„Hej, kto je tam?“ ozval sa z druhého konca záhrady hlas môjho otca. Bolo v ňom cítiť zlosť a tri fľašky piva.

Bola už tma a ja som mal zakázané byť vonku tak dlho. Skrčil som sa pri starej slivke a pozoroval fajčiacu otcovu siluetu. Bol som tak tíško, ako to len bolo možné. Na jednej strane som chcel ísť dnu, na druhej strane som sa bál. Vnútorné rozpory sa vo mne bili a tak som robil to, čo doteraz – vyčkával. Ani neviem, ako dlho.

„Ak si to ty Mirko, ukáž sa!“ zakričal otec zo smútkom v hlase.

Nemôžem. Musel som čakať na Arčiho. Určite sa vráti. Nemohol predsa len tak zmiznúť. Náš Arči je totiž najlepší pes na svete. Dokáže všetko a ničoho sa nebojí. A ak sa predsa len stratil, je to moja chyba a naši by mi to neodpustili. Arčiho mali totiž skôr než mňa.

Silou mocou som ho chcel zobrať zo sebou do lesa. Chcel som sa hrať na Indiana Jonesa, s čím by naši nesúhlasili, a tak som im tvrdil, že ho iba vyvenčím. Spočiatku naši nechceli. Keď som im ale sľúbil, že celú nedeľu strávim učením, súhlasili.

Otec dofajčil a vrátil sa dnu. V okne zasvietila farebná žiara televízora. Spravil som zopár krokov vpred ku domu. Okno do kuchyne bolo blízko, ale ja som cítil, akoby som sem už nepatril. Veľmi som túžil, aby sa tu Arči teraz zjavil. Výprask od otca za to, že som prišiel domov neskoro by som prežil. Tešil by som sa z neho! Hlavne, že by Arči nebol stratený.

Najhoršie je, že ani neviem ako a kedy sa to stalo. Utekali sme dole kopcom smerom od kyselky, keď som sa potkol a spadol. Zatmelo sa mi pred očami a viac si nepamätám. Keď som sa prebral, viem len to, že tam Arči nebol. Hľadal som ho, kým slnko celkom nezapadlo.

„Arči, nechaj ma teraz!“ ozval sa zvnútra tlmený, ale dobre zrozumiteľný krik môjho otca.

Nechápal som, o čom to hovorí. Pribehol som ku obloku a a tvár nalepil na studené sklo. Arči poskakoval okolo otca a za nohavicu sa ho snažil ťahať von.

Arči je v poriadku! Srdiečko mi poskočilo. Bál som sa celkom zbytočne! Ako zmyslov zbavený som sa rozbehol ku vchodovým dverám. Prešiel som skrz a vbehol priamo do obývačky.

„Tati tati, tu som!“ zakričal som veselo. „Prepáč, že som neprišiel domov načas!“

Otec ale nereagoval. Akoby som tu ani nebol. Nevidel ma on a ani Arči. Pochytila ma panika. Rozbehol som sa ku nemu a chcel som sa mu hodiť do náručia. „Tati tati tu som!“ Moja ruka prešla skrz jeho telo.

Vtedy to doplo aj v mojej malej hlave. Nikto živý ma už nikdy neuvidí.