Pred týždňom som sa pohádal s kamarátom, lebo stratil názor. Zo dňa na deň sa tento bohorovný bojovník za slobodu plný presvedčenia a neutíchajúceho kriku ocitol zoči-voči svojmu najväčšiemu nepriateľovi - neistote. V narastajúcej panike si spomenul na mňa, dávneho bohatiera zo sídliska, žiadal ma o radu. Roztrasený, spotený, stál predo mnou ako vystresovaná čivava. Ako sa však na správneho parťáka patrí, neadresoval som mu žiadne slová útechy či povzbudenia. Poslal som ho do psej riti kde aj naďalej môže mávať nezmyselnými transparentmi a orodovať za nás, bezmocných. Však nech si tento samozvaný politológ poradí sám. Keď som jeho pomoc potreboval ja, naordinoval mi počúvať podcasty, vraj si pri nich oddýchnem.

Môj bratranec bol celkom iný prípad. Ten stratil inšpiráciu. Pracoval v rádiu, už päť rokov písal rozprávky do ranného vysielania a v utorok som ho našiel sedieť v kaviarni s hlavou podopretou potetovanými dlaňami ako hľadí do blba, škrabe sa na zátylku a čaká na zázrak. Podelil som sa s ním o niekoľko svojich nápadov. Navrhol som mu hneď dva spôsoby ako si v dnešnej dobe zarobiť autorskou tvorbou - buď nech to skúsi s Motivačným kalendárom do vrecka pre každého, alebo dvere v pornopriemysle bude mať vždy otvorené. Po našom rozhovore sa mohlo zdať, že zostal trochu vytočený.

Ako by to nestačilo, ešte aj moja priateľka čosi stratila - cudnosť. Našťastie sa vždy dokázala prikloniť k efektívnym riešeniam a aj v tomto prípade som si našiel od nej prijatú správu, v ktorej všetko vysvetlila. Bola som s iným, ideš mi na nervy, si sebec, padla, šlus. Úprimne ma však pobavila posledná veta jej textu - Čo mám teraz bez teba robiť? Nedalo mi to a poradil som jej, aby sa držala odo mňa čo najďalej, inak zverejním všetky jej necudné fotky, ktoré boli našou spoločnou červenou knižnicou.

Zdalo sa mi to, alebo si každý v mojom okolí myslel, že si o mňa obtrie svoje blatom zasvinené bagandže?! Pán Politológ ma roky ignoroval, zrazu chce pohladiť po hlavičke a chlácholiť. Pán Bratranec na plný úväzok si ani raz nespomenul kedy mám narodeniny a Slečna Nabúchaná ma pýta o radu zatiaľ čo retušuje iného. Čo som ja, nejaký Ježiš z wishu, ktorý sa automaticky zľutuje nad každou bludnou dušou?! Hoci, na druhej strane, čo si budeme klamať, rád som mal na rozdávanie.

Strata je však sviňa, zastihne ťa nepripraveného a sám som sa o tom mal už čoskoro presvedčiť. Je jedno či stratíš názor, inšpiráciu, lásku. S každou stratou stratíš viac než len pevnú pôdu pod nohami.

Mala to byť nedeľa ako každá iná. Ranná kávička, cigaretka na dva ťahy, Crash Bandicoot hopkajúci v zálohe. Pretočil som sa pod teplým paplónom a natiahol sa za mobilom na nočnom stolíku. Vzal som ho do ruky, automaticky som sa pripravoval odblokovať tmavú obrazovku a tu zrazu, problém. Nemám to čím urobiť. Stratil som palec na pravej ruke. Vyjavene hľadím na svoju dlaň ako teľa na nové vráta, predpokladám, že silná opica po včerajšku spôsobila latentnú halucináciu. Koža na mieste, kde zvyčajne prst býva, bola úhľadne zrastená, ani stopa po krvi, či jazve. Všetky štyri ostatné prsty boli na svojom mieste, avšak môj milovaný pravý palec jednoducho chýbal. Bol preč.

Hneď mi napadlo skontrolovať aj ľavú ruku. Vytiahnem ju spod periny a… správne, žiadny palec. Došľaka. Ako v spomalenom filme sa mi prehrávali udalosti včerajšieho večera, ale mohol by som odprisahať, že mojich palcov sa rozhodne nikto nedotkol. Dýchaj chlape, použi rozum. Keď som ich teda stratil - čo sa javilo ako očividný fakt - tak niekde musia byť. Logika. Odhrniem celú plachtu z postele a ako nadržaný pes na štyroch sa obzerám okolo seba a hľadám svoje palce. Pozerám pod posteľ, do nočného stolíka, otváram skrine, poličky, nič. Beznádejne stratené.

Ono ľahko sa hovorí, že veď otvorím poličku, pozriem sa pod posteľ… Ale skúsili ste to niekedy bez palcov? Dá sa to, nevravím, že nie, ale je to sakra nepríjemné. Ten pocit, keď nemôžeš niečo poriadne chytiť do ruky, ma privádzal do nepríčetnosti. Nedosahoval som ani homo habilis úroveň.

Napriek svojím očividným problémom som sa prinútil upokojiť a prežiť úplne normálnu nedeľu. Došmochtal som sa do kuchyne, dal som si variť vodu na kávu. Ako tak som to zvládol, vrcholné komplikácie nastali pri snahe nasypať nescu z veľkého pohára do malého pohára. Cítil som sa ako malé dieťa, ktoré si nevie ani len poriadne utrieť zadok. A presne to bola ďalšia patália.

Sedím na záchode v polohe impotentného budhu, lebo viem, že to, čo malo nastať o malú chvíľu, zostane navždy tajomstvom v tejto 2x2 zasmradenej miestnosti.

Zapáliť si cigaretu? Ani bohovi. Nakláňam sa z balkóna k susedke po pravej strane a hulákam na ňu počas vysielania nedeľnej omše aby mi prišla zapáliť.

„Čo nemáte oheň?“ spýtala sa škripľavým prefajčeným hlasom vracajúcim ma do čias návštev domových schôdzí.

„Nie. Stratil som palce,“ odvrkol som.

„Aha,“ zamračila sa a odišla sa prežehnať.

Konzolu som sa ani len nepokúsil zapnúť, veď by som nedokázal stlačiť ani len posraté X.

Ďalšou myšlienkou bolo ísť k doktorovi. Ale čo som si od toho sľuboval? Že ten starý psychopat bude mať v chladničke päťdesiat zamrznutých palcov a jeden z nich mi prišije? Nie, ja jednoducho musím nájsť svoje palce. Svoje tučnučké, ťažkou robotou nepoľúbené prsty.

Svoje pátranie som sa rozhodol začať u mamy. Kde inde, život ma naučil že u mamy vždy nájdem všetko čo potrebujem, aj funkčnú práčku. Naverímboha si obliekam mikinu, keď vtom zrazu počujem jemné žuchnutie na koberci. Také to nebadané, nepovšimnuteľné žuch. V jednom momente som sa pristihol pri tom, ako hľadím na svoj ukazovák ležiaci na zemi. Sníva sa mi? Pozriem sa na miesto na dlani kde bol ešte donedávna upevnený a tam nič! Úhľadne zrastená jemná pokožka, akoby tam ukazovák nikdy ani len nerástol. Žuch. Druhý ukazovák na zemi. Do riti. Čas sa mi kráti. Fičím za mamou.

V tom zmätku a chaose sa náhlim po chodníku, míňam babky idúce z kostola, opilcov, tackajúcich sa z miestnej krčmy a tých skurvených kolobežkárov, z ktorých jeden skoro do mňa vrazil. Mal som chuť na neho vychrstnúť všetky nadávky sveta, lenže on začal prvý. Čo nedávam pozor, kam sa to pozerám, či mi nešibe. Jediné, na čom som sa zmohol, mu bolo ukázať fakera. V živote som nezažil také poníženie... Odhodlane vystieram pravý prostredník s úhľadne zastrihnutým nechtom, pomaly ho vztyčujem a ten malý zasran mi z vrcholovej polohy doslova vystrelí, oddelí sa od dlane, letí vzduchom ako letná bzdocha a kolobežkára trafí rovno medzi oči.

Zvrtol som sa, utekám od toho chrapúňa najrýchlejšie ako viem a v diaľke za sebou nechávam nielen svoju česť, ale aj druhý prostredník z ľavej ruky.

Ale už sa blížim, mama býva na ďalšej križovatke. Moje ruky síce vyzerajú ako poľské vidličky z výpredaja, ale viem, že moja mama príde s nejakým riešením, musí. Ako vždy.

Možno by som bol u nej rýchlejšie ak by som sa tú jednu zastávku odviezol električkou. Práve jedna červená zastala vedľa mňa, dvere sa však neotvárajú, nikto nevystupuje. Boháča, po novom musím teraz vždy stlačiť ten zelený okrúhly gombík na otváranie. Buchnem doňho päsťou a moje dva prstenníky sa mi vysypú z dlaní ako cereálie do mlieka. Nevadí, chlapče, dáš to, ešte ti zostali malíčky!

Električka napreduje príliš pomaly. Vybieham z nej ako uragán, ženiem sa k vchodu do bytovky mojej mamy, hľadám zvonček s jej priezviskom. V tom zmätku som aj zabudol, že sa volá rovnako ako ja. Lenže zvonček päsťou nestlačím. Zostala mi posledná nádej. Na každej dlani mi na jej kraji trčí jeden maličký zraniteľný konárik. Kníše sa vo vetre ako bunčuk padlého vojska. Nechcel som oň prísť, vedel som ako môj pokus dopadne. Vystieram malíček. Stláčam zvonček malíčkom. Prichádzam o malíček. Najhoršie bolo, že zostal zaseknutý v kruhovom otvore zvončeka. Srať na to, nemajú to tak hlúpo vyrábať.

Vchodové dvere zavibrujú. Mama mi otvára a ja už kompletne bezprstý utekám schodiskom na tretie poschodie, aby som konečne našiel riešenie z tejto patovej situácie.

Na poschodí sú už dvere do bytu otvorené. Stojí v nich mama, oblečená ako vždy. V tvrdých tmavohnedých drevákoch, dlhej hnedej sukni, sivom tričku, s vlasmi chytenými do drdola. Láskavo sa usmeje. Privinie ma do svojho náručia, pohladí po vlasoch a dovolí mi vstúpiť do bytu. Zatvorí za mnou dvere. V chodbe mi pomôže vyzuť sa a vedie ma do kuchyne. Posadí ma na stoličku. Cítim bezpečie a pokoj.

Jemne sa mi dotkne dlaní, na niekoľko sekúnd ich skryje vo svojich. Akoby mi niekto na ne dýchol teplý vzduch. Moje ruky celkom vystrie a ukáže mi, aby som ich držal predpažené. Medzitým berie do rúk veľký mäsiarsky nôž. Zdá sa, že na ňom visí kúsok práve krájanej hovädziny, mama ho však starostlivo utiera čistým obrúskom. Nôž je ostrý, vybrúsený, celá kuchyňa sa v ňom odráža ako v dokonalom zrkadle. Pevne ho uchopí a lesklou čepeľou mi zareže do pravej dlane. Priamo do miest, kde mi ešte pred niekoľkými hodinami vyrastali prsty. V momente sa mi z otvorenej kože rynie krv, tryská a špliecha všade navôkol. Niekoľko kvapiek skončilo aj na jej zmierlivej tvári. Mama sa však naďalej milo usmieva, nôž zabára stále hlbšie a hlbšie, pokračuje v rezaní. Čepeľou prechádza po celom obvode dlane až na miesto, kde predtým vyrastal palec. Necítim žiadnu bolesť, len jemné šteklenie. Tisíce mravcov sa vyliahli v mojej paži a v dynamickom zhone pracujú, pracujú pre svoju kráľovnú.

Krv už celkom pokryla kuchynský stôl, ako rieka počas záplav sa nekontrolovateľne liala na dlážku. Mama pomaly prechádza s nožom k ľavej ruke. Zarezala do dlane tak hlboko, až som čepeľ noža cítil v jej strede z vnútornej strany. Bol to neuveriteľný pocit úľavy a zvláštneho oslobodenia. S každou kvapkou krvi zo mňa unikal pocit neistoty, strachu, hnevu, zlovôle. Cítil som sa ako znovuzrodený, ako keď sa po nekonečných minútach vynoríte z hlbín slanej vody. Zatváram oči a vychutnávam si slastný pocit márnosti. Mama pomaly vyťahuje čepeľ noža z načatého mäsa a pokladá ho do drezu. Umyje si ruky, teplou vodou mi prejde po čele a nechá ma sedieť v kuchyni osamote.

Po tom všetkom som zrazu pocítil únavu. V mrákotách sa ponáram do snov naplnených svetlom a nechávam sa unášať pocitom bezbrehej existencie.