Riaditeľstvo inkvizície pre Prešporok-Breslavu sídlilo v severnom krídle masívnej mramorovej budovy patriacej polícii, vypínajúcej svoje šedé múry nad hnedou hladinou Dunaja. S akoby skrytým úmyslom boli okná inkvizície otočené k Breslave za riekou, k ghettu mágie a temných síl, proti ktorím mala inkvizícia tvoriť hrádzu. Budova bola postavená na prelome storočí z provensálskeho mramoru v secesnom, prezdobenom štýle, v prípade severného krídla však stavitelia zapojili do architektúry svojrázne a netypické prvky. Pozdĺž rímsy na najvyššom poschodí stál zástup gotických betónových chrličov patriacich na nejakú katedrálu a nie na úradnú budovu. Stáli ako vojaci na stráťi, diabolské tváre skrútene a krídla akoby pripravené rozprestrieť sa a vzlietnuť.

Laurent Boone, inkvizítor a rytier štvrtého stupňa, veliteľ inkvizície v Prešporku-Breslave stál pri faxovom prístroji a so zamračeným pohľadom sledoval zakódovanú správu z viedenskej centrály, ktorá prichádzala. To, čo spôsobovalo zamračenie hustého obočia nebolo ani tak znenie správy, ako fakt, že vo Viedni nepoužili štandartné telepatické zrkadlo ‒ znamenalo to, že centrála sa mimoriadne obáva prezradenia.

Prečítal zaklínadlo zo správy a hladina ortute v zdobenej miske na stole sa zvlnila. Zjavila sa v nej chudá ženská tvár s očami ako trnky. Tvár sa chvíľu vlnila, potom vystúpila z hladiny ako reliéf v životnej veľkosti.

Na preloženie správy musel Laurent Boone použiť mechanické dekódovacie zariadenie. Text bol krátky, stručný a veľmi jednoznačný.

„...žena, Diana Ankari... predstavuje najvyššie nebezpečenstvo pre arcivojvodstvo, ríšu kríža a ľudstvo...“

„...pravdedpodobne nie je ozbrojená a nemá magické schopnosti... vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť spojenia sa z temnými silami však predstavuje extrémne nebezpečeného jedinca...“

„...úlohou je menovanú za akýchkoľvek podmienok okamžite zadržat...poprava je má byť vykonaná okamžite po zatknutí z právomoci Úradu kríža a Svätej Inkvizície..“

„...spomínané zatknutie a poprava sa týkajú všetkých osôb, ktoré budú v spojení s menovanou, ako aj všetkých osôb podozrievaných zo spojenia alebo bližšieho kontaktu. V prípade neistoty bude poprava vykonaná na základe rozhodnutia veliteľa inkvizície pre Prešporok-Breslavu...“

„...spomínaný príkaz má prioritu pred akýmikoľvek inými aktivitami inkvizície a musí byť vykonaný bez ohľadu na akékoľvek následky na civilnom obyvateľstve, či na reakcie civilného obyvateľstva...“

„...polícia a úrad starostu boli informované aby poskytli inkvizícií úplnú podporu, všetky svoje zdroje a plne sa podriadili veleniu a rozkazom inkvizície...“

Inkvizítor vošiel do miestnosti analýz a prerušil štyroch meditujúcich jasnovidcov.

„Najvyššia priorita, treba okamžite lokalizovať túto ženu,“ položil pred jasnovidcov reliéf tváre a zadal niekoľko skromných informácií zo správy.

„Dátum a miesto narodenia nemáme?“ podivil sa Entarre, hlavný jasnovidec. Jeho hrubá tvár ani v najmenšom nenaznačovala schopnosť mysle preniesť sa na stovky kilometrov a nájsť akúkoľvek osobu.

„Nie je z tohto sveta, takže dátum a miesto narodenia sú irelevantné.“

Jasnovidci nechápavo hľadeli na veliteľa inkvizície. „Nebyť z tohto sveta“ bolo nemožné ‒ aj upírí, duchovia, postavy pekelné, všetko bolo z tohto sveta.

„Máme niekoľko kľúčových udalostí, ktorých sa táto žena zúčastnila, čo musí na základnú lokalizciu zatiaľ stačiť. Kuriér z viedne je na ceste a má priniesť apoň niečo súvisiace s telom hľadanej ‒ vlasy, ústrižky nechtov, kvapky krvy alebo ručne písaný list. Za hodinu mám stretnutie s náčelníkom polície, veliteľom okupačnej armády a županom, takže budeme mať informácie aj od nich.“

„Armáda a polícia?“ vydýchol prekvapene jasnovidec?

„Presne tak. Nájsť túto ženu, Dianu Ankari, zadržať ju a následne okamžite popraviť, je prvoradou úlohou všetkých úradných zložiek v Prešporku-Breslave. Preto bude aj s okamžitou platnosťou v Breslave vyhlásené stanné právo.“

Počas povstania slúžil Boone v Breslave ako vyšetrovateľ-nekromant. Jeho úlohou bolo vypočúvať duše zabitých a popravených. Za tie dva kruté roky videl a počul viac, ako by bežný človek zvládol bez straty zdravého rozumu.

Poslať inkvizítora do Breslavy bolo ako stúpiť nohou do koša so škorpiónmi. Vyhlásiť stanné právo a začat tam lov na človeka bolo ako skočiť do koša so škorpiónmi oboma bosími nohamy.

Bez radosti sa usmial a pobral sa na plánované stretnutie, nechajúc ohúrených jasnovidcov za sebou.

„Bude lov.“ povedal si v duchu. „Nech nám Kristus a svätý Benedikt pomáhajú.“

****

Osobná vzducholoď linky Benátky ‒ Prešporok s medzipristáním vo Viedni vyhodila ukotvovacie laná k letiskovej veži a čakala, kým ju navijáky pritiahnu a dotkne sa zeme na prešporskom letisku.

Štyry tucty pasažierov pomaly vystupovali z gondoly, colník znudene kontroloval pasy a cestovné doklady. Dvaja pasiažeri ho mierne vytrhli z letargie ‒ boli každý iný, a zároveň nejakých neprirodzeným spôsobom akoby boli dvojičky.

Prvý z nich, strednej postavy a nezaujímavej tváre mal ulízané riedke svetlé vlasy a draho vyzerajúci tmavý oblek. Ibaže ten oblek..vyzeral posunutý. Ako keby boli nektoré švy a časti obleku miestami posunuté a zošité nesprávne, muž vyzeral ako poskladaný z viacerých postáv ‒ takmer identických , no nepresne zošitých.

„Som doktor Jekyll,“ povedal podávajúc colníkovy pas. „A môj spoločník je pán Hyde. Návšteva Prešporku je súčasť diplomatickej misie ríše.“

Colník pozrel na dva pasy so znakom kríža a orlice ‒ diplomatický zbor Svätej ríše Rímskej národov nemeckých. Nepýtať sa, nekontrolovať batožinu, zabudnúť, že ich niekedy videl.

„Príjemný pobyt v Prešporku,“ hlesol smerom v dvom vzďaľúcim sa chrbtom.

Ten druhý muž, Hyde,.. nevyzeral tak znepokojivo ako prvý, ale predsa len. Tak isto nenápadná a ľahko zabudnuteľná tvár, vlasy tmavé a vysoká postava zahalená v dlhom plášti. V každej ruke niesol jeden obrovský kufor, napriek tomu, že vyzerali ťažké, mohutná postava ich niesla ako pierka.

„Srdečne ďakujeme a veríme, že naša prítomnosť poteší všetkých bohabojných obyvateľov tohto krásneho a romantického mesta,“ odpovedal Jekyll cez rameno. „Som zvedavý, čo sa tu za posledných šesť rokov zmenilo.“

„Betón, elektrina a zjavne už opäť spustili metro na prešporskej strane. Nič zvláštne.Kam ideme teraz?“ spýtal sa Hyde.

„Tam, kde sídlia tí, čo vedia najviacej, čo vidia najďalej a majú najväčšie ambície. Tam, kde zlo zakorenené bojuje so zlom iným a je posvätené a ľudské pandravy zasahujú do osudov ľudských červov,“ povedal povznesene Jekyll. „Navštíviť inkvizíciu, prirodzene.“

****

“Takže plán je jednoduchý,” vymenovával Waler. “Hirger namaľuje refleccio, ktoré nás bude chrániť pred akýmkoľvek prípadným útokom. Potom naše refleccio zaútočí na Anyadyho Grassalkovičov palác a spôsobí dostatočný chaos, aby sme mohli vniknúť dovnútra. Tam najdeme niekde v galérii ten obraz od Turnera a ja nás všetkých prevediem na druhú stranu.”

“Prečo sa vlastne nemôžeme obrátiť na niektorého z breslavkých mágov?” opýtal sa Hirger smerom k Diane. “Určite by nás dokázali ochrániť na chvíľu pred inkvizíciou a tak isto určite nemajú Anyadyho v láske.”

“Ako som pochopila,” odpovedala Diana, “Prímerie v breslave je krehké. Ťažko očakávať, že mágovia sa obrátia proti štátnej moci a privolajú na seba pomstu Viedne. Najmä keď im nemám čo ponúknuť na výmenu. S vami to je iné, cesta preč znamená život, takže sme sa mohli dohodnúť.”

“Je tu ešte jeden malý háčik,” dodal Hirger. “Dva roky, odkedy mi tie svine nasadili rakovinu do hlavy, som nemaľoval. Nemám farby, jednoducho povedané.”

„A nemôžeme ich ísť kúpiť?“ čudoval sa Waler. „Obyvatelia Breslavy sú z jednej štvrtiny ne-ľudia. Mesto žije celý deň aj noc, určite nájdeme niekoho...“

„Áno, áno..“ súhlasil maliar. „Akurát musíme počkať, kým sa skončí poplach, nechceme vbehnúť bleduliam do cesty.“

„Poplach?“

„Ako slepcovy sa mi asi zlepšil sluch. Vy ste nepočuli syčanie bledúl, že? No nevadí, o chvíľu sa určite ozvú sirény.“

Ako by to bola výzva, nad mestom sa hlbokým monotónnym tónom ozvala siréna. Diana od ľaku až vyskočila, aj Waler sa viditeľne strhol.

„Čo to preboha je?“ spýtala sa vydesená Diana.

„Bledule,“ odpovedal Waler vyzerajúc spoza záves na tmavú ulicu. „Nemusíme sa príliš obávať, vzducholode sa o nich za chvíľu postarajú.“

„Nikdy som o bleduliach nepočula?“

„Miestna špecialita,“ odpovedal Hirger zo zadnej miestnosti, kde si hľadal oblečenie. „V balkánskej vojne použili turci aj naši zlé zbrane. Hnusné a nečisté, také, čo trhajú nie len telo, ale aj dušu a ducha na kúsky. Časti týchto kúskov, hladné, nemysliace útržky čo vyzerajú ako bledé prízraky tiahnu hore prúdom Dunaja. Po Budapešť to je naozaj zlé, ale tu ich je už menej. Miestni mágovia alebo vzducholode ich zlikvidujú zvyčajne predtým, ako narobia paseku.“

„Akú paseku??“

„Bledule žerú duše,“ polonahý maliar vystrčil strapatú hlavu. „Cez zaživa otvorené lebky.“ upresnil.

Tesne nad strechami prelietala strážna vzducholoď. Oproti temnej oblohe sa jasne črtala strieborná, dvanásťmetrová cigara balóna a dvaja muži zavesený na vysunutých ramenách v spleti povrazoch po stranách pod gondolou. Každý z nich niesol ručnicu dlhú skoro ako človek.

Strážci spustili paľbu z ručníc, výstrely sa v nočnom tichu ozývali uzvenou v uliciach starého mesta. Chvíľu nato siréna, teraz už slabšia, označila koniac poplachu.

„Môžeme ísť,“ oznámil Hirger.

Waler s Dianou ho prekvapene pozorovali. Maliar mal biele vlasy zčesané dozadu, čierny oblek s výrazným prúžkom a na očiach okuliare so zelenými sklami. Keď si ich zložil, pochopili prečo. Hlavičky špendlíkov v očiach, pôvodne malé ako zrnká piesku, sa roztiekli, namiesto zreničky utvorili v každom oku nepravidelný fľak blikotajúci striebristou farbou. Hirger dal týmto výrazu „žiarivé oči“ celkom nový význam. Pohľad to bol desivý, hodil sa skôr démonovy, ako človeku.

Waler si pripravil nôž, jedinú zbraň, ktorú mal so sebou. Nôž, dlhý ako mužské predlaktie, nebol ani strieborný, ani nemal v sebe zakliateho ducha, čo by spôsobilo poplach na každom policajnom stanovišti. Voodoo runy a znamenia, ktorými bol popísaný boli však rovnako účinné ‒ proti živým, aj tým menej živým.

Diana nemala žiadne zbrane.

„Ideme,“ zavelila.

****

Vstupná hala do budovy inkvizície bola obrovská, majestátna, snáď okopírovaná z niektorej katedrály. Vysoká cez tri poschodia, celá sa strácala v šere, len slabo osvetlená skrytými lampami. Jekyll a Hyde prešli cez ochranné znamenie svätého Benedikta na zemi, okolo magických predmetov po stenách reagujúcich na akékoľvek zlo, zakázané čary a zbrane. Nechali za sebou ozbrojených strážnikov a prešli rovno k recepčnej sediacej za stolom v strede haly.

“Dobrý deň prajem,” pozdravil Jekyll a naklonil sa cez pult.

Recepčná sa automaticka usmiala, nenápadne vyzerajúci muž sa naklonil a natiahol ruku, akoby je chcel niečo podať.

Mužova ruka sa zastavila na pultom asi pol metra od jej tváre.

Iná, úplne iná ruka, ktorú nevidela, suchá a studená, páchnuca sírou a mŕtvym mäsom jej chytila ústa. Recepčná vyvalila vydesené oči.

Prst, neviditeľný, ľadový a neúprosný sa jej posunul po líci k uchu. Citíla ako jej vniká dovnútra a so strašnou bolesťou cez kosť vchádza až do mozgu.

“Si mäkká hmota v mojej ruke,” zašepkal Jekyll. “Je tu hlavný inkvizítor?”

“Gggg�

aaaaa” recepčnej vysel jazyk z úst a oči mala vyvrátené. Druhá neviditeľná ruka zasunula jazyk naspäť medzi pery a skúsila napraviť aj oči. Jekyll zopakova otázku.

“N..nie..nie je tu.”

“A jeho zástupca? Alebo najvyšší jasnovidec? ”

“Ppppp..ppán Entarre�

jjjasnovidec. Mám ho zavolať?”

“Ach áno, prirodzene. A ďakujeme za pomoc,” Jekyll odstúpil od pultu, studená ruka sa stiahla z tváre, prst vyšiel z ucha s tichým zaškripením niečoho tvrdého o kosť.

“A keď odídeme, zostaňte tu a robte si svoju prácu. Nikdy ste nás nevidela. A utierajte si krv, čo vám tečie z ucha,” dodal.

Recepčná zostala sedieť, ruky sa jej triasli, až prsteňmi klepala o dosku. Zcepenelý pohľad upierala pred seba. Na jantárovej náušnici sa leska kvapka krvi s malým úlomkom kosti.

Entrarre mal správny rešpekt pred ríšskymi dokladmi a oboch návšetvníkov zaviedol do svojej malej kancelárie na treťom poschodí. Ledva zatvoril za sebou dvere ucítil dve ľadové ruky ako mu zovreli lebku, strašná bolesť..a potom už nič.

Hyde rýchlo skontroloval steny. Niekedy sa už začínal obávať, že po rokoch v tomto svete medzi ľudmi ich akcie už musia byť zistiteľné. Našťastie neboli, nepohol sa ani jeden amulet ani znamenie, nijaký poplach sa nespustil.

Jekyll sa sklonil k tvári trasúceho sa jasnovidca. “Žena menom Diana Ankari, viete už o nej?”

“Aaaaannnnnooo�

”

“Tak mi povedzte a dajte všetko čo o nej máte!”. Entarre to Jekyllovy dal. Údaje z Viedne a lokalizáciu od jasnovidcov. Správy od policajných špehov a donášačov, údaje o spojkách inkvizítorov v Breslave, umiestnenie a zloženie vojsk na hradbami starého mesta.

“Ďakujeme, pán Entarre,” Jekyll so škripením vyťahoval neviditeľné prsty z jasnovidcovej lebky. “Asi to neoceníte, ale vaša pomoc bola nenahraditeľná.”

Hyde položil Entarremu k nohám jeden zo svojich kufrov a dodal, “Keď odídeme, zostaňte tu sedieť. Po šiestich minútach stisknete toto tlačítko na kufri. Ak by sem došiel niekto skôr a chcel zobrať kufor alebo vás odviesť, stlačíte ho okamžite.”

Návštevníci za sebou zatvorili dvere a pokojným krokom sa vydali smerom k výťahu.

Jochain Ainree, polovičný elf z tirolských hôr, bol v tú noc veliteľom bezpečnosti v budove inkvizície. Prvý náznak z recepcie si nevšimol, čo si však už nestihol neskôr vyčitať. Druhý náznak, z kancelárie hlavného jasnovidca, mu neunikol. Tam, kde dovtedy cítil Entarreho prítomnosť bolo zrazu prázdno. Okamžite si to spojil so slabým ale rovnakým pocitom z recepcie a nechal si vyvolať záznamy z bezpečnostných kamier, vnútorných hovorov a telepatickej kontroly.

Dvaja muži vchádzajú do budovy. Žiaden poplach, žiadne zbrane ani mágia.

Muži idú k recepcii. Recepčná sa mení na “prázdno” a volá hlavného jasnovidca.

Entarre s oboma mužmi odchádza do svojej kancelárie. Po vstupe sa aj on mení na “prázdno”. Tri minúty a muži opúšťajú Entarreho kanceláriu. Ainree nechápal podstatu “prázdna”, na ktoré sa zmenili recepčná a jasnovidec, ale určite to nemohlo byť nič magické. A určite to nemohlo byť nič dobré.

Budovou, v hlavách, sa rozoznel alarm bez zvuku. Najvyšší stupeň, aký nebol použitý od vojny. Znamenal prebiehajúci teroristický útok, alebo jeho vysokú pravdepodobnosť. Pre bežných pracovníkov to znamenalo zostať na svojích pracoviskách a v žiadnom prípade ich neopúšťať. Pre bezpečnostné zložky ako aj všetkých agentov to znamenalo okamžite zabezpečiť celú budovu.

Ainree z najvyššieho poschodia neutekal, ale použil levitáciu. Natiahnutá dlaň pred telom mala v predstihu otvárať dvere, ale pri jeho rýchlosti boli dvere vylamované z pántov a za letiacim agentom zostávala spúšť triesok. Ochranné zaklínadlá, ktoré letiac recitoval, vytvárali okolo tela krunier, vrstvili sa ako šupiny na korytnačom pancieri.

“Už to začalo,” poznamenal Hyde vo výťahu.

“Trošku skôr ako som myslel, ale to je v poriadku. Sme pripravení?” spýtal sa jeho spoločník.

“Pravdaže,” odpovedal Hyde praskajúc kĺbmi na rukách.

Strážnici na prízemí boli pripravený pred dverami výťahu s odistenými zbraňami v rukách. Spolu s nimi v kruhu stáli dvaja agenti inkvizície a jeden bojový mág, ktorý stihol dobehnúť.

Dvere výťahu sa otvorili a dvaja muži stojaci vnútri vykročili zosúladeným krokom vpred. Kým im nohy dopadli na zem, dvaja strážnici boli už mŕtvi.

Jednému neviditeľná ruka rozdrtila hrudný kôš, prenikla až k chrbtici a pretrhla ju ako špagetu. Druhému prudký spodný hák rovnako neviditeľnej ruky rozdrvil čeľusť a zlomil väzy.

Bojový mág stihol zazrieť kúsky strážnikov ako sa rozleteli do vzduchu a kufor v ruke vyššieho muža ako sa�

rozmazal? To už ale pocítil miliardy zubov ako sa my zahryzávajú do stehna a vytrhávajú mu nohu z kĺbu. Bez stratenej opory jednej nohy padal k zemi, ale kým stihol dopadnúť, tie isté zuby mu oddelili hlavu od tela.

Jeden z agentov ešte stihol vyslať zaklínadlo ‒ úplne základné, ktoré malo svojou silou odhodiť a odviať všetko v ceste. Jekylla a Hyda ani to nespomalilo, nepadli na zem, neboli hodení na stenu za sebou, len oblečenie im povievalo ako v ľahkom vánku. Agentov život ukončil výstrel z brokovnice pôvodne patriacej teraz už mŕtvemu strážnikovy. Druhý výstrel streborných brokov zmenil aj posledného agenta na niečo, čo nemalo s človekom veľa spoločného.

Recepčná sa na to dívala skleneným, mŕtvym pohľadom.

Hyde zdvihol kufor zo zeme a obaja muži prešli pomalým krokom k východu.

Veliteľ bezpečnosti Ainree kúzlom vyvalil dvere do kancelárie hlavného jasnovidca a uvidel Entarreho ako so skrvavenou hlavou ako sedí v kaluži telesných tekutín. Jasnovidcova ruka sa pohla smerom ku kufru pri nohách�

Ainree mal v tranze reakcie a pohyby niekoľkonásobne rýchlejšie ako akýkoľvek necvičený človek, ale ani to nestačilo. K jasnovidcovej ruke sa dostal vo chvíli, keď sa táto dotkla tlačítka�

Jemný mechanizmus v kufri sa pohol a uvoľnil ochranný kryt okolo päťlitrovej sklenenej nádoby a rozbil ju. Päť litrov kvapalného dračieho ohňa, jednej z najnebezpečnejších látok na svete, uniklo von a spustilo peklo.

Zlatistý, olejovitý oheň premenil v okamžiku kanceláriu a oboch mužov v nej na popol a vtrhol do chodby. Žeravé prsty ako prúdy letiacej lávy prenikli do celej budovy, mäso a drevo menili na popol, kov na kvapalinu, zapálili aj kameň a vzduch. Podtlak vtiahol do žeravého pekla všetky predmety a výbuch premenil celú budovu na jednu kremačnú pec.

Jekyll a Hyde boli len niekoľko metrov od budovy, keď plamene a horúci vzduch vyrazili okná na celej budove inkvizície. Zem sa zatriasla, vzduch bol plný črepov, tehál, dymu a zápachu síry a pripáleného mäsa.

“Má to v sebe skrytú iróniu,” poznamenal Jekyll, vytrasajúc si prach z vlasov. “Autodafé pre ohnivých mužíkov. Dúfam že si to niekto uvedomí a ocení to.”

“Uhm,” Hyde sa snažil zbaviť kúskov nejakej ruky, ktorá mu pristála na kabáte. Jeden prst mal na sebe niekoľko prsteňov, mal pocit, že ich už videl ‒ na ruke recepčnej.

“Bolo vôbec nutné spôsobiť takýto chaos?”

“Práveže chaos bol nevyhnutný,” odpovedal svetlovlasý Jekyll. “Inkvizícia, armáda a polícia už po tejto žene pátrajú. Nemôžeme sa im postaviť priamo. Tento útok ich vystraší, spôsobí paniku, budú si myslieť že ide o útok zo strany breslavkých mágov. Imkvizícia a armáda v breslavských uliciach budú ako rozbuška, spustia vraždenie, chaos, druhé povstanie. Čím sa oveľa lahšie dostaneme k našj hľadanej a budeme ju môcť zajať živú.”

“Chápem,” prikývol Hyde. “A teraz ideme?...”

“Keď sme poctili návštevou vrchnosť tohto mesta, je čas navštíviť aj skupiny na jeho dne. Hľadané vedomosti už máme, tak treba len získať ruky, čo nám pomôžu vykonať to, čo treba.” vysvetľoval Jekyll už opät vzletným spôsobom.

****

Diana, Waler a Hirger, teraz už s farbami, stáli v maliarovom ateliéri.

“Takže životná veľkosť?” overoval si maliar. “V tom prípade také veľké plátno ale nemám, namaľujem to na stenu.”

“Ale ČO namaľujete?” vyzvedal Waler s neistotou po prehliadke malieb.

Hirgerove zreničky sa bez okuliarov blýskali ako dve prízračné medúzy. “Som skurvene úchylný génius a nemusíte sa báť. Bude to majsterštyk.” odpovedal vyhŕňajúc si rukávy.

“Niečo bojovné a vražedné, že?” overoval si ďalej.

“Presne tak.”

“Niečo nezničiteľné, čo nahradí armádu a rozseká inkvizíciu ak bude treba?”

“No približne�

”

“A nebude to nič, čo by zabíjalo len pohľadom.”

Hirger začal ťahy štetcom po stene a po chvíli sa na nej začala črtať postava.

Diana sa opäť stiahla do seba a do kúta a Waler sa cítil úplne zbytočný. Jediné čo sa od neho očakávalo bolo prežiť až do konca a previesť všetkých bránou v obraze. Pri predstave toho, čo sa im môže postaviť do cesty, jeho nôž sa mu zdal menej užitočný ako kuchynská vidlička. Tak aspoň sledoval Hirgera pri práci.

Maliara posadla priam diabolská múza. Diana mala pravdu, stačilo mu len naznačiť, čo sa od neho očakáva a vložil do tvorby celú svoju dušu.

S fľašou destilátu v jednej ruke a štetcom v druhej hekticky behal po miestnosti a nanášal farby. Hľadiac na fľašu Waler napadlo, že aj bez rakoviny od inkvizície by sa maliar nedožil veľmi vysokého veku.

Postava na stene dostávala obrysy, priam sa vynárala z omietky.

Ženská postava. Nohy a telo sa vypĺňali, rozoviata hriva a zbrane v rukách, úsmev žraločích zubov a privreté mačacie oči. Malou úľavou bolo, že Hirger nikde nevčlenil svoje obľúbené kusy strojov, červov alebo chobotnice. Jeden ťah štetcom, dúšok z fľaše, hlavou pohadzoval v rytme hudby, ktorú počul len vo svojej hlave.

Trvalo to oveľa kratšie ako čakali. Hirger odstúpil od steny a hrdo sa obrátil.

“Treba ešte jednu vec,” dodal smerok k Walerovy. “Telesné tekutiny na dotvorenie diela. Najlepšie by bolo semeno.”

Waler nedokázal odpovedať, ale prekvapený výraz jeho tváre musel stačiť.

Hirger vyceril zuby v úsmeve. “Len žartujem. Postačí čokoľvek.” a napľul na obraz.

Slina stekala po stene tam, kde mal obraz ženy prsia.

Waler videl obraz�

a keď sa sústredil, videl nie obraz, ale živý reliéf pohybujúci sa pod neviditeľnou blanou. Mačacie oči sa naňho upierali.

Slina sa dostala až k pupku..

Ako sa snažil zaostriť, Waler začul slabý zvuk. Ako keď sa trhá mokré plátno.

Pred stenou, v izbe, stála žena, čierna ako noc. Bez slova sa zrútila k zemi.

Všetci traja vyskočili zo svojich miest a zostali nad ležiacou ženou, reflecciom, v rozpakoch stáť.

“Čo je TO?” spýtala sa neisto Diana.

“Hekaté,” predstavil postavu hrdo Hirger. “A Lilith. A Morena. A Kálí. A matka Smrť, všetky v jednom a ešte niečo viacej.”

Ležiaca žena, Hekaté, sa začala dvíhať a trojica obozretne ustúpila o krok.

Bola čierna, nie tmavohnedá ako afričanky, ale čierna ako smola, alebo nočná obloha. Vlasy mala spletené do hrubých copov, ktoré jej padali na lopatky.

Waler však videl viacej. Nie ruky dve, ale štyry a v každej z nich krátky, sklenený meč. Nechty na rukách boli neuveriteľne dlhé a žltej farby karí korenia. Zuby v ústach patrili žralokovy a žena bola bez oblečenia. Lenže jej temné telo bolo od čela až po prsty na nohách celé pokryté bielymi tetovaniami. Nič z tohoto Diana a Hirger nevideli ‒ pred nimi stála temná a krásna žena v dlhých šatách.

“Ste ma vytvorili a privolali,” ozvala sa chrapľavým hlasom. “Takže?.....”

Diana sa niekoľkokrát nadýchla s pokúsila sa ovládnuť hlas. “Porebujeme ťa ako ochrancu.”

“Preto som tu,” súhlasila Hekaté.

“A tiež ťa potrebujeme aby si zneškodnila všetkých, ktorý nám budú stáť v ceste, ohrozovať nás, alebo tých, ktorých ti určíme.”

“Aj toto je moja úloha.”

“A za každej situácie urobiš všetko, aby sme my traja prežili a budeš nás chrániť celou svojou bytosťou.”

Čierna Hekaté mala na perách malý úsmev, cez ktorý sa blýskali trojuholníky ostrých zubov. “Skrátene, mám zabrániť aby ste zomreli a keď bude treba, pôjdem do zatratenia prvá. Kam ideme a koho treba zabiť?”

Waler prebehol pohľadom po Diane a Hirgerovy. “Grassalkovičov palác,” povedal. “Myslím že nemusíme príliš váhať.”

****

Laurent Boone, veliteľ inkvizície, sedel v spolu s náčelníkmi armády a polície a starostom Prešporka-Breslavy v zasadacej miestnosti budovy polície. Aj keď táto bola na pohľad spojená s budovou inkvizície, múr medzi nimi bol hrubý viac než tri metre, takže výbuch dračieho ohňa ich nezasiahol. Náraz a otrasy ich však hodili o zem, zo stropu ich zasypala omietka a svetlá zhasli. Výkrik desiatok horiacich duší a trhajúce sa zaklínadlá zazneli Booneovy v hlave ako granát.

Podstatu toho čo sa udialo okamžite pochopil a ešte stále otrasený, pohybom ruky na diaľku vyrazil okno miestnosti a z ôsmeho poschodia vyletel von.

Vznášajúc sa tridsať metrov nad zemou sledoval spúšť pod sebou a snažil sa zvládnuť uragán vo svojej hlave. Z okien ešte stúpal dym, okolie budovy inkvizície do vzdialenosti desiatok metrov bolo pokryté troskami a kusmi tiel. Z päťsto zamestnancov budovy neprežila ani stovka, to vedel a cítil presne. Sanitky už dorazili na miesto a doktori spolu s preživšími inkvizítormi sa snažili pomôcť živým.

Dračí oheň nezabíjal len priamym plameňom. Po dotyku s živým mäsom sa ním prepálil, vnikol do žíl a prúdil nimi, až kým nezastaviteľne nestrávil celé telo. Pomoc žijúcim teda väčšinou znamenala len zatlačiť ich oči a umožňiť čo najrýchlejši odchod zo života.

Naposledy videl niečo podobné za povstania, keď breslavkí mágovia privolali draka a bola potrebná letka stíhačiek a ťažké delostrelectvo, aby ho zneškodnili.

Rýchlo previedol svoje sily na zvyšných agentov pod sebou a ako zúrivý havran vletel naspäť k trom politikom.

„Páni,“ vyhlásil takmer šeptom. „V zmysle vojvodského ediktu „O štátnej správe a úlohe rytierov kríža“ a v zmysle pápežskej buly „O ochrane čistoty ľudstva“ týmto úrad Svätej Inkvizície na seba preberá všetky úlohy, povinnosti a práva civilnej a vojenskej správy mesta Prešporku a Breslavy.“ pohľadom prebehol zvyšných mužov, ešte pokrytých prachom. Uvedomil si, že on jediný z nich dokáže vidieť v úplnej tme, ktorá sa rozprestrela.

„Polícia a okupačná armáda sú plne pod velením inkvizície. Týmto žiadam o okamžité uvoľnenie telekomunikačných a telepatických liniek.“ generál bez slova prikývol.

„Tak isto potrebujem okamžité poskytnutie spojovacích a veliacich miestností polície, ako aj priame spojenie na všetkých agentov v Breslave.“ veliteľ polície, tak isto potichu, vyjadril súhlas.

„Rozkazy jednotlivým jednotkám boli práve zaslané. Stručne ide o toto ‒ všetky brány z Breslavy cez hradby sú uzatvorené, nikto neprejde von ani dnu. Pri pokuse o preniknutie bude armáda bez vyzvania strieľať. Prechody cez mosty nad Dunajom budú kontrolované armádou a políciou. Armáda ďalej obsadí nábrežie, všetky námestia a vačšie križovatky v Breslave. Ku každej rote bude pridelený jeden agent alebo bojový mág inkvizície. Akákoľvek neoprávnená osoba v uliciach bude zatknutá, v prípade odporu popravená na mieste. Zhromaždenie, ktoré sa po výzve okamžite nerozíde, bude zenutralizované plošným použitím fyzických aj magických prostriedkov.“

„Prepáčte,“ ozval sa neisto starosta. „Nebude armáda v breslavských uliciach pôsobiť ako provokácia, ktorá povedie k odporu obyvateľov?“

„To je možné. Oveľa väčším nebezpečenstvom však je, že už samotné zničenie budovy inkvizície bude impulozom k výbuchu násilia tých, pre ktorých sa povstanie stále neskončilo. A tieto skupiny sú až nebezpečne početné. Armáda v uliciach ich bude môcť neutralizovať pri prvých náznakoch. Radšej ich chcem definitívne mŕtvych, ako vysielajúcich nenávisť zo svojich zamknutých domov.“

„A tá žena čo ste spomínali?“

„O tú sa postarám osobne, spolu s niekoľkými vybranými agentami.“

Začiatkom sedemnásteho storočia, keď turci dobyli Budapešť a stáli pred bránami Viedne sa arcivojvodov dvor presťahoval do Prešporka, ktorý mal vtedy len toto meno a bolo to len prastaré kamenné mesto na severnom brehu Dunaja. Spolu s dvoranmi utekali aj mágovia, okultisti, boháči aj chudoba, ľudská aj ne-ľudská spodina. Turci boli neskôr zahnaní, dvor sa vrátil do bezpečia Viedne, ale mágovia v Prešporku zostali. V nasledujúcich rokoch sa k nim pridali utečenci z čiech počas čistiek kráľa Karola-Albrechta a z Poľska trpiaceho pod ruskou knutou. Elfovia z Tirolska, Álp a Dalmácie, ghúlovia podunajskej nížiny, nočné rasy z pobaltia a mnohí ďalší. V úzkych uličkách pod zrúcaninami hradu vytvorili jedinečnú zmes rás, kultúr a národov. Pre každého mága toto mesto žiarilo ako jasná vatra.

Na južnj strane rieky sa zatiaľ rozrastalo iné mesto, ktoré vzniklo okolo pôvodného arcivojvodovho tábora. Mesto bez mágie a okultných vied, avšak vďaka obchodu a podpore Viedne rástlo rýchlo a odvážne. Za necelé storočie niekoľkonásobne prekonalo starú časť na severe bohatstvom, rozlohou aj počtom obyvateľov. Rozdiely, strach, nedôvera a podozrievavosť časom vzrastali, až nakoniec obyvatelia oboch častí pozerali na druhú stranu rieky stále s väčším odporom. Vtedy sa obyvatelia starého mesta vrátili k pôvodnému, slovanskému, názvu Prešporka a aby sa odlíšili, nazvali svoje mesto Breslavou. Ozbrojené prímerie vydržalo bez prílišného krvyprelievania takmer štyry storočia.

Bol to arcivojvoda Heydrich, kto sa pred desiatimi rokmi rozhodol vyčistiť rakúske a uhorské zeme od všetkých nečistých živlov. Štyry roky trvalo zatýkanie, vraždenie, koncentračné tábory vyrástli po celej zemi, ale nič z toho nevyvolalo masový odpor. Až kým Heydrich neobrátil svoju pozornosť proti najnäčšiemu tŕňu v päte Viedne, Breslave. Intenzitu odporu desiaťtisíc obyvateľov ktorí alebo ovládali mágiu alebo patrili k ne-luďom však nikto neočakával. Agenti inkvizície zmizli bez stopy, mágovia obsadili aj Prešporok na druhom brehu. Breslavský úspech povzbudil ďalšie dve starobylé mestá, Nitru a Tyrnaviu, aby sa pridali k odporu.

Akcia vyvoláva reakciu a Viedeň vyslala proti vzbúrencom armádu s ťažkými zbraňami. Tri armády boli vyslané ‒ prenikli do miest a potom boli zničené do posledného muža. Breslava, Nitra a Tyrnavia sa zmenili na hromady sutín a trosiek. Vtedy arcivojvoda urobil niečo, k čomu sa neodvážil nikto na európskom kontinentne pred ním ani po ňom.

Na Nitru bola zhodená jadrová puma. Nie príliš veľká, ale stačila, aby mesto zmenila na zrkadlo s odrazom tváre smrtky viditelnej z oblakov.

Deň po tejto masovej vražde arcivojvoda prestal dýchať a vlastnoručne si roztrhal hrdlo. Ako sa mágom podarilo prekonať ochranu a zaklínadlá nikto nikdy nezistil, ale stačilo to. Aj najväčší páni Viedne si uvedomili, že ich teraz neochráni už nič. Za arcivojvodom Heydrichom nikto príliš nesmútil, tak pomaly nastalo opatrné prímerie.

Vraždenie a čistky sa skončili, ale Breslava bola odvtedy obkolesená vojenskými posádkami. Za celých šesť rokov však do mesta nevstúpil ani jeden inkvizítor alebo vojak.

Boone si toto všetko uvedomoval ako priamy účastník bojov. Preto si nerobil ani najmenšie ilúzie o tom, čo povedal v zasadacej miestnosti. Dračí oheň v budove inkvizície zapálil šnúru, ktorá vedie plameň až ku konečnému výbuchu a nie je nič, čím by tomu mohol zabrániť alebo to oddialiť.

Vznášal sa nad mestom ako temný anjel pomsty. Opatrne dosadol na strechu dymiacej budovy medzi sochy očadených chrličov. Pozeral na ich zvraštené tváre vypracované do neuveriteľných detailov.

„Keď už to má byť výbuch,“ pomyslel si, „Tak nech aspoň v sebe spáli s strávi všetko nečisté čo v tomto meste pretrváva.“