Žili raz v chalúpke na kraji lesa chudobní rodičia so svojou dcérou Hankou. Hoc bola Hanka bystrá dievčina, nemali ju dať za čo vyštudovať a tak iba okolo domu pomáhala a pri rieke husi pásla.

Neďaleko rieky stála škola. Hanka zvyčajne zahnala husi ku škole a celé hodiny počúvala pod oknami. Dozvedela sa mnoho múdrostí a o niekoľko rokov už vedela takmer všetko, čo samotní profesori. Vedela vyliečiť akúkoľvek chorobu i zranenie, zlomenú kosť zaceliť, ba i onakvejšie zázraky dokázala. Radšej však iba nemé zvieratá liečila, pretože nemala diplom a nechcela, aby ju zlé jazyky za bosorku označili.

Ako tak jedného dňa husiam zrno hádzala, primieša sa jej medzi husi akési čierne kura a povedá: "Dajže mi najesť, Hanka!"

Hanka sa preľakla, akože to čierne kura ľudskou rečou rozpráva a odkiaľ pozná jej meno. I hodila mu za hrsť zrna. Kura však iba hlavou potrasie a povedá: "Ja zrno nerád. Nemáš rybu, Hanka?"

Hanka v ten deň na obed dostala krajec chleba a kúsok ryby. Nechcela ostať o hlade, ale keď kura naliehalo, naostatok mu hodila rybu a sama iba suchý chlieb zjedla. Kura uchytilo rybu a už ho nebolo.

Na druhý deň opäť Hanku toto čierne kura čakalo a povedá jej: "Som hladný, Hanka, daj mi rybu!"

Hanka zapierala i odháňala to čudo, ale napokon povolila a rybu mu hodila. Tu čierne kura rybu uchytilo a už ho nebolo.

I na tretí deň čierne kura pri rieke čakalo a rybu si pýtalo. Hanka ho so slzami odháňala a prosila, že keď iba na suchom chlebe bude žiť, istotne hladom umrie. Ale kura sa nedalo a povedá: "Som hladný Hanka, dajže mi rybu!"

Naostatok mu Hanka hodila i tretiu rybu. Čierne kura ju uchytilo a opäť kdesi zmizlo. Po chvíli sa však vrátilo a v zobáku nieslo tenkú lesklú platničku.

"Ďakujem ti, Hanka, že máš také dobré srdce," povedá čierne kura a podáva jej tú platničku. "Vedz, že ja nie som žiadne kura, ale penguin. A že si mi trikrát najesť dala, tu máš túto platničku. Keď budeš jedného dňa v núdzi, použi ju. Uvidíš, že ti veľmi pomôže."

Hanka poďakovala i schovala si tú platničku. Naostatok povedá čierne kura: "Spýtaj sa rodičov, Hanka, či si ty nikdy bratov nemala." Vtom kura zmizlo a viac po ňom nebolo chýru.

Hanka prišla domov a celý večer iba nad tým rozmýšľala, čo jej to čierne kura bolo povedalo. Nedalo to jej rodičom a pýtajú sa: "Nuž povedz, Hanka, čože ťa tak trápi?"

"Iba som sa tak zamyslela," rečie Hanka, "či som ja vždy bola jedináčik, či som nemala brata ani sestry. Nože mi povedzte, ako to bolo?"

Tu sa jej rodičia rozplakali a napokon matka prehovorila: "Mala si ty troch bratov, dcérka, všetko to boli švárni junáci. Keď vyrástli, odišli do sveta na skusy a viac sa nevrátili, ani sme o nich nepočuli. Akiste sa im čosi zlého privodilo. Ty si sa narodila až po ich odchode."

Zamyslela sa Hanka i rečie: "Ak je tak, pôjdem i ja za nimi. Možnože niekde čakajú a potrebujú pomoc. Nájdem ich a privediem domov. A ak ich už niet, aspoň správy o nich donesiem."

Opäť sa dali rodičia do plaču a prehovárali ju, ale Hanka bola tvrdohlavá a čo si zaumienila, to aj vykonala. Napokon jej batôžtek s jedlom prihotovili, k lesu ju odviedli a ukázali jej cestu. "Po tejto ceste išli tvoji bratia a vraveli, že z nej neuhnú ani doprava, ani doľava, kam by ich koľvek zaviedla. Choď teda s bohom, nájdi ich a šťastne sa nám vráť."

Šla teda Hanka po ceste a neuhla ani doprava ani doľava, šla, kamkoľvek ju cesta zaviedla. Po týždni cesty prišla k salašu, kde sedel starý bača a nahlas bedákal.

"Akéže nešťastie sa vám prihodilo, že takto lamentujete?" opýtala sa Hanka.

Bača sa jej vyžaloval: "Už celé roky takto ovce pasiem a zarábam si na živobytie. Nemám žiaden iný majetok, iba moje ovečky a psa Bodríka. Dnes ráno však Bodrík spadol do jamy a zlomil si labu. Už ten veru žiadne ovce nezavráti a obaja tu hladom zahynieme."

"A veruže by sa tomu možno dalo pomôcť," rečie Hanka a skloní sa k Bodríkovi. Ako ho utišuje, bylinky a mastičky mu na rany prikladá, obväzmi preväzuje, zariekadlá čaruje. Veru už starý bača neveril, keď tu zrazu Bodrík vyskočil, celý zdravý a plný sily, akoby bol o polovicu omladol.

Bača nástojil, že si Hanka musí od neho dáku odmenu vziať, ale ona mu iba riekla, aby jej batôžtek jedlom naplnil a že si z Bodríkovho boku kus srsti na pamiatku odstrihne. Tak sa i stalo a Hanka pokračovala po svojej ceste.

Po druhom týždni cesty prišla Hanka k chalupe, pred ktorou sedela gazdiná a nahlas plakala.

"Čo zlého sa vám prihodilo, že takto lamentujete?" opýtala sa súcitne Hanka.

Gazdiná sa jej vyžalovala: "Už celé roky tu s mužom žijeme, pole obrábame, o úrodu sa staráme. Nemáme iný majetok, ako naše polia a mačku Murku. Dnes ráno však Murka spadla zo stromu a zlomila si labku. Už tá veru žiadne myši nenalapá, tie nám úrodu skántria a všetci tu hladom zahynieme."

"A možno by sa tomu dalo voľajako pomôcť," rečie Hanka a vezme si Murku na kolená. Ako ju utišuje, bylinky a mastičky prikladá, obväzmi preväzuje, zariekadlá čaruje, náhle Murka vyskočila, zdravá a rýchla, akoby bola o polovicu omladla.

Gazdiná nástojila, že si Hanka musí od nej dáku odmenu vziať, ale ona jej iba riekla, aby jej batôžtek jedlom naplnila a že si z Murkinho boku kus srsti na pamiatku odstrihne. Tak sa i stalo a Hanka pokračovala po svojej ceste.

Po treťom týždni cesty prišla Hanka k búde, pred ktorou sedel komediant a nahlas klial.

"Čože sa vám prihodilo, že takto lamentujete?" opýtala sa Hanka.

Komediant sa jej vyžaloval: "Už celé roky po svete chodím, ľudí zabávam a tak si na živobytie zarábam. Nemám iný majetok, než túto búdu a hada Silvestra. Dnes ráno sa však Silvester akosi zamotal a nijako sa nevie rozmotať. Ak sa nerozmotá, naisto sa tu zadusí a ja potom tiež hladom zahyniem."

"Možno by sa mu dalo nejako pomôcť," rečie Hanka a vezme si hada na kolená. Ako ho utišuje, zariekadlá čaruje a pomaly ho rozmotáva, náhle sa had rozvinie v celej svojej dĺžke a vlní sa a hrá všetkými farbami, akoby hneď o polovicu omladol.

Komediant nástojil, že si Hanka musí od neho dáku odmenu vziať, ale ona mu iba riekla, aby jej batôžtek jedlom naplnil a že si zo Silvestrovho boku niekoľko šupiniek na pamiatku vezme. Tak sa i stalo a Hanka pokračovala po svojej ceste.

Po štvrtom týždni prišla Hanka do tmavej hory. Hora bola čoraz hustejšia a cesta čoraz tenšia, až sa raz nadobro stratila. Nevedela ju Hanka nájsť, ani nevedela, kadiaľ sa vrátiť. Tak iba blúdila po hore, kým neprišla k chalúpke. Zaklopala na dvere a spýtala sa, či by jej za prácu kus chleba a strechu nad hlavou neposkytli.

V tej chalúpke však bývala ježibaba. Ochotne Hanku prijala, ale hneď iba na to myslela, ako ju zmárniť. Mala tá ježibaba mašinku, ktorá rýchlejšie ako tisíc mníchov na sklenú obrazovku písala i počítala, nuž ju nazývala počítačom. Ten počítač bol však nastavený, aby mu nik okrem ježibaby nerozumel a nemohol s ním pokojne pracovať.

Ráno posadila ježibaba Hanku k počítaču, položila jej na stôl kopu papierov a kázala jej, aby všetko do počítača prepísala, veľkosť i farbu písma nastavila a oba okraje pekne zalomila. A to všetko boli jej receptúry a zariekadlá, ako ľuďom škodiť a život im všakovako strpčovať. Toto všetko kázala Hanke do večera urobiť, inak že ju do lesa vyženie, nech ju tam divé zvery roztrhajú. Nato si sadla na metlu a už jej nebolo.

Zapla teda Hanka počítač, počkala, kým sa naštartuje, otvorila si okno a začala doňho texty písať. Snažila sa však dievčina daromne, lebo akonáhle jedno písmenko napísala, počítač jej hneď tucet iných vymazal. Sotva nešťastnica jeden odstavec dopísala, hneď sa jej okno zatvorilo a na obrazovke sa zjavili presýpacie hodiny.

Rozplakala sa Hanka a pomyslela, že už ju ježibaba naisto zmárni. Ako tak plakala, siahla do batôžteka, či aspoň niečo pod zub nenájde a nahmatala platničku od penguina. Opatrne ju vsunula do počítača a hľadela, čo sa stane. Tu sa na ňu počítač usmial, prívetivo sa s ňou zhováral, ba takmer si aj sám všetky texty napísal. Ešte ani poludnie nebolo, už boli všetky texty napísané. Hanka schovala platničku a čakala na ježibabu.

Keď večer ježibaba prišla, už sa na Hanku osopila a hneď sa jej pýtala, či sú všetky texty napísané. Keď jej ich Hanka ukázala, ježibaba iba prekvapene krútila hlavou, pretože niečo také sa jej ešte nikdy nepodarilo.

Po večeri poslala Hanku spať do jaskyne pri chalúpke. Sotva sa nešťastnica pri stene prikrčila, tu razom tri šarkany prihrmeli. Každý z nich sedem siah meral, z úst im ohnivé jazyky šľahali. Myslela si už Hanka, že ju na mieste skántria, keď tu sa šarkany na opačnom konci jaskyne uložili a zaspali.

Keď ráno prišla ježibaba, aby kosti z jaskyne vymietla, našla Hanku, ako pokojne spí. Žlč v nej vzkypela, ihneď Hanku zobudila a dala jej ďalšiu úlohu. Na stôl jej položila dvakrát takú kopu papierov ako včera a kázala jej, aby všetko do počítača prepísala, do tabuliek upravila a aby sa jej všetky súčty a iné počty sami počítali. A to boli ešte horšie receptúry ako predošlý deň, samé kliatby a zaklínadlá, čo ľuďom život uberali a nešťastie na celé krajiny prinášali. Nato si sadla na metlu a už jej nebolo.

Zapla Hanka počítač, počkala, kým sa naštartuje, otvorila si okno a začala doňho tabuľky písať. Snažila sa však daromne, lebo akonáhle jedno číslo napísala, počítač jej hneď tucet iných vymazal. Sotva nešťastnica jednu tabuľku dokončila, ihneď sa jej okno zatvorilo a na obrazovke sa zjavili presýpacie hodiny.

Rozplakala sa Hanka a pomyslela, že už ju ježibaba naisto zmárni. Spomenula si však na penguinovu platničku a vložila ju do počítača. Tu sa na ňu počítač razom usmial, prívetivo sa s ňou zhováral, ba takmer si aj sám všetky tabuľky napísal. Ešte ani poludnie nebolo, už boli všetky tabuľky napísané.

Hanka však na ježibabu nečakala, ale dôkladne si jej receptúry preštudovala, z tekutín si odliala, čarovný nápoj namiešala a dôkladne si ho uschovala.

Keď večer prikvitla ježibaba, už sa na Hanku osopila a hneď sa jej pýtala, či sú všetky tabuľky napísané. Keď jej ich Hanka ukázala, ježibaba iba prekvapene pokrútila hlavou, ale ani slovo nepovedala.

Po večeri poslala Hanku opäť spať do jaskyne. Keď večer prihrmeli šarkany, Hanka im všetkým čarovného nápoja do krkov naliala. Nato šarkany prehovorili a povedali jej, že oni sú jej zakliati bratia, ktorých ježibaba zakliala do šarkanej podoby a pamäť im vzala, takže si na nič nespomínali. Tak sa dohodli, že nasledujúci deň spolu ujdú.

Ráno ježibaba priniesla na stôl trikrát takú kopu papierov ako prvý deň a kázala jej, aby všetko do počítača prepísala, databázy vytvorila a navzájom ich prepojila. A to boli databázy ľudí, ktorým tá ježibaba škodila a bolo ich naozaj neúrekom. Nato si sadla na metlu a už jej nebolo.

Zapla si Hanka počítač, ale sotva sa ten naštartoval, už sa na obrazovke objavili presýpacie hodiny a nedalo sa s ním nijakovsky dohodnúť. Nechala Hanka počítač na pokoji, pobrala čarovné tekutiny a vybehla von z chalúpky, kde na ňu už jej traja zakliati bratia čakali. Vysadla najstaršiemu z nich na chrbát, traja šarkani vzlietli a už ich nebolo.

Keď večer prikvitla ježibaba, už sa tešila, ako Hanku zmárni, pretože mala všetky údaje v počítači a viac už ju nepotrebovala. Keď vošla do izby, ihneď videla, že čosi nie je v poriadku a začala Hanku hľadať. Nenašla ju v chalúpke, nenašla ju ani v jaskyni, ba ani v lese jej nebolo.

Vrátila sa ježibaba do chalúpky a sadla si k počítaču. Otvorila si okno a hneď v tom okne videla, ako traja šarkani s Hankou letia v diaľke. Nasrdila sa preveľmi a ihneď za nimi odpálila železnú strelu. Tá železná strela letela rýchlejšie ako delová guľa a koho zasiahla, razom ho rozmetala na kúsky.

Ako tak šarkany s Hankou letia, náhle najmladší z nich otočí hlavu a prehovorí: "Hanka, nože sa započúvaj, či nejaký divný zvuk za nami nepočuješ."

Hanka sa započúva i rečie: "Možno sa mi to iba zdá, ale akoby kdesi ďaleko za nami škovránok letel."

"To veru nie je škovránok," hovoria jej bratia, "lež to za nami ježibaba železnú strelu poslala. Ak nás dostihne, razom je s nami koniec."

Tu Hanka vzala srsť zo psa, čarovnou tekutinou ju poliala a za seba zahodila. Akonáhle srsť na zem dopadla, tu z nej vysoká stena vyrástla a tá stena brechala ako tisíce psov, až v ušiach zaliehalo.

Keď sa železná strela k tej stene priblížila, ježibabin počítač to nevydržal a okno sa ihneď zatvorilo. Ježibaba kliala a musela počítač znovu naštartovať. Medzitým sa šarkani opäť o hodný kus vzdialili.

Náhle prostredný zo šarkanov otočí hlavu a prehovorí: "Hanka, nože sa započúvaj, či nejaký divný zvuk za nami nepočuješ."

Hanka sa započúva i rečie: "Možno sa mi to iba zdá, ale akoby kdesi ďaleko za nami holub letel."

"To veru nie je holub," hovoria jej bratia, "lež to za nami ježibaba železnú strelu opäť poslala. Ak nás dostihne, razom je s nami koniec."

Tu Hanka vzala srsť z mačky, čarovnou tekutinou ju poliala a za seba zahodila. Akonáhle srsť na zem dopadla, tu z nej vysoká stena vyrástla a tá stena mraučala ako tisíce mačiek, až v ušiach zaliehalo.

Keď sa železná strela k tej stene priblížila, ježibabin počítač to opäť nevydržal a okno sa ihneď zatvorilo. Ježibaba kliala a musela počítač po druhýkrát naštartovať. Medzitým sa šarkani opäť o hodný kus vzdialili.

Po chvíľke najmladší zo šarkanov otočí hlavu a prehovorí: "Hanka, nože sa započúvaj, či nejaký divný zvuk za nami nepočuješ."

Hanka sa započúva i rečie: "Možno sa mi to iba zdá, ale akoby kdesi ďaleko za nami jastrab letel."

"To veru nie je jastrab," hovoria jej bratia, "lež to za nami ježibaba železnú strelu opäť poslala. Ak nás dostihne, razom je s nami koniec."

Tu Hanka vzala šupiny z hada, čarovnou tekutinou ich poliala a za seba zahodila. Akonáhle šupiny na zem dopadli, tu z nich vysoká stena vyrástla a tá stena syčala ako tisíce hadov, až v ušiach zaliehalo a všetkými farbami sa vlnila až zrak prechádzal.

Keď sa železná strela k tej stene priblížila, ježibabin počítač to opäť nevydržal a okno sa ihneď zatvorilo. To už sa ježibaba nasrdila, schytila metlu a dala sa ich sama prenasledovať. Letela s vetrom opreteky. Keď sa však ku tretej stene priblížila, železná strela ju zbadala a zasiahla ju. Razom bolo po ježibabe.

Všetci traja šarkani otočili hlavu a prehovorili: "Hanka, nože sa obzri, či niečo divné za nami nevidíš."

Hanka sa obzrie a rečie: "Možno sa mi to iba zdá, ale akoby kdesi ďaleko za nami hríb vyrástol."

"To veru nie je hríb," hovoria jej bratia, "lež to železná strela ježibabu zasiahla a už je s ňou koniec. Viac nám tá škodiť nebude."

A to sa už boli priblížili k ich domovu, takže šarkani pristáli na zemi. Hanka ich potom čarovnou tekutinou späť na junákov premenila a spolu sa vrátili k rodičom. A potom žili šťastne, ak nepomreli.