Z ovládača v ruke stekal pot. Jeho biela, vyblednutá štetcom zvaný čas, zakrývala túto nechutnosť popri činnosti Tess, mladej expertky na technológiu. Mimo čiernych, dlhých vlasov mala na svojej hlave akési obrie plastové okuliare, v nich boli menšie obrazovky, ktorými získavala prístup do Anty, virtuálneho sveta určeného špeciálne pre jej generáciu.

“Tak, Ariad, čo teraz?” ozvala sa radostne do virtuálneho sveta. Zelené mrakodrapy sa týčili nad nimi oboma v ich osobnom virtuálnom nebi. Popri nich poletovali údaje, bledšie od mrakodrapov iba o pár hodnôt. Nebo vyzeralo vytrhnuté z obrazovky starých Game Boy konzol. Takto vyzeral internet v modernom svete.

“Neviem, nenašla si nič nového?” hravo odpovedala.

“Nič zaujímavé aspoň.”

“Škoda,” vyplazila na Tess jazyk a vytiahla papier s ničoho, “Pôjdeme teda znova za Artym?”

Tess sa usmiala a kývla. Jej avatar v Ante to neukazoval, však toho si bola dobre vedomá. Prišlo jej to tak vtipnejšie.

Ariad hodila papier pred seba a zmenil sa na okrúhlu dieru, okolo ktorej sa točil tmavomodrý sveteľný lúč. Nad dierou bol nápis “AR7YL3RYM4N’S SHOP”, text, ktorý videli pred sebou za celý svoj život viackrát než svoje skutočné dlane. Dievčatá vstúpili dnu do diery a premiestnili sa do novej oblasti, tento krát menej priestranná a zafarbená na modro. Steny hraničili priestor vo veľkosti školskej telocvične, s haraburdami po stenách a jedným milým ujom na opačnom konci od diery. V momente čo oboje dievčatá prešli cez dieru sa za nimi zavrela a zanechala iba malú iskru, zelenú ako miesto, odkiaľ prišli.

“Čau, Arty, máš niečo nové?” Tess rýchlo zo seba vyhŕkla.

“Jasné že mám,” unavene odpovedal, “Však sa pozrite na oblasť označenú ako ‘Nové’.”

Dievčatá pomaly prstom prešli cez predmety, z diaľky im ukazovalo, čo boli zač a ku ktorej oblasti patrili. Netrvalo dlho a dostali sa k predmetom, ktoré mali pri sebe napísané ‘Nové’. Netrvalo to ani milisekundu a už boli pri nich. Tess si prezerala rôzne komponenty a vylepšenia pre rôzne programy, ktoré rada používala. Ariad sa skôr rada prehrabávala cez kreatívnejší sortiment. Do košíka si už naberala štetce a ceruzky pre svoj obľúbený umelecký softvér. Tess zatiaľ si nevybrala nič, hľadala ten jeden perfektný predmet na kúpu. Jej rozpočet bol až smiešne nízky, iba 300 bytecrowns, prezývane hryzy každým kto nebol v korporáte.

V tom však zahliadla niečo, čo jej pochytilo zrak. Akúsi súčiastku, ktorá bola v tvare hada. Prezerala si ju, však nevedela, na čo je.

“Ari?”

“Hm?”

“Netušíš, čo je toto? Vyzerá to ako akýsi had.”

“To je súbor,” podotkla a priblížila sa k nej. Zobrala jej ho z ruky a obzrela si ho. Pred jej očami sa zjavila akási bublina a Ari zamrzla. Tess prišla pomaly k nej a štuchla do nej. V tom momente bublina zmizla a Ari sa prudko nadýchla. Bez slova prešla ku Artymu a zakričala : “Kupujem!”

Tess bola mimo slov, Ari nič nehovorila. Iba kráčali cez zelené prostredie, jedna rázne zatiaľ čo druhá iba horko ťažko ju doháňala.

“Dala si za to všetky svoje hryzy,” uboho vymohla zo seba Tess.

“No a? Toto ma dovezie k väčšiemu bohatstvu.”

“O čom to hovoríš?”

Ariad však neodpovedala, iba dalej držala súbor a kráčala ďalej. Tess rozmýšľala, snažila sa zistiť, čo sa deje aj bez toho, aby jej to priateľka povedala. V tom však započula zvuk, ktorý už počula asi sto krát. Hvizd strely.

“Bež!” kričala Ari a rozbehla sa náhodným smerom. Tess ju nasledovala, však snažila sa aj zistiť, odkiaľ išla paľba. V diaľke sa jej podarilo zastihnúť iba pár zamaskovaných figúr, však ich tváre boli moc rozmazané na to, aby ich spoznala.

Keď sa Tess pozrela naspäť, videla, ako jej kamarátka už nasadla na akýsi stroj. Ten stroj, pripomínajúci lietajúci balón, celý z kovu, začal pomaly letieť hore. Tess horko ťažko naskočila naň tiež.

“Hrabe ti?” Tess kričala.

“Musím chrániť hada, zavedie ma von z tohto bludiska.”

“Ari? Si vporiadku?”

Však Ariad sa neozvala. Mrmlala si čosi pod nos, čomu Tess nerozumela. Už to ani ako Slovenčina neznelo, skôr ako jazyk ktorý nepochádza z tohto sveta. Tess, frustrovaná, sa rozhodla znova štuchnúť do svojej kamarátky. V tom jej avatar sa akoby rozdriapal po obrazovke. Čiary, ktoré ho tvorili sa naťahovali po stroji, objímali virtuálne vnútro ako jeho domov. Jedna z čiar do Tess sotila, akoby naschvál, smerom von zo stroja.

Had sa zrazu zmenil na niečo, čo pripomínalo lano a Ariad sa akoby zoskupila naspäť. Jej hrudník sa obil o virtuálny betón a prvý krát v živote zacítila bolesť, ktorá nepochádza zo skutočného sveta.

Nemala čas premýšľať nad tým, ako cítila bolesť bez Haptic obleku, namiesto toho sa sústredila na to, aby sa udržala. Jej HUD na okuliaroch jej ukazovalo, že jej avatarovi dochádzala sila. Nuly a jednotky leteli okolo jej hlavy ako šípy na stredovekom bojisku. Aridin avatar sa pozrel za strelami a potom naspäť na Tess. Digitálne lano sa pomaly trhalo, údaje z ktorých bolo zviazané zmizli do éteru spolu aj s Tessinou silou.

“Prosím, vytiahni ma,” šepkala slabo, skoro ako by sa modlila.

“Prepáč, Tess.”

Posledné slová v jej hlave zneli ako ozvena. V jej okuliaroch sa tmavo zelená menila postupne na čiernu, čísla pripomínali už len hviezdy. Virtuálne telo zrýchľovalo a na rámoch obrazoviek sa tvorili biele čiary. Ťahali Tess medzi svetmi, večnota v ktorej tak rada strávila čas ju po prvýkrát v jej živote odmietla. Nemohla si pomôcť, natiahla oboje ruky za poslednými riadkami zo súboru a zakryčala

“ARI!”