Zadrnčal telefón. Druhý krát, tretí...

Lenivo ospalá ruka sa naveľa načiahla po plastikovom sluchátku:

- Áno?...

- Zdravím ťa Viktor, Arian! Zakrátko prídu pre teba z Ministerstva obrany, od generála Nowaka. Vraj je to naliehavé. Ja som práve mimo. Narýchlo odlietam do Južnej Ameriky. Zastúp ma! Máš moju plnú dôveru. A na tvojom stole v Inštitúte aj písomné splnomocnenie. Určite to bude zase nejaká triviálnosť! - položil.

- Áno! - buchol telefónom a znovu zaboril hlavu do schrchvaného vankúša.

- Čo je zas toto? - strhol sa.

Ktosi bezočivo búchal na dvere. Bosými nohami doťapkal do predsiene a otvoril kukátko. Na chodbe stál muž v parádnej vojenskej uniforme a nedočkavo prešľapoval.

- Prosím, - otvoril a zaškúlil polovicou oka na dôstojníka.

- Dobré ráno, pane, posiela ma generál Nowak, - spojka zdvorilo zasalutovala, - máte sa urýchlene dostaviť na štáb. Počkám vás dole pred vchodom. Dobre?...

- Mhm, - Viktor zabuchol, pretrel si oči a pozrel na hodinky, - ja ti dám dobrého rána „ľudský červík!“, skôr hlbokej noci... - došuchtal sa do kuchyne. Z chladničky vylovil malinovú šťavu a pol fľaše minerálky. Pil nenásytne, s odporom k situácii. Lámano sa vtesnal do nikotínom páchnuceho odevu a zbedačeným krokom sa dokýval pred vchod.

Auto prefičalo alejou a zastavilo pred polkruhovými kamennými schodmi. Podlamujúce sa nohy ho vôbec neposlúchali, ústa kŕčovito zívali spánkom. Pred vysokou šedivou budovou zdravila čerstvá ostraha, na výložkách im svietil znak ministerstva obrany. Pomaly sa vyvliekol až na druhé poschodie k masívnym dverám, kde podľa inštrukcií vstúpil do miestnosti č. 335.

- Á, pán asistent, poďte ďalej, už sa nevieme dočkať. Profesor sa nechal porúčať, vraj sa môžeme na vás v plnom rozsahu spoľahnúť. Urobte si pohodlie! ‒ Nowak ukázal na voľné miesto.

- Ďakujem za dôveru, - rozvalil sa do mäkkého kresla.

- Vzhľadom na to, že ste u nás po prvý krát, dovoľte, aby som vám predstavil užší okruh Branno-bezpečnostného výboru. Mňa už isto poznáte z návštev Inštitútu. Zastávam funkciu predsedu výboru a zodpovedám za obranyschopnosť celej krajiny. Ak by vás to zaujímalo, mám hodnosť generála. Ďalej k nám patrí plukovník Kolnik - šéf rozviedky a kontrarozviedky, potom minister vnútra major Borovic a predseda vlády, doktor Delar. A samozrejme profesor Arian z vášho Inštitútu ezoterických javov. Vyzerá to tak, že teraz máme o jedného člena viac! Avšak, musím vás dôrazne upozorniť na najvyšší stupeň utajenia všetkých informácií tu prejednávaných a z toho plynúce patričné povinnosti i prípadné dôsledky. No, a teraz konečne k veci, - odmlčal sa. Nato si potiahol z dusivej cigary, ukázal na plukovníka Kolnika a kývol hlavou.

- Ďakujem za slovo. Konečne po dlhom, strastiplnom a únavnom čase sme získali posledný element potrebný k spusteniu nášho projektu s číslom 243. V Ústave fyzikálnych vied Východnej konfederácie dokázal istý vedec sformulovať technológie a vyvinúť vhodné materiály, schopné dosiahnuť supravodivosť pri izbovej teplote. Je to vskutku prevratný čin a pre nás hodný maximálnej pozornosti. Našťastie, náš agent bol v priamom kontakte s týmto vedcom a včas rozpoznal dôležitosť tohto objavu. Precízne splnil rozkazy a zabránil jeho publikácii, takže sme jediní, ktorí ho majú k dispozícii.

- A ako ste zabezpečili utajenie? - spýtal sa minister vnútra.

- Niet sa čoho obávať! Postupovali sme podľa smernice 33. O spomínanej osobe, ako aj mieste jej internácie viem len ja a tu generál Nowak.

- A ostatní kontaktovaní agenti? - minister otázku zdôraznil, - tiež podľa 33-ky?

- Pozrite si správu, - Kolnik mu po okrúhlom stole pošuchol niekoľko hárkov neoznačeného papiera.

- Skutočne ste pozametali dôkladne! Autonehoda ... s následkom smrti, lúpežné prepadnutie, obeť neznáma,... tento sa...,čo? Ale toto ste prehnali! Kvôli jednému agentovi zostreliť lietadlo?!

- Bohužiaľ, nemali sme inú možnosť, - iba pokrčil plecami.

- Ušetrite ma, prosím, týchto extrémistických praktík a pokračujme, -razantne pripomenul doktor Delar, - práve dnes rokujeme o rozpočte. Musím zvládnuť nemálo procedurálnych návrhov.

- Práve z tohto dôvodu sme tu tak včasne, - podotkol Nowak, - je potrebné do neho zahrnúť dodatočné subvencie pre naše ministerstvo.

- Koľko zase chcete? Tlačia na mňa z každej strany. Každý chce peniaze, ale naša doktrína vedie k demilitarizácii a nie k novému prezbrojovaniu.

- Verím, že vás ponuka tohto druhu zaujme, - uštipačne oponoval Nowak.

- Páni, k veci!...

- Plukovník pokračujte.

- Teda, pomocou objavenej supravodivosti sa naším špecialistom podarí skompletovať unikátny miniatúrny druh multifrekvenčného rádiového vysielača, rádiozdroja, ktorého signály možno po zosilnení zachytiť vo vzdialenosti stoviek kilometrov. Veľkosť celého prístroja nepresiahne dvesto milimetrov kubických, dokonca koriguje tienenie bežných materiálov o hrúbke niekoľkých metrov. A teraz využitie supravodivosti: Pri nulovom odpore komponentov dostatočne a úspešne využijeme ako zdroj napájania bioelektrickú energiu živého organizmu. Z toho vyplýva, že netreba žiadne akumulátory, ktoré je nutné po určitom čase vymieňať, či dobíjať.

- Nerozumiem načo potrebujete miniaturizáciu takého rozsahu a ešte, čo má celý projekt spoločné zo živými organizmami, - stále nechápavo Delar.

- Pán major, ujmite sa slova!

- Ja, ako minister vnútra, ktorému záleží na svojom rezorte, nemôžem zatvárať oči pred rastúcou kriminalitou i stúpajúcou brutalitou delikventov. Nehovoriac o tom, že som aj členom Európskeho bezpečnostného výboru a tento alarmujúco sa vyvíjajúci trend je celosvetovou pandémiou. Od nástupu k zboru, i neskôr pri práci na ministerstve vnútra, si lámem hlavu ako dané neutešené prognózy brzdiť. Mojim zbožným želaním je maximálna eliminácia tohto fenoménu. Samozrejme, viem čo chcete povedať. Čistá utópia, nemožné!

Bola to vtedy krutá irónia osudu, keď som jedného dňa prišiel pri teroristickom útoku na obchodný dom o celú rodinu. Zaprisahal som sa, že urobím všetko, aby takáto zberba už nič podobné nikdy neskúsila! Nádej mi svitla nedávno na jednej akcii pri zabezpečovaní ochrany verejných činiteľov, keď mi tu prítomní páni Nowak a Kolnik spomenuli tento prevratný objav vedy.

- Páni, snáď budete presnejší?

- Samozrejme, v skratke, - chopil sa iniciatívy plukovník Kolnik.

- Implantácia rádiového zdroja do organizmu človeka, v kooperácii so satelitnými systémami, umožní monitorovať pohyb záujmových osôb prakticky po celej planéte...

- To myslíte vážne? Chcete povedať, že si niekto sám uviaže trestaneckú guľu na nohu a prestane plnohodnotne žiť? Že niekto schváli taký hrubý zásah do osobného života a intímneho súkromia? Veď je to smiešne! A okrem toho, žiadny parlament, ani vláda neschváli výdavky na takýto experiment! Urobiť z ľudí otrokov? Zneužiť obyčajného človeka? V demokracii? Totálna kontrola? Nemôžeme urobiť z občanov handrové bábky! Zobrať im vlastné rozhodnutia a myslenie? Komu „to" vlastne chcete „namontovať?" - doktor Delar rozhorčene vrtel hlavou a prstami preklepával drevený stôl. V pracovni to celkove zašumelo.

- Boli by ste prekvapený, doktor, koľko našich susedov, plnohodnotných občanov, by využilo tejto vymoženosti pre vlastnú potrebu. A pokiaľ sa jedná napríklad o zločincov? Rozhodne hoci referendum. Nehovoriac o využití u vojska. Lokalizácia a identifikácia ranených, narušiteľov a tak ďalej..., - plukovník sa v žiadnom prípade nehodlal vzdať a už vôbec nie bez boja, - nie sme žiadni barbari! Akože ináč, samozrejme demokraticky! Nikoho nenútime!

- Veľmi ľahko sa dá situácia zneužiť. Je to pre ľudstvo hrozba! - oponoval Delar.

- A zločinnosť nie je hrozba? ‒ pripojil sa major Borovic.

- Pozrite, prejdime k praktickému využitiu v civile, - vraví Nowak, - trestancov sa pýtať nebudeme. Bude to uzákonené v trestnom zákone a budú dopredu vedieť čo ich čaká za konkrétny delikt. Implantujeme im identifikačný rádiozdroj a rozmyslia si, či budú v trestnej činnosti pokračovať. To by ich doviedlo k okamžitému odhaleniu. A nikto nepôjde so stopercentnou istotou naspäť za mreže. Ale zabudol som ešte uviesť, že žiarič nebude funkčný vždy. Aktivovať ho budú presne vymedzené nervové vzruchy (frekvencie), ktoré sú sprievodnými javmi trestnej činnosti. Napríklad strach, nervozita... Kdežto inokedy, napríklad v intímnych chvíľach, keď mozog pracuje na iných frekvenciách, zostane žiarič deaktivovaný. Takže žiadne zásahy do osobného a súkromného života nehrozia. Obzvlášť si myslím, že túto „ponuku“ využijú nepodmienečne odsúdení, ktorí stratou anonymity získajú prijateľnejšiu podmienku. Samozrejme, o čosi podobné sa už nepokúsia a to je predsa náš cieľ. Prevencia a nie represia. Nakoniec, tohto dômyselného zariadenie môžu využiť aj osoby obávajúce sa o svoju bezpečnosť, pretože je možné zistiť prítomnosť všetkých kriminálne záujmových osôb na prípadnom mieste činu i v širokom okolí. Znie to možno ako fantázia, ale my traja, čo sa týka bezpečnostných zložiek, sme zajedno, že kriminalita by sa v priebehu maximálne niekoľkých rokov obmedzila na ojedinelé prípady, čo je z hľadiska efektu vynikajúce.

- Aký máte názor vy, pán Reman, a váš Inštitút?

- Sme toho presvedčenia, že v súčasnej, priam krízovej situácii, nemáme príliš na výber, - Viktor sa konečne prebral a zaujal pózu dôveryhodného partnera. - Ako to vidíme nielen „my", teda pozemské kapacity, prechádzame ponad priepasť zániku. Dostávame do Inštitútu referácie z rôznych oblastí a smerov ezoterických vied asi v tom zmysle, že hrniec trpezlivosti v prípade našej civilizácie už dosť dlho preteká.

A preto všeobecne zastávame názor, že pokiaľ je to aspoň trošku možné, treba využiť akúkoľvek alternatívu. Mali by sme využiť každú, aj keď i len malú príležitosť.

- Máte viac informácií, ako máme k dispozícií my? - Nowak.

- Naše zdroje vám nehodlám odkrývať. Keď už len z toho dôvodu, aby sme ich nestratili, nedajbože, aj my.

- Ale v pravidelných zvodkách som nič podobné nepozoroval.

- Samozrejme! V prospech akejkoľvek veci dodávame výhradne overené poznatky. V našej práci sa to totiž hemží neoverenými hypotézami. A naostatok, ani nie som kompetentný...

- A kto je kompetentný? - zavrčal Nowak, - Arian?

- Obávam sa, ctené kolégium, - vraví Viktor, - že to nevypáčite ani z neho. V každom prípade vás môžem ubezpečiť, že rovnako ako vám, aj nám leží na srdci blaho tejto krajiny.

- Dobre. Chápem to tak, že „Projekt 243“ podporujete. Áno?

- Rozhodne!

- Pán doktor Delar? Nechcem vás prehlasovať. Ako sa vyjadríte? Jeho predpojaté stanoviská lámali sily nevyhnutnosti: - Nuž dobre, skúsme to. Ale v čisto experimentálnej forme, aj to pod prísnym auditom!

- Ako predseda tohto výboru som rád, že sme sa uzniesli jednohlasne. Určíme si úlohy a stratégiu. Pán predseda vlády, vy pretlačíte v štátnom rozpočte navŕšenie subvencií pre Ministerstvo obrany, plukovník Kolnik pod prísnou ostrahou a utajením naďalej izoluje vedca, aj s informačnou agendou a minister vnútra major Borovic vyjde v ústrety pri požiadavkách na jeho rezort. Celý experiment budeme koordinovať s Inštitútom ezoterických javov v zastúpení profesora Ariana, alebo pána Remana. Pán asistent, príďte si zajtra pre splnomocnenia a akreditačné listiny pre vás, aj pre profesora. V prípade neočakávaných ťažkostí sa obráťte priamo na mňa. Páni, ďakujem vám za účasť a verím, že sa takto stretneme pri bilancovaní len kladných výsledkov...

Motor si mrmlal na nízkych otáčkach. Nehostinné a sychravé počasie odradzovalo od dôsledného plnenia inštruktáže hliadky, ktorá v celom meste nestretla ani jedinú osobu. Existujúci život neisto potvrdzovali len sporadicky preblikujúce modré obrazovky v roztrúsených oknách a ťažké viečka spolujazdca potvrdzovali zriedkavo pokojnú službu. Zrazu zaznel hlas operačného dôstojníka:

- Pelikán dvestotri, pelikán dvestotri! Narušený objekt číslo dvanásť šesťdesiatdva! Opakujem! Narušený objekt...

- Víler, nájdite to v registri! Čo je to?

- Arzenál! Predajňa zbraní, - rotný Víler zmeravel.

- No, to nám ešte chýbalo. Ostrov, Ostrov pošlite posily! Seržant Sakal zvrtol hodinami auto do protismeru a vytočil útroby motora do maxima.

- Rotný, spustite majáky! Majáky! Pripravte si zbrane!

- Pelikán, Pelikán, tu Ostrov! Hliadky sú príliš vzdialené, alebo nie sú na príjme. Ste na to sami! Dbajte na zvýšenú opatrnosť. Pokúsim sa vám zohnať dvesto dvojku. Pelikán dvestodva, dvestodva, hláste sa, tu je Ostrov...

- Aké ironické. Zdá sa mi, že teraz sme to my, čo čakáme na osamelom ostrove, - poznamenal seržant Sakal.

Kolesá kvílivo zapišťali na hladko vychodenom asfalte pred zadným vchodom do predajne s vražedným artiklom a veliteľ hliadky, seržant Sakal, pokynom naznačil začínajúcemu kolegovi smer postupu, prekážky na trase a oporné body. Vyskočil z auta a kryl sa za otvorenými dverami, ktoré sa mu nateraz stali priateľským pancierom. Zamieril na objekt, a hoci rutinne, s nervozitou monitoroval situáciu.

- Víler, brokovnicu! Brokovnicu! Kadet policajnej akadémie, rotný Víler, zrejme prvýkrát na ostro, trasľavou rukou siahol po chladnej služobnej pištoli. S výzvou na tvári sa otočil ku skúsenejšiemu kolegovi, možno s výčitkou, no nepochopiteľne sa postavil. Z daktorého okna budovy zrinčalo sklo, vzápätí zadunela salva zo samopalu a na dverách spolujazdca sa zaškerili otvory po projektiloch. Rotný sa inštinktívne vrhol do auta, zaľahol na podlahu a zakryl si ustrašenú hlavu, po ktorej mu začal stekať cícerok krvi z prestrelenej ruky.

- Okamžite si zober brokovnicu a ťahaj von, lebo ťa tu odrovnám ja! - veliteľ začal zúfalo strkať a kopať do adepta tvrdej a možno šialenej profesie.

- Vypadni! Vypadni! A strieľaj na všetko čo sa hýbe! Rotný sa náhle strhol, schmatol ten kus chladného kovu a nacvičeným pádom sa vygúľal na cestu. V premete, kým pristál v podrepe za ošúpaným červeným kontajnerom na komunálny odpad, stihol vypáliť niekoľko rán. Úplne vymeneným pohľadom pozrel na veliteľa a ten len zodvihol palec ako cisár rozhodujúci o živote a smrti. Ešte niekoľkokrát neúspešne zaútočili na podstatne lepšie opevnených súperov, keď konečne dorazili vybavenejšie posily, ktoré mohutnejšou ofenzívou, podporenou slzotvornými a svetelnými granátmi, zakrátko zjednali zákonu jeho oprávnenú autoritu. Z obsadeného objektu vyviedli známeho recidivistu v najčinnejších rokoch, ale aj jeho mladučkého synovca v záchvate triašky a zúfalstva.

- Tak čo, mladý? Čo s tebou? Si skutočne sprostý! Tvojmu strýkovi sa nečudujem, aj v hlave to má vykradnuté, ale ty, z takej dobrej rodiny? Čo ti chýbalo, dobrodružstvo? Teraz pôjdeš medzi potkanov, aspoň na desať rokov! ...zbrane sú citlivá záležitosť...

Chlapec, ktorému nebolo ani dvadsať, sa triasol na celom tele. Červené vystrašené oči, rozstrapatené pozliepané vlasy a špinavá rozdriapaná vetrovka modelovali z ľudskej bytosti dokonalú ruinu. Nebolo možné z neho dostať jedinú súvislú vetu. Sám nedokázal pochopiť, ako vlastne skončil v takejto prekérnej situácii. Pôvodne išiel so strýkom na...

- Je mi toho chlapca ľúto, - prekvapivo vľúdne poznamenal Sakal.

- Mal si ho nechať na pokoji, teraz by tu nebol! - štekol ktorýsi kolega.

- Víler, zavolaj starému, že sme mu chytili tú „objednávku", - rozkázal podriadenému.

- Teraz, o takomto čase?

- Povedal, aj o polnoci, tak nediskutuj a vytáčaj! Mám už toho „plné okuliare!"

Aparát sa rozdrapoval po celej spálni. Viktor sa strhol ako zo zlého sna: - Áno?

- Major Kamenský, dobré ráno. Minule ste ma požiadali o menšiu službičku... Máme pre vás tých kandidátov, ale bolo by dobré, keby ste prišli čo najskôr, musíme ich, totiž, odviezť do väzby.

- Áno, ďakujem vám, idem okamžite, - položil.

- To vstávanie ma raz zabije! - skočil do prideleného služobného auta a celou cestou si preberal postup operácie.

- Reman! - v behu ukázal operačnému dôstojníkovi absolútne splnomocnenie a dlhými krokmi vybehol po schodoch, rovno do veliteľovej kancelárie.

- Dobrý! No, kde máte tých vtáčikov?

- Poďte so mnou, - veliteľ ho ťahal do cely predbežného zadržania, dal mu protokoly výpovedí oboch zadržaných, príkazy na vzatie do väzby i tlačivá s obvineniami.

- Starý je tu a mladý v druhej miestnosti. Tamtie dvere, - ukazoval veliteľ.

- Dobre, ďakujem vám. Nechajte nás o samote...

- Ale predpisy to ne...

- Dovoľujú, nedovoľujú, mám plnú moc? Mám! Keď sa vám niečo nevidí, zavolajte priamo ministrovi.

- V poriadku, v poriadku... Dávajte pozor, tento starý nemá čo stratiť, porúčam sa...

Bez obáv vstúpil do cely a dvere nechal zámerne pootvorené. Prechádzal sa pred ťažkým delikventom, spisy s obvineniami hodil na malú vymurovanú poličku v kúte a začal si mädliť ruky. Starý kriminálnik sa na neho pozeral chladne a s nedôverou, no poškuľoval aj po odchýlených dverách: - Policajt to nie je, toho pozná po čuchu. Ani prokurátor. A sudca? Ten by sa neunúval...

- Určite si dokážete spočítať, že pri vašej minulosti sa z väzenia už tak rýchlo nedostanete...

- Kto si a čo chceš? Nemám chuť na tvoje bezduché drísty! - rozohnil sa zadržaný.

- Mám pre vás výhodnú, priam vynikajúcu ponuku.

- Čo mi už len ty môžeš ponúknuť? - na krku a predlaktiach mu navreli žily.

- V prvom rade ma neprerušujte a netykajte mi! Ešte budete veľmi rád, že som si vybral práve vás, aj keď si to vôbec nezaslúžite.

- Vysyp to a vypadni!

- Nemusíte ísť sedieť. Ani váš synovec. Dokonca, do týždňa sa môžete vrátiť do bežného civilného života, obaja a bez akéhokoľvek postihu.

Starý sa zo srdca rozosmial: - Takto som sa už dávno... Vyzeral si celkom inteligentne, - opadlo z neho napätie a agresivita.

- Samozrejme, nie je to celkom ani bežné, ani zaužívané...

- Tak, čo je v tom? Koho mám odpratať, alebo „vybieliť" (vykradnúť), koho udať?

- Nič také od vás nepotrebujeme. Poviem to narovinu. Chceme otestovať určitý prístroj práve na zamedzenie vzmáhajúcej sa kriminality.

- No, určite. A do mesiaca zgegnem! - búchal si po stehnách a zanovito vrtel hlavou.

- V žiadnom prípade. Vaše zdravie nebude vôbec poškodené. Implantujeme vám do tela maličkú vecičku, - ukázal medzi dvoma prstami, - inak sa nič nezmení.

- Na čo je tam tá maličká vecička?

- Jednoducho povedané, budeme vedieť o každom vašom kroku. Keď niekde na ulici zmizne, nedajbože, špendlík a vy budete podľa indikátora, to je to čo vám dáme do tela, na tom mieste a v tom čase, máme vás!

- To teda nie, to nie! Môžete ma tým špendlíkom rovno prišpendliť ako exponát na výstave! Keď si kýchnem, hneď to každý bude vedieť. Veď by som, aby o tom nikto nevedel, nemohol ísť ani na...

- Tak za prvé. Ak sa nedohodneme, pravdepodobne sa budete roky tlačiť v jednej cele s veľkým, škaredým černochom a za druhé, indikátor sa aktivuje iba pri určitých mozgových vzruchoch. Nemám chuť vám to vysvetľovať, ale napríklad pri sexe v činnosti nebude. ...pre živého Boha! Chcem od vás tak mnoho? Len aby ste nekradli!

Apropo! Myslíte, že doživotie je lepšia perspektíva?

- Aké doživotie? Z dobrým právnikom dostanem za vlámanie...

- Neklamte sám seba. Register máte dosť bohatý na to, aby ste si vedeli spočítať nastávajúci sled udalostí, - Viktor schmatol z poličky spisy a začal sa nimi oháňať. - Okrem vlámania do objektu pod prísnou ostrahou, máte útok na verejného činiteľa, pokus vraždy, škoda veľkého rozsahu, navádzanie na trestný čin. Koľko by vám za toto dal nezaujatý sudca? Máte štyridsaťpäť. Ako budete vyzerať po dvadsiatich rokoch v tretej nápravnovýchovnej skupine? Ak v tom pekle „nezaklepete bagandžami", už nikdy nezapadnete do spoločnosti. A to je možno horšie než smrť! A potom, myslite aj na synovca. Dostane rovnakú šancu ako vy. Koľkí prosili, zaprisahávali sa a šanca neprišla. Mne sa jedná o vaše vzťahy a väzby so synovcom ako paralela medzi nenapraviteľnou a novonastupujúcou zločinnosťou.

„Starý" sedel nehybne, strnulo a zlomene. Nezmohol sa na slovo, ruky mu oťaželi, v ústach zhorklo, sila vyprchala. Prosebne vzhliadol k nádeji: - Súhlasím, prosím...

- Dobre. Ešte dnes vás prevezú do vojenskej nemocnice na príjem a v čo najkratšom čase môžete očakávať, spolu so synovcom, implantáciu. A nepokúšajte sa o útek! Za týždeň budete voľný. Premôžte sa a ja vás podporím!

Viktor vyčerpane zišiel po schodoch na prízemie. Pred operačným štábom minul dvoch operatívcov z kriminálky a hneď sa mu pripomenuli pestré osobné zložky ľudí z veliteľstva, z ktorými by eventuálne pri práci na projekte mohol prísť do styku. Tri kroky od nich zastavil a obzrel sa. Zotreli sa mu všetky rozdiely medzi nimi a mužom z cely a vedel si ich dokonale predstaviť na jeho mieste. Aký je rozdiel medzi mini a tými na druhej strane? Azda len ten, že týmto, v rukách so všemocnými legitimáciami, na „to" ešte neprišli. Vlastne, a presnejšie, ešte im „to“ nedokázali.

- Nejaký problém? - chladno profesionálne a opovržlivo odmerane sa spýtal jeden z kriminalistov.

- Žiadny problém, - otočil sa späť a zabúchal na dvere štábu.

- Áno, pán Reman? - trhol hlavou červenolíci, alkoholom poznačený veliteľ.

- Ešte dnes preveziete dvojicu do vojenskej nemocnice, - stroho oznámil požiadavku veliteľovi. Počas stručne vecnej informácie mu pred nosom mával všetkými tlačivami a splnomocneniami: - Inštrukcie máte v tomto formulári.

Sťažka sa dostal z budovy. Práve sa začínalo brieždiť, vtáky už veslo vyspevovali a posledné mechanizmy technických služieb končili čistenie chodníkov a ciest. Opúšťali vozovky a strácali sa v diaľke spolu s rachotom svojich motorov. Okolie sa prebúdzalo do rána každodenného života a ľudstvo do novej epochy vynútenej behom dejín. Vtesnal sa do auta a odfrčal do Inštitútu.

Prechádzal po chodbách, nakúkal do kancelárií a laboratórií. Bol tu prvý. Teda okrem Ariana. Pokiaľ nie je na cestách, čo je dosť časté, v Inštitúte hádam aj spáva. Vyviezol sa na najvyššie poschodie a zamieril rovno do jeho pracovne. Nesklamal sa. Aj tentokrát našiel nadriadeného a priateľa za stolom. Z príchodu ho pozdravil a bez pozvania sa okamžite zvalil do pohodlného, vysokého koženého kresla.

- Mám z celého projektu nejaký čudný pocit. Neviem,... či je to,... to pravé orechové...

Arian z námahou odtrhol zrak od papierov, zložil okuliare a začal si masírovať koreň nosa: - Je to výhradne na tebe. Zanedlho, ak všetko pôjde podľa plánu, odídem a ty ma plne zastúpiš. Nebudeš v tom, samozrejme, úplne sám, ale kódex striktne vyžaduje, aby pri koordinácii boli zástupcovia domovskej planéty. Neuplynie veľa času a budeš musieť riešiť oveľa náročnejšie kauzy. Si už na ne pripravený. Ono, riadiť i tak malú planétku ako je Zem je pomerne náročná záležitosť. Rehoľa! Tvrdý a odriekavý život! Ale, ak sa nemýlim, už si sa upísal, a to sám od seba, - zaškeril sa.

K tomu, či tu bola možnosť voľby sa Arian nikdy jednoznačne nevyjadril. Viktor veľmi často bilancoval svoju minulosť. Aj keď sa zdá, že jeho civilný život je v troskách a prišiel o mnoho milovaných ľudí, tvrdí, možno sebecky, že je spokojný a dokonca vďačný.

- Prosím ťa, mám ešte veľa práce, - povedal Arian.

- Ale, samozrejme, prepáč, - pokorne sa zodvihol a vzdialil od nedostižného majstra. Na jeho otvorenosť bol zvyknutý, o výčitkách nemohlo byť ani reči...

Prišiel do svojej kancelárie, posadil sa za stôl, ruky zaboril do množstva tlačív a začal si ich prezerať: - No, tu videli UFO, aj tu, tohto pre zmenu uniesli, ...kruhy v obilí... Príšerná zásterka, tento inštitút! Také žvásty! - rozčúlene rozhadzoval papiere po stole, potom ich zhrnul na kopu, schmatol do ruky a náhlil sa k recepcii. Pracovníčka na príjme práve prišla do práce, odložila si veci na policu pod pultom a začala sa hrabať v kabelke.

- Dobré ráno slečna, poprosím vás! Túto kôpku dajte zaarchivovať, no a túto druhú roztrieďte podľa oddelení na analýzu, na príkaz Ariana. Ja idem do terénu, neviem kedy sa vrátim a ani ma nehľadajte. Ale, keby predsa, budem u Krammera monitorovať genoštruktúry. Ďakujem.

Stav štatistiky genotypov bol naďalej alarmujúci. Prieskum, momentálne vykonávaný v podniku na výrobu komponentov aplikovaných v preferovaných odvetviach kybernetiky, nenadchýnal. Jednalo sa tu prevažne o preparáciu a montáž samostatných riadiacich obvodov s prototypovými čipmi a ich integráciu s mechanickými súčasťami do celkov. Drvivú väčšinu akcií Krammera vlastnil japonský nadnárodný konglomerát Omajo, ktorý sa od konca vojny v Kórey vzmáhal závratným tempom. Nenásilne sa pokúšal vnucovať svetu východnú filozofiu, čo veľakrát korešpondovalo s dlhodobými cieľmi a snaženiami Inštitútu. Firma mala pobočky roztrúsené po celom svete. Svoju tichú hegemóniu a konkurenčnú razanciu úspešne presadzovali na úkor stabilných americkým a európskym koncernov, ktoré mali v branži neporovnateľne dlhšiu tradíciu.

Ale paradoxne, napriek zvýšenej koncentrácii vysoko profesionálnych a odborne zdatných kádrov sa inteligenčný kvocient pri meraní percentuálne neprejavil. Z hľadiska kvalifikácie, technickej vyspelosti a memorovacej kapacity to boli vskutku unikáty. No pre vstup do galaktickej politiky a posúdenie druhu ako inteligentného bolo percento vyhovujúcich jedincov zatiaľ stále žalostné. Iba päť percent. Päť zo sto jedincov spĺňalo najvolnejšie kritériá!

Kvôli mentálnej odolnosti, trpezlivosti, jemnocitu a intuitívnosti boli na vývojové posty dosadzované aj vekom svieže ženy. Tento vycibrený výber ženskej intelektuálnej nadpriemernosti mal často krát príťažlivý odraz aj vo fenotype, a preto Viktor stáže podobného druhu veľmi obľuboval. Aj keď chápal daný stav veci, odlišnosť jeho postavenia medzi ľuďmi, myslenia a nevyhnutnosť obmedzení, väčšinou sa cítil byť jedným z mnohých, ničím výnimočný a nijak zvlášť potrebný. Stávalo sa, hlavne v začiatkoch, že racionálnej a chladnej kalkulácii vo vzťahu k človeku často konkurovalo jeho horúce srdce, ale našťastie, rozhodnutie vždy vynášal Arian. Keby nebolo jeho, neraz by podľahol. V slabej chvíli by si bol obľúbenú nežnú bytosť jednoducho kúpil. Ako hračku! Nebola by to vlastne hračka, ale bremeno ku ktorému by bol doživotne pripútaný. Viktor si to uvedomoval. V hlave mu denne medzi sebou zápasili myšlienky, či obetovať kariéru za jedinú lásku, alebo čo i len chvíľkovú, ale skutočnú lásku, vymeniť za kariéru.

Výskumy mohli byť dávno uzavreté, tézy špecifikované, sumáre odoslané. Arian samozrejme poznal dôvod preexponovaného záujmu jeho chránenca, a preto nielen mentorsky, no predovšetkým dobrosrdečne a citlivo očakával vyriešenie situácie, aj keď nutno dodať, že súčasťou výchovného procesu nástupcu bola aj manipulácia. Áno, bolo to hrubé zasahovanie do vnútorných záležitostí a Viktor o tom vedel. Naučil sa akceptovať tento stav a v záujme veci sa podriadiť. Rozmýšľal, v čom spočíva veľkosť človeka a hodnota ducha? Isto v obetavosti. On vzal za svoje o niečo viac: Bol schopný, v prípade potreby, obetovať dokonca i sám seba!

K ľuďom ho pútalo skutočne málo. Síce sa sporadicky objavili prípady, že ho zaujala ktorási „nežná bytosť," avšak nedokázal a ani nechcel ju vytrhnúť z nevedomosti. Bola to síce nevedomosť, ale „pohodlná nevedomosť,“ ktorá zaručovala „prežitie" v realite tohto sveta. Našťastie, väčšinou horlivosť srdca a ducha upadla. No tento krát sa podvedomá príslušnosť k svojmu druhu nebezpečne dlho pretavovala do neprijateľnej túžby a zničujúcej vášne. Zo zložiek civilných úradov si vylustroval niekoľko „jej" údajov: Mala povahu levice. Lev! Hotová poprava! Aj by to bol takto chladne uzavrel, keby sa v každom ich križujúcom pohľade, namiesto ľadového mamonu, ako pravidla krásnych žien, nezračila hanblivá cudnosť a zdržanlivosť. A navzdor atraktivite, teplá jednoduchosť a citlivosť. To ho ešte väčšmi utápalo v nenaplnenej žiadostivosti, ktorá kontrastovala so zväzujúcim poslaním. Očarujúce havranie vlasy tečúce na široké plné plecia, vyzývavé oči, fascinujúca postava. Dokonalé torzo genofondu. Takých tam bolo dosť. Ale ten pohľad! Ten paralyzujúci pohľad! Azda to ani nebola pravá láska. Možno istý druh empatie, či túžba pomôcť. Dal by jej všetko...

Čo vlastne mohol dať, čo ponúknuť? Život pustovníka, služobníka, či fanatika? Ešte dva-tri roky a musí odísť. Zobrať ju zo sebou? Nie! Nemôže! Nezvládol by pohľad na predčasne zostárlu lásku. Nebude žiť len obyčajných šesťdesiat, či osemdesiat rokov ako ona. Generácie sa striedajú, milovaní odchádzajú. A on nechce začínať znova a znova! Chce na ňu zabudnúť. Zabudnúť? Nemôže! Nedá sa! Má v génoch zakódované pomáhať a milovať. A nie zabúdať!

Ale išiel by hlavou proti múru. Presne vystihnuté, proti múru! Vie, že by si zase roztrieskal hlavu o stenu fatalizmu, no nemôže žiť stále osamelý a nepochopený. Sám si za to môže! Chcel vedieť viac ako mohol uniesť a teraz sa nekompromisne prihlásili zákerné úroky. Dal si od Ariana vyložiť krátku budúcnosť a odvtedy nemôže uniknúť pazúrom nadchádzajúceho, dokonca mu to nemôže ani vyčítať. Sám to chcel!

Odkedy pozná Ariana vie, že nepravda je v jeho postavení úplne cudzí, vývojom prekonaný pojem a práve „on" je tým, čo koriguje dejiny a modeluje aj jeho budúcnosť. Svoj znak nesie na pleciach dosť dlho na to, aby zistil, že slobodné rozhodovanie mu nie je tolerované. Ale paradoxne, stále je spokojný a dokonca i vďačný za svoj údel.

Naposledy vzhliadol k jej vľúdnej tvári. Od šťastia ich oddeľovala sklená vitráž kancelárie na testovanie polovodičov. Tu pracovala. Pohladil ju úsmevom a v mysli vyobjímal. Nakoniec zarmútený parafoval záverečnú správu niekoľkomesačného výskumu, zabuchol dosky a vložil ich do kufríka. Na recepcii odovzdal identifikačný štítok a znechutene, ale odovzdane, odišiel cez hlavnú bránu komplexu. Pár metrov ďalej, už na mestskej komunikácii, sa otočil: - Zbohom krásna epizóda, zbohom kus života! Znova do práce, medzi spodinu! Kriminálnici a „Projekt 243" neznesú odklad.

Večer ho očakávali na akomsi firemnom, dozaista nezáživnom večierku. Pokúšal sa vykrútiť, no hostiteľ neoblomne neprijímal žiadne ospravedlnenia. O hostí bolo postarané vskutku exkluzívne. Samozrejme, nechýbali švédske stoly prehýnajúce sa pod gurmánskymi lahôdkami a značkovými destilátmi. Míňali sa stohy potravín, likvidovali mäsové pochúťky a sladké dezerty. Nemálo bolo aj tých, čo sa sťažovali na nevoľnosť z prejedenia. Viktorovi sa vybavil obraz z inšpekčnej cesty po subsaharskej Afrike. Malé čierne deti s povzdúvanými bruškami a kosťami obtiahnutými kožou namiesto údov, dokázali dokonale prebrať z každej chvíľkovej letargie. Veď takéto plytvanie by poskytlo obživu pre zaostalú africkú dedinu na celý týždeň.

Po výročnom vyhodnotení a bohatom kultúrnom programe, prešpikovanom poprednými osobnosťami kultúrneho života, vystúpila ako hosť večera ruská husľová virtuózka. S prvými tónmi nástroja zasiahlo celé auditórium objatie očarujúcej ženskej charizmy. Ani Viktor nespúšťal z umelkyne oči. Medzi skladbami si všimol aj ostatných mužov, ako uchvátene sledujú vystúpenie ideálu nežnosti.

Zháčil sa. Zrazu zabudol?! Na svoju dlhotrvajúcu platonickú lásku, prebdené noci, nesústredenia sa na prácu. Zabudol na sľuby, predsavzatia. Hanbil sa sám pred sebou. Nezaslúžil si, aby mu niekto patril? Nebol ešte zrelý? Ale keď porozmýšľal ako „nie človek“, prišiel na to, že predsa ostatní nežijú ako on stovky rokov. A keby bol iný a dokázal sa zaľúbiť raz a na celý život, nemohol by robiť to čo robí a robiť chce. Takže je to vlastne v poriadku.

O niečo neskôr na ministerstve obrany:

- Poďte ďalej, pán Reman! Už tu na vás netrpezlivo čakáme. Som rád, že ste sa uvoľnili na predbežné vyhodnotenie „Projektu 243“, - gestom ho vítal minister Nowak, - veru, je to už poldruha roka, keď sme váš Inštitút poverili koordináciou tohto projektu. Priznám sa, neočakávali sme výsledky v tak krátkom čase. Záujem o patent prejavili viaceré rezorty. Ale, prosím, predneste vašu predbežnú analýzu:

- Ďakujem za slovo, - vyložil si pripravené materiály pred užší okruh Branno-bezpečnostného výboru, rovnako ako pred časom. Spoločnosť bola tá istá, no nadšenie o poznanie výraznejšie. - Situácia sa skutočne vyvíja priaznivo. Rádiový žiarič, ako tromf v celej záležitosti, sme implantovali približne polovici kriminálne závadovým osobám na vlastnú žiadosť, alebo výmenou za podmienečné prepustenie. V deväťdesiatich ôsmych percentách sa viac nepokúsili o návrat k trestnej činnosti a myslím, že sa ani nikdy nepokúsia. Spomínané vysoké percento úspešnosti plne dokumentuje správny smer. No, a tie dve percentá, ktoré nemožno úplne vylúčiť sú aj tak v podstate zanedbateľné. Našich služieb využili aj stovky podnikateľov, svedkov i bežných ľudí na svoju fyzickú ochranu. Aj keď náklady u civilných žiadateľov sú pomerne vysoké, nezaznamenali sme žiadne podstatnejšie ťažkosti, či sťažnosti.

Treba tiež povedať, že každý individuálny prípad bol riešený osobito, s dôrazom na dokonalé právne ošetrenie. Podporné stanoviská zaslali aj rôzne súkromné bezpečnostné služby a záchranárske zbory. Vydýchla si nielen výkonná a justičná moc, ale aj legislatíva. Prognózy naznačujú, že najneskôr do piatich rokov možno očakávať de facto úplnú elimináciu primárnej agresivity človeka, ktorá sa ako strašiak ťahá celou históriou ľudstva. Toľko zhruba k referátu. Dodám ešte, že „Projekt 243“ máme úplne pod kontrolou a nehrozí v žiadnom prípade akékoľvek zneužitie.

- Vyjadrite sa postupne faktickými poznámkami, - vyzval členov výboru Nowak.

- Ja, osobne, som nadšený výsledkami a naďalej podporujem tento, aj keď trochu bizarný nápad, - žoviálne odobril snahy a zásluhy Inštitútu predseda vlády Delar.

- Pripájam sa k doktorovi Delarovi, - usúdil za rozviedku plukovník Kolnik.

- A major Borovic za ministerstvo vnútra?

- Taktiež podporujem.

Viktor sa triumfálne vypäl na stoličke. No zrazu ho obliala chladivá intuícia...

Na Inštitúte:

- Myslíš, že ľudia dokážu zvládnuť taký radikálny rez? - uštipačne sa uškrnul Arian, - zažil som na Zemi už všeličo, preto moje vízie sú, na rozdiel od tvojich, o trochu triezvejšie. Poviem ti, že sa vcelku čudujem, prečo sa dosiaľ neprejavili symptómy xenofóbie. Ľudia sa, ako u väčšiny živých či inteligentných bytostí, boja všetkého neznámeho. A tento tvoj pokus je výnimočný práve v tom, že je masovým zásahom do génovej výbavy a tisícročných zvyklostí v zápase dobra a zla. Aj zlo, ako také, je nutné pre správny vývoj civilizácie! Ako by vedeli čo je správne a čo nie, keby to niečo nemali s čím porovnať? Iste si zistil sám, že čím väčšie sú osobné neúspechy a tragédie, tým intenzívnejšie dokážeš precítiť radosť..., aj lásku. Je to do určitej miery kompenzácia, alebo satisfakcia ťažkému údelu. Často zle chápaný nedostatok materiálneho zabezpečenia vyrovnáva bohatosť duševného života. Pri zámernej nerovnováhe by mohli stratiť hnaciu silu, ktorá ich postrkuje dopredu. Zakrneli by. Nie je vhodné užívať takých krajných metód!

- Budeš intervenovať? - rozpačito sa spýtal Viktor.

- Nie! Aspoň zatiaľ. Situácia, ako dúfam, určite naberie iný smer a vráti sa do starých koľají.

Po ďalších dvoch rokoch:

Táto testovaná oblasť štátu bola do určitej miery separovaná geopoliticky, geograficky, národnostne a čiastočne aj jazykovo. Raritná vláda, výnimočne zložená z intelektuálov, dlhší čas pripravovala nové trendy moci. V podstate viedla izolacionistickú politiku a vytvorila akýsi neototalitný systém. Od schválenia „Projektu 243“ sa v záujme žiadaného vývoja znásobila cenzúra distribuovanej zahraničnej tlače, audio i televízneho príjmu, kontrola osôb podozrivých zo špionáže, veľvyslanectiev i pracovníkov zahraničného obchodu. Pochopiteľne, vyvolalo to nevôľu a odpor v rade cudzích zemí, ale bol to vabank. Buď-alebo!

Dopady na realitu však tvrdo zamiešali kartami. Množili sa prejavy nespokojnosti, hlavne u bezúhonných ľudí, ktorí neboli zasvätení, a teda nič netušiaci, nemohli sa vcítiť do nových pomerov v testovanom teritóriu. Rapídne a zvýšila celková nezamestnanosť, ktorá miestami prekračovala päťdesiat percent. Až vyše deväťdesiatpercentne u legislatívy, justície, represívnych zložiek a ich subodvetví. Trestná činnosť prakticky vymizla. Nebolo treba policajtov, sudcov a ani toľko zákonodarcov. Nebolo potrebné chŕliť zbrane, stavať cely pre odsúdených, ale ani napríklad kuchárov, upratovačky a údržbárov, ktorí pred tým pre celý tento dobre prepracovaný, sprvu nepochopiteľný a zaťažujúci zbor vládnej moci pracovali. Do duší sa vkrádal životný negativizmus, nespokojnosť, z neznáma prýštiaca nervozita, skepsa a konečná letargia. Jedni boli podráždení zo straty zamestnania, iní, že museli horibilne prispievať práve na neúmyselne nepracujúcich. Často hrozili demonštrácie, no k priamej zločinnosti sa nikto neodvážil. Všetci sa cítili akoby v pasci. Málokto situáciu chápal, a nikto ju výslovne neschvaľoval. Aj zahraničie s očakávaním sledovalo tento fenomén. Hoci sa neúčastnilo prísne stráženej podstaty, roztržito monitorovalo nastávajúci vývoj. Žeby človek skutočne potreboval násilie?

Predčasne na Ministerstve Obrany:

Viktor cítil, že architekt budúcnosti vyčerpal zdroje nadšenia. Alebo ktosi intervenoval! Vo vyleštenom laku stola videl svoj skleslý výraz, ktorý sa snažil skryť pod horu spisového materiálu. Vodnaté oči kolegov venovali už teraz zbytočnej agende pramálo záujmu a ponurá nálada javila sklamanie a rozčarovanie. Odhodlanie vyprchalo, pomaly sa zatvárali dvere za neúspešnou etapou. Nikomu sa nechcelo ani prehovoriť. Umieráčik odzváňal a čo bolo horšie, čoraz zreteľnejšie odbíjal aj ľudstvu ako celku.

- Pán Reman, skôr než ste prišli, vlastne už pred tým, sme sa jednohlasne zhodli, že celý „Projekt 243“ zrevidujeme. Situácia je v tomto štádiu neudržateľná. Hrozia sociálne nepokoje, stúpli samovraždy, rozvodovosť, inflácia, rozpadá sa ekonomika a celá štruktúra štátu. V zahraničí sme nerešpektovaní, dokonca broja proti nám na každom poli, - prepiato a definitívne formuloval verdikt minister Nowak. Viktorovi padlo každé jedno slovo veľmi zaťažko. V hrdle mu uviazla neprehltnuteľná hrča nevysloviteľných obhajobných argumentov. Cítil ako mu oťažievajú ruky, meravejú nohy. Vložil tvár do dlaní, prešiel si bruškami prstov po horúcom utrápenom čele, potom strčil prsty do kopy papiera a naposledy preciťoval hebkosť listov náročnej, ale motivujúcej agendy:

- Je to naša, možno posledná šanca! Ak ju nevyužijeme... za cenu akýchkoľvek...obetí...potom...

- Je nám to skutočne ľúto. Nie sme pripravení na takéto invencie! Zatiaľ nie,...postarajte sa o vyňatie implantátov.

- Veď ste, predsa, všetci súhlasili, že dotiahneme celú vec až do konca, páni!

- Sľúbili-nesľúbili, všetci si živo dokážeme predstaviť ďalší vývoj, - za všetkých Nowak, - rozsypeme sa ako bábovka z piesku.

- Nezatvárajte nad tým oči, je to možno posledná štácia! Čo keď druhá už nepríde? Uvedomujete si, že prehráme na celej čiare? Úplne všetko?

- Pán asistent, bohužiaľ, tadiaľto cesta nevedie. Bohužiaľ nie! Všetky investície do „Projektu 243“ sú zmrazené a to definitívne. Vykonajte, prosím, príslušné opatrenia!...

Prešlo dosť času. Sedel v kuchyni, v kávovare bublala voda a na podnose rozvoniavalo teplé pečivo. Z chodby bolo počuť cvaknutie poštovej schránky. Doručovateľ, ako každú sobotu, vhodil ranný Metropolitný expres. Viktor relaxoval pri sobotných raňajkách, stále sám v malom byte. Roztvoril noviny a začal čítať titulky renomovaných žurnalistov:

„Situácia sa v politike zamestnanosti úspešne konsoliduje.“

„Ekonomické ukazovatele vykazujú vzrastajúcu tendenciu.“

„Objasnená vražda podnikateľa...“

Pri jednom článku sa zastavil. Položil šálku horúcej kávy a odložil nedojedené pečivo. Správu si neveriaco prečítal ešte raz:

„Irónia osudu písala vzácnou krvou. Teroristický útok na vládny špeciál nikto nečakal. Tlačový hovorca prezidenta republiky potvrdil tragické fámy. K zostreleniu lietadla raketou zem-vzduch sa prihlásila anarchisticko-separatistická frakcia organizácie za Oslobodenie južných oblastí (OJO). V troskách zahynuli okrem vládneho personálu aj minister obrany a predseda branno-bezpečnostného výboru gen. J. Nowak, predseda vlády JUDr. M. Delar, minister vnútra mjr. G. Borovic a viceprezident pre vnútorné záležitosti plk. N. Kolnik.

Po identifikácii konkrétnych vinníkov sa neúspešne pátra...