Búrka zastihla Toockeho v kováčskej dielni. Chvíľu so zatajeným dychom sledoval vločky popola. Rovnako ako ostatní dedinčania, aj on tušil, čo sa bude za pár minút diať.

Dedinou sa začal šíriť krik a chaos. Kto mohol, ten všetko nechal a utekal. Kto nemohol zatváral okenice a dúfal, že armáda démonov jeho dom obíde. Toocke sa postupne prebral z tranzu. Musí ísť za dcérou.

Zo stola schmatol meč, ktorý len dnes dokončil, a vybehol na ulicu. Šprintoval, čo mu vek a sily stačili. Och, prečo musel práve tento rok presťahovať vyhňu na koniec dediny.

Dupot kopýt mu napovedal, že démoni prichádzali. Cítil na chrbte ich pohľady, počul štrnganie reťazí.

V poslednej chvíli odskočil do vedľajšej ulice. S divoko bijúcim srdcom čakal, kŕčovito zvieral meč, pripravený bojovať do posledného dychu.

Jazdci na neho ani nepozreli a pokračovali. Toocke si všimol, že každý z koní má na čele čierny roh.

Armáda prešla, dupot ustal. Kováč sa rozbehol za nimi. Cavied nedostanú!

***

Démoni dorazili do stredu dediny. Niektoré domy ich akoby odpudzovali, iné priam lákali. Zopár jazdcov zosadlo a mohutnými rukami surovo unášali deti aj dospelých. Kto sa im postavil na odpor, toho nemilosrdne prebodli.

„Cavied! Nié!“ skríkol Toocke a vrhol sa na démona, ktorý ju práve priväzoval za sedlo.

Prekvapil ho. Príšera zo seba vydala neľudský ryk a zrútila sa na zem. Toocke chcel rýchlo pomôcť dcérke, no razom boli pri ňom ďalší dvaja. Jeden sa s ním pustil do boja, druhý ho chcel obehnúť.

„Držte od nej tie svoje špinavé paprče!“

Roky v armáde ho čo-to naučili. Démoni na seba prekvapene pozreli, keď zablokoval prvých pár výpadov. Oceľ stonala, popol pod nohami vŕzgal.

Temnorožec znervóznel a snažil sa dostať čo najďalej od boja. Cavied vykríkla a spadla. Jednou rukou bola stále priviazaná a bezmocne visela. Kôň ju vliekol za sebou. Toocke k nej skočil a presekol jej putá.

„Bež!“

Ani na ňu nepozrel a znova zaútočil. Oči mu blčali zúrivosťou. Sekal. Bodal. Márne. Démoni boli dobrí. Buď jeho meč narazil na čepeľ súpera, alebo len neškodne skĺzol po brnení.

Až po pár pokusoch sa mu podarilo nájsť škáru medzi oceľovými plátmi. Príšera zavrčala a klesla na koleno. Toockeho zbraň sa zasekla pod váhou obludy. Ťahal z celej sily.

„Otecko!“ zadunel v Toockeho hlave Caviedin hlas.

Čepeľ praskla, konečne sa uvoľnila. Kováč stratil rovnováhu a spadol. Cavied vykríkla. Ten zvuk bol pre kováča horší ako keby ho zasiahlo tridsať mečov naraz. Viac tušil, ako ju cítil niekde pri sebe.

Nejasne vnímal trúbenie rohu. Démonov skáčucich na kone a fujazdiacich preč akoby ani nevidel. Všetku svoju pozornosť venoval červenej rozpíjajúcej sa škvrne na Caviedinej bielej halenke.

„Otecko…“ zaúpela a z úst sa jej vyvalila krv.

„Nie, nie, Cavied, dievčatko, toto mi nerob, mala si predsa ujsť!“

Oči sa mu zaliali slzami, márne sa snažil prikladať ruky na ranu, krvácanie zastaviť nedokázal.

„Len som… ti… chcela… pomôcť,“ s námahou zo seba dostala mladá žena.

Pohľad sa jej zakalil, duša opustila telo.

„Nie! Cavied! Preber sa dievčatko!“ triasol s ňou Toocke zúfalo. „Preber sa, prosím!“

Náreky smútiaceho otca sa rozbehli dedinou, kde sa zmiešali s nárekmi ostatných dedinčanov. Popol sa prestal sypať, búrka ustala.

***

Snehové vločky dopadali na tvrdú hlinu. Zakrývali Caviedin hrob ako mäkká perinka.

Navštevoval ju každý deň. Tvár mal bezvýraznú, rysy mu stvrdli. Strnisko sa mu postupne menilo v bradu. Oheň vo vyhni sa od toho dňa nerozhorel, no Toocke tam predsa len chodil. Dlho do noci zazeral na úlomky zlomeného meča. V ušiach stále počul Caviedin krik, v snoch ho prenasledovali jej oči bez života. V hlave mal jedinú otázku.

Zabil som ju ja, či ten démon?

Kováč potiahol nosom a odišiel z cintorína. Cestou do vyhne sa zastavil v pekárni, aby si kúpil zbytky chleba. Teraz, keď nerobil, nemal peňazí nazvyš. Večer mu pekár zvykol dať niečo za lepšiu cenu.

„Brý večer, majstre kováču,“ pozdravil ho Ottö, len čo cinkol zvonček nad dverami. „Ako vždy?“

„Hm.“

„Joj, majstre, stále neradno rečí?“ chápavo prikývol zavalitý chlapík, zatiaľ čo po debničkách lovil kúsok pečiva. „Včul bul silný deň, ľudia brali pecne, ako šialený, no jeden krajec sem vám schuval.“

Kiež by si už konečne držal hubu, Ottö, pomyslel si Toocke a privrel oči.

„A ehm, oné… už ste to očuli?“

„Čo?“

„Ďalší nájazd, v Skamothe, za kopcem.“

„V Skamothe? Isto?“ zachripel Toocke stuhnutými hlasivkami.

„No akože sa volám Marbick. Zrána tu bul kupec, zosraný až za ušami.“

Skamoth, uvažoval kováč, pred týždňom to bolo mestečko Zokve a predtým Farnie. Takže ďalší bude Mirkač?

„Šicko v porádku, majstre?“ zamračil sa pekár.

Kováč bez slova vybehol z obchodu. Náhlivým krokom dorazil do kováčne. Dlhé hodiny sedel na stoličke, striedavo zazeral na vyhňu, meč a svoje ruky. Nakoniec sa konečne rozhodol.

Rozdúchal oheň. Z komína stúpal dym, okolím sa ozývali údery kladiva na kov. Celá dedina čoskoro nehovorila o ničom inom, len o tom, že Toocke začal znova kovať.

Úlomky zbrane spievali. Stonali. Syčali. Stále dookola. Neprestal, až kým nebol meč pevnejším, než kedykoľvek predtým.

„Nazývam ťa Cavied. Ponesieš meno mojej dcéry, pretože si nástrojom mojej pomsty. Zaklínam ťa prísahou otca!“

Jeho slová zanikli v hromobití. Dedinu zalial dážď, dedinčania zmizli v chatrčiach. Toocke však naň nedbal. Zbalil si posledné zvyšky jedla, zbraň pripásal na opasok, a vyrazil do lejaku.

***

„Nestojím o problémy,“ zavrčal kováč na skupinu zbojníkov.

Bol na ceste niekoľko hodín a od dediny prešiel už pár kilometrov. Namiesto toho, aby obchádzal les po hradskej, vydal sa skratkou cez lesík. Tam, v tieni stromov, číhali na podobných netrpezlivcov dvanásti urastení mládenci.

„Počuli ste to chlapi? Balíme a odchádzame, lebo pánko nestojí o problémy!“ zakričal vysoký bandita, zjavne kapitán družiny.

Tvár mal prekrytú červenou šatkou a v ruke zvieral meč. Toocke si zbraň letmým pohľadom premeral a spoznal obyčajný Rapier sériovej výroby. Jeho poznámka vyvolala posmešný rehot.

„Navalíš nám prachy! Hneď!“

„Nemám nič, čo by som vám mohol dať.“

„Hovno nemáš. Nehovor, že by so sebou nosil žobrák taký žabykláč. A rovno ti hovorím, neskúšaj žiadne voloviny, je nás viac.“

Bráň sa. Zabi ich, ako si zabil démonov.

Toocke na sekundu zamrzol. Tajomný šepot sa mu akoby ozýval priamo v hlave. Kapitán zbojníkov sa pohol k nemu. Automaticky vytiahol meč z pošvy.

Áno, presne tak. Pomôžem ti! Spoločne ich premôžeme.

Kováč si zdesene uvedomil, že sa mu v hlave ozýva hlas dcérky. Od ľaku ju pustil, no zastala vo vzduchu. Švihnutím zablokovala zbojníkove seknutie.

Bojuj!

„Čo to je za bosoráctvo!“ zaúpel prekvapený zbojník.

Toocke sa konečne spamätal a schmatol rukoväť, ktorá sa mu sama ponúkla. Bandita sa pokúsil uhnúť, ale bol príliš pomalý. Rozpáral mu brucho.

Zvyšní skočili na Toockeho naraz.

Hoď ma na nich!

Kováč sa rozhodol hlasu veriť. Vrhol meč po najbližšom chlapovi. Zbraň počas letu sama zmenila smer, dostala sa mu za chrbát a sekla. Od neho preskočila a ďalšiemu prepichla srdce. Skočila naspäť Toockemu do ruky. Práve včas, aby sa stihol brániť.

Hneď, ako si zbojníci uvedomili, že ich loví zbraň, ktorú nikto nedrží, jeden po druhom sa dávali na útek. Meč sa za nimi chcel vrhnúť, no Toocke pevnejšie zovrel päsť.

„Už stačí!“

Napadli ťa! Musíme ich potrestať!

„Máme dôležitejšiu úlohu. A hlavne, chcem vedieť, čo si zač. Nič, čo som doteraz vykoval nedostalo vlastnú hlavu.“

Čepeľ na chvíľu stíchla.

Sám si ma pomenoval Cavied a zaklial ma prísahou otca. Slúžim ti ako nástroj pomsty.

„Preto si sa tak chladnokrvne vrhol… ehm… alebo vrhla?“ zháčil sa kováč. „Si on, alebo ona?“

Na tom nezáleží. Ale, ak si mám vybrať, pomenoval si ma po svojej dcére. Ak nesiem jej meno, mal by si ma tak oslovovať. A pokiaľ ide o zbojníkov… s prvou kvapkou krvi som okúsila ich spomienky. Boli v dedinách po útokoch. Viem, čo urobili. Nezaslúžia si život.

„Nesmieš byť sudcom.“

Ty môžeš a ja nie? V čom je tvoja pomsta iná?!

„Zobrali mi dcérku.“

A mne chceli zmárniť tatka! Nemám právo na hnev?

„Tatka?“ zbledol Toocke a ruka s mečom sa mu roztriasla.

Nuž… si to najbližšie k otcovi, čo poznám. Tvoje ruky ma vykovali, pot zocelil a nabrúsil. Slovami si ma prebudil k životu.

„Aha… myslel som… to je jedno,“ posmutnel kováč.

Chápem. Vieš… asi mám niečo z jej osobnosti. Keby tu bola, určite by ti povedala, že si lepšieho rodiča nemohla priať. A… povedala by ti, že ťa ľúbi.

„Lepší by ju nebol zabil,“ potemneli Toockeho rysy ešte viac ako doteraz.

Čepeľ vrátil do pošvy. Meč mal osobnosť jeho dcérky. V ušiach mu stále dookola duneli tie slová, oči sa mu zaliali slzami. Viac počuť nepotreboval, konečne vedel, kto jej zasadil poslednú ranu.

Cavied mlčala. Aj tak prezradila dosť. Kováč by prisahal, že meč na jeho opasku oťažel. Pri každom kroku ho puzdro udieralo do stehna. Nárazy, tupé a neškodné, ho boleli viac, ako by mali.

***

Do Mirkaču dorazil po dvoch dňoch. Cestou pojedol aj posledné kúsky oschnutého chleba a tak zamieril rovno do hostinca. Ľútostivo vysypal z mešca posledné dukáty, dvakrát ich prepočítal a zamieril dnu.

„Hostinský, čo varíš?“

„Huh? A ty si kto? U nás cudziakom nenalievame.“

„Akým cudziakom, som kováč Toocke z Trajvu.“

„Toocke?“ premeral si ho krčmár lepšie. „A čo ja viem, to môže povedať hocikto.“

„Čo toto? Je to dostatočný dôkaz?“ vytiahol kováč Cavied.

Čepeľ pri tom pohybe zvonivo zaspievala. Krčma stíchla, všetky hlavy sa otočili k nim. Krčmár zbledol. Na čelo mu vystúpili kropaje potu.

„Vy… vyzerá prvotriedne, pane. Pre-prepáčte, nechcel som vás uraziť. Ehm… Trajv? To sme prakticky susedia,“ habkal hostinský. „Čo si dáte?“

„Čo máš na žranie?“

„Dnes ne… no… chcem povedať… žena niečo vymyslí.“

„Tak to dúfam. A veľký krčah piva.“

Meč spokojne zasunul do puzdra a poobzeral sa. Väčšina chlapov mu rýchlo uhýbala pohľadom, ale našlo sa aj zopár odvážlivcov, ktorí na neho nesúhlasne zazerali.

Nemusel si byť na neho tak zlý, ozvalo sa mu v hlave.

„Nemám čas na tie jeho sračky,“ šepol Toocke polohlasne.

Ponáhľame sa niekam?

„Neser ma aj ty,“ odsekol kováč.

Nevyslovená výčitka je presne ten spôsob, akým mu to dávala vyžrať jeho dcérka, keď bol na niekoho zlý. Už od mala mu pomáhala v kováčni. Veľakrát nemal inú možnosť. Žena zomrela pri pôrode a zostali sami. Ako dievčatko síce viac zavadzala ako pracovala, ale bola pri tom, keď jednal so zákazníkmi. Nuž a Toocke nikdy nepatril k najtrpezlivejším ľuďom.

Že mu to bude vyčítať ešte aj meč, ktorý po nej pomenoval netušil. Silnejšie zovrel dosku stola, až mu zbeleli hánky.

„Mrzí ma, že som na teba vyskočil,“ utrúsil smerom ku krčmárovi.

„Isteže. Nič sa nestalo, pane. Žena tu bude o chvíľu.“ Krčmár na neho ani nepozrel, len pred neho postavil hlinený džbán plný zlatistého moku.

Toocke si s kyslím výrazom odpil. Pivo bol mdlé a bez chuti, ale lepšie v tomto zapadákove asi nezoženie. K stolu prišlo päť chlapov, každému sa na opasku vynímalo puzdro dýky.

„Už si dopil?“ ozval sa jeden z nich.

„Nie.“

„Pohni si a vypadni. A keď budeš pritom, prac sa kade ľahšie! Ak uvidíme tvoju zasratú tvár kdesi v dedine, tak si nás neželaj!“

„Prosím?“

„Počul si nás, na Rámiho si nebude nikto dovoľovať,“ kývol chlap hlavou smerom ku krčmárovi. „Takých ako ty máme po krk. Trúfneš si aj na piatich?“

„Neprišiel som robiť problémy.“

„Zrazu ti stíska riť?“

Opatrne, neprovokuj ich, ozval sa mu v hlave meč.

„Z teba? Ani náhodou. No čosi vám poradím. Ak máte rodiny, zmiznite skôr, než bude neskoro.“

Tie slová zakričal tak, že ho musela počuť celá krčma.

„O čom to trepeš?“

„Démoni napadli už tri vsi na okolí. Ste na rade.“

„To nemôžeš vedieť!“

Krčmou prebehol mrazivý šum. Chlapi viditeľne znervózneli a začali sa dohadovať. Zopár stoličiek zahrmotalo, dvere si polietali v pántoch.

„Nemôžem, ale myslím si. Stačí počkať a uvidíme.“

Toocke vstal a napriek tomu, že nebol oveľa vyšší sa nad chlapmi týčil ako hrozivý mrak.

„Na tie vaše všivavé lazy by som v živote nepáchol, ale predsa som tu. A prídu aj oni. Cítim to v kostiach. Počkám si tu na nich, a potom,“ rukou pohladil hrušku meča, „sa začne tanec. Radím vám pratať sa mi vtedy z cesty.“

„Si blázon! Migaj preč, skôr, ako ťa odtiaľto vyrazíme.“

Dvere sa zrazu prudko rozrazili, dnu sa vovalil chlad. Hneď za ním vbehol malý plavovlasý chlapec.

„Otec! Popol! Z oblohy sa sype popol, sú tu!“

Krčma vybuchla panikou. Krčahy sa rozbíjali, pivo rozlievalo. Všetci sa rozutekali a snažili dostať preč, len Toocke s neznámym na seba stále zazerali.

„Nehovorím? A teraz nezavadzaj, mám robotu.“

„Ty! To ty si ich na nás privolal!“ chlap v amoku vytiahol dýku no Cavied bola rýchlejšia.

Meč vyskočil z pošvy a priložil sa mu na hrdlo.

„Čo to kur…!“

Mám to skončiť? zašepkala.

„Nezabíjaj ho, Cavied. Ak teda tuto…“ spýtavo pozrel na neznámeho.

„Helmund!“

„Ak teda tuto Helmund súhlasí, že zahodí to svoje špáradlo a pôjde do riti.“

Meč sa pritlačil. Chlap horlivo prikývol a urobil tak, ako mu Toocke prikázal. Kováč natiahol ruku. Zbraň mu do nej skočila. Helmund sa pratal ku dverám tak rýchlo, že cestou ešte aj zakopol.

Kováč zavrčal a pozrel k tlačenici pri dverách. Zdvihol Helmundovu dýku a preliezol oknom.

Vločky popola sadali na dedinu, ktorou sa už začal šíriť krik a chaos. Kto mohol, ten všetko nechal a utekal.

Armáda démonov prichádzala. Reťaze štrngali, kopytá dupali. Jazdci zosadli a začali unášať dedinčanov.

Toocke sa rozbehol. Vybral si dvojicu démonov, ktorá vliekla malého chlapca. Stáli k nemu chrbtom, neočakávali, že by sa dedinčania zmohli na odpor.

Vrhol meč. Najbližšej príšere prepichol pancier. Kováč zatiaľ skočil na druhého a zarazil mu dýku do krku, skôr než si ho stihol všimnúť.

Za hlavou sa mu ozval cengot kovu. Cavied zastavila čepeľ, ktorú si nevšimol. Schytil ju, čepele zaškrípali a z otočky ťal.

Démoni zomierali. Cavied lietala. Toocke vymenil dýku za druhý meč, ktorý zobral jednému z padlých.

Po chvíli sa obloha otvorila. Objavil sa portál a z neho sa vyvalila nová dávka popola. Uprostred nej sa mihala silueta nového jazdca. Príšery prestali bojovať a ustúpili stranou.

Musíme sa porozprávať, šepla po chvíľke zbraň.

„Nepočká to?“

Je to dôležité. Už viem, prečo bojujú. Ich svet zomrel a teraz zomiera aj ten náš. V ich spomienkach lesy horeli, moria sa už vyparili a vrchy, kedysi veľké a pevné sa rozpadajú. Ten popol je z miesta, kde si postavili pevnosť. Vidím trhlinu medzi svetmi, ktorá všetko zožiera.

„Prišli nás zničiť?“

Vyzerá to tak, ale… nezdá sa mi to. Démoni to akoby nechápali, potrebujem spomienky niekoho, kto tomu rozumie.

Pred Toockem pristál osamelý jazdec a zadumane si ho premeriaval. V rukách nedržal meč, ale akýsi železný palcát.

Myslím, že to bude ich vodca. Mohol by vedieť viac.

„Nuž… po jeho krvi teda túžime obaja.“

„Človek! Ako sa opovažuješ priečiť vôli mocného Baltazara!“

Slová mu z úst išli ťažkopádne. Jazyk ľudí mu bol zjavne cudzí a nepríjemný. Príšera z iného sveta si slová prevaľovala na dlhom jazyku a vypľúvala ich monotónne, bez elegantného rytmu vlastného ľuďom.

Toocke si ho premeral. Vodca démonov stál na dvoch nohách, mal dve ruky, no predsa mu prišiel cudzí. Prizrel sa lepšie a uvedomil si, že Baltazar nemá helmu, ale holú hlavu má pokrytú čiernymi šupinami, ktoré jej dodávajú kovový lesk. Pri letmom pohľade splývali so štvoricou čiernych očí a úzkymi štrbinami, ktoré mali azda byť nosom.

„Zomrieš, človek!“ zavrčal Baltazar a udrel palcátom do zeme.

Celou dedinou zadunel hrom. Zem sa zatriasla. Toocke sa ledva udržal na nohách. S mečmi v rukách sa rozbehol proti démonovi. Vypustil Cavied.

Vodca príšer uskočil. Mávol tyčou, čím zastavil zbraň vo vzduchu a odklonil ju na Toockeho.

Pozor! Neviem zastaviť! vyslal k nemu meč myšlienku.

Toocke sa uhol a ona sa zabodla do drevenej steny domu až po rukoväť. Kováč chcel ešte využiť moment útoku, aby napadol Baltazara, no prekvapene zistil, že ten už stojí obďaleč a palcátom točí nad hlavou.

Démon švihol raz, potom druhý krát. Toocke sa vrhol stranou. Poryv vetra vyryl hlbokú brázdu, rozvíril sneh, popol, aj zamrznutú hlinu pod nimi. Kováč sa ledva zdvihol a už musel uhýbať pred ostrými kusmi ľadu, ktoré Baltazar vyčaroval.

„Cavied! Potrebujem ťa!“

Som zaseknutá!

Toocke sa snažil, ale nevedel sa k nej dostať. Doliehala na neho únava, kúsok po kúsku spomaľoval. Baltazar si držal odstup a z diaľky na neho dorážal.

Ostrý cencúľ ho dostihol. Zarazil sa mu do stehna, bolesť ho zrazila na kolená.

Vydrž! Už ideme!

Chcel sa pozrieť Caviediním smerom, no vodca príšer bol hneď pri ňom. Napriahol sa aby mu zasadil smrteľnú ranu. Sklonil hlavu, privrel oči. Všetko sa spomalilo, srdce mu divo búšilo.

Otecko!

Baltazarov krik ho vytrhol z letargie. Helmund, ktorý sa ho predtým snažil vyhnať z dediny mu pribehol na pomoc. Baltazar ho okamžite odhodil stranou, no Toocke si všimol Cavied zarazenú v démonovom tele.

Vytrhol ju. Vodca príšer skríkol a padol na kolená, palcát mu vypadol. Toocke sa napriahol, aby mu zasadil poslednú ranu.

Zadrž! Skríkla mu Cavied v hlave. Potrebujeme ho! Bez neho náš svet zomrie!

„Čože?!“

Vidím jeho spomienky. Trhlinu vytvorili omylom, keď utekali zo svojho umierajúceho sveta. Teraz sa snažia zachrániť aspoň náš.

„Prečo potom unášajú ľudí?“

Démoni sa rozbehli na pomoc svojmu vodcovi, no ten ich mávnutím ruky zastavil.

„Potrebujeme… čistú… nevinú, no odvážnu. Takých je málo. Tvoja zbraň… žije? Kde si… ju našiel? Dušu… prenechaj nám ju… a všetko… môže skončiť,“ namáhavo zo seba dostal Baltazar.

„Dušu? Ale…“ neveriacky pozrel na meč Cavied a ruka sa mu roztriasla. „Nie, to nemôže byť pravda!“

Prepáč, otecko. Nebol si na to pripravený. A ja som nebola pripravená povedať ti to.

„Ale ako?“

Sama tomu nerozumiem. Keď ma démon zabil ostala som v tomto svete, hoci som cítila, že to nie je správne. Celý čas som bola s tebou, sledovala tvoje trápenie. Túžila ti pomôcť, no nedokázala som to. Až keď si skoval meč, akoby ma volal.

„Zabil ťa démon? Si si istá?“

Áno. Prepáč, že som ťa nechala myslieť si, že si to bol ty. Nevedela som ako… bála som sa. Lenže teraz musím ísť.

„Cavied, dcérenka, čo to vravíš?!“

Potrebujú čistú dušu. Mňa.

„To nemôžeš! Nedovolím ti to! Nemôžu mi ťa znovu zobrať!“

Musíš. Prosím. Dovoľ mi zachrániť tento svet. Nie pre nich. Pre teba.

Toocke spustil ruky. Ramená mu poklesli, oči mu zaliali slzy.

Budem ťa sledovať, otecko. Zhora. Vždy, keď ti bude smutno, len si na to spomeň a mysli na to, že ťa s mamou strážime. Cítim, že tam je a čaká na nás oboch.

„Pozdrav ju odo mňa, dcérenka,“ vzlykol kováč a pohladil čepeľ.

Podal ju Baltazarovi.

„Tvoja… obeť… nebude zabudnutá. Si… odvážny. Prídem… si po teba.“

Baltazar sa s pomocou dvojice démonov tackavo zdvihol a zobral si od neho meč. Vydriapal sa na koňa, kývol Toockemu na pozdrav a aj s armádou vyrazil preč.

Tentokrát neuniesli nikoho.

***

Popolové búrky ustali. Prešli týždne, mesiace a napokon aj celý rok. Toockeho kováčňa zvonila novým životom, objednávky sa valili. Správa o tom, že kováč vykoval zbraň, ktorá bola dobrá aj pre samotného kráľa démonov sa veľmi rýchlo rozšírila po celom okolí.

Toocke práve oddychoval, spotený od horúčavy, a sledoval svoje najnovšie výtvory. Otvoreným oknom prenikal okrem chladu aj vzrušený ruch, nervozita, či výkriky. Kováč bol príliš unavený, aby tomu venoval pozornosť. Zaujal ho až dupot kopýt na jeho dvore.

Prekvapene pozrel k dverám ešte skôr, než na ne zaklopala ťažká laba. Hosť nečakal na odpoveď a vošiel dnu.

„Povedal som ti, že si po teba prídem,“ uklonil sa mierne Baltazar namiesto pozdravu. Prízvuku sa za ten rok nezbavil, no rozprával o poznanie čistejšie.

„Celkom ti to trvalo.“

„Trhlina bola veľká. Ale zavreli sme ju. Cavied bola veľká pomoc.“

Toocke len smutne pokrčil ramenami. Slová boli zrazu priťažké na to, aby ich vyslovil.

„Vraj ti ho mám vrátiť,“ podal mu Baltazar meč Cavied, v novučičkom puzdre vykladanom zlatom a drahými kameňmi.

Kováč si ho zobral a vytiahol čepeľ z pošvy. Zvonivo ho pozdravila. Toocke čakal, že každú chvíľu na neho zbraň prehovorí, no nič sa nestalo.

„Je preč. Išla ďalej,“ vysvetlil mu démon.

„Hej, vidím. Ďakujem, že si mi priniesol aspoň jej… telo.“

Čakal, že Baltazar odíde a nechá ho na pokoji, no ten len stál a díval sa na neho.

„Chcem, aby si išiel so mnou. Sľúbil som jej, že sa o ľudstvo dobre postarám, no nerozumiem vám. Potrebujem radcu.“

„Nemám záujem.“

„Hovorila, že to povieš. Mám ti odkázať, aby si nerobil somariny.“

„Vážim si tvoju ponuku, ale… necítim sa na to… nie teraz, je to príliš čerstvé.“

V kováčni na chvíľu zavládlo rozpačité ticho, ktoré narúšali iba zvuky doliehajúce spoza okna. Démon, akoby ešte chvíľu čakal, že si to Toocke rozmyslí, no nakoniec len pokrčil ramenami a pobral sa na odchod.

„Ak by si si to rozmyslel, nájdeš ma v hlavnom meste. Váš kráľ usúdil, že má svoju hlavu radšej, než trón.“

„Takže nakoniec ste predsa len národ dobyvateľov a tyranov?“

„Čo sme mali podľa teba robiť? Ako hostí by ste nás neprijali nikdy. Dobyvateľmi síce možno sme, ale budem sa snažiť, aby sme tyranmi neboli.“

Odišiel. Toocke v kováčni osamel. Pozrel na meč. Ostrie bolo stále nabrúsené, špička ostrá. Cítil, že zbraň na neho podmanivo volá. Bolo by tak jednoduché odísť za Cavied.

Potiahol nosom a tú dotieravú predstavu odohnal. Nebol správny čas. Čepeľ zasunul naspäť do puzdra, odomkol jednu z vitrín a výstavný kus, ktorý tam bol vymenil za meč Cavied.

„Vitaj doma, dcérka,“ pohladil ju ešte raz a zaklapol veko.