemohol odpovedať kvôli helme, ktorá mu držala ústa v pevnom zovretí. Vyšli z neho len tlmené zvuky. No tým tvor malého vzrastu nemohol rozumieť.
"Viem, kto si a čo hľadáš! Preto ti pomôžem dostať sa odtiaľto. Tvoja púť tu nekončí," zasyčal a pokračoval: "čas nastal a preto musíme ísť."
Podvihol si kapucňu a jeho žlté oči si premerali muža, ktorý s údivom na neho hľadel. Jeho tenké telo pokrývali temne zelené šupiny a tvár mal zvráskavenú od staroby. Pravdepodobne to je nejaký starý šaman. Pomyslel si. Nikdy také niečo nevidel a nemohol si byť istý, či mu má, alebo nemá veriť.
Kráčali v tesnom závese. Opatrne za ním našľapoval a snažil sa ho nestratiť z dohľadu. Bolo to rýchle stvorenie. Miestami mal problém stíhať jeho krátke, ale zato veľmi temperamentné kroky. Ešte, že jeho sprievodca pred tým, ako opustili príjemnú jaskyňu, odpálil jednu pochodeň, s ktorou si teraz svietil na cestu a tak ho nemohol stratiť. Keby nebodaj vstúpil do inej chodby ako mal, mohlo by to pre neho skončiť veľmi zle.
Prešli okolo mnohých oblúkov, ktoré spájali cesty medzi sebou. V jednej žiarili svetielka, ktoré neustále menili miesto sliedenia a z druhej vychádzalo podivné syčanie. Každá bola niečím výnimočná. Ich nohy zatiaľ nepocítili členitosť povrchu a chodili len po rovnej ceste so zatáčkami. Ale po hodinovej ceste začali stúpať. Po niekoľkých minútach chôdze museli dobre zabrať, aby také navŕšenie vôbec vyšli.
"Toto je skratka". Gavling sa obzrel za seba. Usmial sa a z pomedzi popraskaných pier mu vyletel modro-zelený, roztrojený jazyk. Ich cesta trvala ešte niekoľko hodín. Blúdili temnými a chladnými uličkami. Oddýchnutý muž opäť strácal silu. Zastaviť nemohol. Netušil kam ho vedie, no nemal na výber a musel mu veriť. Cesta sa opäť vyrovnala. Zelený mužík zastavil a pootočil sa k svojmu spoločníkovi.
"Tak sme tu. Tvoj život sa odteraz zmení. Prajem ti úspech a bystré oči. Ale keď sa z teba stane to čo má, tak nezabudni na mňa. Nájdeš ma tu a dúfam, že ma tu nenecháš. Moje služby sa ti ešte hodia". Po týchto slovách opäť uprel svoj zrak na holú, tmavú stenu. Spojil pred sebou otvorené ruky, prstami ku stropu. Pokrčil hlavu a začal vyslovovať slová starobylého jazyka. V dlaniach sa mu zjavila zo začiatku malá, no po chvíľke sústredenia väčšia, modrá guľa. Energetický výboj osvietil celú jaskyňu a sfarbil ju domodra. Neustále medzi sebou odďaľoval ruky a guľa sa natiahla až na šírku jeho ramien. Prudko a zároveň s nesmiernou opatrnosťou šklbol rukami dopredu a magická hmota narazila na stenu. Celú ju pohltila. Kamenný múr začal meniť svoju štruktúra a onedlho bolo cezeň vidieť na druhú stranu.
"Je čas! Dlho to neudržím! Bež a nezabudni na moje slová!" Sústredený magický tvor kričal cez rameno.
Väzeň veľmi rýchlo pochopil čo má spraviť a prebehol cez vlniacu hmotu. Ocitol sa na druhej strane. Chytro sa obzrel, no uvidel len tvrdý čierny kameň zarastený trávou. Povzdychol si. Oprel sa oň a zošuchol sa po zadku na zem. Sledoval okolie. Nachádzal sa v nejakom krátery medzi kamennou horou a hustým lesom.
Vonku bolo krásne a čerstvý vzduch si podmanil jeho nos. V jaskyni bol riedky a stuchnutý vzduch a s týmto sa nemohol rovnať.
V starobylej chodbe zaniklo modré svetlo tak, ako sa zjavilo. Gavling ešte stál na nohách keď sa magická bariéra zmenila svoju štruktúru na pevný a chladný múr.
"Veľa šťastia moja...". Bezbožne prehovoril do tmy. Od vyčerpania spadol k zemi. Ležal na tvrdej dlážke a jeho žlté oči pomaličky vyhasínali.
"Kde som to? Kam mám ísť?" Posedával v okolí veľkej skaly a točil hlavou dookola. Chvíľku pozeral na oblohu, potom na listnatý les. Zhon stromov, ktoré o pár týždňov vymenia svoj skromný jesenný kabátik za zimný a o pár dní na to pocítia nahú holotu, premávali pred jeho zrakom. Šum stromov a štebot vtákov doprial jeho srdcu konečne odpočinok. Pocítil úľavu. Slnečné lúče masírovali časti tela, ktoré vyliezali z pod hustého kabátiku a spod helmy. Oddychoval a na tvári zacítil úsmev. Nebol vidieť, ale hrial ho pocit, že sa konečne môže usmiať. Bol šťastný. Nevedel kde je, ale teraz ho to netrápilo. Krásna jesenno-zimná príroda vzbudzovala v ňom pocit bezpečia. Rozmýšľal nad snom, ktorý sa mu v túto noc zdal. Nebol si teda istý, či spal cez noc alebo cez deň. V jaskyni sa to rozozná veľmi ťažko. Dá sa to zistiť pohybmi podzemných rastlín a podľa toho, aké cicavce pobehujú chodbičkami nahor a nadol hľadajúc potravu pre seba a hlavne pre svoje deti. Ale takéto maličkosti si môže všimnúť len človek alebo tvor, ktorý už dlhšiu dobu žijú v takomto prostredí. Takže on, ako návštevník nevedel, či nad krajom svieti slnko, alebo Oskárov noční brat. Chcel si zhodiť zimník, no nebolo zas tak teplo. Keď pocítil, že jeho telo je pripravené na ďalší kus cesty postavil sa a podišiel o kúsok ďalej. Kráčal. Obzeral sa do strán. Kochal sa prírodou. Odbočil za posledným výčnelkom malej skaly, cez ktorú doposiaľ nevidel na druhú stranu. Čo zazrel ho šokovalo. Čo zacítil sa nedá popísať.
Na úpätí veľkej skaly stál hrad. Velikánsky, časom zabudnutý zámok, no ten ho až tak netrápil. Čo ho vystrašilo až na smrť bol ten tvor. Tá istá podoba, ako ten srstnatec zo sna. Pokojne ležal na tráve a pochrapkával. Za každým mohutným fúknutím rozvíril prach medzi zelenou trávou a hlinou.
"To nie je možné!" Slzy mu vbehli do tváre. Nikto však nepočul stony, ktoré vychádzali z pod železnej masky. Bál sa toho, čo sa chystal spraviť. Chcel si utvrdiť, či to, čo sa mu snívalo bol naozaj len sen. S rozklepanými rukami siahol na prilbu. Nahmatal zámok. A druhou rukou puklinu pod ľavou sánkou. Zámok bol zničený, priam rozdrvený tak, ako celá železná okova. Prechádzal po nej prstami a jemne nasledoval pukliny, ktoré sa tiahli od vrchu železnej bariéry. Kratšie nedosahovali veľkých rozmerov a po pár centimetrov zanikli. No však tie dlhšie značili sečný útok od meča alebo sekery. Ostré drábi to boli. Zuby niečoho veľkého s nesmierne silným stiskom.
Padol na kolená a hlavou narazil o zem. Tlmený zvuk železa a hliny zobudil tvora. Ten najskôr pootvoril jedno oko. Rýchlo otvoril aj druhé, lebo zbadal korisť. Vyhnanca, ktorý ho oklamal. Ktorý ho zahanbil samého pred sebou. Keby vedel rozprávať, určite by použil slová, ktoré tejto situácií vyhovujú. Vyšmaril sa a dopadol na nohy. Jedna z nich zaváhala a povolila. No tento raz už nedovolí aby bolesť zvíťazila nad ctižiadosťou.
Stáli tvárou v tvár. Asi v desať metrovej vzdialenosti. Chlpatá potvora cerila na neho zubále. Pred dvomi dňami to boli štyri mocné kly. No teraz len tri.
On len stál. Neozbrojený, ale odhodlaný bojovať. S okovou na hlave, no s myšlienkou neprehrať. S kamenným výrazom na tvári, no so strachom v srdci. Jeden dneska pocíti uspokojenie a slávu. No ten druhý, už nepocíti nič. Finálny boj nastal.
Tvor opatrnými krokmi našľapoval a hlavu mal prikrčenú k zemi. Približoval sa. Väzeň napäl telo a v hlave započul bubnovanie. Pravidelné, šialené a čím ďalej, tím silnejšie. Nová sila prebehla jeho telom.
"Meč!" Neďaleký, starý meč vzbudil iskru nádeje. Pobehol k nemu. Bol len o kúsok ďalej, no v tom zhone si ho predtým nevšimol.
Zviera po ňom skočilo. Ostré drábi presvišťali jemnou pokožkou vlastných prstov. Ten zvuk už raz počul. Vtedy tie smrtiace nástroje povraždili rytierov kráľa Revenerzberga II. Svižným pohybom trestanec uskočil do strany. Prekoprcol sa a chytil rukoväť meča do ruky. Zviera dopadlo na tvrdú zem. Ustálo ten náraz a zavrčalo. Vrhlo sa na neho zas.
Muž mal premyslený plán. Vedel, že tvor opäť zaútočí a chcel mu zasadiť ostrým hrotom meča tvrdú a bolestivú ranu do brucha. Rýchlo by sa mu uhol a nechal by ho spadnúť na tvrdú hlinenú zem. Potom by mu venoval niekoľko rán do nekrytého chrbtu a konečne by nad ním zvíťazil.
Ale opak bol pravdou. Musel uskočiť inak by ho zver zašliapla.
Nechápal to. Meč bol tak silno zatlačený do zeme, že sním ani nepohol. Utekal. Posledná nádej v záchranu zmizla.
Keby sa vedel srstnatec smiať, určite by prepukol v búrlivý smiech. Ten za ním uháňal, ako blesk. Chuť po koristi zosilnela. Naháňal ho, ako zbesnená líška sliepku. Vedel, že už mu nemá kam uniknúť. Vysnené blaho sa blíži. Skočil po ňom. Letel vzduchom, ako vták letí nad šírim morom. S pocitom víťazstva zvalil väzňa k zemi. Nepocítil však kožený zimník, ale chladný tvrdý materiál. Pred tým, ako na neho zbesnene a bezhlavo zaútočil, tak si korisť stihla vziať do ruky hranatý štít, ktorý pravdepodobne patril bojovníkovi, ktorý tu zanechal i svoju zbraň.
Snažil sa cezeň prehrýzť, ale nepodarilo sa mu to. Cvakal zubami. Niekedy aj naprázdno. Žilami prebleskol záchvat zloby. Stále sa snažil preraziť železom.
Slnko brázdilo oblohou, ako osamelý pútnik putuje krajinou. Žiarilo, no však nie tak ako cez leto. Pred jeho očami sa odohrával tvrdý boj. Súboj, ktorý sa skončí smrťou.
"Pomôžem tomu tvorovi? Alebo skôr bezbrannému človiečikovi?", rozhodovalo sa. Usúdilo, že sa nebude pliesť do vecí medzi druhými a bude sa venovať tomu k čomu je predurčené. Na chvíľku jeho rozhľad prekryli bledomodré mráčiky. Usmievalo sa a snažilo sa svoje prstíky pretlačiť pomedzi voľné medzierky medzi hustou oblačnou hmotou. Mraky odplávali spred neho tak, ako odpláva loď z prístavu na pokojné more. Svoje lúče rozhodilo do okolia s nevídanou odhodlanosťou. Asi sa chcelo ukázať a vytiahnuť pred ostatnými, ktorý svietia naokolo, no my ich nevidíme.
Ležal a opäť mu stekali slzy po tvári. Nedýchal. Už pomaly nežil. Zviera ho zatláčalo do zeme. Cítil ako sa zabára do stuhnutej hliny. Jeho ruky pevne zvierali nad sebou štít. Aj keby ho už nechcel držať tak ho nemôže pustiť, pretože ako sa celý zabáral, tak sa mu zarýval do dlaní a prsti mu ohýbalo od nátlaku.
Zviera zarevalo a uskočilo dozadu. Kňučalo a pretieralo si labami oči. Skákalo a čumákom rozrývalo prach. Slnečné lúče zasvietili na štít a ten ich odrazil priamo do jeho očí. Bolo to viac menej nočné zviera a tak prudké svetlo mu ich priam vypálilo z ďalekých jamiek.
Odhodil štít a rozhliadol sa na okolo. Pár metrov od neho zazrel jaskynku. Bol to skôr otvor pod hradom. Možno slúžil ako úniková cesta. Rozbehol sa k nemu. Z rúk mu kvapkala krv od polámaných a odretých prstov. Nečakal však, kým sa jeho prenasledovateľ opäť vzchopí a dorazí ho, a preto bežal čo vládal. Vbehol do jaskynného otvoru. Na prelome medzi holým nebom a kamenistým stropom trčala mreža. Bola prichytená lanom a to bolo obviazané o vysunutý kameň. Letmo si prezrel útli príbytok. Na zemi našiel malú dýku. Trčala len jej rukoväť. Ostrie bolo zasypané jemnou vrstvou prachu. Rýchlo ju vzal do rúk. Netušil však čo s malým a časom zachovalým predmetom podnikne. Zazrel, ako sa chodba do jaskyne vlní a stráca v hustej tme. Bol na rozpakoch. Keď sa vráti, tak ho pravdepodobne malá dýka pred mohutným stvoreným neochráni. Zostane, tak pocíti smrť na tomto mieste. Utečie do tmy.... Ďalej ani nemusel nad touto myšlienkou dumať.
Oči sa scelili a opäť videl, ako pred tým. Chvíľku bol srstnatec dezorientovaný, no vycítil ho. Mykol hlavou do strany a rozbehol sa k otvoru. Väzňovi zrýchľoval tep srdca. Vystrašený, beznádejný. Stál, ako stojí socha v chrámoch, či kostoloch. Nemyslel na nič. Bol ako prázdna stránka z Biblie.
Zviera zrevalo. Už bolo pri oblúku. Pri diere, ktorá ho delila od svojej koristi.
On stál a hľadel beštií do oči. Boli čierne. Bez súcitu, bez lásky. Plné nenávisti, strachu a násilia. Tvor napol preťal jaskynní otvor. Muž s maskou na hlave bezbožne vyšmaril ruku do strany. Držal v nej ostrú zbraň. Tá prerezala spráchnivené lano. Prerezaný povraz povolil a po zašramotení železa vystrelil, ako bič do neznáma. Ostré hrany mreží narazili na zem. V útlom príbytku, pre podivného tvora ostalo trčať chlpaté zviera a on. Pred tým, ako uväznil seba a nepriateľa v jednej miestnosti zavrel oči. Bál sa smrti a nechcel ju vidieť.
Ten krik, ten ston. Tá nenávisť, tá radosť. Smrť krúži naokolo, ako keď sup poletuje holým nebom a čaká kým jeho korisť nezdochne. Rozhadzuje rukami a ťahá svojho nového pútnika do ríše smrti. Netrvalo dlho a v jaskyne bol opäť kľud. Ticho doprevádzané štebotom vtákov z neďalekého lesa.
"Kto si?". Smrť sa vypytovala.
"KTO SI?!!!" Zvýšila hlas záhrobia. No vedela, že odpoveď nedostane. Z mŕtveho tela sňala dušu a spoločne zmizli.
Bez pocitu. Bez chuti. Bez strachu. Bez radosti. Otvoril oči, no nebol si istý či robí dobre. Možno od údivu, možno od vyčerpania spadol k zemi. Smial sa. Bol to skôr záchvat smiechu. Dusili ho vlastné sliny. Po tvári mu stekali slzy. Plakal. Ležal v prachu a nariekal.
"Žijem!" Preblesklo jeho mysľou.
Srstnatec to šťastie nemal. Nestihol vbehnúť do jaskyne celím telom a hrubá mreža prerazila tvrdé kosti chrbtice a preťala miechu. Smrť na mieste? Nie! Ešte chvíľu sa trepal na zemi. Mocní tvor. No smrť ho vzala, ako si berie iných . Jeho oči sa leskli. Hustou srsťou, ktorá tvorila obal celému telu stekala hnedá krv. Jazierko teplej kvapaliny, ktoré sa vytvorilo pod skapacinou, vypúšťalo svoje jemné pramienky do okolia.
Sadol si a sledoval mŕtveho tvora. Pramienky krvi stiekli až k jeho nohám. Tam, ale ich púť skončila. Ruku držal pred sebou a v nej pevne zvieral rukoväť. Bez rozmyslu zašiel s ostrou dýkou pod svoj krk. Smeroval však vyššie. Zabodol ju do zničeného zámku. Tenký hrot bez problémov nahradil kľúč. Potočil sním do strany a zámok povolil. Sňal si z hlavy železnú okovu. Vrtochy dlhých, rezavých vlasov opäť pocítili čerstvosť vzduchu. Ruky zacítili jemnosť pokožky. Rysi tváre. Neboli však mužské.
Po dlho očakávanej rozkoši dýka svižne preletela štránkami, ktoré spevňovali kabát. Rozopol sa. Pod ním bledá, no miestami zašpinená košieľka pevne obopínala spotené telo.
"Som." Jemný hlas, ktorý dlhú dobu nik nepočul sa vydral z popraskaných pier von.
"Som žena!" Žena krásnej tváre. Držiteľka prekrásneho tela. Dlhú dobu nevidela a necítila svoju jemnosť. Svoju krásu. Od vyčerpania a uvoľnenosti zaľahla. Zaspala.
*****
Zobudila sa v podvečer. Nedobrovoľne, ale bolesti žalúdka a smäd ju sužoval. Ešte hodinku a slnko úplne zapadne. Všade bude tma. Preto musí ísť pohľadať vhodnú skrýš a podzemný prameň. Nebola si istá či je tu v bezpečí a mala zlý pocit, že sa tu ešte niečo skrýva.
Pretrela si oddýchnuté oči. Vstala zo studenej podlahy. Prehodila si jednu stranu kabáta cez druhú. Dýku, ktorá jej zachránila život vložila do postranného vrecka. Vydala sa hlbšie preskúmať jaskyňu.
Videla len na krátko a aj to nie moc dobre. Išla skôr po sluchu. Počula, ako kvapky vody narážajú o kameň. Snažila sa priblížiť k tomu miestu. Hlad sa dá na pár dní obmedziť. Síce už dva dni nič nejedla, ale nebolo to tak hrozné, ako s vodou. Preto keď chcela prežiť ešte pár dní musí pohľadať zdroj vody. Narážala o klenby jaskynných otvorov. Jedny boli nižšie a často krát si uderila čelo. Niektoré však boli o niekoľko palcov vyššie a keď sa malinko prikrčila vyviazla bez odreniny.
Netrvalo dlho a narazila na vodu. Jemný prameň čírej vody, ktorý odtiaľ, odkiaľ pritekal doniesol aj občasný záblesk svetla, stekal do malého jazierka pod skalkou. Na odpor mu nastavila svoje dlane a naplnila ich. Napila sa a poumývala tvár.
Cestou naspäť si všimla nenápadnej diery v strope. Bol to taký malý výklenok. Ako vznikol ju netrápilo a rozhodla sa, že dneska prespí tam. No najskôr musela zahnať i hlad. Napadla ju bláznivá myšlienka, no skúsiť to musela.
Stála a hľadela na skapacinu. V pravej ruke držala dýku. Zabodla ju do chrbta zvieraťa a potiahla ju smerom nadol. Keď dorezala tento kúsok, vrhla sa na druhú stranu. Takto obrezala kožu z chrbtu, no ale len tú polku, ktorá bola s ňou uväznená za mrežou. Položila ju vedľa seba, krvavou stranou na hlinu, aby nezašpinila zbytočne chlpatý a jemný povrch. Tento krát, bez rozmyslu zabodla dýku do mäsa. Vyrezala tri štvorce a vložila si ich do kapse. Každý bol asi tak veľký, ako otvorená dlaň jej ruky. Nebola si istá či to bude jesť, no ale asi moc na výber nemá. Surové mäso jej nikdy nechutilo, no ani teraz nechce na to pomyslieť. Bola zúfalá.
Opustila predsieň a vyrazila k jazierku. Kožušinu ponorila pod plytkú hladinu vody a očistila ju od nečistoty, ktoré zviera časom nabralo. Dalo jej to dosť práce. Bola to síce len polovica, ale i tak to stačilo, aby sa do nej zabalila celá. Keď už bola spokojná z jej čistotou pár krát ju skrútila a vyžmýkala z nej usadenú vodu. Nebola suchá, ale nebola ani moc mokrá, a tak mohla ísť pokojne spať.
Jaskynný otvor bol malý, a nerobil jej veľký problém vyšplhať sa do výklenku. Musela pokrčiť kolená, aby sa tam zmestila. Ležala na boku. Kabát si nejako pripevnila, aby sa jej cez noc nerozopol a prikryla sa kožušinkou. Voľnou rukou zašla do kapsy a vytiahla z neho jeden plátok krvavého mäsa. Dlho si ho neobzerala. Zadržala dych a zahryzla. Bolo mäkké a chutilo, ako starý zajac. Rýchlo ho do seba naládovala a začala jesť aj druhý. Zjedla všetky tri. Chutilo jej jesť i keď nevedela, aké to bude mať následky. Zviera z divočiny má vždy nejakú chorobu, ale teraz jej to bolo jedno. Hlavne, že mala plný žalúdok.
Nespala pohodlne. Zdali sa jej hrôzostrašné sny. Videla neustále toho tvora. Cítila utrpenie a nenávisť. Bolesti brucha a časté zvracanie prispelo k akej takej úľave od tých nočných múr. Cítila sa nehorázne zle. Plakala a nadávala, prečo to jedla.
Bolesť, ale pominula. V žilách začala prúdiť nová krv, nová sila. Hrejivé teplo sa rozlievalo po tele. Už sa nepotila. Mala zmiešaný pocit radosti a smútku. Krásne oči nahradili tenké čierne čiary. Videla sto krát lepšie a v tme rozoznávala všetky predmety, ako keby bolo svetlo. Sluch sa jej taktiež zlepšil. Počula neďaleké kvapkanie kvapiek, ako keby jej padali nad hlavou. Čuch nabral na sile. Ten príšerný smrad z kožušinky jej už nesmrdel. Vedela, že sa s ňou niečo deje. Chcela sa rozplakať, no nedalo sa. Pociťovala, ako ju nová sila a moc zaplavujú a ovládajú jeden orgán za druhým.
Keď nezvratný proces pominul, cítila len nenávisť. Tak silnú zlobu na tých, ktorý jej celú dobu ubližovali, že by neváhala povraždiť celú dedinu len preto, aby naplnila niečo v sebe. To niečo bolo to, čo jej predpovedal Gavling. Podivná sila, ktorá sa skrývala v útrobách jej srdca. Nebolo to obyčajné srdce. V tomto nebolo miesto pre zľutovanie, nádej ani pre lásku. Bolo z kameňa. Vyplnené bolesťou, utrpením a túžbou vraždiť.
"Zajtra to tu preskúmam." S úsmevom na perách konečne zaspala.

Filip Škrha

Filip Škrha

Diskusia

raçnar (Anonym)
Nikto? Nič? :)
10.02.2006
SARS
Moooooc dlheeeeee, a tak malo casu... BTW: Ide sa do toho pustit ;)
10.02.2006
lalaith (Anonym)
pfú. Prilis opisne a chybalo mi tam napatie. Same naznaky a nato ake to je dlhe mohli byt postavy viac vyvinute. Ale niektore prirovnania boli skvele: "Pad trval tak dlho, ako ked pat prstov po sekunde sedliak vztyci."alebo "oskarov nocny brat" to som fakt musela predychavat. Inak davaj pozor na syntax a suvetia nie su nepriatelia,mohli by tam niekde byt. Ale v podstate pohoda,dalo sa.
11.02.2006
Trin (Anonym)
Hoci sa mi osobne nepacilo ako to nakoniec dopadlo a nabralo raz...nevadi...Myslim si ze je to pekne napissane...opisy su fakt huste tie niektore hlasky ako uz spomenul niekto nado mnou naozaj parada...Vynimali sa tam a dali tomu taky iny raz...
V pohode...
11.02.2006
žjuvka (Anonym)
Trin, co tak zalozit Klub vymyslacov lepsich koncov? Inak celkom fajn pribeh, aj ked urcite nic pre vegetarianov.... Ale o to neslo, takze: dost dobre.
16.02.2006
raçnar (Anonym)
Všetko nemôže mať happy end ;)
16.02.2006
žjuvka (Anonym)
Praveze moze. No a to treba raz za cas potlacit. Aj ked niekedy je dost diskutabilne, co je lepsie....
17.02.2006
SARS
Konecne som si nasiel cas na precitanie. Podla mna to bolo celkom slusne fantasy. Sice aj mne sa to zdalo moc opisne, ale ved je to fantasy-teraz zijeme v inej dobe ;). Najviac ma prekvapilo (a milo) autorova znalost stredovekych zbrani a sposobu boja (aspon si to myslim, ja o tom viem velke ho... :). Nie je mnoho ludi co pisu, a ani nevedia o com. A co sa tyka konca, ten sa mi pacil. Preco stastny koniec. Ja stastne konce neznasam!
01.03.2006
racnar (Anonym)
SARS :)
Ďakujem
Rozmýšlam nad napísaním ďalšieho pokračovania. Z opisu pravdepodobne neuberiem ale budem musieť posíliť dialógy.
Čoskoro sem vložím začiatok do mojej knihy :)) fantasy ;)
07.03.2006
SARS
Uz sa tesim :).
09.04.2006
Trin (Anonym)
zjuvka: MOzme, bude sranda, ale aj tie pekne konce niekedy nie su pravdepodobne:-)))Asi by to malo ostat tak ako doteraz:-)))
10.04.2006
žjuvka (Anonym)
Trin, tak to predsa len skusme nechat na autorovi, aspon bude co skritizovat....
10.04.2006
SARS
To hej
11.04.2006
Trin (Anonym)
Suhlasim...
12.04.2006
racnar (Anonym)
Som rád, že tu prispeli ďalšie reakcie :)
V tejto poviedke nepokračujem, i keď nápad na pokračovanie deja mám.
Zistil som, že čím dlhšia poviedka je pridaná na tento web, tak tým menej lúdi si ju prečíta a tým menej reakcií na ňu je...
Tak rozmýšlam nad tým či sem pošlem časť prvej kapitoli, mojej knihy alebo radšej len prvú časť...?
14.04.2006
racnar (Anonym)
:) hopla :)
Samozrejme som myslel či mám poslať celú kapitolu, alebo len časť :)
14.04.2006
SARS
racnar: To je spôsobené tým, že väčšina prispievateľov je v časovej tiesni. Pre mňa je skončená a pokračovanie by to len pokazilo, tak sa teším z tvojho rozhodnutia. Na tvojom mieste by som poslal celú kapitolu, pretože v poslednej dobe tu pribúda nedokončených krátkych poviedko (max 20 riadkov), čo už dosť ľudí štve, ale záleží od rozsahu (2 strany - v pohode). btw. Nejaký vtipálek sem pridal presne túto poviedku.
15.04.2006
žjuvka (Anonym)
Človek je tvor večne nespokojný... Tým chcem povedať, že racnar má pravdu, čo sa týka toho skorého odpadnutia čitateľskej chuti od zámeru dostať sa až na úplný koniec ďalekosiahych poviedok, povedané kratšou a zrozumiteľnejšou rečou: málokto číta poviedky dlhšie ako jedna strana bez prevracania očami a preskakovania riadkov! Česť výnimkám!! Na druhej strane sa množia poviedky typu "akože prológ a ďalej skutek utek", v ktorých sa napríklad ja osobne veľmi nevyžívam. Človeku fakt nevyhovieš....
18.04.2006
draculin
Ked nad tym tak dloubam - tiez mam zopar napadov,podla ktorych by snad mohli byt fakn poviedky.. A nepisem ich pre seba,ale pre Vas (ano,ctene obecenstvo a citatelia!!:)..a zakonite chcem byt potom pochvaleny,aky som uzasny a sikovny a vobec.. Nuz ale kedze zbuchat zopar stran tak aby to malo hlav,pätu a vsetko nie je len tak (a kto to ma navyse stihat???)..preco sem nehodit len prvu stranu a cakat,ci ma nezasypete chvalami,ako kazdeho tych 30 riadkov dostalo do kolien :) ..jedine co mi v tom brani je predstava vseobecneho pohrdania a zuriveho imaginarneho mlatenia klavesnicou do hlavy:)
18.04.2006
SARS
Na poviedku si treba najsť čas (ó aký je to problém súčasný :). V kľude ju napísať, nechať odležať, opraviť a publikovať. To je môj postup pri vývoji poviedky (moje je stále vo verzii 0.1 ;). Pochopiteľne je dobré, keď si ju pred vyvesením na web nejaký dobrý človek prečíta a povie svoj ctený názor.
18.04.2006
racnar alias Filip Škrha (Anonym)
Tak svoje prehlásenie som napísal už u Filipa Škrhu
Až teraz som si všimol, źe ma to sem dva krát registrovalo, a až z tohoto som pako :)
Pokial niekto poznáte adminou tak ich prosím poproste aby registráciu Filipa Škrhu a poviedky ktoré boli uvedené stýmto autorom boli zmazané...
Pokial to môžem spraviť ja stačí napísať ako to docielim :)
Čo sa týka novej poviedky... nemá 2 strany ale plných 9 A4riek!
19.04.2006
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.