Je čosi vznešené v kolobehu života. Je krása skrytá v každodennom rytme. Je harmónia vpletená do obrazu sveta. To sú pravdy, ktoré si zreteľne uvedomujem, keď stojím blízko vrcholca mohutnej hory, ľadový vietor mi sviští okolo hlavy a bokom sa dotýkam nehybnej skaly. Skala sa nikdy nehýbe, i ja teraz stojím bez pohybu. Neopieram sa o skalu, ani ona o mňa. Len tak vedľa seba stojíme, ako už mnohokrát, vo výške nad zelenými poliami a lesmi, hľadíme na ne a uvažujeme o živote. Myslím, že si celkom rozumieme. Poznám to podľa toho, že skala nikdy neprehovorí, ani sa neprestane pozerať. Vieme, že ani my nie sme z tohto kolobehu vylúčení. Dočasne stojíme na vrchole. Dnes. Zajtra niekto iný, ale na tom nezáleží, pretože rovnako ako sa zajtrajšok stane dneškom a potom včerajškom, aj my sa zmeníme. Niekto iný zažije niečo iné a to je iný príbeh. Premeriavam si strmé steny pod sebou, drobné stromčeky, ktoré sa snažia prežiť v nehostinných výškach. Patria sem, rovnako ako skala, alebo ja.

Táto hora nie je len taká obyčajná hora, ba dokonca tak ani nevyzerá. Hladké steny odrážajú slnečné svetlo v náhodných zábleskoch do diaľky a priťahujú dobrodruhov. Ešte viac ich však priťahuje povesť o poklade, skrytom vo vnútri hory. Niektorí hovoria, že je tam najväčšia hromada zlata a diamantov na celom svete. Podľa iných je tam ukrytá múdrosť a poznanie. Ďalší tvrdia, že úspešný hľadač nájde šťastie, ktoré nemožno prepočítať na zlatky ani vysvetliť v učených zvitkoch. Bol som sa tam párkrát pozrieť a viem, že všetci majú pravdu. Kedysi som po týchto hodnotách skutočne túžil a dnes už mi to nepripadá ani len smiešne. Iba tu postávam a čakám na nádejných dobrodruhov.

V zemi sa plazí červ, ukrytý pred svetlom. Len tu, skrytý v temnote pod kameňmi a koreňmi stromov, sa môže skrývať pred predátormi. Každý tvor je preňho predátorom. Jeho život bude tvrdý a krátky. Každý zvuk, každý pohyb v okolí, môže znamenať jeho smrť. Je najslabší spomedzi úbohých a svet je preňho desivým kaleidoskopom hrôzy. Hrôzy, ktorá skončí až jeho posledným vydýchnutím a nikto, ani on sám, nedokáže povedať, či to bude večná záhuba, alebo konečné oslobodenie.

Zem sa otrasie dupotom nôh, ťažké kroky sa približujú. Po okolí sa potuluje kompánia orkov, a hľadajú si niečo pod zub. Zhrbené postavy sú odeté v zvieracej koži, ozbrojené kyjakmi a kovovými reťazami. Slnečné lúče sa odrážajú od kúskov kovu, ktoré žiaria ako roj svätojánskych mušiek. Orkovia musia byť poriadne hladní, keď sa opovažujú prísť takto blízko. Mal by som ich potrestať, ale zatiaľ sa iba prizerám, ako odvaľujú kamene a nazerajú pod ne. Chudák červ! Dnes má naozaj zlý deň.

"Grung, kukni koľko je tu červov!" zachrochtá štastný nálezca. A Grung pribieha, pokrúti hlavou nad toľkou dobrotou, po brade mu stečie slina a chytí červa. Prirodzene, toho najtučnejšieho.

"Nie, to je môj červ!" skríkne prvý ork, "Okamžite ho pusti!" a kopne ho do členku. Grung sa v bolesti predkloní a útočník sa mu pokúša vytrhnúť červa z ruky. Chvíľku sa pasujú, až napokon červa roztrhnú. Každý si rýchlo strčí svoju časť koristi do úst a podozrievavo si premeriava súpera, akoby sa bál, že mu bude chcieť ukradnúť sústo spomedzi zubov. Napokon, u orkov by sa také čosi aj dalo čakať.

Keď sa orkovia zbehnú k veľkému odvalenému balvanu vyplieniť zvyšky červej kolónie, prichádza moja chvíľa. Odrazím sa od skaly, rozbehnem sa k okraju strmého zrázu a skočím. Hukot vetra zosilnie, keď sa rútim dolu hlavou z útesu. Zem sa blíži a lesklé boky hory sa menia na hru svetiel a farieb. Žiarivé a trblietavé sťa vodopád sa blyštia pred mojím zrakom a ja dostávam chuť kričať, nadýchnuť sa z plných pľúc a revať, až by sa môj hlas odrážal od tých jagavých stien a rozliehal sa údolím. Nadychujem sa z plných pľúc, potom sa otrasiem, cítim, ako mi kŕč prechádza celým telom, napnem všetky svaly vo svojom tele a roztiahnem krídla. Studený vietor sa mi vrezáva pod kožu, zatínam zuby a znášam bolesť potichu, aby som predčasne nevyplašil korisť. Môj pád sa oblúkom mení na let, vzďaľujem sa od hory, mierim k lúke, oči mám uprené na svoj cieľ a cítim, ako sa mi v ústach zbiehajú sliny, žalúdok sa zviera, srdce prudko bije a v nozdrách cítim horúčavu, z ktorej mi pri každom údere srdca takmer vyhŕknu slzy v očiach.

"Drak! Drak! Utekajme preč!" kričia orkovia. Zbadali ma príliš neskoro a les je ďaleko. Mohol by som ich všetkých pozabíjať. V tom zmätku už ani netuším, ktorý je Grung, tak si náhodne jedného tipnem. Jeho chrbát sa predo mnou zväčšuje, cítim jeho pot, jeho strach, dráždi ma v nozdrách, nadychujem sa, zadržiavam dych, naširoko otváram ústa, zatínam svaly na podnebí, už je blízko, vtom vychŕlim plameň, nič nevidím, letím iba po pamäti a tak sa stáčam nahor. Vo vzduchu urobím salto a vidím na zemi spálené telo, nehýbe sa, vzrušenie z lovu opadá a v tej chvíli si s prekvapením uvedomujem, že som už bol skutočne hladný. Ale mŕtvy ork neutečie, zatiaľ čo tí živí by mohli. Pomaly sa k nim pritáčam, kľučkujem, zháňam ich dokopy a smerujem na miesto, ktoré som si vopred vyhliadol. Sú šialení od strachu, nevedia, čo sa deje. Po chvíľke ich prestanem prenasledovať, o kúsok sa vraciam a sledujem ich z diaľky. Kým si to však uvedomia, urobia, čo od nich potrebujem.

Po ceste sa blíži trojica dobrodruhov na koňoch. Prežili spolu mnohé nebezpečenstvá, vykonali pár hrdinských činov, miestni bardi o nich napísali piesne. Vpredu cvála svalnatý barbar a za pásom má priviazanú veľkú sekeru, ktorej rúčka je zdobená drahými kameňmi, ale ostrie je poznačené ryhami po stovkách lebiek, ktoré rozťalo. Barbar odstraňuje z cesty drobné prekážky a v hostincoch pôsobí ako talizman proti krčmárom, ktorí by azda chceli nalievať pod čiaru. Za ním cvála dvojica, muž a žena. Chudý muž s lukom na pleci je podľa potreby veliteľom výpravy, stratégom, diplomatom, špiónom alebo zlodejom. Žena nemá okrem niekoľkých amuletov žiadne zbrane, pretože ona sama je nebezpečnou zbraňou. Ovláda živly a magické sily. Prehliadne všetky magické triky a svojou mocou si podrobí každého nepriateľského mága. Na prvý pohľad pôsobí iba vznešene a odmerane, ale keď sa rozhnevá, celé armády sa obracajú na útek a mestá zanikajú v plameňoch.

Zlodej dá svojim druhom znamenie, aby spomalili: "Počujem akési kvílenie a chrochtanie. To budú asi orkovia." Barbar nastraží uši a skúmavo vdychuje lesný vzduch. Žena si zodvihne pred oči jeden z amuletov a neprítomne cezeň hľadí. Potom prikývne. Barbar už drží sekeru v ruke. Zlodej má v ruke luk so založeným šípom a ďalšie dva drží v zuboch.

Potom sa spomedzi stromov vyrútia desiatky orkov. Bežia ozlomkrky, ledva stíhajú preskakovať korene stromov. Nevšímajú si, čo sa deje. Barbarova sekera sviští vzduchom a bezduché telá padajú. Niektorí orkovia sa prevalia okolo ako vlna, iní zastanú. Až vtedy si všimnú, že ich už nik neprenasleduje. Jeden z nich začne dávať rozkazy, ale vzápätí padne k zemi s hrdlom prestreleným šípom. Hneď nato padnú ďalší dvaja. Zlodej vyberie z tulca nové tri šípy a jeden z nich založí. Na chvíľku celá scéna znehybnie, orkovia sa zmätene obzerajú a zvažujú riziko situácie.

Keďže stoja všade naokolo a majú početnú prevahu, orkovia napokon zaútočia. Zo všetkých strán zároveň. Žena dvíha magické kryštály a kričí slová moci. Pokúša sa vytvoriť ochranný štít, ktorý by orkom nedovolil preniknúť dnu, ale šípy a ohnivé strely by smerom von prepustil. Vzýva minerály a zarieka horniny, aby dali jej štítu pevnosť kameňa. Privoláva sily zeme, aby ju chránili.

Náhle skríkne celkom obyčajne, nemagicky. V jej výkriku je plno zlosti a malý zárodok strachu, čo bol pre ňu dosiaľ takmer neznámy pocit. Tvár jej sčervenie od hnevu a pokúša sa zaklínadlo zopakovať. Nemá šancu. Usmievam sa. Horniny a minerály sú mojimi najlepšími spojencami. Pod ich pláštikom som sa votrel do jej mysle a tam jej uberám všetku magickú silu, hneď ako ju skoncentruje. Neberiem si ju však pre seba, ale rozpúšťam ju opäť v skalách a v zemi. Nevidí moju prítomnosť a tak má pocit, akoby sa jej vzoprela celá príroda, akoby sa ju okolité hory snažili zbaviť síl. Kričí od zúfalstva a bezmocnosti. Vtom k nej zozadu pribieha ork, chytí ju za lakeť a prudko strhne z koňa. Cítim, že jej vykĺbil rameno a keďže netúžim po bolesti, ruším naše dočasné myšlienkové spojenie. Iný ork ju chytil za hlavu a pokúša sa jej ju odtrhnúť od tela. "Ellian!" kričí zlodej, zoskakuje z koňa, tasí dýku a beží k nej. Potkýňa sa o koreň a dýka mu padá z rúk. Jeden z orkov sa na neho vrhne a začne ho škrtiť reťazou. Barbar sa stále oháňa sekerou, ale orkovia vbodnú dlhý zahrotený konár jeho koňovi do boku, kôň sa vymrští na zadné a strasie barbara na zem. Keď sa dvíha na nohy, dostane kyjakom úder do zátylku a zatmie sa mu pred očami. Tackavo vstáva a naslepo odráža rany. Teraz sa už s ním orkovia iba pohrávajú. O chvíľku sú všetci traja dobrodruhovia mŕtvi a orkovia sa bijú o najlepšie sústa. To mi niečo pripomenulo a tak sa vraciam po svojho dobre prepečeného orka.

---

Deň za dňom odrážam útoky dobrodruhov. Niektorí padnú hneď, iní sa dostanú až k hore, niektorí sa prebojujú až dovnútra. Tam sa premením na človeka a dávam im ťažké hádanky. Keď neuhádnu, zabijem ich. No a niekedy ich zabijem, aj keď uhádnu. Záleží na tom, či si dávajú pozor. Chodby sú plné pascí a smrtiacej mágie. Nemusím na nich útočiť, stačí vhodne poradiť, jemne naznačiť, alebo nenápadne zakryť varovné znamenie a dobrodruh je utratený. Hora dáva každému dobrodruhovi šancu, ale takisto mi dáva možnosť túto šancu ľubovoľne zmenšovať.

Teraz práve vediem do pasce temného rytiera, ktorý svojím magickým obojručným mečom sám vyhladil armádu obrov a odklonil nabok potôčik lávy, ktorú som naňho vypustil zo zemského prameňa, čo som našiel už pred rokmi a šetril som si ho na zvláštnu príležitosť. Úmyselne som mu ukladám jednu z najstarších hádaniek, ktorá snáď ani nie je taká ťažká, iba plná dávno zabudnutých archaizmov. Tie sa už samozrejme neunúvam preložiť. Napriek tomu však odpovedá správne, čo zisťujem až keď si správne preložím všetky archaizmy z jeho odpovede. Temný rytier v tom čase už kráča chodbami k jadru hory. Presúvam sa tajnými chodbami a prichádzam tam tesne pred ním. V jadre hory sa opäť premieňam na draka. V tejto podobe ma ešte nevidel.

Rytier stojí a hľadí na mňa. Nie som príliš márnivý, ale rád by som sa v tej chvíli videl zvonka, jeho očami. Svalnaté telo pokryté tyrkysovými šupinami, krídla zložené na chrbte, pazúry dôstojne zaryté do podlahy. Krvavočervené oči prísne uprené na votrelca. Tenký pásik dymu stúpajúci z nozdier. A za mnou žiara, omamný lesk zlata a drahých kameňov, aura bohatstva. Tak rozbehni sa, ľudský červ, a zhyň!

Rytier naďalej stojí a drží svoj temný meč. Potom ho náhle zodvihne, no stojí ďaleko odo mňa a hrotom mieri nadol. Priloží si hrot na brucho a prudko vbodne. Čo to robí? Klesá na kolená, prerývane dýcha. Temný rytier v temnom plášti sa skladá na zemi na beztvarú kôpku plnú záhybov. Prečo netečie krv? Kôpka sa stále chveje, záhyby sa vlnia, cítim pulzovať mágiu, ako sa jeho magický meč rozpúšťa a splýva s jeho telom. Aká to bola mágia v jeho meči? Náhle si spomínam na istú legendu a viem, že túto hádanku som prehral ja. Prudko vydýchnem plameň. Možno ešte nie je neskoro.

Neskoro. Záhyby temnej látky sa rozvinú v žiare zlata a drahokamov a odrazu sú to krídla. Môj plameň sa po nich neškodne skĺzne. Krídla sa dôstojne zložia na chrbte a do očí mi prísne hľadí čierny drak. Nevzdávam sa, bojujem až do konca. Blížim sa k nemu a švihám chvostom do stien. Zhadzujem prázdne rytierske brnenia, rozmetávam kôpky zlatiek v snahe odpútať jeho pozornosť. Potom sa vymrštím a idem mu zubami po hrdle. Je rýchlejší a uhýba sa. Vzápätí mi sám stlačí čeľusťami hrdlo a hryzie. To bolí! Kričal by som, ale nemám vzduch v pľúcach. Jeho železné zovretie mi uberá sily. Už sa ani nebránim a chcem to mať rýchlo za sebou. Je milosrdný a jediným prudkým trhnutím mi láme väzy.

Je čosi šialené v kolobehu života. Je hrôza skrytá v každodennom rytme. Je chaos vpletený do obrazu sveta. Toto sú pravdy, ktoré si zreteľne uvedomujem, keď moja duša opúšťa hmotné telo a putuje éterom. Kolobeh života ma strháva a nemôžem sa brániť. Dnešok sa stáva včerajškom a je navždy zabudnutý. Niekto niečo prežil, ale to je iný príbeh a ja už doňho nepatrím.

Som červ a plazím sa v zemi, ukrytý pred svetlom. Len tu, skrytý v temnote pod kameňmi a koreňmi stromov, sa môžem skrývať pred predátormi. Každý tvor je pre mňa predátorom. Môj život bude tvrdý a krátky. Každý zvuk, každý pohyb v okolí, môže znamenať moju smrť. Som najslabší spomedzi úbohých a svet je pre mňa desivým kaleidoskopom hrôzy. Hrôzy, ktorá skončí až mojím posledným vydýchnutím a nikto, ani ja sám, nedokáže povedať, či to bude večná záhuba, alebo konečné oslobodenie.