Každý živý organizmus má miliardy nervových dráh. Sú zakončené receptormi, ktoré prijímajú podnety z okolia, a tie sú elektro-chemickými vzruchmi prenášané do mozgu, kde sa spracovávajú a vyhodnocujú. Takto získavame poznatky o prostredí, v ktorom existujeme. Vizuálne zrakom, akustické sluchom, o „hmote" hmatom. Keby sme všetky nervové zakončenia pripojili na externé elektródy, a takto receptory dráždili vzájomne koordinovanými elektrickými výbojmi, dokázali by sme za pomoci výkonného zariadenia na spracovanie informácií, dokonale nahradiť „reálne" podnety z fyziologického prostre-dia, v ktorom „skutočne" žijeme a vytvoriť svet celkom odlišný, no v tej chvíli pre nás rovnako reálny! Ktorý z tých svetov by bol potom reálnejší? Počítačový, alebo ten, ktorý bol považovaný za skutočný doteraz? Ak sa nám v noci sníva, čím je pre nás v tej chvíli sen? Reali-tou! A už tu máme reality dve! Realitu sna a realitu, ktorú si uve-domujeme až po prebudení. V tejto súvislosti sa objavujú aj dva časy. Oklieštený štvorrozmerný čas bdenia a „demonštratívnu verziu" času vyšších rozmerov, kde neplatí chronológia, ani fyzikálne zákony.

Zatvoril za sebou dvere a ocitol sa na dlhej chodbe. Brnenia stredovekých rytierov sa striedali s ťažkými okovanými dverami, ktoré viedli ktoviekam. V protiľahlom rohu sa napájalo otvorené schodisko, a ako sa k nemu blížil, čoraz zreteľnejšie počul rozhovor dvoch mužov. Nerozumel im. Boli to nepriatelia, ozbrojení automatickými puškami a bohvie čím ešte. Vedel, že musí „cez nich" prejsť, a vôbec sa nad tým nezamýšľal. Aj keď bol napätý a vzrušený, zostal stále chladnokrvný, lebo takýchto bezmenných „mŕtvych uniforiem" mal už „za sebou" desiatky. Nikdy by ho nenapadlo, pokladať ich za seberovných, pretože to boli pre neho iba figúrkami „jeho filozofie!" Stáli v hale pod schodiskom, otočení chrbtami a zaujatí rozhovorom. Nezaregistrovali ho. Bez rozmyslu zacielil hlaveň svojho samopalu a do nič netušiacich vojakov vyprázdnil celý zásobník. Vzápätí sa rozrevala poplašná siréna a z každého kúta doliehali hlasy zaskočeného a vystrašeného protivníka. No on postupoval stále vpred a za sebou zanechával iba mŕtvoly! Aj keď týmito tmavými chodbami základne kráčal po prvý krát, nedbal príliš o svoj život a jeho sebaistota bola až zarážajúca. Zrazu za sebou začul akýsi šuchot, pomaly, veľmi pomaly sa začal otáčať... Pred tým, ako dostal priamy zásah, na zlomok sekundy zazrel smrtiace záblesky a za nimi šedú uniformu. Všetko zaliala tma, hluk utíchol, misia skončila...

Zatvoril za sebou dvere a ocitol sa na dlhej chodbe. Brnenia stredovekých rytierov sa striedali s ťažkými okovanými dverami, ktoré viedli ktoviekam. V protiľahlom rohu �

Získal skúsenosť. Vedel, kde si musí dať po druhýkrát väčší pozor, aby ho zákerný nepriateľ neprekvapil.

Počítačový interaktívny svet. Všetky tieto postavy si kdesi tam, vo vnútri elektrických obvodov teoretickej fyziky a matematiky, žijú ten svoj život a osudy preplietajú s vyššou bytosťou, ktorej nikdy neporozumejú a nikdy nebudú rovní. Na bytosti, na ktorej záleží, ako naloží s ich, pre ňu bezcennými životmi. Áno, vidia, že chodí medzi nimi, je smrteľný, ale vždy vstane z popola silnejší a pripravenejší. Oni sa pravdu nedozvedia pokiaľ sám nebude chcieť a dovtedy zostanú iba „nástrojmi jeho filozofie!"

Aj nesmrteľný Arian vytvoril a riadi „našu realitu" tak ako ďalšie iné reality, ktoré vznikajú „pod rukou piateho rozmeru." Ako dokázať opodstatnenosť hypotézy o svete počítačových simulácií? Napr.vždy konštantnou rýchlosťou svetla, ktorá odporuje logickým Newtonovým zákonom: Keď letí kozmická loď rýchlosťou svetla a vystrelíme z nej strelu v smere letu, výslednú rýchlosť projektilu v priestore by sme mali dostať súčtom rýchlosti lode (rýchl. svetla) a rýchlosti projektilu, ktorú mu udelí pušný prach. Zistíme však, že po sčítaní výsledná rýchlosť nepresiahne rýchlosť svetla (lode). Je to nelogické, no je to tak! Rýchlosť svetla je totiž rýchlosťou prenosu informácií v programoch, podprogramoch, súboroch a podsúboroch, podporných, záložných, zabezpečovacích a ochranných okruhoch umelej inteligencie gigantického hyperpočítača.

Ak by sme dokázali prítomnosť mimozemských civilizácií na našej planéte, potvrdilo by to teóriu o cestovaní v čase a automaticky aj nehmotný vesmír. Smer je to však neľahký, pretože Arian sa vyjadril, že každý kto čosi vedel i tušil, už nežije! Je tu však ešte jedna cesta. Treba študovať históriu Zeme i človeka, nájsť tie správne postupnosti a vycítiť celkový zámer. Áno, práve dejiny sú kľúčom k poznaniu! Žijeme v programe, ktorý si mohol pokojne niekto vymyslieť. Mohol ho spustiť niekde v polovici a tým nás pripraviť o prežitú minulosť, presne ako film, ktorý nepozeráme od začiatku. Postavy síce nadväzujú na minulosť, no hrať začali až od okamihu spustenia projekcie.

Tak, ako sme dlho odmietali teóriu relativity, odmietame tiež pripustiť, že by hmota mohla neexistovať. Že by to bola iba imaginárna predstava a ilúzia, ktorú pre „zdanlivú realitu" štvrtého rozmeru fixuje predurčená kontinuita javov a striktne vymedzené fyzikálne zákonitosti ohraničené príslušnosťou k dimenzii, a že náš nemenný svet môže byť „iba" interaktívny multifrekvenčný neurálny koordinát. Aj keď sa nechceme, alebo nedokážeme s touto absurdnou predstavou stotožniť, pripusťme aspoň, že je to možné!

Potom snáď pochopíme, že nieto viacero svetov, že existuje len jeden svet, svet duchov!