V posledných dňoch sa mu už hnusilo v podstate všetko. Hnusil sa mu jeho vlastný dych, vietor narážajúci do múrov ošarpaných budov, triaslo ho na celkom tele keď počul neznesiteľné škrípanie bŕzd rýchlovlaku pred každou bezvýznamnou zastávkou. Dávno sa ľuďom nepozeral do tváre, pri pohľade na nich sa v ňom iba umocňoval hnus z vlastnej existencie. Nežil už pre nič. Nechcel pre nič žiť. Nežil, iba prežíval deň za dňom v neustálom drogovom a alkoholickom opojení, únave, vyčerpanosti a beznádeji. Prežíval v tomto meste ako cudzinec ktorý omylom zablúdil, nič netušiaci a istý si len jedinou vecou, že sa narodil to toho nesprávneho sveta, že je tu určite iba omylom, hľadajúci otázku prečo práve on, prečo sa musel narodiť, hľadajúci neexistujúcu otázku, kto je za to zodpovedný.

Vystúpil z vlaku existencia a zamieril do baru Beznádej. Svoje na kosť vychudnuté, absolútnym vyčerpaním trpiace telo zložil pred bar. Očami čiernymi a prázdnymi ako jeho duša sa na okamih pozrel na barmana a hneď znovu zvesil hlavu na plecia. O chvíľu pred ním na barovom pulte ležal pohár vodky, inhalačný sprej a niekoľko náplní najnovšieho supermodelu známej drogy. Obrátil do seba pohár a načiahol ruku po drogách. Barman mu ju chytil a pozrel do zničenej, ako stena bielej tváre. Muž vytiahol z vrecka na bunde peniaze, položil ich na bar, vzdal sprej, náplne, vstal a odišiel do zadnej miestnosti. Zvalil sa medzi kartóny a prázdne fľaše, roztrasenou rukou natlačil náplň do inhalátora a zhlboka sa nadýchol ako si vstrekol drogu do úst. Sprej mu vypadol z ruky a na okamih jeho oči zahalil čierny sen. No ihneď ako príznaky trochu opadli a znova vládal v ruke udržať sprej doplnil svoje telo zvyškom obsahu náplne. „Jedna bombička je vraj určená na 4 až 6 dávok“, tvrdil barman ktorý medzi časom postával vo dverách. Muž niečo nezrozumiteľne zamrmlal, barman ho chytil a zadným vchodom vyniesol z baru. „Pochop ma Dave, už tak pre teba robím ažaž, nechcem mať v bare zasa nejaké úmrtia, posledné čo potrebujem je dostať sa do pozornosti mužom zákona.“ Vošiel dnu a zabuchol za sebou dvere. Muž už dávno nerozlišoval čo je realita a čo nie, ťažko by to niekto ešte dokázal po toľkých sedatívach čo v posledných mesiacoch bral. Rozhliadal sa okolo seba, potom sa oprel o stenu, vytiahol novú náplň, vsunul ju do spreja a celú ju vyprázdnil do svojich úst. Zvalil sa na zem a omdlel.

O dve hodiny sa prebral asi o dvadsať metrov ďalej bez bundy a bez drog. Po chvíli sa postavil na nohy a prešiel pár blokov. Pár pekne hnusných blokov. Na okamih s pomedzi mrakov vyšiel mesiac, aby ho o pár minút opäť zahalil kúdol dymu z miestnych tovární. Začalo pršať. Studený a kyslí dážď mu stekal po tvári a po tele. Nemal bundu a triasol sa zimou. V stave v akom bol to ale aj tak vôbec nevnímal. Pomyslel si že určite teraz niekedy doma obyvatelia sledujú predpoveď počasia v ktorej televízia varuje občanov pred ďalším kyslím dažďom a odporúča im nevychádzať z domu pokým neprestane pršať. Od kyslého dažďa mal muž dávno úplne zničené vlasy a podráždenú pokožku.

Zastavil sa na moste nad diaľnicou vedúcou stredom mesta. Rozhliadol sa okolo a pohlcoval tú neskutočnú veľkoleposť. Mohol sa pozrieť ktorýmkoľvek smerom no aj z najväčšej diaľky kam ešte mohol dovidieť svietili len ďalšie pouličné svetlá, neónové reklamy, týčili sa obrovské mrakodrapy nad ktorými visel závan všadeprítomného smogu. Chcel strašne kričať. Len akosi nevedel prečo. Milióny ľudí v miliónoch bytov s miliónom problémov a miliónom osudov boli nekonečne bezvýznamní z tohto miesta. Milióny z nich nikdy nestretne, milióny osudov sa nedozvie a nemajú pre neho žiadny význam. Nemajú žiadny význam pre toto mesto. Žije svojim životom, žije z nich a pre nich, no ani jeden nemá preň žiadny význam. Vyrábaj a kupuj. Moloch spoločnosti ich vysaje až na kosť a odhodí ako prázdnu plechovku. A on chcel kričať. Len akosi nevedel prečo. Aký by to malo zmysel?