„Tak, to by sme mali za sebou.“ Povedal som svoju obľúbenú hlášku po vybavení zákazníka. Vybral som si zo stolíka multišálku, stlačil gombík a čakal, kým sa v nej vygeneruje káva. „Kto je ďalší?“ spýtal som sa sekretárky.

„Ľudský manželský pár zo Zeme. Chcú bývanie v štýle dvadsiateho prvého storočia, žiadne moderné umelecké hologramy, žiadne dimenzionálne okná a podobne,“ zaštebotala Nina.

„Už si spomínam. Títo ľudia patria asi k jedným z posledných, ktorí chcú mať bývanie podľa starej školy,“ poznamenal som. „Majú na to nejaký špeciálny dôvod ?“

„No, oni vlastne sú z dvadsiateho prvého storočia.“

„Čo???“

„Nečítal si ich spis?“ spýtala sa ma trochu obviňujúcim tónom. Práve som pil, tak som jej len a’ralským gestom naznačil, že nie podrobne. A‘ralovia majú na takýto výraz jedno jednoduché gesto, ktoré pozostáva zo zovretej pästi so zdvihnutým prostredníkom. Kedysi na Zemi vraj mali také isté gesto, akurát že naznačovalo niečo neslušné. Preto údajne vznikla ľudsko-aralská vojna. Podľa mňa však išlo o strategické ložiská síry. To je však iný príbeh.

Nina na mňa ešte chvíľu vyčítavo hľadela, ale potom mi začala rozprávať všetko podstatné :

„Manželia Moraviovci boli roku 2042 na vyhliadkovej ceste okolo Mesiaca. Keď boli na odvrátenej strane, prelietala okolo nich nejaká vládna loď. Pár sekúnd potom, ako sa minuli, došlo na tej lodi k explózii. Zvláštnej explózii. Na jej mieste sa vytvorila nejaká časopriestorová trhlina. Výletnú loď vtiahla dovnútra a vypľula ju pri Sifode 2 v našom čase.“

„Kedy sa to stalo?“ spýtal som sa zo záujmom.

„Veď vravím, pred tristo dvanástimi rokmi.“

„Ja myslím, kedy sa objavili v našom čase.“

„Asi pred ôsmimi rokmi. Boli toho plné správy, nepamätáš si?“

„Nejako si nespomínam. Možno to bude tým vlaňajším Hard- Electric večierkom. Tam som stratil dosť veľa nepodstatných spomienok.“ Nina povedala len svoje typické „Hmmm,“ čím chcela dať najavo nesúhlas s Hard-Electric večierkami.

„A kedy majú ...“

„...prísť? O desať minút,“ dokončila za mňa. Nina bola tá najlepšia a najschopnejšia sekretárka, aká u mňa kedy pracovala. Vždy som tvrdil, že mať dobrú sekretárku je tretina úspechu každého realiťáka. Zvyšné dve tretiny sú šťastie a schopnosti.

Dal som si ešte jeden výdatný glg kávy, pritiahol si k sebe klávesnicu a začal vyhľadávať informácie. Už pred pár týždňami, vtedy keď som dostal túto zákazku, som zhromaždil väčšinu jednotlivých ponúk. Odvtedy pribudli len dve ďalšie. Nina medzitým odišla do svojej kancelárie a nechala ma ponoreného do práce.

O pár minút vošiel do mojej pracovne manželský pár z minulosti. Samuel Moravia bol vysoký muž v strednom veku. Mal tmavohnedé oči, ktoré ladili s uhľovočiernymi vlasmi, ostrihanými do nemoderného polodlhého účesu. Oblečenú mal cestovnú kombinézu, chrániacu pred nadmerným vlhkom a chladom. Po okrajoch rukávov mala manžety na prichytenie rukavíc a rovnakú mala aj okolo krku na prichytenie prilby. Spolu s jeho vysokými čižmami, by sa skôr hodil niekde na Os’moss a nie sem k nám. Jeho žena Silvia bola asi o hlavu nižšia ako on. Vek sa dal len ťažko odhadnúť. Mala rovnako tmavohnedé oči a čierne, dlhé lesklé vlasy. Siahali jej takmer až po pás. Na prvý pohľad som si všimol jej výrazné pehy a pekný nos. Oblečenú mala podobnú kombinézu, ibaže nejaký novší model. Obidvaja vyzerali, akoby vyšli z nejakého historického filmu o dobrodruhoch, ktorí objavujú nové planéty vhodné pre život.

„Prosím sadnite si.“ Ponúkol som im stoličky, pričom som sa snažil nedať najavo pobavenie z ich oblečenia. Keď sa posadili, pokračoval som: „Vyhľadal som pre vás ponuky, ktoré zahŕňajú vaše požiadavky.“

„Ešte predtým než začneme,“ prehovoril pán Moravia, „by som vás mal upozorniť, že sme tu po prvýkrát. Nemyslím mesto, myslím planétu.“ Hlas mal hlboký a pokojný, pôsobil zvláštne, akoby každé slovo dobre zvažoval.

„Samozrejme v tom nie je žiaden problém,“ uistil som ho. „Mávam veľa klientov ktorí prichádzajú na Zarahh 3 po prvý krát. Ak sa smiem spýtať, prečo ste si vybrali práve túto planétu pre váš ďalší život ?“

„Bol by som rád keby sme sa tejto téme radšej vyhli, dobre?“ odpovedal. Začínalo sa mi na ňom zdať niečo záhadné. Nie podozrivé, len záhadné. Ale čo, každý zákazník je zákazník.

„O.K. , žiadny problém. Takže, v našej agentúre máme dvadsaťšesť ponúk na predaj bytu v štýle dvadsiateho prvého storočia. Nakoniec som z nich vytriedil desať bytov ktoré som navštívil. Z tých som vybral päť najviac vyhovujúcich vaším podmienkam, na ktoré sa teraz pôjdeme pozrieť. Dobre?“

„A čo ak si z týchto piatich nevyberieme?“ opýtala sa pani Moraviová. Jej hlas bol tichý, zastretý, kľudný a tiež bolo v ňom čosi zvláštne. Tí dvaja sa teda našli.

„Tak si pôjdeme pozrieť ďalšie v poradí.“

„Dobre, môžeme ísť.“ Odobrili môj postup a začali vstávať. „A ako tam pôjdeme?“

„Mestskou linkou, ide priamo do všetkých budov v ktorých máme naplánované zástavky.“ Keď som videl ich zdvihnuté obočie dodal som: „Vznášadlom by to trvalo asi trikrát dlhšie.“

„Viete, v našej dobe verejnú dopravu používala len nižšia vrstva,“ vysvetlil Moravia.

„Tento druh dopravy nemá nič spoločného s tým z vašej doby. Poďte za mnou ukážem vám to.“ Výťahom sme zišli o dvanásť poschodí nižšie. Prešli sme cez chodbu a zastali pred posuvnými dverami s nápisom C.L. Manželia na ne napoly podozrievavo, napoly nechápavo hľadeli. „Všimli ste si tie obrovské presklené rúry, keď ste sem prichádzali?“

„Áno, myslel som si že je to ventilácia.“

„Nie, nie je. To sú naše CL ‒ mestské linky.“ Dvere pred nami dvakrát krátko pípli a potichu sa otvorili. Vošli sme dovnútra.

„New Oldfield,“ rozkázal som.

„Vyzerá to tu ako v nákladnom výťahu,“ skonštatovala Moraviová. Nebola ďaleko od pravdy. Akurát, že v výťahy nemajú zaoblené stropy.

„Funguje to asi takto,“ začal som vysvetľovať „Teraz sa nachádzame v prepravnej jednotke. Zvnútra síce vyzerá ako kváder, v skutočnosti je to však valec. Ide dosť značnou rýchlosťou, okolo osemsto kilometrov za hodinu. Pohybuje sa vo vnútri vákuových kanálov. To sú tie rúry ktoré ste videli. Celé mesto je nimi prepletené. Každá väčšia budova má vlastné pripojenie na túto sieť.“ Dvere opäť krátko pípli, zasvietil nad nimi nápis „Vorri Under Dick,“ a otvorili sa. Dovnútra vošli dvaja ľudia. Dvere sa zatvorili a my sme pokračovali v ceste. Asi o minútu sa dvere otvorili znova. Keď sa objavil nápis New Oldfield oznámil som: „Vystupujeme.“ Spoločne sme vyšli do vstupnej haly obytnej budovy.

„Vraveli ste, že tieto „prepravné bunky“ chodia veľmi rýchlo. Ako potom, že sme necítili žiadne preťaženie keď sme sa pohýnali?“ nechápal Moravia. Pri tejto otázke mi obočie vyletelo dobre vysoko, ale ustál som to s kmennou tvárou.

„Predsa kvôli generátorom umelej gravitácie,“ odpovedal som užasnutý, ako nevie niečo také samozrejmé. „Toto je trojková budova,“ oboznamoval som ich s prostredím, „čo znamená, že tu žije približne tritisíc tvorov. V tomto prípade ľudí.“ Prešli sme cez halu v ktorej bola recepcia, veľa kresiel a ešte viac ľudí. Vstúpili sme do výťahu a ja som zahlásil: „Červená 42.“ O pár sekúnd sme už stáli na chodbe. Podišiel som k dverám bytu 176D a čipovým kľúčom ich otvoril.

„Vau!“ Na to jediné sa zmohla Silvia Moraviová, keď vošla do vstupnej miestnosti ktorá bola zároveň aj obývačka. Čakal som podobnú reakciu, lebo aj mňa to na prvýkrát dosť ohúrilo a to nie som milovník pravekého bývania.

Oproti vstupným dverám stálo kaskádovité akvárium. Tvorili ho tri nad sebou umiestnené nádrže. Všetky boli široké niečo cez meter a spodná bola meter hrubá. Tá nad ňou bola asi o tretinu užšia a tá ešte nad ňou nemala na hrúbku viac ako tridsať centimetrov. Z najvyššej sa stredom valil široký vodopád do strednej a z jej bokov padali dva vodopády do najnižšej. V každej nádrži sa nachádzali pestrofarebné rybky rôznych veľkostí a druhov. Dokonalú atmosféru tomuto akvaristickému dielu dodávalo podsvietenie. Nebolo nijak farebne prestrelené a vôbec nepôsobilo umelo. Všetko ostatné v miestnosti popri ňom pôsobilo nejako menej dôležito. A teraz to najpodstatnejšie ‒ nebol to žiaden dokonalý hologram. Bolo to skutočné akvárium so skutočnou vodou a so skutočnými, ŽIVÝMI rybkami.

Izba mala tak asi päť krát štyri metre. V strede bol gauč s dvoma kreslami. Staromódny dizajn, striebornosivý látkový poťah, kovové nožičky, presne ako z pred troch storočí. Väčšinu pravej steny pokrývala knižnica zo svetlého dreva. Teraz v nej však neboli žiadne knihy. Na ľavo skrinka s externými prehrávačmi nad ktorým visel plazmový televízor. Úplne vážne. Naozajstná funkčná plazmová telka. Dokiaľ som nezačal zháňať takéto byty, žil som v presvedčení, že takéto historické kúsky techniky už dávno žiadne neexistujú. Trochu ďalej od obrazovky bola nainštalovaná funkčná imitácia okna. Aj tá sa odlišovala od tých dnešných. Mala rám z dreva a cez stred ju prepoľovala nejaká doska. Jediné, čo nebolo na tejto miestnosti zvláštne bola farba stien, typická bytová ‒ pastelovo oranžová.

Nechal som ich nech sa ešte chvíľu kochajú akvárkom, potom som spustil prednášku.

„Byt je štandardne dva celé štyri metra vysoký, má 93 metrov štvorcových obytnej plochy. Je napojený na centrálny ventilačný systém, ale má aj vlastný filter vzduchu. Čo sa týka vody, byt má aj vlastný recyklátor vody, ale ten je určený len pre prípady núdze. Každopádne, vodná sieť v tejto budove patrí medzi najkvalitnejšie v meste. Manželka nevenovala technickým údajom takmer žiadnu pozornosť, zato pán Moravia pozorne počúval každé slovo.

„Prečo sa toto okno nedá otvoriť ?“ spýtala sa ukazujúc na imitáciu okna. Prekvapením mi skoro vypadli oči z jamiek. Ona si snáď robí srandu. To musí byť fór. Dobre, je to síce veľmi dobrá napodobenina, ale každý predsa vie, že v bytových priestoroch skutočné okná nebývajú. Keď sa však neprestávala tváriť vážne, pomaly som sa nadýchol a začal vysvetľovať: „To nie je okno. To je len imitácia. Podobná ako v mojej kancelárii a vo všetkých ostatných obyčajných bytoch v známom vesmíre.“

„Chcete povedať, že sa už byty s oknami nerobia? Prečo?“ nechápala Silvia.

„Nerobia sa už aspoň stopäťdesiat možno aj dvesto rokov. Od vtedy čo teroristi začali používať ultrafotónové bomby a napodobeniny okien sa stali na takmer dokonalé. Kde ste za tých osem rokov čo ste v našej dobe boli?“ Nechcel som tu otázku položiť tak drzo ako som ju povedal, jednoducho zo mňa vyhŕkla.

„Povedzme, že sme neboli až tak informovaní o terajších pomeroch,“ odpovedal Moravia tónom, akoby chcel mať túto vec uzavretú. Premohol som svoju zvedavosť a pokračoval, akoby sa nič nestalo: „Týmito dverami sa dostaneme do kuchyne.“ Otvoril som ich a išiel do vnútra. Kuchyňa to bola dosť veľká s ešte väčšou kuchynskou linkou. Dnes sa kuchyne v bytoch skoro ani nerobia. Ich funkciu plne nahradili kuchynské kúty, kde je len zopár multišálok, nejaký ten multihrniec, taniere a príbor. Na linke sa nachádzalo dosť veľa zvláštnych zbytočných vecí. Všetko napodobeniny historických kusov. Najbližšie stál na linke kávovar. Neviem si celkom dobre predstaviť ako mohol fungovať život, keď sa na kávu muselo čakať a vyrábala sa v tak obrovskom prístroji. Medzi ďalšie zvláštnosti patrila napríklad rúra či mixér, ale tie občas vídať v gurmánskych reštauráciách. Na druhej strane ako linka stál jedálenský stôl. Hlavnú dosku mal z brúseného skla a nohy s lešteného hliníka. Keby nebol celý byt ladený tak retro, povedal by som že je to gýč.

Keď manželia pohľadmi odsúhlasili zariadenie kuchyne, išli sme naspäť do obývačky.

„Cez chodbu sa dostaneme do pracovne a kúpeľne.“ Najprv som ich zaviedol do kúpeľne. Kúpeľňa bola približne rovnaká ako v normálnych bytoch, ibaže všetko malo oveľa oblejšie tvary a bola okachličkovaná. Nachádzala sa tam vaňa kombinovaná so sprchovacím kútom, záchod a jedno veľké umývadlo. Na ním bolo zavesené osvetlené zrkadlo. Nie podsvietené, normálne z vrchu naň boli namierené svetlá. Celá miestnosť bola okachličkovaná modrými a bielymi kachličkami.

V pracovni nebolo nič okrem imitácii okna a veľa voľného priestoru. Moravia zmumlal niečo o tom ako mu veľa miesta vyhovuje, ale povedal si to len sám pre seba.

„Touto ďalšou chodbou sa dostaneme k spálňam,“ oznámil som a zaviedol ich do prvej spálne. Sú dve rovnako veľké vedľa seba. Obe sú opatrené proti hlukovými stenami a dverami. V izbe sa taktiež nenachádzalo zhola nič. Zaviedol som ich ešte aj do druhej izby, ktorá bola na vlas rovnaká ako predošlá. V tom sa ozvalo štvorité zapípanie. Samuel Moravia si odhrnul rukáv kombinézy a ja som uvidel niečo fakt historické. Niečo, čo som spoznal len preto, že som bol nedávno v múzeu. Ručičkové náramkové hodinky. Chvíľu sa na ne pozeral a potom povedal

„Zoberieme si tento byt.“ Táto hláška mi dokonale vyrazila dych. Takéto byty nestoja málo a len tak po zapípaní hodiniek povedať „zoberiem si ho“ to je sila. „Dali by sa previesť peniaze na váš účet okamžite a okamžite mi vypísať predajnú zmluvu ?“ spýtal sa. Pri tejto vete mi vyrazilo dych ešte kvalitnejšie ako predtým. Bolo mi jasné, že títo ľudia sú divní, ale že až takto ?! Po piatich sekundách som sa spamätal a zareagoval ako správny obchodník.

„Samozrejme.“ Vytiahol som z vrecka malý čierny obdĺžnik ‒ môj prenosný počítač. Rozložil som ho na polovicu a ešte raz, čím vznikla dostatočne veľká klávesnica. Zapol so ho a predo mnou sa objavil holografický displej. Chvíľu som niečo nastavoval a potom som klávesnicu podal Moraviovi. „Zadajte číslo vášho účtu, váš kód a potvrďte“. Rýchlo nabúchal potrebné údaje a podal mi klávesnicu naspäť. Skontroloval som čo bolo treba a vypol počítač.

„Tak všetko je v poriadku. Potvrdenie nájdete na našej oficiálnej stránke. Vitajte vo vašom novom domove.“

Cestou preč som si potichu povedal: „Tak, to by sme mali za sebou.“