Vedel som, že je chyba liezť do toho starého tunela. Moje podozrenie však definitívne potvrdil zvuk blížiaceho sa vlaku. Vlaku, ktorý tu vôbec nemal byť .

Zdesene som sa poobzeral okolo seba, zúfalo som hľadal nejaký úkryt, ktorý by ma mohol zachrániť. Bolo to však zbytočné.

„Už si ide po teba,“ ozývalo sa všade. „Vie, že tu nemáš čo hľadať.“

Ten hlas mal pravdu. Vo svojej hlúposti som vkročil na zakázané územie, ale poznáte to, zvedavosť bola silnejšia ako strach z toho, čo sa mi tu môže stať.

Biela farba, ktorou býva na stenách tunelov naznačený typický vlnitý vzor, sa už olupovala a nahrádzalo ju niečo omnoho zlovestnejšie. Vo svetle prichádzajúceho vlaku sa to černelo a stačilo sa toho len dotknúť, aby som vedel, že ide o krv . Zanechali ju to obete, ktoré si vzal on.

Siréna ma varovala, že nemám veľa času. Aj keby to bol len blbý osobák, tak ma prúd vzduchu strhne a môj život sa v okamihu skončí. Cítil som, ako sa po mne naťahujú ruky predošlých nešťastníkov, ktorí tu našli svoju smrť a večne zatratenie.

„Utekaj ty blázon,“ zaznel jej hlas. Inštinktívne som počúvol.

K najbližšiemu výklenku to nebolo ďaleko, ale nohy som mal ako z olova. Každý krok ma stál mnoho síl, nakoniec som však našiel miesto, odkiaľ viedol núdzový východ. Skúsil som zalomcovať dverami, ani sa nepohli. Hrdza v pántoch a zub času zhatili môj posledný plán na útek.

Skrčil som sa a zavrel oči. Čakal som na to najhoršie, chabou útechou mi bol fakt, že človek umrie skôr, než ho naberie lokomotíva. Prúd vzduchu totiž potrhá vnútorné orgány, následné krvácanie do mozgu ukončí život v jednom bezbolestnom okamihu.

Nemohol som ju tu však nechať. Po tom, ako som ju nedokázal zachrániť predtým, bola toto moja posledná šanca, ako zabrániť, aby blúdila naveky v zatratení. Stále som ju miloval, cítil som, že toto si nezaslúži. Musel som sa chopiť tejto jedinej šance, ktorú som dostal.

Ozvalo sa ohlušujúce škrípanie a ja som vedel, že by bolo lepšie, keby ma ten vlak naozaj usmrtil. Nechcel som ho vidieť, ale ak som chcel svoj plán dotiahnuť do konca, nemal som na výber.

***

„Počul si o tom tuneli samovrahov?“ spýtala sa ma smutne. V očiach mojej lásky už dávno vyhasol život, depresia pokročila príliš na to, aby jej čokoľvek pomohlo.

Ako som mohol byť taký slepý? Dúfal som, že keď sa presťahujeme, všetko sa dá do poriadku, že sa v sebe nájde vnútornú silu a všetko bude tak, ako keď sme sem prišli.

„Určite,“ odvetil som a pohladil ju po ruke, „ale dobre vieš, tak ako ja, že toto nie je riešenie.“

Starý tunel bol totiž obľúbeným miestom, kde končili život tí, ktorí už nevedeli ako ďalej. Aspoň dvakrát do mesiaca kvôli tomu spoje meškali niečo vyše dvoch hodín, toľko totiž trvalo, kým prišla nová lokomotíva s novým rušňovodičom, aby mohla odviesť súpravu do cieľovej stanice.

Predpisy totiž zakazovali rušňu, ktorý usmrtil človeka, aby pokračoval ďalej. Bolo nielen kvôli traume, ktorú pri tom zažil zamestnanec železníc, ale aj kvôli cestujúcim v ďalšej stanici, ktorých by znepokojil pohľad na pokrivený plech, na ktorom sa skvela krv nešťastníka. Ten to aspoň už mal za sebou. Prirodzene, išlo aj o ekonomické hľadisko. S každým takýmto prerušením stúpali náklady na vypravený spoj, nehovoriac o potrebe zaplatiť klinického psychológa pre rušňovodičov, mnohí podávali výpoveď, vďaka ktorej mali nárok na pomerne tučné odstupné.

„A čo mám teda urobiť?“ pozrela na mňa s pohľadom plným beznádeje.

„Hanka, len sa teraz nevzdávaj,“ chlácholil som ju. „Veď sme už preč, tu na teba tvoja rodina nemá dosah. Čoskoro sa vezmeme a potom sa všetko zmení. Ver mi!“

„Jasné,“ odvetila rezignovane.

Buď som to nepostrehol, alebo som si jej odpoveď vyložil nesprávne. Ak by som to vtedy vedel, rozhodne by som povedal niečo iné. Alebo urobil. Takto zo mňa vyšlo len: „Takto sa mi páčiš. Len mi sľúb, že zájdeš za tou psychiatričkou, ktorú som ti vybavil. Pomohla aj mne a to vieš, aký som bol beznádejný prípad .“

Prikývla a ďalej sa venovala kresleniu. Snažil som sa ignorovať temnú kresbu muža s planúcimi očami, ktorý na reťaziach vedie duše hriešnikov ako majiteľ venčiaci svojich štvornohých miláčikov. Podľa toho, čo som čítal na internete, je vraj dobré, ak si svoje negatívne emócie pacient nejako ventiluje, v jej prípade výtvarným umením/umením.

Slepo som zotrvával v tomto presvedčení, uisťoval som sa tým aj v ten osudný deň, keď som odchádzal do práce. Vtedy som ju videl naposledy.

***

„Hlásime sa vám z tunela, v ktorom opäť vyhasol mladý život,“ hlas reportérky ku mne doliehal ako z veľkej diaľky.

Sedel som doma, na stole vedľa mňa trónila fľaša otvoreného piva. Bola ešte poloplná/spolovice plná, pri koši už stáli tri ďalšie, ktoré som stihol v ten večer vypiť . Pozeral som na reportáž, dobre som vedel, o kom teraz je.

„Priznávame, táto smrť nás zaskočila,“ strih, na obraze sa objavil zriadenec železníc, tváril sa skormútene, „týmto tunelom už dávno nemali vlaky premávať. Zrejme nastala chyba na výhybke, je nám veľmi ľúto, že pre zlyhanie techniky vyhasol ďalší mladý život. Ak by sa to nestalo, mohla ešte žiť.“

„Aj my sa pripájame s prianím úprimnej sústrasti pozostalým,“ pritakala zdvorilo redaktorka.

„Chuja viete!“ skríkol som a vrhol fľašu oproti stene. Roztrieštila sa na márne kúsky, tekutina z nej stekala po stene obývačky.

Pôvodne som chcel trafiť televízor, ale po troch pivách už aj moja presná muška zlyhala. Sralo ma všetko, aj tento predstieraný súcit. Zhora sa ozvalo búchanie susedy, stará babizňa zrejme nemala nič lepšie na práci, ako dávať mi najavo, že ruším jej domácu pohodu. Ako keby v tom bola nevinne. Strpčovala jej život tak ako jej podarená rodinka.

Ako keby som to privolal, ozvalo sa moje obľúbené zvonenie, na obrazovke mobilu svietilo: „Hanka – mamina“.

„Chuja vieš aj ty!“ osud fľaše s pivom neminul ani môj drahý mobil, ktorý som si kúpil ani nie pred mesiacom.

„Ešte raz a volám políciu!“ zaznelo z bytu nado mnou.

„Tak volaj, ty stará kurva! Mne je už aj tak všetko jedno!“

Nepochyboval som, že to tá milá pani na dôchodku urobí. Môj život po smrti mojej milovanej stratil zmysel.

Ani ma neprekvapilo, keď som asi o štvrťhodinku počul naliehavé búchanie na moje dvere.

„Takto to ďalej nemôžete ťahať, pán Barko,“ vyriekol policajt a rezignovane pokrčil ramenami.

„Prosím?“ jeho hlas ma vytrhol zo zamyslenia. Myšlienky mi utekali kade-tade, chvíľku mi trvalo, kým som sa zorientoval v rozhovore.

„Že to takto nemôže pokračovať,“ uniformovaný mladík strácal trpezlivosť, „koľkýkrát nás už kvôli vám volali? Piaty? Desiaty?“

Nepochyboval som, že jeho otázka bola rečnícka, preto som sa rozhodol, že moja odpoveď by situácii iba uškodila.

Mladý policajt jednoznačne preháňal. Mal pravdu, že tu nesedím po prvýkrát, ale mohol som tu byť maximálne do tretice. Trpezlivo mi vysvetľoval, že podobné situácie obvykle riešia dohovorom, ale keďže som opäť nafúkal, museli ma zbaliť. Vraj predpisy. Dobre viem, že to urobili, aby tá stará Kolárová nemala reči.

Keď som sa ale upokojil, musel som priznať že mladý, úkosom som pozrel na jeho výložky, podporučík mal pravdu. Dni sa mi začínali zlievať, po každom záťahu som klopal na dvere bytu nado mnou s bonboniérou v ruke a tváril sa, ako mi je to strašne ľúto. Ale nebolo. Za Hankinu smrť mohol celý svet, určite by som pri troche snahy našiel časť viny aj u starej Kolárovej. V každom prípade, nabudúce by ma mohol zbaliť nejaký menej chápavejší uniformovaný blbec.

„Sľúbte mi, že tam pôjdete,“ strhol som sa na to, ako mi podporučík podáva vizitku.

„Kam?“ spýtal som sa, pričom som sa pozrel na papier vo svojich rukách. Meno som nepoznal, bol to nejaký psychiater a psychoterapeut.

„Pomôže vám,“ mladík mal v hlase naliehanie. Nepochyboval som, že to myslí úprimne. Ale mne vŕtalo v hlave niečo iné.

Prikývol som a dúfal, že to bude vyzerať presvedčivo. Zrejme sa mi to podarilo, pretože príslušník polície ma prepustil mávnutím ruky, na tvári mal niečo medzi pochopením a výrazom „som zvedavý, kedy ťa tu opäť uvidíme“.

Bol som odhodlaný sa sem nevrátiť. Ťahalo ma to inam. Neviem prečo, skrátka som musel. Všetko kvôli jednej nočnej more.

Toto bolo to miesto, ktoré ma tak desilo . Starý tunel, ktorým už dávno nemali chodievať vlaky, nevedno prečo bol teda stále funkčný. Zrejme na servisné účely, ale podľa mňa v tom boli prachy. Lacnejšie vyšla nová výhybka ako uzavretie tunela.

Hľadel som do rozďaveného ústia, v ktorom sa rozliehala tma. Nechutná, vlhká, lepkavá, akoby to bola nejaká tekutina, než len vzduch . Upokojoval som sa, že to je len moč a zatuchlina, ale niečo v mojom vnútri sa búrilo. Varovalo ma to, kričalo to vo mne, aby som vzal nohy na plecia.

„Miloš...“

Stuhol som od strachu.

Nie, to bola určite len moja predstavivosť. Hanka bola mŕtva, nič mi ju nevráti. Chýbala mi, preto som počul jej hlas. Ako ma volá, možno dúfa, že prídem skôr a zabránim jej v osudnom skoku. Pred vlak , ktorý tadiaľ nemal ísť.

„Miloš!“

Priznávam, zbabelec vo mne zvíťazil. Vlastne, ani neviem, prečo som sem prišiel. Z nostalgie? Alebo som dúfal, že tu nájdem pokoj? To boli otázky, ktoré som si kládol, kým som nedorazil na kraj sídliska, kde som býval.

***

„Hanka, nerob to!“ skríkol som, naťahoval som k nej ruku, „Láska, prosím!!!“

Usmievala sa, balansovala na hrane tunela ako deti, ktoré chodia po obrubníku. V očiach mala opäť tú iskru, smiala sa príjemne, až ma hrialo pri srdci.

„Poď sem ku mne!“ žmurkla na mňa a poslala mi vzdušný bozk.

„Láska spadneš!“ kráčal som pomaly, telo som mal paralyzované strachom.

„Čo by sa mi mohlo stať?“ zatrilkovala, pričom si poskočila. Srdce mi vynechalo dva údery.

Bol nádherný deň, teplý vánok prinášal prísľub dlhého a krásneho leta. Ideálneho na dovolenku pri mori, kam sme spolu chceli ísť.

„Nerob to, prosím!“ naliehal som. Po pravde, ona bola z nás dvoch tá dobrodružnejšia, ja som si cenil pohodlie a bezpečnosť domova.

„A čo by sa mi teda mohlo stať?“ odvetila veselo, jej hlas sa v polovici vety začal meniť, ako keby som sledoval spomalený záber.

Aj svet okolo nás sa menil. Obloha sa zatiahla, slnečné lúče vystriedalo ťaživé šero, namiesto prívetivého vánku zadul chladný severák.

„Poď, bude asi pršať,“ natiahol som ruku k Hanke. Zima začínala byť neznesiteľná, ale nezdalo sa, že by jej to vadilo.

Uprela na mňa tie svoje krásne oči, prsty sa takmer dotkli mojich.

„Čo by sa mi mohlo stať?“ pohybovala perami, hlas však nepatril jej.

Náhle sa jej pohľad zakalil, zvrátila hlavu a padla dozadu. Chýbal mi len kúsok a mal by som ju. Siréna, ktorá znela z koľajníc mi ale vzala akúkoľvek nádej. Len som tam stál, ohromene som hľadel na to, ako jej hlava rytmicky nadskakuje zakaždým, ako po nej prešli kolesá vozňa.

„Hankaaa!!!“ konečne som sa prebral z tranzu.

Hneď na to som sa prebral, celý spotený, prerývane som dýchal a v rukách som zvieral prikrývku,. Bol som taký vydesený, že akýkoľvek spánok už túto noc neprichádzal do úvahy.

Takto to bolo už niekoľko dní za sebou. Dokedy dokážem takto žiť? Možno by som predsa len mal vyhľadať odbornú pomoc.

Sedenie u psychiatra boli vyhodené peniaze.

Asi hodinu sme tam sedeli, pozerali na seba ako blbci, pričom sa neprestával pýtať, čo ma trápi a ja som skúšal odpovedať. Neustále si niečo písal na papier, občas pri tom nadvihol obočie. Na záver vytiahol recept, niečo naň napísal, opečiatkoval a podal mi ho. Vraj mi to pomôže, mám sa zastaviť o týždeň.

Predpis na lieky som zahodil do koša hneď pri východe z kliniky. K tomu idiotovi ma už nikto nedostane. Dobre som vedel, kam pôjdem.

***

Ústie starého tunela pôsobilo strašidelne. Niežeby inokedy vzbudzovalo príjemný dojem, ale dnes som cítil ozajstnú úzkosť a nepokoj zažierajúci sa do morku kostí. Niečo mi našepkávalo, že by som tu nemal byť. A malo to pravdu.

„Tak, tu som,“ vyriekol som prvé slová, ktoré mi napadli. Jasné, že sa nič nestalo, čo som čakal?

Kráčal som po kameňoch, ktorými bol vyplnený priestor medzi koľajami. Natiahol som ruku smerom k stene tunela, ale akonáhle sa moje prsty dotkli studeného kameňa, znechutene som ich stiahol. Ten nechutný slizký vnem z hlavy nedostanem ešte dlho.

„Hanka?“ za pokus som nič nedal. Ani teraz som sa nedočkal odpovede.

Zdalo sa mi to, alebo každým krokom do vnútra tunela v ňom ubúdalo svetlo?

Telo sa mi rozochvelo zimou. Nemalo zmysel zapierať, že strach nado mnou preberal kontrolu. Zdalo sa mi, že na druhej strane vôbec nekončí. Kráčal som stále hlbšie, nepamätal som si, že by cesta cezeň trvala tak dlho. Zrejme moje vnímanie bolo skreslené tým, že som tadiaľ až do dneška vždy cestoval vlakom. Aj tak sa mi to nezdalo.

Obzrel som sa ponad plece, svetlo prichádzajúce z východu tunela slablo, celé ústie sa mi odtiaľto zdalo veľké ako špendlíková hlavička. Tma definitívne prebrala vládu.

Náhle som pred sebou začul zavzlykanie. Vytiahol som mobil a zapol som na ňom funkciu baterky. Získal som aspoň trochu prehľad o tom, čo je predo mnou, ale videl som len koľaje, vlhké steny a tu a tam telo potkana, ktorý to už mal za sebou. Skúsil som ten zvuk napodobniť, presvedčiť sám seba, že sa mi to len zdalo. Nie, takto to rozhodne neznelo.

Akurát si tu dolámem krk, zhodnotil som v duchu. Dobre, presvedčil som sa, idem domov. Jedno pivo to spraví. Dobre, možno dve.

Otočil som sa a vydal sa naspäť k východu. Malo to ale jeden háčik. Predo mnou aj za mnou sa rozprestierala tma čierna ako smola. V pohode, upokojoval som sa, len som zašiel príliš ďaleko, o chvíľu sa svetlo objaví.

„Láska?“ ozval sa niekde predo mnou ženský hlas.

„Hanka, nie...“ krútil som hlavou, mal som čo robiť, aby som mobil nepustil na zem. Nemohla to byť ona, ale znelo to tak presvedčivo.

Opäť to nechutné vzlykanie. Namieril som svetlo tým smerom, odkiaľ podľa mňa zvuk prichádzal, ale nevidel som nič.

„Láska, poď ku mne,“ zaprosil Hankin hlas.

„Tak kde si?“ vykríkol som do tmy, zúrivo šermujúc svietiacim smartfónom.

„Tu, pred tebou.“

Opatrne som sa rozbehol, skôr to bolo také poskakovanie, dúfal som, že si pri tom niečo nevytknem, alebo nezlomím. Tu asi veľa ľudí nechodí a jediné, čo by som tu mohol stretnúť, je zablúdený vlak a ten by so mnou urobil krátky proces.

„Ešte kúsok, Miloško...“

Náhle sa predo mnou zhmotnila silueta, ktorá pripomínala moju mŕtvu priateľku, a ja som stuhol od ľaku. Hľadela na mňa, od očí sa jej odrážalo svetlo z môjho mobilu, zreteľne som videl, ako sa jej pred nosom zráža dych. Akoby ani neumrela.

„Si to ty?“ neveril som vlastným očiam.

Prikývla, po líci sa jej skotúľala slza, tvár jej ozdobil jeden z tých úsmevov, po ktorých sa mi podlamovali kolená. Pripadalo mi to ako večnosť, čo sme sa nevideli.

„Poď so mnou,“ ponúkol som jej ruku. Radosť z jej tváre sa náhle vytratila. Zamračil som sa: „Deje sa niečo?“

„Nepustí ma.“

„Kto?“ nechápavo som na ňu hľadel.

Môj mozog mal problém spracovať fakt, že tu hovorím s halucináciou Hanky, prečo by teda nemohla ísť so mnou, keď je očividne výplodom mojej mysle?

„On,“ odvetila neurčito, „patrí mu to tu. Všetko.“

„Žiaden on neexistuje,“ mávol som rukou. „Tak poď!“

„Nemôžem.“

Rezignovane som si povzdychol: „Ako chceš. Ja vlastne...“

Nevedel som, čo som od tejto výpravy čakal. Snáď to, že nájdem opäť stratený pokoj. Vedel som, že mi ju už nič nevráti. Chcel som len vidieť miesto, kde sa to stalo. Bolo prirodzené, že moja myseľ podľahla návalu emócií a vyprodukovala halucináciu mŕtvej priateľky.

Pridal som do kroku, chcel som byť odtiaľ čo najskôr preč. Doma ma čaká pivo, po ňom už bude všetko v poriadku.

To, že sa niečo deje, mi došlo, až keď som sa pozrel na displej telefónu. Podľa času som kráčal už aspoň pol hodinu, pričom predtým mi rovnaký úsek trval len pár minút.

„Čo to má znamenať?“ zakričal som v snahe zamaskovať svoj strach. Hlas ma však prezradil, bál som sa, ako už dávno nie.

Ozvena môjho hlasu sa odrážala od slizkých stien. Pozrel som na displej, môj telefón mal podľa všetkého výdrž baterky na ešte asi tri hodiny. Prirodzene, žiaden signál. Ak som si chcel zachovať nádej na privolanie pomoci, musel som sa vzdať luxusu v podobe svetla. Vypol som baterku a svietil si len displejom.

„Vravela som, že sa odtiaľto nedá dostať...“

„Nezmysel,“ odvrkol som cez rameno, „veď už som skoro na konci.“

Nebol som zďaleka pri východe. Nemal som vôbec šancu ho nájsť, len som o tom ešte nevedel.

Po ďalších dva a pol hodine som musel kapitulovať. V nohách som cítil únavu, viečka mi začali oťažievať.

Proti svojej vôli som sa posadil a oprel chrbtom o chladnú stenu. Vedel som, že dnes už ďalej nezájdem. Občas sa mi zdalo, že počujem Hankino lamentovanie, ale už som nedokázal vnímať to, čo hovorí. Hlava mi padla na hruď, zaspal som takmer okamžite.

Keď som sa zobudil, už som nevedel, koľko je hodín. Smartfón bol definitívne vybitý, odmietal reagovať na akékoľvek pokyny.

Pevne som veril, že som včera len spanikáril a po krátkom odpočinku nájdem cestu von. Ale tunel bol rovnako nehostinný, odporný a zapáchajúci.

Pokoj! Prinútil som sa k sústredeniu a začal uvažovať. Musí byť predsa odtiaľ nejaká cesta von! Jasné, prečo mi to nenapadlo skôr?

Každý tunel má servisné chodby, ale najmä núdzové východy, ktoré sú tam pre prípad nehody. Stačí mi nájsť nejaký výklenok, otvoriť dvere a budem voľný. Začal som hmatať rukami okolo seba, sliz na stenách som sa snažil ignorovať.

„Nemáš tu čo hľadať!“ Hankin hlas znel náhle cudzo, skrývalo sa v ňom varovanie.

Pomaličky som postupoval vpred, v tme okolo seba som si ledva dovidel na koniec nosa.

„Ja sa odtiaľto chcem dostať!“ zaprotestoval som, stále pátrajúc po spásonosnom výklenku.

„Nemôžeš. Nepustí ťa.“

„Prečo?“ nechápal som, „Kto by ma nemal pustiť?“

„On,“ odvetila Hanka, „ten, komu to tu patrí. Už vie, že si tu. Ide si po teba.“

Už mi to začínalo vážne liezť na mozog, vtedy sa však moja pravá ruka prepadla do prázdna a ja som našiel to, čo som hľadal. Oči sa už stihli adaptovať na tmu, aj tak som sa však stále spoliehal na hmat. Pod rukami som zacítil kľuku dverí.

„Nerob to!“

Nepočúval som jej hlas. Toto bolo posledné miesto, kde som chcel byť. Nezastaví ma ani halucinácia mojej mŕtvej priateľky.

Zalomcoval som kľukou, ozvalo sa zaškrípanie, dvere sa pohli o kúsok smerom dovnútra.

„Áno!“ zakričal som víťazne a pokračoval vo svojej snahe.

Moja radosť ale netrvala dlho. Náhle mi rukou, tou, ktorou som držal kľuku, prešla ohromná bolesť a pocítil som, ako mi zmeravela. Visela vedľa môjho tela len tak, ako handra, od ramena som necítil nič.

„Ja som ťa varovala Už ide. Neboj sa!“

„Čo mám robiť, Hanka?“ skúsil som poslednú možnosť.

„Utekaj!“

Nebolo mi to treba opakovať. V nohách som mal ešte cit, panika mi dodala sily, ktoré som stratil blúdením v tomto divnom podzemí.

To, že neujdem, mi bolo jasné v okamihu, keď som začul húkanie vlakovej sirény. Ihneď na to som zbadal trojicu svetiel, ktoré ako oči démona hľadeli priamo na mňa a dávali mi najavo, že neujdem.

„Nepatríš sem,“ začul som Hankin hlas.

Mala pravdu. Súprava, ktorá sa rútila do tunela, to zrejme vedela tiež. A chystala sa ukončiť môj život.

„Utekaj, ty blázon...“

Počúvol som. Odďaľujúc nevyhnutné, som sa rozbehol smerom k najbližšiemu výklenku. Popri tom som zvažoval svoje šance. Ak by to bol osobák, možno len dočasne ohluchnem. Ale rýchlik, alebo nebodaj IC-čko, to by bol môj koniec. Prúd vzduchu ma vytrhne z výklenku...

Prerušil som prúd chmúrnych myšlienok. Vrhol som sa do výklenku, schúlil sa s chrbtom opretým o stenu, a začal sa začal modliť. Áno, prvýkrát od Hankinej smrti som sa modlil, ako keby mi šlo o život. Pomôcť mi mohol už len zázrak.

Škrípanie bŕzd prerušilo moje sústredenie, s nádejou som hľadel na tri zlovestné svetelné gule, ktoré sa ku mne približovali, ale čím ďalej, tým pomalšie. Na okamih vo mne skrsla myšlienka, že nejaké nezbedné decko alebo výrastok zatiahli ručnú brzdu. V duchu som im ďakoval, v hre bola opäť vyhliadka „len“ na dočasnú stratu sluchu.

Súprava okolo mňa prechádzala krokom, až zastavila úplne. Vlak mal asi päť vagónov, nevedel som to odhadnúť presne, vyzeral ale relatívne novo, preto som vedel, že nebyť toho dobrodinca, ktorý ho zastavil, bolo by po mne.

Dvere na prvom vozni sa otvorili, vystúpila z nich postava.

Muž sa na mňa zahľadel, svetlo z okien ho slabo osvetľovalo, aj tak som si ale všimol jeho drahší oblek a oči, v ktorých mal niečo zlovestné.

„Čo tu robíš, človeče?“ spýtal sa ma, v hlase mu znel potláčaný hnev.

„To... to... to vy ste zastavili ten vlak?“ odvetil som prvou vetou, ktori ma napadla.

V ušiach mi nepríjemne pískalo, aj tak som však chlapíka oproti sebe počul celkom zreteľne. Akoby ani nepohyboval perami, jeho hlas sa mi ozýval v hlave.

„Už ti povedali, že tu nemáš čo robiť,“ chlapík pokračoval ďalej, akoby moju otázku nepočul alebo ju zámerne ignoroval. „Pôvodne som tomu neprikladal dôležitosť, ale neznášam, keď sa niekto motá okolo môjho majetku a to bez môjho vedomia.“

„Vy ste od železníc?“ neveriacky som krútil hlavou.

Zasmial sa, potom mávol rukou. „Ale kdeže. Občas pre mňa urobia malú službičku, ale tým naša spolupráca končí.“

„Tak potom kto ste?“

Sklonil sa ku mne, oči sa mu nepríjemne zaleskli. „Asi si ma nepočúval pozorne. Takže, ešte raz, patrí mi to tu.“ Na posledné slová dal zvláštny dôraz.

„Nerozumiem,“ habkal som, „veď je to starý tunel, prezývali ho...“

„Tunel samovrahov,“ skočil mi do reči. „Nie, nedokázali ho zabezpečiť, na moje šťastie. Vždy sa našiel nejaký blbec, ktorý tu skočil pod vlak. Rozhodli sa preraziť nový tunel, ale čo by som to bol za majiteľa, keby som nechal svoj majetok chátrať?“

Nemal som sa k žiadnej odpovedi, preto neznámy pokračoval ďalej vo svojom vysvetľovaní.

„Stačilo trošku zatlačiť a občas mi sem nejaký ten vlak pustia,“ uškrnul sa. „To mi úplne stačí. Výmenou za to im pomáham s inými vecami, ale to ťa nemusí zaujímať. Prejdime teda rovno k veci. Čo tu chceš?“

Prstom ukazoval na mňa. Pochopil som, že sa odo mňa čaká nejaká rozumná odpoveď.

„Ja,“ pokrčil som ramenami, „prišiel som sa pozrieť na miesto, kde zomrela moja priateľka. Asi som dúfal, že tu nájdem pokoj.“

„Hmm, priateľka, priateľka,“ muž sa zamyslel, potom sa mu náhle vyjasnilo v tvári, „Hanka, nemýlim sa?“

Týmto ma viditeľne vydesil. Moje ohromenie trvalo len okamih, ihneď som si uvedomil, že bulvár musel smrť mojej bývalej lásky rozmazať všetkými nechutnými spôsobmi, takže to, že chlap oproti mne vedel jej meno, nemuselo nič znamenať.

„Nemýlite sa,“ pritakal som.

„Škoda, škoda,“ pokrútil hlavou, „ale čo už, nedá sa nič robiť. Aj ona je už mojím majetkom.“

„Hanka nie je nikoho majetkom!“

Vošla do mňa zlosť. Čo si to o sebe myslí? Bola už mŕtva, ako si ju môže privlastňovať?

„Je mŕtva,“ precedil som cez zuby.

V reakcii na moje rozhorčenie iba ľahostajne prikývol. „Kam si myslíš, že išla? Samovražda je smrteľný hriech. Je teda tu.“

Na hodinách náboženstva som nedával nejako extra pozor, ale toto som si ešte pamätal. „Vy ste diabol?“ spýtal som sa, nedbal som na to, že pri tom musím vyzerať ako blbec.

„Ale kdeže,“ mávol rukou, znel pri tom pobavene, „ale mám moc nad týmto miestom. Každý, kto tu vypustí dušu nečistým spôsobom, je môj.“ Pozrel na hodinky. „No, už som tu strávil priveľa času. Čo chceš?“

„Naozaj je Hanka vo vašej moci?“ v hlave sa mi rodil odvážny plán.

Prikývol, rukou ma vyzval, aby som pokračoval.

„Prepustite ju, prosím.“

„Hádam zle počujem.“

„Nie, pane, počujete dobre,“ uvedomoval som si, že ak sa nevytasím s niečím prevratným, pošle ma dokelu a ja budem naveky blúdiť v tomto tmavom tuneli. Mal som len tento jeden pokus. „Hanka bola dobré dievča. Snažili sme sa, snažil som sa, ale... trpela depresiami. Možno, keby som mal viac času...“

„Jej príbeh poznám dobre,“ prerušil ma a poklepkal si na hodinky, „prejdi k veci.“

„Ja, ponúknem seba za ňu,“ vyriekol som slová, ktorých som sa toľko bál. Hniť tu sa mi bridilo, ale Hanka si to nezaslúžila. Neodkázal som jej pomôcť, kým žila, možno to aspoň takto napravím.

Premeral si ma od hlavy po päty. Jeho démonické oči v sebe skrývali záujem.

„Nechcem ťa,“ zavrtel hlavou, „si živý, nezabil si sa. Len si bol v zlom čase na zlom mieste.“

„Prosím!“ padol som na kolená, „zaslúži si ďalšiu šancu.“

Hľadel na mňa, nedokázal skryť opovrhnutie. Nakoniec si len rezignovane povzdychol.

„V poriadku,“ pokýval hlavou, „Hana!!!“

Krátky okamih, závan studeného vetra a pri mne stála silueta mojej mŕtvej lásky. Stále bola nádherná.

„Choďte,“ ukázal smerom k východu, „cestu máte voľnú. Ale pamätaj si, nesmieš sa otočiť, kým nebudete von. Obaja. Ak to porušíš, ostane v mojej moci a s tebou nech sa deje vôľa Božia.“

Neveriacky sme na neho hľadeli, na tvárach sa nám objavili šťastné úsmevy.

„Nebudem to opakovať dvakrát,“ vystríhal nás. Kývol hlavou smerom k východu, nastúpil do vlaku, ktorý sa pomaly pohol opačným smerom.

Nemusel nás presviedčať. Vydali sme sa smerom za vytúženou slobodou.

„Vieš si to predstaviť?“ džavotala veselo. „Budeme spolu.“

Odolal som pokušeniu otočiť sa smerom k nej. Musela vyzerať nádherne, zbožňoval som, keď sa smiala, keď mala radosť hoci aj z maličkosti.

„No, spolu nie, ale...“

„Vieš, ako to myslím, Miloško,“ zaštebotala. Rozumel som jej dokonale.

„Už tam čoskoro budeme,“ ukázal som smerom k ústiu tunela.

Nech bol ten dotyčný v luxusnom obleku s hnusnými očami ktokoľvek, slovo dodržal a cestu sme mali voľnú.

Do tváre sa mi oprel svieži jarný vánok a ja som neodolal. Rozbehol som sa, posledné metre, ktoré nás delili od slobody, som prebehol. Opreli sa do mňa hrejivé lúče slniečka, zhlboka som sa nadýchol čerstvého vzduchu. Oproti slizu a zatuchline vo vnútri to bola neskutočná zmena.

„Počkaj ma!“ zaznelo spoza mňa.

Prúdila mnou eufória. Otočil som sa a rozpažil pri tom ruky. „Toto všetko ťa...“ Vetu som už nedokončil.

V Hankiných očiach sa zračilo zúfalstvo, ktoré vystriedala beznádej. Priskoro som sa tešil, opäť som to posral. K východu jej chýbalo len pár krokov. Rozplynula sami pred očami medzi dvomi údermi srdca. Nechcel som vedieť, na čo v tej chvíli myslela.

Skúšal som ju hľadať, vyzýval som aj démona, ktorému patril ten tunel, ale už som nikoho z nich nenašiel.

Dni sa mi začali zlievať, z práce ma prepustili, majiteľ bytu, v ktorom sme mali podnájom, so mnou rozviazal zmluvu a skončil som na ulici. Ale na ničom už nezáležalo. Potreboval som vyriešiť už len jedinú vec.

Dúfal som, že majiteľ tunela a železnice spolu ešte stále spolupracujú.

Bol nádherný jarný večer.

Hľadel som na koľajnice, všimol som si, ako jedno svetlo zmenilo farbu z červenej na zelenú. Výhybka zrejme opäť „zlyhala“. Postavil som sa, snažil som sa, aby sa mi nohy netriasli. Nechcel som nič pokaziť, aspoň toto som chcel zvládnuť bez problémov.

Spoza zákruty sa vynorila lokomotíva, prisahal by som, že ten nagélovaný blbec v luxusnom obleku ju vedie, že presne vie, čo sa stane. Ale to boli len moje domnienky. Podľa toho, ako vyzeral, by si ruky s vedením rušňa nešpinil.

Ozvalo sa hučanie vlakovej sirény.

Postavil som sa, hlboký nádych a výdych. To bude dobré. Jeden bezbolestný okamih. Ak nemôže ísť Hanka za mnou, musím ja za ňou. Myslel som na ňu, nechcel som cúvnuť v poslednej chvíli. Miloval som ju a vždy budem.

S týmito myšlienkami som sa odrazil z rímsy a skočil pred idúci vlak.

Veľa „ktorý“-súvetí, niekedy dokonca s nadbytočnou doplňujúcou informáciou. Pozrela by som sa asi aj na „to“, občas sa opakuje.

Mám pocit, že to nie je úplne dotiahnuté. Nie je mi úplne jasná časová následnosť, ak mala byť prvá scéna teaser na to neskôr, tak nezapadá. Plus to, čo som ti písala vyššie so správami a políciou.

Ako Hanka vedela, kedy sa tam má ísť zabiť, keď šiel vlak len občas? Bol ten démon, čo nakreslila, ten pánko v sačku? Prečo potom nenakreslila znepokojivého pánka v sačku? To by vysvetlilo to, na čo sa pýtam... že ju volal. Dalo by sa s tým budovať napätie aj pred jej smrťou.

Okrem toho, tie postavy sú možno trošku nedomyslené.

Ak Miloš už predtým mal psychické problémy a absolvoval terapiu, prečo bol taký sklamaný z toho jediného sedenia, po ktorom to celé zahodil? Ak tým už prešiel, nevedel by, že ide o proces? Že mu nikto nedá zázračný liek a bude musieť každý deň nanovo bojovať dlhodobo, ak nie do konca života?

Plus mám pocit, že jediné, čo Miloša definuje, je to, že miluje Hanku. Fakt. Až by som ho trošku preplieskala miestami. Ale ja som cynik, pokiaľ ide o chlapov :D

Inak sa mi páči tá sekvencia, keď nevie vyjsť von, na tom by sa dalo stavať.