Sprievod
„Čo furt toľko kričíš?“ vyštekla Mariana na svojho šesť ročného synčeka. Už toho mala plné zuby. Bola jej zima, doma ju čakala kopa neopravených písomiek a napriek tomu sa nechala presvedčiť, že Mirka zoberie na večerný sprievod do mesta. „No čo je stále?“ kvokla si ku nemu, keď si všimla slzy na jeho červenej tvári.
„Čo furt toľko kričíš?“ vyštekla Mariana na svojho šesť ročného synčeka. Už toho mala plné zuby. Bola jej zima, doma ju čakala kopa neopravených písomiek a napriek tomu sa nechala presvedčiť, že Mirka zoberie na večerný sprievod do mesta. „No čo je stále?“ kvokla si ku nemu, keď si všimla slzy na jeho červenej tvári.
Mirko si popravil veľkú štrikovanú čiapku a pretrel si oči. „Keď ten ujo sa na mňa škaredo pozerá. Ten v tom sivom plášti, s tými dlhými nohami,“ a prstom namieril na postavu v sprievode, „ten, vidíš? Robí na mňa grimasu!“
Námestie ponorené do tmy osvecovali len lampióny, ale napriek tomu Mariána jasne rozoznala detaily postavy, na ktorú ešte stále mieril detský prst. V duchu prekrútila očami, ale na Mirka sa aj tak usmiala. „To je predsa maska, tá sa tvári na všetkých rovnako. Navyše sa usmieva, veď sa lepšie pozri.“
„Neusmieva!“ dupol si Mirko.
Marianu dojala vážnosť, s akou sa na ňu jej malý syn pozeral. Už to nie je len ten malý drobec. Budúci rok nastúpi do školy, nájde si partiu spolužiakov, s ktorými bude zažívať veci, na ktoré bude možno spomínať do konca života. Dobre to vidí na žiakoch v škole. Sotva dieťa nastúpi do školy, príde puberta, dospelosť, osamostatnenie. Ani sa nenazdá a Mirko ju už nebude potrebovať.
„Chceš ísť domov? Cestou si kúpime v stánku hranolky s kečupom a prejdeme sa, čo ty nato?“ usmiala sa neho. Dobre vedela čo na neho platí. Nebola tomu síce rada, ale chutné vysmážané zemiačiky fungovali ako úplatok vždy. Dokonca aj na utíšenie po návšteve zubára.
Na Mirkovej tvári sa zjavili nesmelé známky úsmevu.
Celý otec, pomyslela si Mariana a chytila syna za ruku. Jedlo napraví všetky krivdy. Skontrolovala hodinky. Ak si švihnú, stihne dnes opraviť aj písomky. „Tak poďme, keď sme sem prichádzali videla som parádny stánok,“ vykročila Mariana smerom von z námestia, proti davu ľudí prichádzajúcich na sprievod.
Tlačili sa davom a všade naokolo bolo počuť veselú rytmickú hudbu. Mirko mal pocit, že toľko ľudí ešte naživo nikdy nevidel. Kde sa ich tu toľko vzalo? Môže ich v tomto meste žiť tak veľa? Z jeho perspektívy vnímal prevažne nohy. Množstvo dlhých nôh, kráčajúce proti nemu. Len mamina ruka, ktorú stále pevne zvieral bola jeho istota.
Cez dav ľudí nebolo vidieť takmer nič, ale Mariana vedela, že ešte kúsok a budú môcť odbočiť do kľudnej uličky. Ešte asi dvadsať metrov. Ešte kúsok.
V tom sa opäť ozval Mirkov hlasný výkrik.
Cudzie ľudské telá do nej narážali a drgali a mala čo robiť, aby sa udržala na nohách. Jej zovretie s detskou rukou ale slablo. Cítila, ako detské prsty ktoré doteraz zvierali jej dlaň postupne kĺžu po jej pokožke až sa úplne stratili.
„Mirko, drž sa ma!“ zakričala Mariana a pokúsila sa nahmatať detskú ručičku. Mirkov krik sa ale postupne vzďaľoval. Masa ľudských tiel, prelievajúcich sa cez mesto, ako jeden živý organizmus si zobrala všetko, čo chcela. Navždy.
Roman
Čo by Vás zaujimalo? :)