Tma
Myslela si, že toto je moment absolútnej hrôzy.
Keď ju dcérka poťahala za šaty, ukázala prstom na západ a Niwe sa tým smerom pozrela, pochopila, že sa mýli. Predstavy o susedoch sú slabý odvar toho, čo uvidela teraz.
Obrovské žiariace reflektory rozostúpené päťdesiat metrov od seba osvetľovali ulice a betónové domy svojím jasným bielym svetlom. Boli súčasťou vyše päťdesiat kilometrovej hranice, ktorá v pravidelnom štvoruholníku obkolesovala mesto, chránila ho.
Čo len je za nimi? pýtal sa Stean, pri čom stál na terase svojho domu, jedného z najkrajnejších a díval sa cez prvé ochranné pásmo široké dvadsať metrov do temnoty medzi stĺpmi osvetlenia.
Les? Počul jeho šum. Cez deň tam je les. Teraz? Nočná tma.
Široko ‒ ďaleko ...
Steana to fascinovalo. Obdivoval predstavu, že tma čosi prináša. Mal pred tým rešpekt, ako každý príčetný človek s aspoň trochou pudu sebazáchovy.
Pozeral a počúval.
Snažil sa tým divným zvukom dať meno, tvar, farbu ... nedalo sa to ‒ žiadnu nemali. Za hranicami bolo niečo, čoho sa ľudia príliš báli, aby to prizvali ku sebe domov, alebo ich čo i len napadlo k tmavému miestu sa priblížiť. Nech je to tma v perináku postele, alebo v dlhočiznej odpadnej stoke, alebo ‒ ako teraz nočná tma.
Na mesto padla noc už pred troma hodinami a pochopiteľne je to poznať len podľa času, ktorý ukazujú hodiny.
Stean oslávil nedávno štyridsaťpäť rokov. Už iba s nostalgiou a tak trochu vágne spomína, ako sa oslavovalo pred tým. Keď sa všetci skryli, s rozsvietením svetla na neho vyleteli a zakričali „Všetko najlepšie!“. Ešte raz by to chcel zažiť, ale ekonomická situácia nedovoľuje robiť akékoľvek oslavy. Ľudia si tu žijú ako najlepšie vedia, lenže o životnej úrovni z minulosti sa im môže iba snívať. Bohužiaľ. Stalo sa, čo sa stalo a nikto tomu nemohol zabrániť. Urobilo sa čo bolo v ľudských silách, aby sme aspoň prežili.
Je to len nedávno (on tomu tak hovorí aj keď dobré vie, že to už nie je ten správny výraz) čo si Stean všimol na svojej brade prvý sivý chlp, ale ináč pôsobil veľmi mlado. Vrátil sa z terasy, kde na chvíľu vychutnával osviežujúci, energiou nabitý vzduch. Drevená podlaha zapráskala pod jeho nohami a Niwe ‒ jeho manželka ‒ sa obrátila chrbtom ku kuchynskej linke. Usmial sa na ňu, podišiel k nej. Jej útlu, malú postavu chytil do svojich mohutných rúk a pomyslel si, že aj napriek výzoru, ktorý umocňoval potrebu ju ochraňovať, je Niwe silná žena.
- Jedlo máš nachystané. Zajtra večer ťa čakáme.
Neodpovedal, ale Niwe cítila vďaku.
- Stean?
- Áno zlatko?
Opierala sa mu o hruď, ale teraz sa trochu odtisla.
- Je to také zlé?
- Je to dosť zlé. Teraz sú veľmi silní. Tí blázni môžu kedykoľvek zaútočiť a my na to musíme byť pripravení.
Pozrel mimo. Kamsi do zeme. Videl tam to niečo čo raz zahliadol, keď odišla žiarovka a vyrazilo poistky. Bolo to kdesi v jeho hlave. Netúži sa s tým nikdy viac stretnúť. Bál sa, že nebude schopný mesto ochrániť ... a tým ani svoju rodinu, ktorej zbytok teraz počul v detskej izbe pripravovať sa ...
... na noc.
... ktorá môže byť pre všetkých, pre tento jediný existujúci ostrov kedysi tak slávnej a bujnej civilizácie zvanej ľudstvo, posledná. Mnohí o tom ani nevedia, pretože hroziace nebezpečenstvo sa zatiaľ podarilo udržať v tajnosti. Nepotrebujú paniku.
Z hlbokým roztraseným vzdychnutím preriekla „Prajem veľa šťastia.“ a pohladila Steana po tvári. Vravela mu to vždy, keď išiel do služby, ale teraz to bolo iné. Malo to v sebe čosi, čo odbúravalo tú laxnosť, pocit stálej istoty, že je to iba rutinná služba, ktorá proste skončí a Stean sa v bezpečí dňa príde navečerať, pohrať s deťmi, milovať s Niwe.
Cítila prázdnotu. Hrču v bránici a jediné, čo chcela po odchode svojho manžela bolo byť so svojimi deťmi, uspať ich a prečkať s nimi noc
XXX
„Tú elektráreň musíme ochrániť! Stoj, čo stoj!“ myslel si Stean, keď riadil svoje služobné auto tých pár kilometrov od svojho domova a predstavoval si, čo by robil, keď by zhaslo svetlo chrániace tento ostrov ľudí. Nemohol by urobiť vôbec nič. Striaslo ho.
Svetlo v aute by ho síce chránilo, ale o chvíľu by sa tma okolo auta prehustila tými, ... ako ich len nazvať ... kreatúrami, že by sa jednoducho nepohol ďalej.
1 lux alebo menej na to stačí, aby sa vytvorili doslova z ničoho a zabili každého, kto sa nedostane do svetla skôr ako naberú dostatočnú silu.
Ak by sa niečo stalo s elektrárňou, domy by pohltila úplná tma a dvestotisíc ľudí by sa ocitlo v bezprostrednom ohrození, keď by v lepšom prípade svietil iba mesiac, čo je cca 0,25 luxov, ktoré by trvalo maximálne minútu. O tých šesťdesiat sekúnd by bolo rozhodnuté.
Kriste na nebi a tie samozvané kurvy chcú toto spôsobiť? Hovorí im vôbec niečo slovo „tma“? Asi áno, akurát, že to nie je tá asociácia, ktorá by to mala byť. Áno. Jedným z možných cieľov je aj mestská elektráreň. V mene Božom nás, ako ovečky svätého otca, pošlú rovno do horúcich pekiel. Je to akási sekta, ktorej členom sa musela zatemniť myseľ a za ich nádherné samovražedné myšlienky by si zaslúžili kladivom po hlave alebo lepšie ‒ stať sa pokrmom pre tie milé potvorky z tmy. Potom by sa ostatní možno zobudili z tých chmár, ktoré majú v hlave. Pochopili by, čo všetko chcú spôsobiť tým nevinným ženám, deťom a čo si budeme hovoriť ‒ ani chlapi nechcú zomrieť ‒ skrátka veľa ľudí tu chce žiť, prežiť a byť šťastní aj napriek tomuto, čo sa za posledných tridsaťpäť rokov tvorí a rodí z noci a tmy. Stean je jeden z tých mála, ktorý majú dnes, zajtra, pozajtra a vždy keď bude treba, ťažkú úlohu ‒ ochrániť tento sen.
V čase, keď Stean dorazil do objektu elektrárni, aj u neho doma sen prežíval vo vystrašenej nádeji ‒ Niwe ukladala svoje dve deti ‒ dvanásťročného Aisa a desaťročnú Leiu do postele. Kým ich nechala samých ešte im povedala po dlhej dobe rozprávku. Nie takú obyčajnú, ale príbeh v ktorom mamka bez strachu zhasínala po tom, čo popriala dobrú noc.
Obe deti mali jednu veľkú posteľ a na tú chvíľu sa tam našlo miesto aj pre ich matku Niwe. Držala ich okolo ramien a keď rozprávka skončila Leia položila otázku „Ty si to ešte pamätáš?“.
Trafila tým do čierneho.
Niwe sa rozhliadla, potichu povedala „Áno. Pamätám.“
- Čo sa vlastne stalo? ‒ opýtal sa Ais, so záujmom sa zahľadel do tváre svojej matky pri čom si podvedome všímal aká je na neho a Leiu dobrá. Lepšiu mamu nemá asi nikto.
Pri tom všetkom ho zamrazilo, keď si predstavil, že raz sa možno ocitne v tme a už ju nikdy neuvidí, pretože aj ak by ju uvidel, ten pohľad by ho zničil, zabil, zošalel by z neho. Bruchom mu prebehla nepríjemná bolesť, radšej si to ani nevybavoval, akýkoľvek pokus jeho mysle zastavil a nepríjemné myšlienky zahnal tak, že si povedal „Všetko je v poriadku.“
Aj keď akosi vycítil, možno z okolitej atmosféry, ktorá tu vládla už pár dní, že to ani zďaleka nie je pravda.
Nechával si to pre seba.
Na jeho otázku Niwe odpovedala: „To nikto nevie. Jedného dňa ... proste bolo nebezpečné ostať v tme.“
- Ako vyzerá tma? ‒ predniesla Leia a Niwe sa nad tou otázkou pousmiala. Je to už tridsať rokov. Hádam už aj zabudla. Odpovie správne? Po toľkom čase ... vyhrabe z mysle pravý význam tmy? Nie tento nový ... pôvodný.
- Je ... úplne obaľujúca. ‒ odvetila. Nadmieru presné vysvetlenie. Leia sa zatvárila zmätene. Raz pochopí, čo tým chcela jej mama povedať.
- Obklopí ťa, ... ‒ pokračovala - ... zájde do všetkých kútov a ak nerozsvietiš, tak sa nemáš kam ukryť. A teraz sa ukry pod perinu, pretože ideme spať. Je veľa hodín a keby nás ocko takto teraz našiel, tak by nám ale dal!
Vstala, prikryla deti ľahkou priehľadnou perinou. Je tu teplo, viac netreba. Letmo pozrela na hodinky. Ukazovali jedenásť. Obom anjelom darovala pusu na dobrú noc a pobrala sa preč. Pred dverami ju zastavil ešte hlas dcéry, ktorá bola evidentne zvedavá.
- Mamka ... čo by sa stalo, keby odrazu zhaslo svetlo?
Po tejto otázke, na ktorú netušila ako ma odpovedať, na chvíľu pootvorila ústa, pozrela pred seba a pomedzi zárubňu a dvere videla osvetlenú kuchyňu a za ňou náhradný generátor. „Oni to nevedia“, pomyslela si. “Oni sa s tým ešte nestretli. Len ich strašíme, že sú tam, že tma znamená smrť, ale v skutočnosti to nevideli.“
Nechce, aby to niekedy poznali.
Sladká nevedomosť.
- Nenastane tma. Môžeš kľudne spať.
Leia prikývla a tak trochu sklamane zavrela oči. Aj keď sa nedočkala uspokojivej odpovede, matka popriala dobrú noc, zavrela dvere a na malú chvíľu sa o ne oprela. Musí odbúrať stres. Musí sa toho zbaviť. Musí si hovoriť, že je všetko v poriadku, musí to hovoriť každému aj keď to nie je pravda, ale pokiaľ to bude takto pokračovať, zošalie z toho.
Stean mal pravdu.
Je to hodne zlé.
Už niekoľko nocí nespala, aj napriek hroznej únave nepripadá si, že je schopná dnes zaspať a konečne si oddýchnuť.
Obdivuje každého, kto má pevné nervy. Vôbec je niekto taký? Keby vedeli to, čo ona a malý okruch ľudí, asi by sa takisto ich železné nervy zosypali ako domček z kariet.
Keď to však má prísť, tak si praje, nech to necítia, nech o tom nevie, najlepšie v spánku.
Dobrý Bože zľutuj sa nad nimi.
S ťažobou, či sa vôbec zobudí, si líhala do postele, otočila sa k stene a lakťom si prikryla oči. Aj keď v tom čase bola ešte decko, nedokázala si poriadne zvyknúť na neustále svetlo a všemožne nahrádzala tmu.
Podvedome bola neustále v strehu a práve preto nedokázala ísť do hĺbky.
Snívalo sa jej o mame, o rodičoch, o celej svojej rodine, snívali sa jej obrazy, ktoré zažila, no teraz by ich už z nánosov mysle asi nevyhrabala. Snívalo sa jej, ako sa smiali, hrali, oslavovali a snívalo sa jej aj o tme, ktorá jednej škaredej noci prišla a vzala vyše tri miliardy ľudí so sebou. Ďalšie takmer tri miliardy si vzala následné týždne po tom a v celom od ľudstva očistenom svete ostalo oných dvestotisíc jedincov. Ona medzi nimi.
Mala šťastie.
Spánok jej daroval návrat do detstva. Vyčaril jej prvý úprimný úsmev po dlhej, dlhej dobe.
XXX
Hodinky ukazovali pol tretej ráno. Šnúra sa pretrhla a keď mala konce, tak ich bolo veľa, alebo nemala žiadne. Koniec spánku. Vstala. Pretrela si inak unavené oči rukou a pomaly prešla zo svojej izby cez chodbu do kuchyne. Ani si neuvedomovala, že sa nič nestalo. Automaticky to brala ako samozrejmosť, neprišlo jej, že svetlá stále svietia a teda že je v absolútnom bezpečí.
Zobrala sklenený pohár, priložila ho k vodovodnej rúrke nad drezom, chytila kohútik a vtom zmrzla.
Končeky prstov sa jej na moment roztriasli, v tom chlade, ktorý cez ňu preletel si na moment necítila ani prsty na nohách.
Svetlo pohaslo a opäť sa naplno rozsvietilo.
Dívala sa uprene pred seba a mimovoľne rozšírila oči. Chĺpky na krku sa jej zježili.
To sa stalo?
To sa naozaj stalo???
Alebo to bolo iba jej zdanie, ktoré ju straší, aby sa prebrala?
Nastala chvíľa, keď by sa jej v žilách krvi nedorezal. Triašku pocítila najprv na ramenách, ktorých svaly sa zovreli. Strach stiahol jej hrdlo a preletel ako raketa smerom k nohám, kde sa premenil na akúsi nepríjemnú bolesť, ktorá by jej znemožnila sa pohnúť, ak by bolo treba. Musela vynaložiť veľa síl, aby pootočila hlavu.
Počula iba svoj vlastný dych.
A svoje myšlienky, ktorými sa v tej chvíli, trvajúcej strašne dlho, prihovárala svetlu „Svieť. Neprestávaj!“
Uprene sa tam dívala.
Hypnotizovala.
Nehýbala sa.
Pocítila, že sa Zem začína triasť. Zhlboka sa nadýchla. Vedela, že sa niečo deje. Netušila čo. Netušila, či to vôbec môže byť niečo nebezpečné. Nebolo to bežné. A preto sa ...
... poháre položené na stole začali rezonovať ...
... vážne začala báť. Nebola to iba jej myšlienka, jej zdanie, alebo optický klam. Svetlo naozaj pred chvíľou pohaslo a šiesty zmysel jej hovoril, že to bude mať niečo spoločné s tým trasením.
Vzduchom sa začalo ozývať hrozivé dunenie. Trasenie, rozhýbalo kovové náradie povesené na stene. To o seba začalo narážať a cinkať. Dotkla sa rukou stola, pretože mala strach, že ak by trasenie zosilnelo, neudržala by rovnováhu. „Čo to je?“ pýtala sa sama seba a nechcel pripustiť to, čo by to naozaj mohlo byť. Pri tom sa stále dívala na nemú žiarovku ...
... stále dúfala.
A vtom všetko svetlo zhaslo.
Počula zvuk, ako keby niekto veľmi vzdialený vypol letecký motor. Strnula. V absolútnej tme, v akej sa už dlho neocitla ju premohol strach. Po piatich sekundách keď v šoku pustila pohár. Ten spadol na dno drezu. Odrazu počula krik svojej dcéry.
- Leia! Och môj Bože! ‒ zvrieskla. Rozbehla sa k ich izbe. No v tom sa zastavila.
Nesmie panikáriť.
Musí sa spamätať!
Musí urobiť to najlepšie, čo len môže. Keď vtrhne do ich izby, tým im nepomôže. Chytila sa za hlavu. Darovala si sekundu na premyslenie.
Baterky!
Áno, veď máme pripravené baterky.
Sú v skrinke asi meter od drezu. Hmatom sa navigovala. Chytila plechové umývadlo. Posunula sa ďalej. Kuchynský pult končil. Na slepo prišla ku skrini. Na hladkom povrchu dvier našla vystúple kľučky. Prudko roztvorila dvierka. Išla na istotu.
- Vydrž !!! ‒ zakričala. Samú ju prekvapilo aký kľudný hlas dokázala vytvoriť.
- Mami je tu tma! Čo je so svetlom? ‒ dcérka panikárila. Ona si to môže dovoliť. Nie je matka dvom deťom. Niwe nesmie teraz spraviť chybu.
- Už to bude.
Veľkú ručnú baterku už držala v rukách. Mala by stačiť na ich vlastné ochránenie.
V tej sekunde ju na chvíľu spomalil istý vnem. Zápach ktorý dobre poznala. Zápach ktorý ...
... už nechcela viac zažiť ...
... mohol znamenať iba jediné ‒ začali sa zhmotňovať! Istotne ešte nemajú dostatočnú silu a nejaký
krátky
čas ani mať nebudú.
Musí konať.
Rýchlo.
Ako len najrýchlejšie vie!
Rozsvietila. Kužeľ svetla preťal kuchyňu až k dverám od detskej izby. Ozvalo sa mierne zasyčanie. Zničila zárodky tých kreatúr, ktoré na svetle syčia, okamžite miznú. Rýchlo to otočila na skriňu. Vzala do rúk ešte ostatné dve baterky.
- Mamiiii ... čo to je? ‒ ozval sa zbesilý krik po ktorom Niwe vyhŕkli slzy. Stisla sánky, vstala. Začala utekať ku dverám od izby.
- Už bežím. Nebojte sa deti! ‒ zbesilo kričala. Kužeľ svetla roztrasene tancoval na stene, na dverách. Zdali sa jej neskutočne ďaleko. Vrazila do nich. Prudko roztvorila. Pocítila oveľa silnejší zápach.
- Mamiiiiiii. ‒ kričali obe deti. Okamžite na ne zasvietila. Vzduchom sa rozľahlo agresívne syčanie a už aj zvuky bolesti z práve vzniknutých hlasiviek tých nestvôr.
- Tu som! ‒ pribehla k ich posteli. Hodila na ňu ostatné dve baterky.
- Rozsvieťte ich!
- Mama ja sa bojím! ‒ vrieskala zdesená Leila, ale Ais nestrácal duchaprítomnosť. Schmatol okamžite jednu z nich. Zasvietil.
- Svieťte na seba. Nesmú sa dostať k vám!
- Čo budeme robiť? ‒ zakričal Ais, ktorý evidentne tiež mal na mále aby nepodľahol strachu.
- Prečo sa nenahadzuje záložný zdroj?! ‒ zvrieskla.
- Nefunguje záložný zdroj? ‒ opýtal sa Ais.
- Neviem, už sa mal nahodiť!
- Baterky nebudú stačiť! Je To len na momentálne zahnanie nebezpečenstva. ‒ preriekol Ais a prekričal vrieskajúcu. Leiu.
- Do riti!
- A čo svetlá vonku?
Len čo Ais dopovedal, hysterická Leia nechtiac zhodila jednu z bateriek.
Dopadla na zem a zhasla.
- Do riti! Leila!! ‒ zakričal Ais. Niwe sa zohla k zemi. Vzala ju do rúk. Vypla a znova zapla. Svetlo sa nerozsvietilo. Ani po opätovnom buchnutí. Bola poškodená. Neschopná ich chrániť.
Na chvíľu sa jej so svojou baterkou podarilo zničiť tie potvory, ale teraz už viac nemôže čakať. Ak chcú prežiť, musia von. Do svetla.
Odhodila nefunkčný svetlomet. Prikázala Aisovi aby zobral zostávajúce baterky. Bude im svietiť na cestu. Schmatla do náručia Leiu.
Všetci traja sa vydali na útek zo smrtiacej pasce, ktorú teraz predstavoval ich dom.
Dvere do kuchyne sa medzi tým privreli. Vzniklá tma tam panovala už oveľa dlhšie ako minútu. Ais sa pred nimi zastavil. Obe baterky vzal do jednej ruky. Nemal odvahu. Počul za drevenou výplňou zvuky, ktoré ešte nemal tú česť poznať. Vedel, že sú od tých krvilačných príšer, pretože nič iné nemôže takéto desivé kvílenia vydávať.
- Poď! Ais, musíš to prekonať. Svetlo ich zničí. Len to urob rýchle!
Odrazu roztvoril dvere. Zasvietil do priestoru pred sebou. Na malý moment, kým sa rozpadli na nič ich mohol vidieť. Nie iba obrysy, ale celé ich postavy. Mali dlhé špicaté zobáky s ostrými hranami a pripomínali netopiere. Krídla boli lemované silnejšími a slabšími pruhmi a oči sa na moment zaleskli ako sa od nich odrazilo svetlo. Boli vysoké ako človek.
Ozvalo sa silné syčanie. Trojica sa pohla dopredu cez vyčistený priestor. Smrad, ktorý sa nedal nikam zaradiť už začínal vychádzať spoza nich spoza detskej izby, ktorá sa ponorila do tmy. Rýchlo prebehli kuchyňou. Na pravo už videli vchodové dvere. Niwe ich prudko roztvorila. Do chodby sa vrútilo svetlo z obrovského reflektoru tridsať metrov od ich domu. Prebehli cez terasu pred ich domom a zbehli po schodoch dolu na ulicu.
Len podvedome vnímala fakt, že aj ostatné domy sú ponorené do tmy. Postavila Leiu na jej vlastne nohy. Pohladila ju aj Aisa a jediné čo ju teraz zaujímalo bolo, že utiekli. Že sa im podarilo prežiť snáď najhoršiu vec, ktorú doteraz v živote zažila. Nie. Nikdy pred tým to nebolo tak hrozne strašidelné. Nikdy, ani pri skúške sa nestalo, že by sa náhradný zdroj nenahodil.
Bol to moment, keď pocítila ako si váži, že má čo má, ako ľúbi to, čo teraz takmer stratila.
Až teraz si uvedomila, že veľa ľudí ostalo v domoch. Nemal ich kto zobudiť. Len ona a pár ďalších mali to šťastie, že v tom momente nespali. Zdesene sa pozrela do očí jednej susedky a jej manžela a aj im už bolo jasné, že v tých tmavých domoch ľuďom už nikto pomôcť nemôže. Myslela si, že toto je moment absolútnej hrôzy.
Keď ju dcérka poťahala za šaty, ukázala prstom na západ a Niwe sa tým smerom pozrela, pochopila, že sa mýli. Predstavy o susedoch sú slabý odvar toho, čo uvidela teraz.
Na druhom konci mesta, kde je elektráreň bolo vidieť silnú žiaru. Niečo, čo tam nikdy pred tým nebolo a všetkým v tom momente došlo, že ich najhoršie predstavy sa vyplnili.
Urobila krok dopredu a ešte sa zmohla na to, aby si prikryla ústa rukou.
- Stean ‒ pošepkala a bola si istá, že to počujú aj deti.
Obrovské stožiare, ktoré osvetľovali mesto a robili hranicu medzi nočnou tmou a obytnými domami, v diaľke, bližšie k elektrárni už nesvietili. A pomaly zhasínali aj tie, čo boli bližšie a bližšie k ním. Bolo to jasne rozoznateľné. Postupne jeden po druhom ...
... tma sa začala približovať.
Najprv začali podvedome ustupovať, no ustupovanie sa zrýchlilo. V momente ako čosi začalo praskať v reflektore priamo nad nimi ako znamenie, že mu došla energia a začal sa chladiť nočným vzduchom a teda aj prestával svietiť. Nie je čas sa nečinne pozerať.
- Bežte ... ‒ pošepkala. ‒ BEŽTE !!! ‒ o okamih neskôr sa už nikto nedíval. Už všetci o zlom krky utekali smerom k stožiarom, ktorým ešte energia nedošla. Tie však boli vzdialené od seba hrozivých päťdesiat metrov.
V tom Niwe počula krik svojej dcéry. Tak ako pred chvíľou v dome. Zastavila sa obzerajúc. Leia ležala na zemi asi desať metrov za ňou a hystericky plačúc naťahovala ruky k svojej matke. Aj Ais sa zastavil, Niwe však na neho zvrieskla „Bež!!! Utekaj! Ja sa o Leiu postarám!“
Pribehla k nej, opäť ju vzala do náručia. S námahou, nemotorne a o poznanie pomalšie sa vyrútila dopredu. Tma im už bola za pätami a bolo jasné, že skôr či neskôr ich určite predbehne.
Videla, že stožiar, ktorý je pred nimi výrazne pohasol. A zhasínať začal už aj ten ďalej. Musí do minúty prebehnúť vyše sto metrov. Leia kričala, čo jej hrdlo stačilo a do nosa jej opäť udrel onen hnusný štipľavý zápach.
Vytvárajú sa.
Za chvíľu budú dosť silné na to, aby ich roztrhali v zobákoch, prebodli, zabili.
Našťastie to stihli skôr a po tých sto metroch sa zastavila. Leia sa jej držala tak silno, že Niwe nemala šancu ju položiť na zem. Ais tiež už neutekal. Nikto už nemusel ‒ Stáli pod stožiarom, ktorý záhadne nezhasol, tak ako všetky za ním.
Nedokázala si vysvetliť ako je to možné. Dúfala však, že je po všetkom.
XXX
Deň odhalil pravdu.
Sekta zaútočila a vyradila jeden reaktor elektrárne, ktorý zásoboval severovýchodnú mestskú časť elektrinou.
O pár týždňov na to sa Bezpečnostným jednotkám podarilo izolovať a zastreliť dvoch najvyšších vodcov sekty a tak sa zdalo, že sa situácia konečne zlepšila. Reaktor nebol zničený a k úniku radiácie došlo len lokálne.
Keď noviny priniesli informáciu, že nebezpečenstvo je na čas zažehnané, každému odľahlo.
Stean mal šťastie.
Prežil to aj keď s vážnymi zraneniami, ale po niekoľkých mesiacoch sa dostal domov. Bol nesmierne šťastný, keď sa dozvedel, že Leia, Ais aj Niwe sú v poriadku.
XXX
Už je to pol roka, čo dvanásťročný Ais a desaťročná Leia spolu s ďalšími tridsiatimi troma ľuďmi prežili jednu z najhorších nocí svojho života.
Život sa aj napriek smrti vyše dvadsať tisíc ľudí pomaly dostal do svojich koľají.
Niweine deti začali navštevovať vzdialenejšiu školu, kde si našli nových kamarátov. Dva týždne na to traja z nich ‒ Ej, Addy a dievča Kinny spoločne s Aisom a Leiou utiekli z posledných dvoch vyučovacích hodín. Keď partia detí, ktoré pomaly ale isto chceli byť už dospelé, snažili sa tak správať, ale paradoxne to samé pôsobilo veľmi detsky, boli na kopci za školou, Ais sa opýtal „Tak kam vlastne pôjdeme?“
Všetci sa na chvíľu zastavili.
- No ... ‒ začal štrnásťročný Ej - ... ste celkom fajn decká. Ale pripravili sme si pre vás niečo.
Prišiel k Aisovi a chytil ho za ramená.
- Bojíš sa tmy? ‒ Aisa striaslo. Bolo to ako keby sa ho opýtal, či sa bojí zomrieť.
- Áno ... samozrejme. ‒ odpovedal, pri čom mu po chrbte behala námraza. Kinny sa najprv pozrela dolu pod kopec a potom nerozhodne na spolužiaka Eja. Čierne vlasy kontrastujúce s bielou pleťou, jej vietor zhadzoval do tváre.
- Myslíš, že je to dobrý nápad? ‒ opýtala sa potichu, keď videla Aisov pohľad pri tejto otázke. Ej prevrátil očami a všetci pocítili, že začína byť nervózny. Ostatne sa ku Kinny vždy správal chladne. Bral ju ako piate koleso u voza, ako niekoho, kto nemá v inak chlapčenskej partií čo robiť. Ako niekoho, kto je citlivka, aj keď v skutočnosti nie je, len ostatní z nej citlivku robia. Brat ju tam chcel. Ten, ktorý tu momentálne s nimi nie je a Kinny už pár krát, spočiatku rozčarovane, toto poznala a čím ďalej tým viac sa cíti akoby sa im vnucovala.
Nie je jej to príjemné.
- Samozrejme, že je . ‒ pozrel Ej na ňu a svojím pohľadom, ktorým hovoril „Nestaraj sa.“ Iba demonštroval pravosť jej pocitov, ktoré vznikli a silneli. Kinny sklopila zrak. Nebolo jej všetko jedno.
- Nazvime to ... skúška odvahy ... poďte. ‒ dokončil Ej, všetci piati sa vydali dolu z kopca.
Asi päťdesiat metrov od nich bola veľká betónová rúra, ktorá vchádzala do zeme. Jej vchod bol zamrežovaný.
Pätica mladých ľudí sa pred ňou zastavila. Než zložili dolu hrdzavé mreže, ktoré im evidentne nevadili a teda už nejakú dobu ani neplnili svoju funkciu, vybrali lampáše, ktoré si tam uschovávali ukryté v tráve.
Ej zobral tri z nich, jeden podal ich Aisovi, Leie a jeden si nechal. Elegantne vyzerajúci zapaľovač, ktorý doteraz mal miesto v jeho pravom vrecku im poslúžil ako zdroj ohňa.
Ej pozrel na nich a povedal „Ak chcete spraviť skúšku, musíte prejsť týmto tunelom.“
Ais sa trochu naklonil, aby videl dnu. Z druhého konca, ktorý bol za rohom presvitalo jemné svetlo. Tam niekde je koniec.
- Aké je to dlhé?
- Nie viac ako päťdesiat metrov.
- Ais ... poďme preč! ‒ zaskuvíňala Leia.
- Aj keď by vám zhasol lampáš, je tam stále dosť svetla, aby sa vám niečo stalo. Môžeme? ‒ opýtal sa Ej. Bola to však iba rečnícka otázka. Skôr ako počkal na odpoveď prešiel cez kovový prah, pocítil, že v tom tuneli ale riadne ťahá. Snáď len Ais bol natoľko uvedomelý, že si pripustil, že ľahko môže dostať nádchu. Vidina, že spraví skúšku, že bude v najsilnejšej partií na škole a možno aj v celom meste, bola silnejšia. Kráčali ďalej a zápach ...
... nedefinovateľný zápach.
... nedefinovateľný zápach tých nestvor.
... silnel ...
Veď tu je svetlo. Nemôže to cítiť! Ako to, že to cíti?
... prichádzajú ...
... a ak rýchlo niečo nevymyslia, nebude pred nimi úniku.
Nie! Iba sa mu to zdá! Je to len a len jeho vlastný strach.
Ševelenie.
Nezrozumiteľná, tajomná, skrytá a približujúca sa, vznikajúca a silnejúca reč temných príšer za krehkou oponou labilných a nestabilných fotónov vychádzajúcich zo zdroja ...
Čosi za nimi buchlo.
Kovový zvuk sa niekoľkokrát odrazil v ozvene. Addy a Kinny dali mreže na svoje miesto.
„Sme v pasci“ pomyslel si Ais. Ak sa niečo stane ... tie mreže sú konečnou zastávkou. Ďalej sa nedostanú. Rukou naznačil svojej sestre, aby ostala stáť. Díval sa na Eja, ktorý mizol ...
... v tme ...
... za zatáčkou.
„Zápach.“
Už je silný.
Ale veď tam je ešte menej svetla!
„Nechoď!“
„Nechoď!!!“
A v tom sa ozvala séria tupých nárazov. Ej zastonal. Svetlo spoza rohu zhaslo. Ozvena stíchla a obaja stuhnutí strachom čakali. Na to prišlo zakliatie, ktoré bolo ako nejaké spasenie.
- Potkol som sa ... dávajte pozor, trčí tu koreň. ‒ prehovoril Ej. Bolo to znamenie, že žije. Zatiaľ.
- Všetko v poriadku?
- Zhasol mi lampáš ... do riti!
Leia začala ustupovať.
Zhasol lampáš.
Tma ... Zápach aj ševelenie silnejú. Prekročili akúsi kritickú hranicu. Aj Ais aj Leia to vedeli.
Ais stále držal vzpriamenú ruku, akoby ju chcel zastaviť, ale už v tom momente vedel, že robí správne.
Je to tu.
Toho svetla tu nie je dosť.
Nie je ...
- Aaaaa ... do riti ... aaaaaa ... ‒ ozval sa zbesilý rev. Do neho sa zamiešali neľudské zvuky ...
... ktoré môžu vydať len tie stvory.
... zneli mrazivo, smrteľne.
- Leia ... ‒ povedal nahlas, takmer mu na to dych nestačil. Ustúpil krok ... dva ...
- ... bež ... Bež ... BEEEEEEŽ!!!!
Začal utekať. Preč z tejto diery. Rýchlo!
- BEEEEEŽ!!!UTEEEEEČ!!!!
Zápach ho štípal, mal silný pocit, že okolo seba uvidel obrysy. Obrysy krídel, dlhých špicatých zobákov. Akoby aj okolo nich začali vznikať a keď sa dostali do svetla jemne zasyčali, zmizli. Ale mohlo to byť iba jeho zdanie.
Plnou rýchlosťou vrazili do mreží. Tie sa pod ich náporom nahli. No nepovolili. Ais ich chytil za tyče. Snažil sa ich dostať preč, tak ako to urobil ...
... teraz už určite mŕtvy ...
... Ej.
Nedarilo sa mu to. Leia zdesená revala. Aj jemu sa slzy drali von. Ostatní dvaja tam neboli. Prečo?! Prečo tu nie sú?! Asi išli na druhú stranu. Oni ešte netušia.
Prestal s nimi triasť.
Díval sa na Slnkom zaliatu krajinu ... Nehýbal sa. Svetlo ... tam je svetlo. Tam je bezpečie. Ani len zrakom neuhol. Nakoniec sa pomaličky, roztrasene otočil. Pozrel do temna. Zdalo sa mu, že v diaľke na zemi vidí čosi ležať.
Ejov lampáš.
Tmavý.
Nehybný.
Nič viac nerozoznal.
Obaja tajili dych. Potláčali vzlyky. Nedokázali, nechceli si predstaviť, čo je tam ...
... tam, kde už nevidia.
... tridsať metrov od nich.
Len tiché ševelenie v diaľke napĺňalo priestor, vztyčovalo im chlpy na tele. Myšlienka, ktorá sa rodila v ich hlavách ich k smrti desila. Úplne ju odmietali ‒ budú musieť prejsť a veľmi sa snažiť, aby im nezhasli v prievane lampáše.
Ais s mokrými stopami po slzách, ktoré sa na brade menili v kvapky, sa zviezol na zem, chrbtom šúchajúc o hrdzavé mreže. Oprel si hlavu.
Bol v šoku.
Zabodol pohľad na jeden bod a bál sa absolútne všetkého.
Aj najmenšieho pohybu.
Ani jeho sestra na tom nebola oveľa lepšie.
Čakali ...
... na smrť.
XXX
Niwe sa drala cez hlúčik ľudí, ktorý bol striedavo osvetľovaný modrým a červeným svetlom z áut označených ako bezpečnosť a ambulancia. Krik hysterickej a plačúcej ženy bol stále bližšie a bližšie.
Akýsi chlap sa ju snažil udržať pred tým, ako vtrhne do sanitky ... odchádzajúcej sanitky. Vrieskala „Môj syn, môj syyyyyn ...“. Keď sa Niwe trochu rozhliadla, uvidela v druhom voze svoje deti. Vyzerali akosi neprirodzene ‒ strnulo, bledo, smutne, vystrašene. Avšak živé a to bolo v tom momente alfa a omega.
Rozbehla sa k ním.
- Ais! Leia! ‒ zvrieskla, aj keď boli blízko, nereagovali na krik svojej matky.
- Pani, tu nemôžete! ‒ zastavoval ju akýsi policajt.
- Dajte pokoj. Som ich matka! ‒ pribehla k nim a vrúcne ich objala.
Trvalo to vyše pol roka, kým sa ako tak z toho dostali.
XXX
- Pán Niss ... ‒ ozval sa jeden zo šedivých pánov, ktorému tiahlo ku sedemdesiatke a bol jeden z troch najstarších ľudí v mestskej rade ‒ v najvyššom orgáne tohto mesta. - ... poviete nám dôvod, prečo boli zrušené všetky naše stretnutia a bola takto nečakane a narýchlo zvolaná mestská rada?
- Pochopiteľne. ‒ odvetil a cítil sa trochu nesvoj. Nevedel či preto, že je určite najmladší, alebo preto, čo im chce povedať. Pravdepodobne však oboje naraz. Urovnal si svoje papiere, popravil okuliare a čítal zo svojich poznámok.
- Päťdesiat ročný muž vo svojom byte, na záchode, pred dvoma týždňami, tridsaťročná žena pred mesiacom v kôlni svoje záhrady, pätnásťročný Ej v prieskumnej štôlni ... všetci vieme, čo ich zabilo.
- Áno ... čo ste tým chcel povedať? Takéto prípady sa predsa stávajú.
- To áno, stávajú sa a na prvý pohľad to nie je nič zvláštne. No dôkladná prehliadka tiel ukázala istú anomáliu.
- Akú anomáliu?
- Viete, som vedec a snažím sa robiť si svoju prácu čo najlepšie. Pri podrobnom skúmaní tiel, hlavne teda rán, ktoré ich usmrtili, sa zistilo, že ich povrch je spálený viac ako u iných obetí. Pri dôkladnom testovaní a výpočtoch, ktoré sme prechádzali a prepočítali desiatky krát, sa zistili, že svetlosť okolitého prostredia musela byť nutne vyššia, ako iba jeden lux, čo je doteraz oficiálne minimálna známa svetlosť pre vznik tých ... potvôr.
Všetci stíchli. Niss sa oprel o stôl a dodal.
- Páni, dali sme dohromady štatistiky a tie jasne ukázali, že za posledný rok sa tieto prípady stávali oveľa častejšie. Je ich až o päťsto percent viac. Svetlosť pri ktorej vznikajú ... sa začala posúvať až k hranici desať luxov. Ak to takto pôjde ďalej, za chvíľu budú existovať pri klasickom dennom svetle a nám nepomôže ani pánboh.
- Ježiši Kriste. ‒ pošepkal starší pán a všetci sa pozreli dolu pred seba. Nebolo im do rečí.
Ticho v tom momente by sa dalo krájať.
GaRdEnBoY
Október 2006 ‒ December 2006, Košice
Ľuboš Zahradníček
Diskusia
Stranger
Možno len náhodou mi to pripomína výcuc z dvoch filmov, na názov ktorých si už nespomínam, ale je to celkom fajn napísané. Jedna vec mi tam ale chýba-ako vlastne vznikli tie kreatúry. Kedy, kde, aspoň náznak toho, že sa tam nevyskytli len tak náhodne, že bum a boli tam. Nejako predsa museli vzniknúť-jadrový výbuch, výbuch sopky, pád meteoritu, alebo niečo také. Ale inak fajn.
28.12.2006
Možno len náhodou mi to pripomína výcuc z dvoch filmov, na názov ktorých si už nespomínam, ale je to celkom fajn napísané. Jedna vec mi tam ale chýba-ako vlastne vznikli tie kreatúry. Kedy, kde, aspoň náznak toho, že sa tam nevyskytli len tak náhodne, že bum a boli tam. Nejako predsa museli vzniknúť-jadrový výbuch, výbuch sopky, pád meteoritu, alebo niečo také. Ale inak fajn.
28.12.2006
kAnYs
Hmm. Pitch black? (ciernocierna tma - po slovensky) druhy film ma ziadny nenapada. Co sa tyka poviedky samotnej, dobra, ma napatie, a keby nebolo zopar veci ktore mi trhali oci, aj dobre prerozpravana. jednou vecou ktora mi vadila boli kratke a sekane vety, ktore sice su uzitocne, trebarz aj na stupnovanie napatia, ale vsetko ma svoje hranice a tu by som povedal ze pohar pretiekol. Vety typu: "Musí konať.
Rýchlo.
Ako len najrýchlejšie vie!" a "Kráčali ďalej a zápach ...
... nedefinovateľný zápach.
... nedefinovateľný zápach tých nestvor.
... silnel ... " nielen ze mi trhali oci ale boli vyslovene kontraproduktivne a nielenze napatie nestupnovali ale prave naopak, iritovali a vytrhli cloveka z pozitku a z napetia ktore dielo svojim obsahom tvorilo plynulo same. Co sa tyka samotneho obsahu, jedine co ma snad zarazilo, bol fakt ze reflektory zhasinaly postupne. Jedna vec je ze keby si im utol privod elektriny, svetlo by sa rozlucilo s existenciou okamzite, ale dajme tomu ze poulicne osvetlenie bolo vybavene nejakymi vyrovnavacimi bateriami alebo kondenzatormi, ktore udrziavali nejake to napatie aj po zlyhani elektrarne. Problem je ale v tom ze keby taketo baterie mali, z najvacsou pravdepodobnostou by mali rovnaku kapacitu a po odpojeni elektriny by dokazali udrzat reflektory rovnaku dobu a v rovnaku dobu by vsetky zhasli. Dohanajuca tma sice moze byt super pre boostnutie napatia, ale posobi to umelo a nutene. Atmosfera sice plynie zo situacie ale situacia samotna je nelogicka a sama sebe odporuje. Ale inak, moze byt.
28.12.2006
Hmm. Pitch black? (ciernocierna tma - po slovensky) druhy film ma ziadny nenapada. Co sa tyka poviedky samotnej, dobra, ma napatie, a keby nebolo zopar veci ktore mi trhali oci, aj dobre prerozpravana. jednou vecou ktora mi vadila boli kratke a sekane vety, ktore sice su uzitocne, trebarz aj na stupnovanie napatia, ale vsetko ma svoje hranice a tu by som povedal ze pohar pretiekol. Vety typu: "Musí konať.
Rýchlo.
Ako len najrýchlejšie vie!" a "Kráčali ďalej a zápach ...
... nedefinovateľný zápach.
... nedefinovateľný zápach tých nestvor.
... silnel ... " nielen ze mi trhali oci ale boli vyslovene kontraproduktivne a nielenze napatie nestupnovali ale prave naopak, iritovali a vytrhli cloveka z pozitku a z napetia ktore dielo svojim obsahom tvorilo plynulo same. Co sa tyka samotneho obsahu, jedine co ma snad zarazilo, bol fakt ze reflektory zhasinaly postupne. Jedna vec je ze keby si im utol privod elektriny, svetlo by sa rozlucilo s existenciou okamzite, ale dajme tomu ze poulicne osvetlenie bolo vybavene nejakymi vyrovnavacimi bateriami alebo kondenzatormi, ktore udrziavali nejake to napatie aj po zlyhani elektrarne. Problem je ale v tom ze keby taketo baterie mali, z najvacsou pravdepodobnostou by mali rovnaku kapacitu a po odpojeni elektriny by dokazali udrzat reflektory rovnaku dobu a v rovnaku dobu by vsetky zhasli. Dohanajuca tma sice moze byt super pre boostnutie napatia, ale posobi to umelo a nutene. Atmosfera sice plynie zo situacie ale situacia samotna je nelogicka a sama sebe odporuje. Ale inak, moze byt.
28.12.2006
Stranger
Off topic: ten druhý film je už staršieho dáta a odohráva sa tuším v sekvojovom lese, kde pod rúškou tmy všetko živé napádajú také mikroskopické hovadiny, akože na červeno svietiace. Boli všade, aj v tieni pod lampou a ľudia tam museli prečkať noc v jednej chate s generátorom, ktorému dochádzala šťava a tak...
28.12.2006
Off topic: ten druhý film je už staršieho dáta a odohráva sa tuším v sekvojovom lese, kde pod rúškou tmy všetko živé napádajú také mikroskopické hovadiny, akože na červeno svietiace. Boli všade, aj v tieni pod lampou a ľudia tam museli prečkať noc v jednej chate s generátorom, ktorému dochádzala šťava a tak...
28.12.2006
Stranger
Je to možné. 8) No a toto je akési spojenie týchto dvoch filmov. Teda aspoň mne sa tak javí.
28.12.2006
Je to možné. 8) No a toto je akési spojenie týchto dvoch filmov. Teda aspoň mne sa tak javí.
28.12.2006
SARS
Zaujímavé, a neoriginálne. K dvom filmom pridám, ešte jeden: Final Fantasy I: Essence of Life. Barierové mestá. Inak, pekná četba (sorry za bohemizmus ;)
01.01.2007
Zaujímavé, a neoriginálne. K dvom filmom pridám, ešte jeden: Final Fantasy I: Essence of Life. Barierové mestá. Inak, pekná četba (sorry za bohemizmus ;)
01.01.2007
scriba
Hoci som precital len cast, je vidiet, ze je to kvalita. Zo spominaneho vyseku som usudil, ze autor je pravdepodobe vysokoskolsky vzdelany, technickeho zamerania, ma dva deti a zenu, ktorych lubi, a ked cestuje autom do do nocnej sluzby, niekde v riadiacom sredisku, chyta lahke stavy uzkozti z tmy, resp. z toho, co by sa mohlo stat, keby...Myslim, ze pise o sebe a o svojich predstavach a v tejto suvislosti ma napadlo, ze pravdepodobne aj pisatelia SCIFI, teda dobreho SCIFI musia pisat o sebe. Inak by to nebolo tak dobre. Myslim, ked uz sme na tejto stranke, ze niektori z nich, teda, ja osobne som nejakeho mimozenstana nestretol, ale verim, ze taki medzi nami su! Skuste aj o tomto. Prepacte diakritiku, ale pisem zo zahranicia na angl. klavesnici...
13.02.2007
Hoci som precital len cast, je vidiet, ze je to kvalita. Zo spominaneho vyseku som usudil, ze autor je pravdepodobe vysokoskolsky vzdelany, technickeho zamerania, ma dva deti a zenu, ktorych lubi, a ked cestuje autom do do nocnej sluzby, niekde v riadiacom sredisku, chyta lahke stavy uzkozti z tmy, resp. z toho, co by sa mohlo stat, keby...Myslim, ze pise o sebe a o svojich predstavach a v tejto suvislosti ma napadlo, ze pravdepodobne aj pisatelia SCIFI, teda dobreho SCIFI musia pisat o sebe. Inak by to nebolo tak dobre. Myslim, ked uz sme na tejto stranke, ze niektori z nich, teda, ja osobne som nejakeho mimozenstana nestretol, ale verim, ze taki medzi nami su! Skuste aj o tomto. Prepacte diakritiku, ale pisem zo zahranicia na angl. klavesnici...
13.02.2007