,,Igor?!”

,,Idem, šéfko!” odpovedal pohotovo hlavný pracovník a vyrazil do šéfovej kancelárie. Bola to malá budova - pár kancelárií, schodisko, výťah, kuchyňa, oddychové miestnosti a aj priestory na určité zamerania ich práce, kam Igor často nechodil. Mal šťastie, že sa akurát potuloval chodbami a bol nablízku.

,,Čo treba?” spýtal sa ihneď ako zatvoril dvere a z hlavy si zložil pracovnú čiapku. Igora síce časom vymenovali na vyššiu pozíciu, ale nechceli nič riskovať a keĎ sa dalo, tak mu radšej prenechali len manuálne práce.

,,Ten nový projekt, ktorý staviame na boku mesta, vieš ktorý?” Pracovník hneď vedel, o čom je reč. Bola to pomerne veľká budova, zameraná na rokovanie medzi rôznymi bytosťami a na riešenie ich konfliktov. Igorovho šéfa to napadlo pred nejakým časom, keď sa trolovia hádali s pegasmi o územie a riešilo sa to vojnou. Táto budova, kde priebeh stretnutí bude nielen zaznamenávaný ale aj mierne ovplyvňovaný treťou nezávislou stranou, by mala zmeniť drastické spory na jednoduché, a hlavne pokojné, rozhovory – alebo skôr diskusie.

,,Samozrejme, šéfko!” odpovedal Igor, pripravený na nejakú tu pochvalu, ako dobre im to zatiaľ ide.

,,Ako iste vieš, teraz je treba budovu vymaľovať.”

,,To veruže áno, už máme vybavených chlapcov, ktorí to super spravia nabudúci týždeň.”

,,To sedí, ale prišla nová požiadavka - moja, samozrejme, je nutné mať tam obraz. Ale ja nechcem nič kupovať, takže potrebujem, aby si zohnal maliara, ktorý tam niečo vymyslí. Určite dostane dobre zaplatené.”

,,No...” poškrabkal sa Igor na zátylku a uvažoval.

,,Zvládneš to?” spýtal sa ho šéf, vidiac jeho pochybnosti.

,,Samozrejme.” odpovedal ten a od šéfa si zobral niekoľko papierov obsahujúcich presné pokyny na obrázok na stene.

***

Igor by to nenazval zúfalstvom, to čo cítil, ale malo to k tomu blízko. Mal posledný deň na to, aby zohnal maliara, ale on stále nikoho nenašiel a tak sa vydal do krčmy, vediac, že asi stratí prácu.

Prišiel tam, sadol za pult, vypýtal, čo vždy a sedel. Hútal nad možnosťami, ale na nič neprichádzal, keď sa mu zrazu niekto prihovoril.

,,Pane? Dobrý večer, vylieva sa Vám z pohára.” povedalo malé dievča a Igor si uvedomil, že to tak naozaj je, pretože popri premýšľaní pohár naklonil až príliš.

,,Vďaka.” odpovedal a otočil sa zase mierne od nej. Nechcelo sa mu totiž riešiť, čo robí malé dievčatko v krčme a svedomie odbíjal s myšlienkou, že dievča vyzerá zdravo, neotrhane, asi nepotrebuje pomoc a už vôbec nie tú jeho.

,,Vyzeráte smutno. Čo Vás trápi?” dievča sa nedalo odbiť a tak sa chtiacky-nechtiacky začal ich rozhovor. Igor jej povedal o maľovaní a ona jemu srdcervúci príbeh, ako utiekla z domu a hľadá peniaze, aby si mohla kúpiť lístok na vlak ku babke. Igor sa teda ponúkol, že jej ho zaplatí - ale dievčatko trvalo na tom, že si to musí zaslúžiť a keďže nejako pomedzi iné veci spomenulo, že vie pekne maľovať, Igor dostal nápad.

Dievčatko tento nápad veľmi nadchol a dohodli sa na mieste a čase - Igor vybaví pomôcky a dievča si nenáročným spôsobom zarobí peniažky a zároveň zachráni Igorovi prácu.

Bolo to ako sen, aká to len náhoda, že tam akurát v ten moment dievča bolo, a že ovládalo presne to, čo Igor potreboval! Igora nenapadlo nad tým takto uvažovať, proste bol šťastný, že sa to nejak vyriešilo, a neskôr na to aj doplatil.

***

Hneď na ďalší deň sa šlo na vec - dievčatko počkalo Igora pred budovou, s úsmevom na tvári. Ten len nadšene niesol umelecké potreby a ani mu nenapadlo uvažovať nad tým, kde toto opustené dievčatko strávilo noc a podobne, na to bol až príliš zameraný na svoju prácu.

Spoločnými silami rozložili veci a dievčatko začalo s maľbou. Šlo jej to naozaj pozoruhodne – Igor usúdil, že do toho dala celé svoje srdce a veruže sa ani nemýlil.

Keď dievča dokončilo výtvor, Igor ju obdaril zaslúženým potleskom.

,,Páni...” povedal, ,,šlo ti to fakt bravúrne.” pochválil ju a pozorne si obzeral maľbu, lebo sa mu zdalo, že mu asi začína šibať, keď vidí, že sa namaľované zvieratá v lese naozaj pohybujú, ale dievčatko mu to hneď objasnilo.

,,Viete čo je bravúrne? Tá skaza, ktorá čaká toto miesto.” povedalo dievčatko, uškrnulo sa a začalo odriekať slová.

Keby sa to stalo niekomu inému, možno by to pochopil lepšie, ale keď sa Igora šéf neskôr spýtal, čo sa tam vlastne stalo, dostal z neho len:

,,Šéfko, malé dievča maľovalo, dosť dlho a potom dačo povedala a zrazu srnky nabehli! Normálne divé srnce, jelene a aj dáka iná zver – zajace, veveričky a ešte ďačo huňaté. A mali také divné zubiská, ja neviem, čo to do nich vošlo, začali žuť steny! Normálne vám hovorím, šéfi, bolo to hrozné, šak celá budova sa rúcala. Všade omietka padala, jój! Neviem, či sa to dievčatko vôbec vyslobodilo, ja som utekal jak o život a zrazu len počujem daký čudný hlas, že 'Žiadna mierová konferencia nebude!'. Takže tak. Šéfko, kedy výplata?”