- Dobrý, zásielka! EMA 324. Kam ju zložím?

- Á, dobrý. To je jedno. Trebárs sem.

- Tak, hotovo. Ešte podpis a máme to vybavené.

- Prosím.

- Dovi!

- Dovi!

Tresk! Bachol som dverami. Predo mnou sa týčila obrovská modrá lesklá krabica. Nevedel som prečítať ani jeden z tých japonských znakov na nej, ale obrázku slúžky, okolo ktorej boli vyobrazené všelijaké kastróly a mixéry som rozumel dobre. Konečne dorazila! Moje ťažko vydrankané životné úspory od rodičov prišli v trápnej krabici od elektronickej slúžky do domácnosti.

Škatuľu a množstvo polystyrénových hranolov som v momente vrhol do jedného z rohov môjho mikrobytu a kochal sa mojou elektronickou spoločníčkou zabalenou v igelite. Stála tam tak krásne nehybne, nohami zasunutá v nabíjacom panely, ktorý pripomínal masážny prístroj na nohy z telešopingu. Jediným príslušenstvom bol asi tisícstranový manuál. Nechutne tlstá zbytočnosť, kde by som sa iba dozvedel, že na krku má termálny snímač, ktorým sa aktivuje.

Sňal som teda posledný obal, ktorý mi bránil na vlastnú kožu omakať mašinu, o ktorej snívam od svojich pätnástich. Vlastne, nie je to presne ten vysnívaný model, ale po pár modifikáciách...

EMA 324 ma vôbec nesklamala. Oblečená v čiernej krátkej uniforme pre slúžky, plná kyprých ženských tvarov. S čiernymi vlasmi a euro-japonskou tvárou bola tým, o čom som sníval. Ani kúsok chyby na koži. Úžasné!

Jemne som priložil ukazovák na tylo a čakal, čo sa bude diať. Očakával som niečo, ako keď štartujete výkonný počítač a hluk ventilátorov prehluší aj nasraného čmeliaka, ale EMA 324 len otvorila tmavohnedé oči a pery spravili úškrn v tvare úsmevu. Waw!

- Ahoj! Volám sa Miko. Ak si želáte zmeniť moje meno, učiňte tak po zaznení signálu. Píp!, - ozvalo sa z EMY 324. Hlavou mi v tom momente, ako na potvoru, nie a nie prebehnúť ani jedno jediné meno.

- Píp! Doba na zmenu mena uplynula. Ak si budete želať zmeniť moje meno v budúcnosti, trikrát vyslovte Miko. - Hm, vlastne aj Miko je skvelé meno.

- Môj orientačný systém potrebuje skenovať váš byt. Prosím táto operácia bude trvať niekoľko minút. - Sánka mi spadla niekam až k nohám. Tak ona nielenže má prirodzený ženský hlas, ona sa sama aj učí. No paráda!

Chodil som za ňou ako dieťa za mamou. Zastavila sa v každom rohu bytu, otvorila každú skriňu, otestovala funkčnosť sporáka a dokonca prehodnotila obsah chladničky.

- Vaše zásoby sú na minime. Odporúčala by som nákup. Ak mi poskytnete hotovosť, postarám sa o nákup potravín.

- Ehm, - to bolo po prvý krát, čo som niečo EME 324 povedal. - Netreba, nakúpim neskôr, - a rukou som siahol na termálny snímač. EMA sa pohla smerom k masážnemu stroju. Zasunula nohy do nabíjačky, zavrela oči a ostala stáť. Páni! Tak toto je teda vec!

Ježišikriste! Štvrť na dvanásť. O hodinu sa mám stretnúť s človekom, ktorý by vedel EMU 324 upraviť na model EMA 01. Rýchlo som spravil minimum, čomu sa hovorí ranná hygiena a vsunul sám seba do posledných čistých handier.

Znova som zapol EMU:

- Miko, musíme ísť niečo vybaviť. Si pripravená, môžeme vyraziť?

- Áno, môj stav energie je na max, nasledujúca doba nabitia o 24 hodín.

- Tak dlho zas preč nebudeme. Poď. - otvoril som dvere a pustil Miko napred. Zamkol som a výťahom sme zišli z dvadsiateho poschodia až do suterénu. Pretĺkli sme sa pár podzemnými uličkami a ocitli sme sa na stanici metra. Každú chvíľu som sa za ňou obzeral ako pomätený. Mal som totiž strach, či nespadla alebo jej nedajbože neodpadla končatina. Ale moje obavy boli úplne zbytočné, Miko vedela chodiť takmer dokonale.

Brzdy vlaku zaškrípali a my sme sa vtlačili do natrieskaného vozňa. Naše telá boli prilepené jedno na druhé. Hlavou mi prebehli, ehm, moja babka by povedala hriešne myšlienky, ale je nad slnko jasnejšie, že najlepšie sa predávajú spoločníčky pre sex. Miko bola síce len kuchynský pomocník, ale jej telo bolo celé ženské, aj s mäkkými prsiami a krásnym zadkom. Jediný rozdiel, ako som sa na sieti dočítal, bol v tom, že EMA 324 nemá čip zmyselnosti (sakra drahá záležitosť) a výrobca úmyselne u takýchto modelov vynecháva mikroelektromotory, ktoré vyvolávajú maximálne verne ženské „prejavy“ vzrušenia.

Na dvadsiatej tretej zástavke metra sme vystúpili aj s ďalšou dobrou stovkou ľudí. Vyviezli sme sa turboeskalátorom na „svetlo božie“ a pretláčali sa hlavnou triedou. Mala to byť štrnásta ulička vpravo od stanice metra. Rátal som každú jednu, aby som to neminul, pretože vracať sa cez ten dav ľudí by bolo ako plávať proti prúdu rozbúrenej rieky. Dvanásta, trinásta... á tu je to. Zabočili sme do úzkej uličky, kde svetlo cez markízy obchodíkov nemalo ani tú najmenšiu šancu dopadnúť.

Tu ma napadlo, to na veselo cupitajúcu Miko skúsiť. Trochu som spomalil, aby som sa dostal, tak akurát, na jej úroveň a bác! ju po zadku. Zaboril som prsty do jej pravej polky a čakal, čo urobí. S Miko to ani nepohlo. Jediné čo spravila, bolo, že naklonila hlavu mojim smerom a šepla mi do ucha:

- Model EMA 324 sa vie postarať o vašu kuchyňu, ísť nakupovať, sprevádzať, ale nie je schopný vyhovieť vaším sexuálnym potrebám. Ak máte záujem o takúto formu služieb, prosím kontaktujte hotline linku číslo 987..., - tak to ma zabilo! Tak takto ma neodbila ani moja posledná priateľka. Keby mi aspoň dala kontakt na inú, ako teraz Miko! To sú služby! Ty vole!

Skúsil som to zo žartu na Miko ešte raz, ale keď zopakovala formulku, prestalo ma to baviť. Pri predstave, že sa nájdu aj takí zúfalci, čo si takýto alebo ešte horší model kúpia a sú schopní ho nemodifikovaný aj tak, ehm, použiť na... No, radšej nič.

Prešli sme asi sto metrov a zabočili na schodište vedúce k dverám pod úrovňou chodníka. Zaklopal som dohodnutý signál a akýsi sotva meter vysoký pán ma vpustil dnu.

- Peniaze, peniaze, ukáž peniaze!, - zasyčal ako z béčkového akčného filmu. Siahol som pre peňaženku a vytiahol z nej dohodnutú sumu. Oči sa mu zablyšťali a zmizol kdesi za závesom. Po chvíli sa objavil muž odetý v chirurgickom plastovom plášti s rúškom pri krku. Overil si moju totožnosť, vzal si peniaze a podal ich tomu skrčkovi.

- Takže, prosím vypnite EMU,- vypol som Miko podľa inštrukcií a čuduj sa svete, sama sa navigovala do operačnej sály a postavila do stojana. Zrejme sú univerzálne pre všetky typy.

Doktor, volajme ho tak pre túto chvíľu, sňal z Miko šaty, a ja som si až teraz všimol, že jej prsia sú bez bradaviek a tam dole je diera zaslepená.

- Budete chcieť aj ochlpenie? - odvrkol bez náznaku úškrnu.

- Nie, ďakujem, len to ako sme sa dohodli.

- V poriadku, príďte asi o dve hodiny. Edo vás vyprevadí.

Drahý Edo zavrel za mnou dvere a ja som sa mohol nasledujúce dve hodiny modliť, aby ma neokradli o prachy aj o Miko. Podľa toho, čo som vypátral, je doktor bývalý inžinier spoločnosti vyrábajúcej EMY, ktorý sa podieľal na výrobe niektorých zo starších modelov. Potom vraj ukradol niekoľko tisíc kusov čipov zmyselnosti a rozbehol čierny biznis. Nechcem ani v najmenšom do toho strkať nos, len nech mi spraví, čo chcem. Vyjde ma to asi štyrikrát menej, ako vysoliť za EMU 01 milión a pol!

Tie dve hodiny sa tiahli pomaly ako použitý kondóm v stoke v mestskom parku. Zaklopal som znova na dvere, a kým mi láskavý Edo otvoril, moje srdce bubnovalo ostošesť. Aká bude, bude si ma pamätať? Bude...

Doktor, s tvárou nezaujatého profesionála, ma bez akejkoľvek pompéznosti postavil pred tú istú Miko ako predtým. Nič na oko nenasvedčovalo tomu, že toto má byť tá vytúžená spoločníčka pre... sex.

- Tak zapnite si ju a môžete ísť. Nevolajte, neskúšajte ma kontaktovať. Otestoval som ju. Ide ako dobre namazaný stroj. - Podišiel som k Miko a dotkol sa spínača. Noblesne otvorila oči a vykročila z tej prapodivnej nabíjačky.

- Tak poďme! Načo čakáme! V tejto miestnosti je tma. Chcem svetlo! - chytila ma za ruku a vyviedla na ulicu. Doktor mi len tak-tak stihol do ruky vtlačiť krabičku s bývalým čipom a kontaktom na človeka, ktorý vie veci vrátiť do pôvodného stavu. Ale to ja potrebovať nebudem.

Vyliezli sme späť na hlavnú triedu a ponorili sme sa do vlny smerujúcej k stanici metra. Miko sa ku mne pritúlila ako malé šteňa.

- Kam ideme?

- Domov, - odvrkol som. V hlave som už mal totižto iba jednu vec.

- Dnes je ale nádherný deň. Ostaňme prosím ešte vonku, - a pritisla svoje líce k môjmu. Mňa snáď trafí! Je síce neuveriteľné, že vyzerá ako ozajstná žena, ale hádam nemusí mať všetky jej vrtochy, do paroma!

- Aha, pozri! Tam sú krásne šaty! Nemôžem takto chodiť po ulici.

- Čo je na tvojej uniforme zlé, Miko? Mne sa v nej náramne páčiš! - Nič zvodnejšieho som si ani nevedel predstaviť.

Cmuk! Pobozkala ma nečakane na líce a ja som zmäkol. Tá pusa bola tak vlhká, ako ozajstná. Odrazu som mal pocit, že je skutočnou ženou.

Kým som z pusy vytriezvel a začal špekulovať, či jej pery nie sú napustené nejakou chemikáliou, ktorá obmäkčí aj najväčšieho puritána, stál som v akomsi butiku pred zrkadlom, oblečený ako švihák z reklamy na športový parfém. Tvídové sako, športová košeľa s krátkymi rukávmi, džínsy a biele mokasíny. Ježiši! Týmto som vždy opovrhoval, a teraz tu stojím pred zrkadlom a hľadím na nejakého blbca, čo svojím výzorom hovorí: - Chceš ma babenka? - Len ma tak striaslo.

Obzeral som sa po Miko, ale nevedel som ju nájsť. Predavačka ukázala prstom kamsi dozadu a ja som uvidel ženu vo voľnej tmavomodrej krepovej sukni a krátkom bielom tielku na tenkých ramienkach. Oči som si pretrel rukami a podišiel bližšie. V tom sa otočila mojím smerom a na mňa sa cez to tielko vyvalili dokonalé prsia s ešte dokonalejšími bradavkami. V okamihu som prestal myslieť na tie handry čo mám na sebe, z nosa sa mi pustila krv a sliny kvapkajúce cez kútiky úst mi zmáčali nové mokasíny.

- Tak čo, páčim sa ti? - hodila sa mi okolo krku.

- Kostým slúžky si necháme na večer, súhlasíš?

- Eee, - to bolo všetko, čo som zo seba dostal.

Miko si stihla ešte vypýtať kreditku a zaplatiť tie naše módne výstrelky. Obvešaný papierovými taškami sme vyleteli z obchodu von a s rukou v ruke sme sa promenádovali po hlavnej triede.

Prišli sme až k malému parčíku. Sadli sme si na lavičku s výhľadom na prístav a za trúbenia dopravných lodí sme viedli konverzáciu ako mladý pár. Miko bola mojou spoločníčkou ani nie pol dňa, ale akosi vedela, čo sa pýtať, kedy sa smiať a ako stimulovať moje chute hneď tam ju oprieť o najbližší stĺp pouličného osvetlenia. Nie som šampión v konverzácii, ba skôr naopak, ale ona doslova roztápala ľady. Pri vývoji toho čipu musel alebo musela byť čertovsky dobrá znalkyňa ľudských pováh.

Čas ubiehal ako voda a z ulíc a uličiek sa pomaly vytrácali davy uponáhľaných ľudí. Slnko, vlastne tá hmlistá nejasná žltá škvrna na oblohe, zapadalo niekam za prístav a pouličné lampy stupňovito zintenzívňovali žiaru zo žiariviek. Plece pri pleci sme míňali reštauráciu s presklenou terasou. Miko dostala hlad, čo sa mi u elektronického spoločníka zdalo divné, ale jej prosba vyvolala vo mne neutíchajúci záujem dozvedieť sa o jej apetíte viac. Usadili sme sa na prútené stoličky a čakali, kým očividne zastaraný typ čašníka prinesie jedálny lístok. Prejedený pizze som si objednal vyprážaný syr a Miko, ako správna žena dbajúca o svoju líniu, siahla po zaručene ľahkom jarnom šaláte s krevetami. Zaplať pán boh, nebola to prvotriedna reštika,, a tak aspoň pre tento prípad sa vlk naje a aj ovca, čiže peňaženka, nezostane celkom prázdna.

S napätím som očakával čo sa bude diať. Naozaj tá technika pokročila tak, že mašina bude konzumovať ako bežný smrteľník? Elektronický čašník s očividne rozladenými mechanickými zápästiami dodrnčal s taniermi, našťastie v celku, a ja som čakal, čo Miko spraví. Len sa usmiala a pichla vidličkou do šalátu. Nabrala krevetu a kúsok ľadového šalátu a bez okolkov si ho vložila do úst. Trochu ho pohrýzla a prehltla. Cink! Sánka sa mi otvorila a vidlička zacinkala o tanier. Ono to fakt žere. Ja sa poseriem! Reagoval som ako malý fagan, čo dostal svojho prvého mechanického robota a zistil, že hýbe rukami.

- Hm, trochu korenisté ale celkom fajn, hm, - a pustila sa do šalátu, akoby ho jedla s každodennou rutinou. Pane bože!

Úžas časom vystriedal hlad a na istý čas som si odmyslel okolie a pustil sa ako lačná zver do ešte horúceho syra. Nie však nadlho.

- Ak ma teraz ospravedlníš, musím si odskočiť. - Zdvihla sa a odcupotala smerom k dámskym toaletám. Hádam len nejde... Ale to by už bolo aj na mňa moc. Neverím. To naozaj? S pohľadom človeka neveriaceho vlastným očiam som zmeravel. V tom pristúpil ku mne pán, ktorého som doteraz neregistroval:

- Prvá čo? Ja to poznám. Hehe, tiež som takto po prvýkrát reagoval, - a chlapsky ma potľapkal po ramene.

- Ak ťa to zaujíma tak na konci tráviacej trubice má gumený vak, niečo ako žalúdok, ale nikam ďalej nevedie. Ak sa naplní jednoducho to vyvracia. ...hm, no vidím, že tvoja spoločníčka sa vracia, prajem vám príjemný zvyšok večera.

- Aha, tak zdar. Dík, - zašomral som. Miko si sadla a chvíľu sme sa na seba len tak usmievali.

- Pôjdeme?

- Môžeme. Čašník! - pribehol s už aj pripraveným účtom. Podal som mu kreditku a peniaze mojich rodičov sa stenčili o ďalší, ale našťastie zanedbateľný kus.

Najedení a spokojní, teda ja, sme vyrazili do nočnej krajiny ponorenej do neónových reklamných sloganov. Každých sto alebo dvesto metrov sa na nás z čínskeho „fastfood-u“ vymrštil zápach rýb a všakovakých potvor, ktoré nesmierne milujem, ale nechcem vedieť čo sú. Ázia nás prevalcovala technicky aj kulinársky. Dokonca aj čo sa týka ideálu ženskej krásy. Veď z Miko som úplne paf!

- Čo je to? - ukázala prstom na dvojkrídlové pozlátené masívne dvere.

- Asi bar, diskotéka, čo ja viem.

- Poďme dnu, - a šklbla ma za rukáv saka, akoby bola malé dievčatko, čo žobroní rodičov o sladkosť. Neviem, čo za batérie to do tých EM dávajú, ale to je už priveľa. Bývali doby, keď kuchynský pomocník zvládol strčiť kura do rúry, ošúpať zemiaky a mohol sa zas dobíjať.

- Ale poď, - symbolicky zadupala aby ukázala, že stoj čo stoj chce ísť dňu. - Dáme si drink a..., - to ostatné som už nepočul. Spásonosná myšlienka! Pivo by bodlo a triezvy už nie som schopný túto Miko zvládať. Len uvažujem, či takto sa chová každá EMA 01 alebo je... pokazená.

- Dobre teda! - prehlušil som jej ešte stále trvajúci monológ o tisíc a jednom dôvode prečo tento podnik navštíviť.

- Ozaj?! Tak to je super! - a pobozkala ma na pery.

Plný obáv, ale aj nesmiernej chuti na pivo, som potlačil pozlátené dvere. Naše zvukové aparáty neboli zjavne pripravené na tak silné decibely. Príšerný randál. Prešli sme okolo vyhadzovačov, ktorí len prikývli a smeli sme bez problémov vkročiť do raja diska chtivých návštevníkov. Bolo tam všetko. Od násťročného dievčaťa v pásikových nadkolienkach a divokým účesom z nejakého anime až po osemdesiatročného dôchodcu s odhalenou hruďou a koženými krátkymi nohavicami. Prihoďte do toho lečo a máte výsledok.

Vystúpili sme na prvé poschodie. Sadli sme si k stolu pri zábradlí, aby sme videli na parket pod nami. Objednal som jedno orosené, bloody mary pre Miko a hľadal v tej mele tónov a bicích rytmus. Zbytočne, nenachádzal som. Hlavne, že Miko to prechádzalo celým telom. Prehadzovala jednu nohu cez druhú, nervózne si okusovala nechty, vyťukávala melódiu na pohár. Cítil som, že chce tancovať. Ale to nie je nič pre mňa. Naposledy som to robil, asi keď som mal tri roky. Mama ma držala za ruky a ja som z jej obrovskou pomocou prešľapoval z miesta na miesto. Keď som sa pozrel tam dole, tak mi zabehlo. Tie pohyby, gymnastické prvky a elastické telá, mohol som akurát sklopiť uši a odtiahnuť do svojej drevenej búdy na zadnom dvore. Miko sa vlnila čoraz intenzívnejšie. Plný strachu som iba čakal, kedy to znej vystrelí a bude žobroniť o tanec. To je môj koniec. Nestačí, že som ohodený do týchto super „in“ handier, ja mám ešte zo seba robiť šaša. Siahol som po pive a vypil ho na ex.

- Poď so mnou! Niečo ti ukážem, - podala mi ruku a vytiahla ma z poza stolíka. Ak pôjde tancovať tak... neviem čo. Miko si ma odviedla do jedného z rohov parketu. Oprel som sa o čiernu stenu a dodal si odvahy z ďalšieho piva. Tak to je koniec. Odchádzam. Chcel som silou mocou odísť, nehľadiac na to, že ju tam nechám. Toto nie je pre mňa. Toto nie je pre mňa. V duchu som si opakoval.

Miko sa predo mňa postavila a začala pomaly krútiť bokmi. Toto nie je pre mňa! Vravím si. Ale ona bola trpezlivá. Vlnila tými jej nemravnými bokmi dovtedy, kým ma nezmagorila natoľko, že som hlavou hýbal akoby som bol kobra a sledoval pohyb flauty. Dal som si ďalší hlt a nechal sa opantať jej prídavkom v podobe rúk zdvihnutých nad hlavu. Pôsobila ako šatka, s ktorou sa pohráva slabý vánok. Pristúpila ku mne, položila mi ruky na boky a nechala ma precítiť jej pohyby do posledného záchvevu nitky na krepovej sukni. To už mi nedalo, chytil som ju za pás a vlnil sa s ňou. V živote som to neskúšal a teraz to išlo samé!

Strávili sme tam takto snáď pol hodiny a mne pomaly, ale veľmi pomaly dochádzalo, že s Miko chcem dnes v noci sex. Chcel som to síce od chvíle, čo prišla v krabici ako pomocník do domácnosti, ale teraz som to nechcel pre mechanické pohyby, teraz som túžil po dotyku tiel a láskaní plnom zmyselnosti. Neviem ako sa to prihodilo, ale Miko za ten jeden kratučký deň spravila zo mňa pána situácie a ja som v tú noc, prvýkrát v živote, povedal stroju - mám ťa rád.

Vzal som ju za ruku a ona sa bez detinskej trucovitosti, ako dospelá žena, nechala viesť. Vyšli sme na čerstvý smog a taxíkom sa dopravili, teraz už k nášmu, spoločnému mikrobytu. Celú cestu sme nevydali ani hlások, ani čo len sotva počuteľné vibrácie mikromotorčeka.

Kľúče zaškrípali v zámke, a hoci môj byt nezodpovedal štandardu takejto chvíle, nemohol narušiť atmosféru blížiaceho sa vyvrcholenia. Nebol som ani nervózny, ani napätý. V ten deň som podstúpil tak veľký prerod, že myseľ už nemala šancu naplno spracovávať ďalšie informácie a ostala akoby v úzadí. Zavrel som dvere a usadili sme sa na kraj starej postele. Miko odložila na televízor svoje módne doplnky a ja som ju prstom pohladil po tvári. Nadvihol som jej bradu a dlho pobozkal. Opätovala mi to nespočetne krát. Nenáhliac sa nikam, odsúvali sme postupne ostatné časti oblečenia z postele na koberec a naše nahé telá sme s trochou nenútenej cudnosti obliekli do prikrývky. Trenie tiel a podmanivé skúmanie pokožky Miko bolo skôr z krajiny zázrakov ako hektického sveta.

V blízkosti maximálneho potešenia z rozkoše a skutočnej erotiky stroho prehovorila: - Kritický stav batérie, kritický stav batérie. Okamžité dobytie nutné pre zachovanie kompaktnosti neurálnych obvodov. - Miko sa v momente nadvihla, nehľadiac na môj úd, a len tak v Evinom rúchu odpochodovala k svojmu dobíjaciemu stojanu a zavrela oči. Moje „nádobíčko” v tú chvíľu zvädlo akoby som dostal ľadovú sprchu. Striasol som sa a naskočila mi husia koža. Preboha nie! V tom najlepšom! Do riti!

Atmosféra romantiky zmizla ako švihnutím čarovnej paličky Harry Pottera a ja som civel na svoje ničoho neschopné telo na posteli. Trvalo hodnú chvíľu, kým som prišiel k sebe a začal si uvedomovať, že výmena čipu nemusela spôsobiť len zmenu osobnosti Miko.

Do nasledujúceho úsvitu som nedokázal oka zažmúriť. Ten šok ma vystrel ako pružinu a zanechal trvalú spomienku. Ale predsa, je to len stroj a nemôžem mu nič zazlievať. Vlastne môžem Miko poďakovať, že mi ukázala svet kam som doteraz nepatril, ktorým som opovrhoval. Nikdy by som predtým nepovedal, že stroj bude učiť mňa, čo je vášeň, zmyselnosť... cit.