Pozorne teraz načúvajte. Rozpoviem vám príbeh, aký ste ešte v živote nepočuli. Pritiahnite sa bližšie ku ohňu, zaručujem vám, že na konci vám bude po chrbte behať studený mráz.

Všetko sa to odohralo neďaleko, podaktorí by ste tam možno aj kameňom dohodili. Dnes sa to miesto prezýva Hlbina. Schovaná je v tieni Holého vrchu, sotvakedy tam vkročí zvieracia noha, tobôž ľudská. Celá dolina je zarastená mohutnými, pokrivenými bukmi, lístie majú takmer čierne, a nestrácajú ho ani cez zimu.

Kedysi tomu ale bolo inak. V dávnych dobách, keď dedovia našich dedov boli len malé detváky, sa tomu miestu hovorilo Posvätný Bor. Stromy v ňom boli mladé a štíhle, pružné ni tetiva na luku. Zver sa tomu miestu nevyhýbala, srnky a lane tam rok čo rok vychovávali svoje mladé, bez obáv o ich bezpečnosť. Vyskytli sa tam z času na čas aj dravce, no málokedy v ňom pobudli dlho a nikdy, nikdy v ňom nestrhli a nezožrali inú zver.

Podobne sa správali aj ľudia, ctili pokoj a čistotu Boru. Slúžilo im ako miesto oddychu a rozpráv s bohmi. Nenosili sa tam žiadne zbrane, či vôbec veci kovové. Nik nechcel pošpiniť také krásne miesto, a pohnevať si duchov-strážcov.

Tak tomu bolo po dlhé roky. Bolo by tomu aj doteraz, keby v kraji nezačal vládnuť Bastard. Márne budete hľadať jeho meno v starých knihách, záznamoch a iných análoch. Vtedajší ľudia sa postarali, aby po ňom nezostalo nič, žiadna zmienka o jeho krutovláde a bohorúhačských výčinoch. Nezachovalo sa nič, iba tento príbeh, ktorý sa rozpráva práve počas takýchto jesenných večerov.

Jedného krásneho letného dňa, keď sa zdalo, že slnku sa ani nechce zájsť za obzor, a muži striehli iba na to, kedy budú môcť začať žatvu, kraj navštívil Bastard. Zlomyseľne si to naplánoval dopredu, v dedinách zostali len starci a ženy. Vrhol sa na ne ako jastrab, bral všetko čo uvidel, ženu či vec, nič mu nebolo sväté, pošpinil a zneužil všetko a všetkých. Nasledujúci rok potom dostal prezývku Rok bastardov, no to však predbieham.

Keď Bastard nasýtil každú svoju zvrhlú chúťku, zanechávajúc dediny v ruinách a ženy v plači, vybral sa ten sukin syn strpčiť život mužom na poliach. Než však k tomu prišlo, uvidel niečo nevídané: Z lesa sa vynoril prenádherný sešťnástorák, veľký ni sedliacka chalupa. Parožie sa mu doďaleka ligotalo, každý koniec ostrý ako hrot kopije. Srsť mal gaštanovú, ba priam krvavú, jedinej chyby na nej nebolo. Oči mal čierne ako uhoľ, no Bastard aj tak cítil ich prenikavý pohľad. Priam privádzal do šialenstva.

V momente sa rozhodol, a treskom vyrazil za jeleňom, surovo pobádajúc koňa, aby letel s vetrom o preteky. Jeho družina mu ledva stačila, nevedeli čo ho tak rozohnilo. Podaktorí boli z takej istej fajty ako Bastard, krvilační pangharti do jedného, vyžívajúci sa v náreku a bolesti nevinných. Medzi nimi sa však našli aj takí, ktorí s ním boli iba zo strachu, či mali v pláne zbaviť sa ho.

Nech je ako chce, vyrazili všetci do lesa, snažiac sa dohoniť ho. Ten sa im však po chvíľke stratil. Počuť bolo iba jeho kruté nadávky a vyhrážky, ako sa hnal za zverom. Jeleň akoby mu odpovedal, podchvíľou sa ozýval jeho hromový hlas, ktorý prenasledovateľom vibroval v hrudiach.

Ťažko povedať, ako dlho sa za ním hnali. Jedni hovoria, že jeleň ani neutekal, iní zase tvrdia to, že poľovačka trvala až do večera. Nech to bolo akokoľvek, hon došiel k svojmu koncu, keď upachtený jeleň vošiel do Boru, a svoju znavenú hlavu položil na jemný mach. Bastardova kompánia, vycítiac posvätnosť tohto miesta, zostala na okraji, nik z nich sa neodvážil vstúpiť dnu, hocako boli skazení a pokrivení. Začal si ich za to doberať, urážať a vyhrážať sa im. Nepovolil však z nich nik, a tak musel ďalej ísť sám.

Ako som už povedal, bol to odporný skurvysyn, čo sa nebál a nectil žiadnu obyčaj, ľudskú či božiu. Kráčal ďalej, šliapal a ničil všetko čo mu prišlo do cesty, v ruke zvieral ohyzdný nôž, čepeľ celá skrútená a čierna, čo nechal vykovať z nebeského kovu. Na tvári mal pomstychtivý, ba krvilačný výraz, v očiach čisté šialenstvo.

Jeleňa nič z toho nevystrašilo. Bol taký unavený, že sa nevládal ani pohnúť. A tak mu Bastard jedinou ranou prerezal krk. Rýchlo mu však zamrzol úsmev na perách, a tak ako vy teraz i on ucítil ľadový pot, stekajúci mu po chrbte a sluchách. Miesto červenej krvi sa totiž nešťastnému zvieraťu z krku vyvalila hustá čierna smola, ako keby niekto rozpáral bezmesačnú noc. Čoho sa dotkla, to okamžite chradlo a umieralo, rozpadalo sa na tisícky kúskov. Stačilo zopár momentov, a prekrásne miesto sa zmenilo na otrávenú kaluž smrti.

Bastard nebol výnimkou. Kričal a hrešil, stonal a nariekal, všetko to však bolo márne. V momente, kedy čierna krv dorazila k jeho srdcu, padol ako zoťatý strom. Kumpáni, až na jedného, pochodili tak isto. Miestni ešte dlhé roky počuli ozvenu ich predsmrtných výkrikov. Dokonca i teraz ich je možno počuť, ak sa započúvate do vetra počas letných búrok. Ešte stále nariekajú, prosia o odpustenie za svoje hriechy, matiek sa dožadujú. Nie je však už nikoho, kto by ich vypočul.

Ako som hovoril, jeden tomu unikol. Ktovie, či to bol strachopud, a stál najďalej zo všetkých, alebo či mal takého rýchleho koňa. Nebol mu však dopriaty šťastný koniec. Len čo sa muži vrátili z polí, a uvideli všadeprítomnú spúšť, vrhli sa na neho ako krkavce, nenašli v sebe kúska zľutovania. Ich srdcia neobmäkčili ani výraz hrôz, ktoré mal vpísané v tvári, či vlasy, ktoré mu za ten čas stihli zošedivieť. Rozpárali a upálili ho uprostred dediny, v snahe udobriť si les. Ani to však nepomohlo.

Bor sa zmenil na pusté, bezútešné miesto, lepšie bolo vyhnúť sa mu. Čierna krv vsiakla do zeme, no život sa tam nechcel, či azda ani nemohol vrátiť. Dedinčania ho od tej udalosti navštívili iba raz, o rok na to, keď na svet prišli Bastardovi potomkovia.

Istotne mal ten prašivec skazenú krv aj semeno, keďže každé dieťa bolo zohavené až hrôza. Mlieko ani cítiť nechceli, dožadovali sa čerstvej krvi. Dedinčania sa preto rozhodli, že by sa mali vrátiť k svojmu prekliatemu tatkovi. A tak ich priniesli na miesto bývalého Boru, kde ich nechali napospas osudu. Keď o niekoľko rokov neskôr šli lovci okolo všimli si, že na miestach, kde boli položené jeho deti, vyrástli nové stromy, hrubé a tmavé.

Odvtedy sa traduje, že pokoj a radosť sa do Boru vrátia vtedy, keď Bastardove deti vytiahnu jeho zlo zo zeme. Lež odvtedy už celé veky ubehli, a stromy rastú naďalej.

A ak by ste dakedy v lese zazreli podobné zviera, rýchlo preč utekajte. Bohovia ho istotne zoslali ako Bastardov trest, a ten naň sadol ako mucha na lep.