Plavba trvala niekoľko týždňov, na udieranie vĺn do trupu lode, sme si už všetci zvykli. Možno tí hore nie ale my tu dole v podpalubí áno. Nespočetne krát som si prezerala ostatných spoluväzňoch, hľadal som nejakú priateľskú tvár, ale žiadnu som nenašiel.

Medzi vrahmi, násilníkmi a zlodejmi, som ja svojim ako tak dôstojným výzorom vytŕčal ako posledný zub v ústach zlodeja vedľa mňa.

Loď sa po mesiacoch konečne zastavila. Muži stuhnutým sedením, sa potkýnali a padali na zem ako nás hnali z podpalubia.

Slnko, ešte stále bolo na oblohe. Človek po takej dobe v skoro tmavej miestnosti zabudne aj na slnko, na svetlo.

Oči odvyknuté od svetla, hodnú chvíľu nič nevideli.

Ani to netrebalo. Všetci sme boli spútaný jednou reťazou. Prvého väzňa pripútaného ťahal dozorca a ostatní sa snažili ísť za ním.

Zastali sme. Nik na nikoho nekričal. Troška som pootvoril oči a som videl ako muž honosne oblečený oproti nám, začal čítať rozsudok.

„V mene jeho veličenstva Mintrasa Zlatého ste týmto odsúdení na doživotné vyhnanstvo v tejto divokej, novej zemi. Nech sa boh zľutuje nad vašou dušou.“ muž dočítal rozsudok, začali nám dávať dole putá a reťaze.

Všimol som si ako dozorcovia už nás prestali sledovať, ale zato sledovali pozorne tmavý les. V ich očiach som videl strach, túžbu odtiaľto odísť čo najskôr.

Počul som ešte doma zvesti o novej zemi, ktorú objavili, no nič viac. Možno ak by ma nechytili v posteli s kráľovou sesternicou z 5 kolena, tak by som sa to medzi aristokratmi niečo o tejto zemi dozvedel.

Obvinili ma, že som ju pripravil o poctivosť, ale myslím si, že sama o ňu prišla už niekoľko krát. Iba ja som mal tú smolu, že ma pri tom pristihli.

Na pláží som sa snažil nájsť niečo na zjedenie, ale nič som nenašiel. Ryby som chytať nevedel. Hlad ma prinútil ísť do lesa.

Lesom som šiel nevedno ako dlho. Ticho v lese, neprerušil ani vánok. Lesy tu boli husté, ale listy mali sivé až čierne. Neprišli mi živé, no ani mŕtve.

Konečne som našiel vodu-potok. Voda v ňom však bola železitá a plná piesku. Napil som sa znej. Bola hnusná ale uhasila môj smäd.

Šiel som ďalej po prúde, až som sa po istom čase, dostal z lesa von.

Vyšiel som na lúku. Bola skoro sivozelená. Uprostred lúky bola jabloň, na nej bolo jedno krásne červené jablko.

Šiel som k nemu a keď som ho chcel zobrať z konára, tak sa ozval ženský hlas.

„Veľmi odvážne,“ povedala žena v sivom, so sivými vlasmi, ktorá sa nečakane objavila po mojej pravici, až som vyskočil.

„Naozaj odvážne je brať z toho stromu plody.“

„Čo je s tým stromom?“ spýtal som sa jej.

„Veľa vecí,“ povedala a začala krúžiť okolo mňa. „Zobrať z neho môžu len tí, čo si to zaslúžia.“

„Ako zaslúžia?“

„To jablko vie veľa vecí, vyliečiť, zabiť, premeniť, splniť želanie všetko podľa toho kto ho odtrhne.“

„Čarovné jablko?“ spýtal som sa neveriacky.

„Vy muži od mora, tomu nikdy neveríte, keď vám to poviem.“

„Boli tu už ďalší?“

„Boli, no či našli v tom jablko to čo chceli to neviem. Ľudia si často prajú najviac, to čo im najviac škodí.“

„Aha, žije na tomto ostrove niekto, okrem teba?“

„Áno, no ak muži od mora tu chcú žiť musia odtrhnúť jablko. Kto neodtrhne, tak...,“ nedokončila žena a zmizla pri zafúkaní vetra.

Obzeral som sa všade ale nikde som ju nevidel. No videl som len les, kde som prežiť nemohol. Nikde nič pre mňa nerástlo. Za celý čas som nikde nevidel ani len chrobáka. Vtáky som nevidel lietať. Nič tu nežilo.

Odsúdili ma aby som tu zomrel a nie prežil. Múdre hlavy určite vedeli čo robia keď nás tu poslali, aby sme nezaťažovali väznice a ich svedomie trestami doma.

Veď čo človek nevie, toho netrápi. Možno si myslia, že sa tu dá žiť. Kto vie. No ja tu neprežijem. Žalúdok mi už pripomínal, že už dlho nejedol.

Nevidel som inú možnosť. Zobral som jablko do ruky a predtým než som ho odtrhol som nahlas povedal: „Chcem tu prežiť!“ a som odhryzol z jablka.

Vedľa mňa sa opäť zjavila žena v sivom. No než som stihol niečo povedať. Tak som sa začal meniť.

Celé telo sa mi zväčšilo do neľudský rozmerov. Cítil som ako sa mi zuby menili na ostré tesáky a nechty na pazúry. Zvrieskol som od bolesti, že až ma na pláži museli počuť.

Ako som už ležal na štyroch, prišla a dala mi žena v sivom obojok a povedala: „Tak a teraz nám ulovíš mužov od mora!“

„Áno, pani moja!“ povedal som s radosťou a rozbehol som sa do lesa, v ktorom som už našiel všetko aby moja pani prežila a aj ja.