Oči som otváral pomaly. Viečka som mal ťažké, akoby na nich viselo závažie osudov storočí. Do tváre sa mi opieralo hrejivé svetlo hviezdy, žiadna atrapa na štýl UV lampy. Ľudská pokožka také veci rozozná dokonale, je tým geneticky podmienená.

Posadil som sa, stavce chrbtice zachrapšťali, svaly sa nesmelo natiahli. Zhlboka som sa nadýchol. Vzduch bol mrazivý ako mikrosekunda v kryokomore. A práve na ňu som potreboval zabudnúť.

Moja ľadová posteľ sa už stihla ohriať. Nepoďakoval som sa jej za storočia, ktoré mi bola jediným domovom. Prežil som s istotou len zázrakom, alebo môj mozog utrpel devastačné zranenia vplyvom omrzlín?

„Vitajte na povrchu, profesor Matvej. Ste v poriadku?“

Otočil som sa smerom, z ktorého prichádzal protivný kovový hlas. Hladké steny a pozdĺžne priehlbinky reproduktoru. S takými som sa odmietol baviť.

Na tele som mal oblečenú elastickú kombinézu. Ani teplo, ani zima, no pohybové ústrojenstvo podporovala dokonale. Vykročil som v ústrety tomu tajomného zdroju tepla a fotónov.

„Zahajujete projekt Terra Incognita?“

„Áno.“ Od strojov som si chcel držať odstup, no niekedy stačí málo aby algoritmus dorazil do svojho cieľa.

Okno s výhľadom som mal na dosah ruky. Prezieravo som pred ním však zastal. Nezniesol by som, ak by ma opäť zobudili v nesprávny čas na nesprávnom mieste, plní hašterenia a nenávisti. Potreboval som vyhnúť ťaživému sklamaniu, ktoré ma storočia zožieralo zvnútra.

Natiahol som ruku aby som sa dotkol skla. Kĺby prstov ma nechceli počúvať, badal som na nich starobu a únavu, ktorú predo mnou skrývali lieky prehovárajúce môj mozog o opaku.

Zavrel som oči a spravil posledný krok. Cítil som, ako sa dych odráža od zaroseného povrchu okna.

Odvážil som sa a pozrel na nový svet.

Sánka mi pomaly padala nadol, hrtan sa stiahol a pľúca ignorovali svoj prirodzený účel.

V nádhernom jasnom dni sa zasnežené svahy vrcholov strmých hôr vynímali nad sýtozelenou flórou. Spomienka na domov vzdialený časom a priestorom zatriasla mojím srdcom.

Dym, plamene a výbuchy v riadkom osídlení mi srdce ale v momente zlomili. Mali ma prebudiť len v momente, keď posádke kolonizačnej lode Exodus stála pred spoločenskou krízou. Konečne ma k zemi tlačila prirodzená gravitácia. Prvýkrát odkedy sme opustili Zem. A prvýkrát som mal vyriešiť problém, ktorý sme si sľúbili nechať doma.

Červení proti modrým. Bohatí proti chudobným. Bieli proti čiernim. Slobodní proti otrokom. A teraz ja sám proti všetkým.

Nová Zem, no starí ľudia.