Laron

Nad planinou viseli ťažké olovene mraky, občas padla kvapka ale dážď akoby stále premýšľal či začne skutočne padať alebo nie. Pod oblakmi sa rozprestierala hornatá krajina bez porastu, iba kde-tu sa zelenali chumáče trávy alebo zúbožený ker. Bola to veľmi nehostinná krajina s kamenistou pôdou a vyčnievajúcimi skalami na každom kúsku.

Priezračné ticho znenazdajky prerušilo vzdialene, pravidelné šumenie, ktoré sa s každou ďalšou sekundou stávalo, výraznejšie a hlasnejšie. Po chvíľke bolo už také jasné, že sa dal zreteľne identifikovať zvuk. Znelo to asi takto: pofff ‒ pofff a potom opäť, pofff ‒ pofff. O niekoľko sekúnd sa z oblaku vynorila obrovská hlava, podobala sa na tvár jaštera ibaže za hlavou mala akýsi vejár vytvorený s ostňovitých výčnelkov vybiehajúcich do strán. Veľké čierne oči hľadeli zo záujmom na krajinu a spoza obrovských čeľustí s hrozitánskymi zubami vychádzalo spokojne mrmlanie. Pofff ‒ pofff, z mraku sa vynoril dlhý krk posiaty ostňovitými výbežkami a za ním neskutočne veľké telo z ktorého vyrastali mohutné blanovité krídla. Pofff ‒ pofff, tvor sa naklonil na pravý bok a odhalil silne nohy ukončené pazúrmi veľkosti ruky dospelého muža. Predne nohy boli o niečo menšie ale dostatočne silne, aby rozdriapali čokoľvek čo im príde do cesty. Ďalšie zamávanie silných krídel, pofff ‒ pofff, odhalilo postavu, človeka sediaceho tesne za krkom tohto tvora.

Laron sedel na chrbte Meleny ponorený do hlbokého tranzu, navonok pôsobil neprítomne, jeho vedomie však bolo prepojene s Meleniným, teraz boli dva tvory s jednou mysľou. Laron viedol Melenu tak, akoby to robila ona sama, využíval jej zmysly, aby videl všetko tak jasne, ako samotná Melena. Ich dnešný let sa blížil ku koncu, hliadka trvala od východu Raesa až pokiaľ sa neuvelebil v strede oblohy, čo bolo presne šesť zárezov na slnečných hodinách. Let nepriniesol nič nové, Laron v jednej chvíli síce cítil nahromadenie magickej energie ale bolo to ďaleko za hranicami kráľovstva, okamžite sa pokúsil vystopovať jej pôvod, no zmizla skôr ako niečo zistil. Najhoršie na tom bolo, že sa to nestalo prvýkrát, Laron s Melenou sa s niečím podobným už raz stretli, bolo to ďaleko za Veternými horami ale ani vtedy sa im nepodarilo vystopovať odkiaľ magická energia prichádzala. Od vtedy mal v duši zvláštny nepokoj, cítil, že za hranicami kráľovstva sa niečo deje, niečo čo mu začalo kradnúť spánok.

Opustil Melenino vedomie ale iba do tej miery, aby spojenie úplne neprerušil, ak by niečo našla okamžite mu to mohla ukázať prostredníctvom svojich očí. Laron sa pomrvil v sedle, od dlhého letu mal telo čiastočne stuhnuté, snažil sa povystierať a kúsok po kúsku si ho rozcvičiť. Melena sa zatiaľ zniesla nižšie nad krajinu, obraz sa zmenil. Pochmúrne skalnaté hory nechali ďaleko za sebou, teraz leteli nad Medvedím lesom a blížili sa k úpätiu Guldurských hôr.

„Myslíš, že sa deje niečo zlé?“ Vyslal ťaživú myšlienku k Melene a ďalej sledoval krajinu bežiacu pod nimi. „Neviem dieťa moje, môže to znamenať čokoľvek, ale som si istá, že spolu to zistíme.“ Odpovedala dračica s prorockým podtónom a varovne zavrčala. Laron vedel, že má pravdu, vedel, že spolu toho ešte veľa dokážu. Pri tých myšlienkach sa nevedomky usmieval, tak toto je moja Melena a on ju má neskutočne rád. Šikovne sa predklonil, dával si pozor, aby sa nezranil o kostnaté výbežky dračieho krku, opatrne sa pritlačil k Melene a láskavo ju potľapkal po matne červených šupinách. „Už ti je lepšie chlapček môj?“ Cítil ako sa ho opäť dotkla svojimi myšlienkami, cítil z nej matku, ktorá si robí starosti o svoje dieťa. „Áno moja, už je lepšie...spolu to dokážeme...“ Odoslal k nej svoju odpoveď a v duchu sa musel zasa usmiať, vedel, že pred ňou nič neutají, vedel, že na ňu sa môže vždy spoľahnúť. Čas ktorý sú spolu ich zblížil tak dokonale, že sa poznajú dôverne ako keby jeden bol tým druhým, drak a človek, človek a drak, spája ich puto, ktorého silu môže zlomiť snáď len smrť.

Merrad

Deň sa chýlil k večeru, mraky na oblohe sa čiastočne potrhali a tak dovolili zvedavým lúčom Raesa poštekliť smutnú zem pod nimi. Tiene sa postupne predlžovali, až sa na krajinu začal znášať tichý súmrak. Šero svojím závojom zahalilo Skalnaté pláne, Medvedí les a postupne pohlcovalo aj Guldurské hory, ktoré sa nebojácne týčili až k samotným oblakom. Na začiatku Guldurských hôr sa takmer neba dotýkal štít so starobylým menom Ten ‒ Narod, čo v reči kráľovstva znamenalo plochý vrch. Na vrchole bol Ten ‒ Narod skutočne plochý a na tejto nebeskej plošine stálo rovnako starobylé sídlo Merrard v ktorom prebývala Nebeská garda. Merrard sa nachádzal v takej výške, že pre toho, kto nevedel lietať bolo takmer nemožné dostať sa tam. Sídlo Nebeskej gardy pôsobilo skutočne veľkolepo, šesť nádherných štíhlych veží rozmiestnených v tvare obrovského, dokonalého diamantu čnejúcich vysoko nad opevnenia Merradu obklopovalo hlavnú vežu, ktorá ich nepatrne prevyšovala svojou jagavou strechou. Všetky veže vyrastali z neskutočne veľkej haly a v lúčoch zapadajúceho Raesa nádherne žiarili, akoby chceli vyjadriť dôležitosť tohto miesta a jeho obyvateľov.

Opevnenie Merradu malo rovnako šesťuholníkový tvar so strážnou vežou v každom rohu. Za hradbami sa nachádzalo priestranné štvorcové nádvorie, ktoré okrem jednej strany obklopovali prekrásne štíhle stromy. Tieto veľkolepé stromy mali husté vetvy porastené dlhým strieborným ihličím a ich prijemná, svieža vôňa sa niesla celým Merradom, pripomínajúc každému miesto odkiaľ pochádzajú ‒ Strieborný les. Nádvorie končilo dvoma úzkymi cestičkami, vedúcimi popri jednej zo siedmych veži do hlavnej časti paláca. Obe cestičky boli lemované sochami slávnych predkov, popri jednej sa nachádzali sochy hrdinských jazdcov, bola to cestička po ktorej kráčali len ľudia, druhá bola zdobená sochami nebojácnych drakov a po nej smeli ísť iba draci.

Každú jednu zo šiestich vonkajších veží obýval jeden jazdec a jeho drak, vnútorná, siedma veža patrila Vigorovi a Orisovi ‒ vodcovi Nebeskej gardy a mocnému drakovi. V obrovskej hale, čo spájala všetky veže sa nachádzali dve siene, tá väčšia z nich bola Sieň slávy, menšia slúžila na prijímanie významných návštev a vedenie rokovaní. Obe siene boli prekrásne zdobené freskami s rôznymi výjavmi z dávnej histórie, avšak krásu Siene slávy mohli zočiť a obdivovať iba členovia Nebeskej gardy.

Ťažké, kované dvere vedúce do Siene slávy sa nehlučne otvorili. Na ich prahu stála vysoká postava v bohato vyšívanom plášti, ktorý pod krkom spájala zlatá spona. Muž chvíľu stál vo dverách, zamyslene hľadel na prekrásne maľby, ktoré miestami pôsobili takmer ako živé, akoby všetky tie tvory niekto len pred chvíľou zaklial a nechal ich tam na veky vekov. Po niekoľkých sekundách, čo sa mu zdali ako večnosť sa otočil, zamrmlal niečo popod nos a odkráčal do svojich komnát, dvere sa opäť nehlučne zatvorili, aby ďalej strážili tajomstvo jazdcov a drakov.

Vigor

Vysoká postava mĺkvo stála pri okne a sledovala posledné lúče, ktoré sa odrážali od západnej veže Merradu a dodávali jeho tvári zvláštny medený lesk. Ostré rysy tváre mu zmäkčovala hnedá briadka popretkávaná bielymi prameňmi, ktoré akoby chceli svedčiť o jeho veku. Výrazne čelo mu čiastočne prikrývali vlasy gaštanovej farby bez jedinej šediny, ktoré boli stále rovnako husté ako pred dávnymi rokmi. Nepatrne sa pohol a opäť uprel svoje zvláštne smaragdové oči do diaľky, myseľ mal úplne čistú, bol v stave pripomínajúcom hlboký tranz. Výraz tváre sa mu postupne uvoľnil, v myšlienkach našiel Orisa a spojil sa s jeho vedomím, aby duchovne vytvorili jednu bytosť s možnosťami presahujúcimi ľudské chápanie.

Oris prudko otvoril oči, neprítomný pohľad však prezrádzal, že duchom sa nachádza niekde v diaľke. Vycítil Vigora, tok jeho myšlienok silnel, z nepatrného spojenia, ktoré neustále udržiavali sa stala dravá rieka, aby vzápätí prerástla do nekonečného oceánu. „Zdravím ťa starý priateľ, myslím, že náš čas sa kráti...“ Vigorové myšlienky splynuli s Orisovými do spoločného prúdu, obaja sa stali človekom a drakom v tej istej chvíli.

Vigor niekoľkokrát zažmurkal očami, aby zaostril zrak, následné preletel po tmavých siluetách Guldurských hôr. Stále stal pri okne, opatrne sa otočil a rozhýbal si stuhnuté telo, rozhovor s Orisom skončil, teraz zostávalo už len zvolať jazdcov.

Te ‒ Ruan

Laron ležal na posteli s pohľadom upretým na strop, premýšľal o posledných udalostiach, niečo tu nesedelo, priam bytostne to cítil... Také množstvo magickej energie sa neobjavuje a nestráca len tak... Hľadal nejakú indíciu, ktorá by ho naviedla na stopu tejto záhady, motal sa však stále v kruhu, nevedel prísť na nič, čo by ho posunulo ďalej. Znenazdania pocítil dotyk mysle Te ‒ Ruana a následne jeho nezameniteľný hlas: „Vznešený jazdci! Dnes sa otvoria dvere Siene slávy, dnes si uctíme česť a odvahu našich predkov. Dnes nastal deň voľby nového Te ‒ Ruana... Vznešený jazdci! Pripravte sa a vstúpte do siene, slávnosť čoskoro začne.“

Laronom prebehla zmeť pocitov, počínajúc vzrušením, cez nepokoj až po neurčitý strach. Voľba nového Te ‒ Ruana, bola dlho očakávanou udalosťou nesmierneho významu. Te ‒ Ruan ako vodca Nebeskej gardy mal vo svojich rukách veľmi veľkú moc, ktorá sa spájala s rovnako veľkou zodpovednosťou, preto voľba nového Te ‒ Ruana bola nesmierne delikátna záležitosť. „Hhhhrrrrrr!!!“ Nástojčivé zavrčanie Meleny v Laronevej mysli okamžite prerušilo tok neodbytných myšlienok a vrátilo ho späť do reality. „Myslela som, že spíš s otvorenými očami...“ Laron prehliadol jej štipľavú poznámku, rýchlo vstal z postele, vybral si slávnostné šaty a začal sa prezliekať. Najskôr si natiahol čierne zlatom vyšívane nohavice, potom prišla na rad biela košeľa a na to si prehodil červený zlatom a striebrom zdobený kabátec. Cez holene a predlaktia si ešte pretiahol prekrásne striebrom zdobené chrániče a na opasok pripol dlhý meč, ktorý všetci poznali pod menom Soel ‒ lit. Nakoniec prišli na rad čierne kožené čižmy, teraz už bol pripravený, slávnosť sa mohla začať.

Keďže sa mal na voľbe Te ‒ Ruana zúčastniť prvý krát, bol nesmierne vzrušený. Z kníh síce poznal ako sa rituál voľby vykonáva ale dnes to bude iné, dnes bude jeho súčasťou osobne. Najväčšou zvláštnosťou voľby Te ‒ Ruana bolo, že ju vykonávalo šesť drakov a starý vodca. Vigorov drak Oris a ostatný jazdci sa na voľbe zúčastnia iba ako pozorovatelia, budú sledovať či prebehla podľa stanovených pravidiel a tradícii. Na druhý deň sa bude konať Slávnosť vyhlásenia, na ktorej Oris overí voľbu a vyhlási meno nového Te ‒ Ruana, tým zároveň potvrdí aj jej platnosť.

Laron zišiel do podzemia svojej veže, kde sa nachádzala Melenina jaskyňa. V hlave mal more myšlienok, ktoré sa snažil utriediť, už ‒ už vošiel do jaskyne, keď sa pred ním zrazu objavila dračia hlava a rovno do tváre mu vypustila obláčik svetlého dymu. Laron sa rozkašlal a nahnevane pozrel na Melenu, „To bolo akože čo?!“ vystrelil k nej prudkú myšlienku, tváriac sa stále nahnevane. „Len som ťa chcela priviesť späť do reality chlapček môj...“ Jej láskavý hlas mu dal jasne najavo, že to naozaj nemyslela zle. „Tak poď krásavica,“ nervózne sa na ňu usmial, „nesmieme meškať...“ Ešte ani nedokončil myšlienku a už sa otočil, aby v tom istom momente rezko vykročil smerom k Sieni slávy.

Laron vo svojich tridsiatich rokoch patril stále k mladým jazdcom, preto ešte vždy, keď prekročil prah Siene slávy, premohol ho pocit neskutočnej bázne, každý kúsok nachádzajúci sa v sieni významnou mierou ovplyvnil históriou dračích jazdcov alebo Nebeskej gardy ako ich volali v kráľovstve. Popri prenádherných nástenných maľbách sa v sieni nachádzali rôzne historické artefakty, počínajúc všemožnými druhmi zbraní, cez brnenia až po magické predmety a zvitky.

Počiatky dračích jazdcov siahali viac ako tisíc rokov do minulosti, v tých dávnych časoch sa narodili prvý ľudia, ktorý sa myšlienkami dokázali dorozumieť s drakmi, časom spolu uzatvorili dohodu o vzájomnej pomoci, tak sa zrodili dračí jazdci. Spojením s drakmi jazdci získali niekoľko významných darov a to dar dlhovekosti a dar používania starovekej mágie. Neskôr nastalo búrlivé obdobie bojov o vládu nad dovtedy známym územím. Bol to boj v ktorom posledný krát stáli bok po boku, ľudia, jazdci, elfovia a trpaslíci proti hordám krvilačných Guzakov (bytostí s veľkými zakrútenými rohmi a s konskými kopytami na nohách vyznávajúcimi démonov temna) a ich čiernej mágii. V tých ťažkých časoch jazdci zviedli niekoľko veľkých bitiek, až sa im nakoniec podarilo zahnať Guzakov za hranice terajšieho kráľovstva a tak nastoliť mier. Po vojne jazdci spolu s drakmi na znak svojej odvahy a slávy vybudovali veľkolepé sídlo na samom vrchole Ten ‒ Narodu, ktoré pomenovali na počesť hrdinského jazdca Merrada, ktorý padol v bitke pri Striebornom lese. Od tej doby sídlia jazdci v Merrade a zabezpečujú dodržiavanie mieru na území kráľovstva. Neskôr, keď elfovia a trpaslíci odišli do neznáma, po mnoho ďalších rokov sa stali jedinou zárukou mieru, spravodlivosti a čestnosti.

Časom sa však našli aj taký jazdci, ktorých ovládla túžba po moci a bohatstve, vznikli prvé spory, ktoré neskôr prerástli do otvorenej vzbury ktorú viedol vtedy mladý jazdec Hurgas. Povstanie bolo po veľkých stratách nakoniec potlačene a vodca rebelov Hurgas odsúdený na večné zatratenie. Hurgas spôsobil veľké krvipreliatie tak jazdcov ako aj drakov a za to ho postihol ten najhorší trest aký kedy bol vykonaný, draci spoločnými silami začarovali jeho dušu do diamantovej hory Lunah ‒ Lit, kde mal trpieť až do skonania sveta. Od tých čias existuje vždy iba šesť jazdcov nad ktorými bdie múdrosť Te ‒ Ruana a jeho draka.

Pri vstupe do miestnosti sa Laron uklonil smerom k Vigorovi a Orisovi, ktorý sa majestátne týčil za starým Te ‒ Ruanom potom rovnako pozdravil ostatných jazdcov a ich drakov. Vigor sa jemne uklonil Laronovi a pohybom ruky mu naznačil, že môže zaujať svoje miesto.

Uprostred siene sa vynímal prekrásny vyrezávaný stôl zo zvláštneho modrého dreva, jeho tabuľa bola tak mohutná, že by ju sem musel priniesť tucet silných chlapov ak vôbec by ju priniesli. Ďalšie čo mu udrelo do očí, bol jej lesklý povrch, tabuľa bola tak dokonale vyleštená až sa zdalo, že je vyrobená s priezračného skla v ktorom je uväznená štruktúra namodravého dreva. Skutočne pôsobivý kúsok, pomyslel si Laron, keď si sadal medzi Jerika a Kala. Kývol im na pozdrav, pohodlne sa usadil, aby mohol pozorne vnímať všetko čo sa okolo neho deje.

Melena si sadla za Larona a sledovala jeho úžas nad tým, čoho je svedkom, Laron k nej vyslal obraz stola, ktorý ho tak zaujal a čakal na jej reakciu. Melena však nereagovala, pokojne sedela a trpezlivo vyčkávala na začiatok obradu voľby Te ‒ Ruana. O malú chvíľku vošiel do Siene slávy jazdec Gusul nasledovaný Thuganom ‒ hrozivým drakom s čierno-červenými šupinami. Zatiaľ čo Gusul vykonal obradný pozdrav Thugan zaujal miesto za jeho kreslom, majestátne zodvihol hlavu a zostal bez pohybu, ponášal sa na obrovskú sochu z dávnych čias. Akonáhle vkročil do Siene slávy aj posledný jazdec, mohutné dvere sa ticho zatvorili, slávnosť sa začala.

Na okamih zavládlo v sieni priezračné ticho, po ktorom sa vzduch naplnil tichými tónmi jemnej upokojujúcej melódie. Bola tak jemná, že pôsobila sťa zázračný balzam na dušu. Melódia začínala jednoduchými tónmi, ktoré sekundu po sekunde prechádzali do zložitejších variácii, klesali, stúpali stále závratnejším tempom až prerástli v symfóniu o sile vodopádu prenikajúcu každým kúskom tela. Laron sa húpal na vlnách tónov, lietal do výšin aby vzápätí padal do nekonečna, cítil ako sa ponára stále hlbšie a hlbšie do zvukov zvláštnej hudby. Pred očami mu vírili pestrofarebné obrazy, ktoré s každým zvukom menili farbu a vzor. Hlboké zvuky boli odtiene tmavých a vysoké zasa jasných farieb. Obraz striedal obraz až sa všetky farby začali miešať a meniť, sledoval ich v nemom úžase a hodnú chvíľu mu trvalo, pokiaľ si uvedomil, že hudbu vystriedali zvláštne hlboké tony. Melódia sa postupne menila na stále hlbšiu, mohutnejšiu a neustále naberala na sile, vtedy pochopil, že to boli draci, oni spievali...

Laron prestal vnímať čas, všetko zmizlo niekde v diaľke a on sa stal súčasťou dračej symfónie, cítil ako stúpal, klesal, zmietal sa na jej vlnách, on sám bol teraz symfónia. Nevedel ako dlho to trvalo ale postupne sa menil na inú, novú melódiu, stará odznela a on si opäť začal uvedomovať hudbu. Bola nádherná, jej vznešené tóny ho unášali ale postupne slabla, zjemňovala sa, až z nej zostalo iba niekoľko tónov a nakoniec odzneli aj tie. Laron začal vnímať svoje myšlienky, svoje telo, zasa to bol ten starý Laron - dračí jazdec. Bol plný dojmov ale cítil sa vynikajúco, sviežo, uvolnene, cítil, akoby si očistil celu svoju dušu, akoby si ju vypral, vysušil a potom nechal zasa vkĺznuť do tela.

Keď otvoril oči, uvidel ako sa z tranzu postupne preberajú aj ostatný jazdci, okrem Vigora, ten a všetci draci mimo Orisa zostali v strnulej polohe, tak typickej pre duševné splynutie človeka a draka. Ticho v Sieni slávy zasa vystriedal jemný spev drakov, tento raz to boli pokojné, sýte tóny, ktoré v Laronovi vyvolávali pocit nesmiernej úcty k týmto starobylým tvorom. Laron odhadoval, že Vigor a draci zostali v spojení ešte tak hodinu, potom sa v sieni rozjasnilo, svetlo zmenilo farbu z upokojujúcej zelenej na jasnú žltú, čo bolo znamenie, že voľba sa skončila, bolo rozhodnuté.

V sieni sa rozhostilo ticho, Vigor prešiel očami po každom jazdcovi, premeral si ich jasným pohľadom, potom sa postavil. „Vznešený jazdci,“ čakal pokiaľ slová celkom neodzneli, aby vzápätí pokračoval, “voľba Te ‒ Ruana sa pre dnes skončila. Zajtra po východe Raesa, na Slávnosti vymenovania prebehne overenie voľby a následné vyhlásenie nového vodcu.“ Dračí jazdci povstali, uklonili sa Vigorovi aj Orisovi a bez slova opustili Sieň slávy.

Laron pokojne kráčal vedľa Meleny, myšlienky sa mu opäť prevaľovali v hlave, zrazu sa cítil úplne vyčerpaný, pokoj zostal niekde tam, niekde za dverami Siene slávy... Melena ticho sledovala jeho myšlienky a pocity ale nechala ho tak, vedela, že potrebuje načerpať stratené sily, zajtra bude dôležitý deň. V posteli sa prehadzoval, dlho nemohol zaspať, stále sa vracal k dnešnému dňu, najskôr let a neznáma magická energia, potom voľba Te ‒ Ruana. Celkom dosť na jeden deň, dosť na to, aby to človeka zmohlo.

Ráno sa prebudil svieži a plný energie, mysľou pohľadal Melenu a zaželal jej dobre ráno. Dračica sa práve vrátila s lovu, nasýtená čerstvým mäsom sedela na nádvorí a vyhrievala sa v teplých lúčoch ranného Raesa. „Dobré ráno aj tebe junák môj, pripni si meč, dnes bude veľký deň, dnešok bude celý tvoj...,“ Melena občas rozprávala v hádankách, občas v básňach a občas vôbec. Laron vedel, že je iná ako ostatné draky, ale nevadilo mu to, v skutočnosti ju mal o to radšej. Niekedy len tak sedeli na brehu mora a ticho sledovali západ Raesa alebo filozofovali počas letu o všetkom možnom aj nemožnom. Laron mal pocit, že zapadajú do seba ako dve rozdelené polovice, ktoré niekto opäť spojil dovedna. Vyzrel von oblokom a videl ju ako nehybne sedí na kraji nádvoria a naťahuje krk za rannými lúčmi. Laron sa usmial, bola to skutočne očarujúca dračica, hoc dobre vedela, že ju z okna sleduje, ani nehla hlavou smerom k veži, cez to všetko však cítil, že jedným okom ho neustále pozoruje. Laron mal skvelú náladu, šikovne sa umyl, niečo si zajedol a znova sa obliekol do slávnostných šiat. Vyžarovala z neho mladosť, hrdosť, múdrosť, pôsobil vskutku dôstojne.

Nádvorie sa zaplnilo behom chvíľky, ľudia netrpezlivo očakávali príchod jazdcov a ich drakov. Vzduchom sa niesla opojná vôňa Strieborných stromov, ľudia ju blažene vdychovali a diskutovali o jej kráse, sile a zmyselnosti až pokiaľ nezaznela príjemná, ukľudňujúca hudba, vtedy dav utíchol a sledoval prichádzajúcich jazdcov. Na dnešnej slávnosti, boli všetci obyvatelia Merradu, väčšinu z nich tvorili učni, ktorý sa neskôr chceli stať jazdcami okrem nich tu ešte boli dvaja učitelia a niekoľko rodín zabezpečujúcich bezproblémový chod Merradu.

Jazdci si nastúpili v strede nádvoria, za nimi sedeli draci a pokojne všetko sledovali. Vigor s Orisom prišli ako posledný, vystúpili na vyvýšený stupienok, tak, aby ich každý človek dobre videl. Podmanivá hudba stíchla a Vigor prehovoril: „Vážený ľudia Merradu, vznešený jazdci, dovoľte mi, aby som vás privítal na Slávnosti vymenovania Te ‒ Ruana.“ Význame preletel pohľadom po jazdcoch a pokračoval. „Dnes jeden z vás zaujme moje miesto, jeden z vás povedie jazdcov k bránam nových dní,“ chvíľu sa odmlčal, aby nabral dych a potom pokračoval, „keď som bol pred osemdesiatimi rokmi zvolený za Te ‒ Ruana, draci vyriekli veštbu v ktorej sa hovorí, že s mojím následníkom skončia staré časy, tak ako ich poznáme dnes. Veľa vecí sa zmení a bude záležať iba na ňom aký smer naberie osud kráľovstva a celej Maretánie. Nový Te ‒ Ruan ponesie tak veľkú zodpovednosť akú doposiaľ neniesol nikto z nás, preto ho musíme vždy podporovať a byť mu nápomocný v nadchádzajúcich ťažkých časoch.“ Vigor zmĺkol, pohľadom blúdil po ľuďoch v dave, akoby chcel každému jednému nahliadnuť do mysle. Po chvíli sa opäť pozrel na jazdcov, stáli tam, taký hrdý, majestátny a plný viery v lepšiu budúcnosť. Vigor cítil, že sa mu začína triasť hlas, bol hrdý, že práve on má tu česť predstaviť nového vodcu jazdcov. „Vznešený jazdci, predstúpte pred Orisa Veľkého a prijmite našu voľbu.“ Po týchto slovách jazdci urobili obrat doprava a v zástupe vypochodovali k Vigorovi a Orisovi na vyvýšenú tribúnu. Pred Orisom sa otočili tvárou k zástupu ľudí a čakali na drakovu voľbu. Laronov pokoj a kľud bol dávno preč, stal na pódiu s ostatnými jazdcami a takmer sa triasol od vzrušenia, typoval, že novým vodcom sa stane Kal, bol z nich najstarší aj najskúsenejší, takže to vyzeralo na jasnú voľbu. Dav ľudí začal šumieť vzrušením a Larona oblieval pot. Oris sa pomaly presúval od jazda k jazdcovi, za každým z nich sa zastavil a telepaticky preskúmal aj ten najtajnejší kút ich duše. Postupoval plynulo, len Pri Kalovi sa zdržal dlhšie ako u ostatných. Kal pocítil ako Oris preniká jeho vedomím, odkrýva všetky tajomstvá jazdcovej mysle, až pokiaľ sa nedostal k samotnej podstate jeho duše. Kal sa cítil, ako by bol pred Orisom úplne nahý, zatiaľ čo drak ho pozorne študoval. Odrazu všetko prestalo, Oris mu uvoľnil myseľ a vyšiel von. Kal zostal úplne zmätený, len silou vôle sa musel prinútiť, aby neušiel preč. Stál tam, chvejúci sa, dúfajúc, že drak ho vyberie a on sa stane Te ‒ Ruanom. Oris znova prechádzal okolo všetkých jazdcov, Laron pocítil na krku horúci dračí dych, keď sa pomaly presúval poza neho, mal pocit, že to všetko trvá celú večnosť, že Oris sa nevie rozhodnúť, že sa niečo stalo... V tom momente sa ho dotkla dračia hlava a do mysle sa vkradol cudzí hlas, „Ty si nástupca Vigorov, ty si Te ‒ Ruan.“ Ľudia začali tlieskať a jasať, Te ‒ Ruan bol zvolený a stal sa nim on... Laron zostal zaskočený, zrazu nevedel čo má robiť, Oris však áno, opatrne ho zodvihol a posadil si ho na chrbát, potom natiahol krk k oblohe, aby mohutným hlasom zreval na počesť nového Te ‒ Ruana. Keď utíchol Orisov rev a Laron stál opäť nohami na pevnej zemi, slova sa ujal Vigor: „Vážený ľudia Merradu a vznešený jazdci teraz mi dovoľte, aby som vám predstavil jazdca Larona, ktorý sa dnes stal Te ‒ Ruanom.“

Po skončení oficiálnej časti slávnosti, prepukla skutočná oslava. Ľudia sa veselili, jedli, pili, stoly sa prehýbali pod chutnými jedlami, vínom a pivom, bola to oslava ako sa na počesť Te ‒ Ruana patrí. Laron bol ešte chvíľu v šoku, najskôr mu gratulovali jazdci, medzi prvými bol aj Kal, potom sa začali trúsiť jednotlivý ľudia. Laron ich vlastne ani poriadne nevnímal, bol ako v tranze. Prebral sa až, keď k nemu prišiel Vigor. „Zdravím ťa Laron,“ pozdravil ho už bývalý Te ‒ Ruan a voľným tónom pokračoval, „dnes si sa stal vodcom jazdcov, tak si uži tento deň, pretože od zajtra ti začnú nové povinnosti.“ Potom sa priateľsky usmial a zvedavo sa spýtal: „Tak ako sa cítiš chlapče?“ Laron nevedel čo ma povedať, bezradne tam stál a jedine čo z neho vypadlo bolo, „ehmm, ja...ja neviem...ja som to vôbec nečakal... mal to byť Kal, nie ja... Bože! Som taký zmätený...“ Vigor sa opäť usmial a po chvíli prehovoril, „je jedno, čo si čakal a čo nie, teraz si Te ‒ Ruan a mal by si sa tak aj začať správať. Zajtra po raňajkách príď do siene slávy, musím ti toho ešte veľa povedať a ty sa musíš zasa veľa naučiť.“ Keď skončil, povzbudivo potľapkal Larona po ramene a nechal ho napospas jeho vlastným myšlienkam.

Melena cítila Laronov vnútorný nepokoj, vedela, že mu musí pomôcť, musí sa s tým čo najskôr vyrovnať. Keď ľudia videli ako dračica rozťahuje krídla, začali uskakovať, aby ich náhodou nezmietla k zemi. Melena prudko zamávala blanovitými krídlami, vzduchom zaznelo rýchle pofff ‒ pofff a behom sekundy sa mohutné telo vznieslo do vzduchu. Červená dračica preletela ponad vyplašených ľudí a smerovala k pódiu. Laron stál na začiatku vyvýšeniny hľadiac niekam do diaľky za hradby Merradu. Zrazu dostal také zvláštne nutkanie ujsť, ísť niekam ďaleko, niekam, kde ho nik nenájde. Zablokoval si myseľ a rozbehol sa k palácu. Nechcel, aby niekto sledoval jeho myšlienky, vtedy začul dobre známe pofff ‒ pofff, v duchu sa musel usmiať, Melena presne vedela ako sa cíti a čo by chcel urobiť. Rýchlo si otvoril myseľ a nadviazal s ňou myšlienkový kontakt.

Melena videla Larona ako beží po cestičke k palácu, cítila, že sa uzavrel, vzápätí však otvoril myseľ a prihovoril sa jej starým známym hlasom: „Kde si bola tak dlho maličká? Už som to tu nemohol vydržať... Povedz kedy!“ Melena spokojne zavrčala, toto bol ten Laron ktorého tak milovala. Odpovedala mu takmer v tom istom okamihu, „už letím chlapček môj...“ urobila ešte jedno mohutné mávnutie a telepaticky zakričala, „teraz!“ Laron vyskočil do vzduchu, chvíľu letel zarovno dračice, potom ho uchopil silný pazúr Meleny, ktorá následne urobila prudký obrat doľava, aby preletela cez opevnenie Meradu a stratila sa v hĺbke pod ním. Laron sa zatiaľ šikovne vyškriabal do sedla, teraz sa cítil skvelo. Zrazu sa všetok ten nepokoj niekde stratil a on sa stal zasa sám sebou. Dračica niekoľko krát prudko zamávala krídlami, prešlo len niekoľko okamihov než vystúpali nad Merrad, majestátne zakrúžili nad sídlom dračích jazdcov, aby v nasledujúcej sekunde zmizli v oblakoch.

Kal

Laron sa stal novým Te ‒ Ruanom, Kal tomu nemohol uveriť, prečo nie on? „Prečo?“ Pýtal sa sám seba, veď mal tie najlepšie predpoklady a rovnako aj najväčšie právo stať sa vodcom jazdcov. Na jazyku cítil horkosť prehry, len ťažko sa vyrovnával so skutočnosťou, že ho takto odstavili, cítil sa ponížený a zneuctený. Cítil sa ako niekto, kto je úplne na dne a zbytočný. Cez to všetko sa premohol, ako prvý zablahoželal Laronovi, pevne mu stisol ruku a rýchlo opustil pódium. Kráčal až pokiaľ nezašiel za strieborne stromy. Tam si sadol na zem, oprel sa o kmeň strieborného stromu, pritiahol si kolená pod bradu a tuho ich objal. „Takto ma ponížiť...“ Pomyslel si sklamane uprene hľadiac na špičky svojich čižiem. V tom momente chcel byť sám, ďaleko od hluku oslavy a všetkého čo s ňou súviselo. V duši sa mu usadil hnev, hnev na Vigora, na drakov, na jazdcov, na všetkých okolo seba. Bol taký zaslepený hnevom, že takmer prepočul aj výrazný zvuk dračích krídel. Zodvihol hlavu, zazrel červený lesk Laronovej Meleny ako vzlieta k nebu v zlatých lúčoch Raesa. Pohľadom hľadal Larona, uvidel ho však, až, keď ho Melena zachytila a vzápätí s ním zmizla za opevnením Merradu. Kal rýchlo vyslal myšlienku k Arosovi, veľkému hnedému drakovi. „Príď po mňa! Ponáhľaj sa!“ Aros sa zjavil v okamihu, prihnal sa ako blesk z jasného neba. Ešte sa ani len poriadne nedotkol zeme a Kal už sa obratne vyšvihol do jeho sedla. Aros dobre poznal Kalové úmysly, preto vedel, že má čo najrýchlejšie letieť za Laronom, ktorý sa práve stratil v oblakoch nad nimi. Aros vystrelil ako šíp z luku a rýchlo naberal výšku. Kal sa pevne držal sedla, prenasledoval Larona a vlastne ani nevedel prečo.

„Kal, musíš sa zbaviť tej zloby, inak ťa úplne zničí,“ tvrdý Arosov hlas sa mu nástojčivo rozľahol v hlave, napĺňal každý kúsok jeho mysle až si myslel, že sa z toho zblázni. „Nie!“ Kalov zúfalý výkrik zanikol v rytmickom zvuku Arosových krídel. Kal zakričal opäť ale teraz ešte naliehavejším hlasom. „Prosím prestaň! Tak už prestaň!“ Prosil Arosa držiac sa za hlavu. Aros chvíľkovo uvolnil tlak myšlienok, aby sa s ním mohol pozhovárať. „Nemôžem Kal! Nemôžem, pokiaľ mi nedáš svoje slovo, že budeš aj ďalej verne slúžiť v duchu dračích jazdcov.“ Arosov neoblomný hlas nestrpel žiadne výhovorky, Kal mu už dlhšie nedokázal vzdorovať. „Dobre! Dobre! Dávam ti slovo jazdca, že sa nikdy dobrovoľne nepostavím proti Laronovi ani dračím jazdcom a budem naďalej ctiť ich zákony.“ Následne sa vyčerpaný Kal zviezol v sedle, oprel sa o mocný dračí krk a zhlboka dýchal. Aros mu uvoľnil myseľ a snažil sa mu vysvetliť, že Laron bol Te ‒ Ruanom zvolený právom. „Kal spamätaj sa! Drakov nemožno oklamať! Draci aj Vigor urobili správnu voľbu a ty...ty by si ju mal preto rešpektovať.“ „Áno, možno máš pravdu...asi som to nezvládol,“ priznal Kal skľúčene. Cítil sa naozaj mizerne a naviac aj pri srdci mal divný pocit, akoby sa niečo zlomilo, niečo v jeho vnútri.

Po niekoľkých minútach zhliadol Larona, bol maličkou bodkou ďaleko pred nimi. Mali šťastie, pretože Melena neletela tak rýchlo akoby mohla. Kal rozhodne nechcel, aby ho Laron spozoroval, tak na seba a draka radšej použil kúzlo neviditeľnosti. Uvoľnil zábranu vo svojej mysli, načerpal magickú energiu a vyslovil čarovnú formulku. „Pred zrakmi ukry draka a jeho pána, ukry na dobu, ktorá nie je daná!“ Akonáhle odzneli čarovné slová, uvoľnila sa magická energia a veľký hnedý drak s človekom na chrbte prestali pre všetky oči sveta existovať. Takto leteli niekoľko hodín, Kal sa zatiaľ uvoľnil a zasa nadobudol stratenú rovnováhu, znova to bol jazdec, hoci sklamaný ale jazdec. Po hodnej chvíli sa prihovoril Arosovi. „Asi by sme sa mali vrátiť. Nemyslíš? Dnes som už toho navyvádzal dosť...“ Myšlienku však nestihol dokončiť, prerušilo ju slabé, telepatické volanie. Kal spozornel, otvoril svoju myseľ dokorán a sústredil sa, vtedy ho zachytil znova. „Prosím, pomôžte! Som princezná An ‒ Fearan, väznia ma Guzakovia na hore Ar...,“ zrazu zostalo ticho. Hoci Kal dosť dlhú chvíľu čakal, volanie sa už nezopakovalo. Na okamih zostal zaskočený. „Čo tu robia Guzakovia?“ Zamyslene sa pýtal sám seba a zároveň aj Arosa. „Aros, čo si ty o tom myslíš? Čo sa mohlo stať?“ Aros len prorocky zavrčal. „Hmm, to sú otázky na, ktoré bude treba získať odpovede...“ Za nejakú dobu pokračoval. „Myslím, že jediná hora na „Ar...“ pripadajúca do úvahy, bude hora Argeta, nachádzajúca sa neďaleko odtiaľto. Je tu však problém, tá hora je za hranicami kráľovstva...“ Kal zamyslene hľadel pred seba, premýšľal čo urobiť a vtedy si spomenul na Larona. Rozhliadol sa vôkol ale Melenu s Laronom nikde nevidel, zmizli bez stopy. Potľapkal Arosa po chrbte. „A čo ty starý bratku? Nevidíš ich niekde?“ Aros hľadal ale ani jeho citlivé zmysli nedokázali Larona nájsť. „Musím ho predsa varovať,“ pomyslel si Kal a už ‒ už chcel s Laronom nadviazať telepatický kontakt, odrazu sa však zháčil a spojenie nenadviazal. Z nenazdania sa mu v mysli vynorila odvážna myšlienka. Ak poletí k hore Argeta a bude úspešný, zachráni neznámu princeznú z rúk Gazakov, všetkým dokáže, že napriek tomu čo sa stalo jedine on si zaslúžil byť Te ‒ Ruanom.

Argeta

Kal s Arosom ešte stále neviditeľný, opatrne preleteli hranice kráľovstva. Hora Argeta sa črtala na obzore už len niekoľko míľ na sever. Vrchol mala zahalený v temných mrakoch a po jej úpätí sa plazili chumáče hustej hmly. Kal sledoval okolitú krajinu a hľadal náznaky prítomnosti Gazakov, už to takmer vzdal, keď si náhle všimol niekoľko čerstvých chodníčkov aké si robí aj divá zver. Tieto však nevytvorila žiadna zver ale nezameniteľné kopytá Gazakov. Aros sa priblížil k hore a pomaly ju oblietal, Kal sa zatiaľ sústredil, otvoril myseľ, aby prepátral horu a jej okolie. Najskôr vnímal len poukrývanú divú zver v lese ale onedlho objavil aj niekoľko skrytých Gazakov. Kal si uvedomil, že títo Gazakovia boli určite dobre školený, pretože takmer si dokázali zamaskovať svoje myšlienky do podoby, že chvíľu sa mu javili ako zvieratá. Prezradili ich však kazovia, boli to veľké zvery, ktoré Gazakovia používali namiesto koňov. Kazovia mali mohutné šupinami porastane telo s veľkou hlavou pripomínajúcou nosorožca. Rovnako ako nosorožce aj u kazov sa nad tlamou z ktorej naviac trčali hrozivé tesáky týčil mohutný špicatý roh. Tieto veľké zvieratá chodili na krátkych ale silných nohách zakončenými ostrými pazúrmi ale ich najväčšou zvláštnosťou bol chvost. Táto mohutná článkovitá časť tela sa končila veľkým jedom napusteným ostňom používaným hlavne v boji. Ďalšou špecialitou týchto bojových zvierat bolo aj nezameniteľné myšlienkové vyžarovanie, ktoré sa počas tréningu učil rozpoznať každý jazdec. Z toho vyplývala jediná vec, kde boli kazovia tam zákonite boli aj Gazakovia.

Kal pristál neďaleko hory, zošmykol sa zo sedla prihovárajúc sa Arosovi. „Skry sa a počkaj ma tu, ak ťa budem potrebovať, privolám ťa. Súhlasíš veľký brat?“ Aros nespokojne zavrčal. „Nesúhlasím ale dobre, nech je po tvojom. Počkám tu na teba ale keby sa ti niečo stalo, hneď som tam!“ Kal sa usmial, pohladil ho po boku a odišiel smerom k hore.

Hoci bol Kal stále neviditeľný, postupoval veľmi opatrne, nechcel, aby ho nejaký Gazak objavil predtým ako on sám bude chcieť. Preplietal sa pomedzi stromy až pokiaľ sa nedostal k úbočiu hory, tam sa prikrčil a telepaticky začal skúmať priestor pred sebou. Prvých Gazakov objavil v neďalekej priehlbine, boli to zrejme predsunuté stráže. Kal si dobre zapamätal miesto, kde sa ukrývali a širokým oblúkom ho obišiel. Po tomto stretnutí už postupoval ostražito, každú chvíľu sa zastavoval a skúmal okolitý terén. Nechcel, aby ho niečo nemilo prekvapilo. Ubehla zhruba hodina pokiaľ sa dostal neďaleko vstupu do veľkej jaskyne, kde sa pravdepodobne nachádzala skrýša Gazakov a rovnako aj ich väzenie. Ukryl sa za vyvýšeninou a opatrne sa rozhliadol, aby preskúmal terén a našiel čo najlepšiu cestu dnu. Pri vchode stali na stráži dvaja Gazakovia, Kal sa na nich sústredil a kúsok po kúsku im začal prenikať do myslí, musel to robiť tak obratne, aby si pritom ničoho nevšimli. Táto zdĺhavá práca mu trvala niečo vyše hodiny ale výsledok stál za to. Dozvedel sa, kadiaľ sa dostane dnu, tak, aby ho nikto nevidel a zároveň sa dozvedel aj cestu k väzeniu. Chvíľu si odpočinul, nabral sily a potom sa potichu odplazil. Keď sa dostal dostatočne ďaleko, prikrčil sa, takto napredoval oveľa rýchlejšie, času nebolo nazvyš. Podľa informácii získaných od Gazakov našiel tajný vchod do jaskyne celkom ľahko.

Kal sa spojil s Arosom a v mysli mu ukázal miesto, kde sa nachádza, pre prípad, že by musel narýchlo priletieť a zachrániť ich. Veľký hnedý drak, súhlasne zavrčal a trpezlivo vo svojej skrýši vyčkával ďalej. Kal odkryl tajný vchod, preskúmal myšlienkami okolie, našťastie žiadny Gazak nebol na blízku. Svižne zliezol do podzemia a ticho sa zakrádal popri vlhkých stenách jaskyne. K väzeniu sa dostal bez problémov, cestou stretol iba niekoľkých Gazakov ale tí boli taký hlučný, že sa im v dostatočnom predstihu stihol ukryť za rôzne výčnelky, ktorých bolo spustu všade naokolo. Väzenie tvorila uzavretá časť jaskyne do ktorej boli vsadené ťažké kované dvere s malým zamrežovaným okienkom. Pred väzením strážili dvaja ťažko ozbrojený Gazakovia a pohundrávali si, že to nie je spravodlivé, aby tu strážili, zatiaľ čo ostatný pôjdu bojovať. Kal sa k ním priblížil čo najbližšie, uvoľnil magickú energiu a vyslovil čarovnú formulku: „Gazakovia čo väzenie strážite, nevnímate už vôbec nič, zasiahla vás hodina hlbokého spánku, zasiahol vás snový bič!“ Ihneď ako sa magická energia uvoľnená čarovnou formulkou premenila na kúzlo, strážny znehybneli a viac sa už nepohli. Kal vedel, že nemá veľa času, rýchlo prebehol k dverám, vyslovil čarovnú formulku a zbytok už vykonala mágia. Dvere sa bez najmenšieho zvuku roztvorili, na stenách horeli zastrčené pochodne a v ich svetle Kal uvidel ležať na podlahe krásnu ženu. V tom momente Kal takmer stratil dych, zostal stáť vo dverách, nebol schopný žiadneho pohybu. Nadpozemská krása neznámej devy ho úplne očarila. Ihneď ako sa spamätal, podišiel k nej bližšie a jeho tušenie sa zmenilo na poznanie, bola to elfka. Jej snehobielu tvár zdobili prekrásne kadere dlhých čiernych vlasov, ktoré čiastočne zahaľovali hodvábne hebký krk Kal si kľakol vedľa nej, zo zatajeným dychom hľadel na krásnu tvár a nemohol sa na ňu vynadívať, jej tmavočervené, plné pery iba zvýrazňovali dokonalé línie súmernej tváre. Oči mala zavreté ale aj tak pôsobili nadprirodzene krásne. S rovnakým úžasom si Kal prezeral aj jej šaty, ktoré sa javili veľmi noblesne, boli bohato zdobené tak čipkami, ako aj zlato ‒ striebornými motívmi kvetov a rastlín od výmyslu sveta. Kal mal pocit, že by nad ňou dokázal kľačať celú večnosť, nakoniec sa však s obrovským vypätím vôle prinútil konať. Pokúšal sa k nej hovoriť v rodnom jazyku elfov ale bezvýsledne, dievčina nereagovala. Nakoniec ju vzal do náručia a hnal sa späť k tajnému východu z jaskyne. Pri šachte zastal, chvíľu skúmal okolie, keď sa presvedčil, že v blízkosti nikto nie je, myšlienkou privolal Arosa.

Kal vytiahol dievča z jaskyne pomocou kúzla, odniesol ju za neďalekú skalu a zatiaľ čo čakal na Arosa pokúšal sa ju prebrať. Znenazdania pocítil silný prúd magickej energie a v tom istom momente sa pred ním z ničoho vynorila tajomná postava. Kalovi sa prudko rozbúšilo srdce. V dlhom čiernom plášti s prehodenou kapucňou cez hlavu stál oproti nemu Silsca ‒ Tichý des.

Laronov let

Pravidelný zvuk Meleneniných krídel pôsobil na Larona upokojujúco, dojmy z voľby Te ‒ Ruana postupne odznievali a on si uvedomoval, že už nikdy viac nebude tým bezstarostným jazdcom ako doposiaľ. Teraz sa bude musieť venovať všemožným záležitostiam týkajúcich sa jazdcov a zároveň aj spravovať Merrad so všetkým čo k tomu patrí. Momentálne sa však najviac tešil na Vigora, po zvolení Larona za Te ‒ Ruana sa Vigor stal Du ‒ Dargom, veľkým majstrom dračích jazdcov. To znamená, že od zajtrajšieho dňa povedie Laronov výcvik na Te ‒ Ruana. Z myšlienok ho prebral Melenin telepatický hlas. „Prepáč, chlapček, prepáč, že ruším tvoj kľud, potreba je však, aby si vstal a vypol hruď...“ Laron sa zasmial. „Ako vždy milo drzá...“ Hneď však pobaveným tónom pokračoval. „Tak čo sa deje? Čo si zasluhuje pozornosť Te ‒ Ruana?“ Melena spokojne zavrčala, vždy mala rada, keď sa tak trocha doťahovali. „Nie je to vidieť, letí to rýchlo ako šíp, nie je to nepriateľ, dopustil sa však chýb...“ Laron sa opäť usmial. „Tak niekto tu má chuť na hádanky...“ Chvíľu premýšľal, „hmm, nie je to vidieť...letí to rýchlo ako šíp...podľa všetkého to musí byť nejaký neviditeľný priateľ...povedal by som, že dračí jazdec...“ Melena pootočila hlavu a na znak súhlasu vypustila malý obláčik bledého dymu. „Máš pravdu maličký, je to jazdec s menom Kal...“

Laron sa zamyslel, prečo ho len Kal sleduje? Na oslave cítil, že Kal bol nesvoj ale pri tých všetkých emóciách mu to akosi ušlo a nevenoval tomu žiadnu pozornosť. Laron sa zháčil, snáď ho nechce... Radšej tu myšlienku ani nedomyslel ale cez to všetko mu dušu začal nahlodávať nepoj. Vtedy sa ozvala Melena. „Neboj sa, neublíži ani tebe ani mne, Aros by mu to nedovolil.“ Laron chcel začať niečo namietať ale prerušilo ho neznáme volanie o pomoc. Ešte ani poriadne nedomyslel čo jej chcel povedať a Melena už stúpala nad mraky. „Idem to obzrieť. Ideš aj ty junák alebo ta mam niekde vysadiť?“ Larona niekedy Melenin humor dobre bavil ale niekedy mu poriadne liezol na nervy, tak ako teraz. Melena to dobre vedela a občas ho takto podpichovala, vedela však aj, že určitú hranicu prekročiť nemôže ani ona. Teraz sa jej to však skoro podarilo. Laron jej chcel niečo odvrknúť ale nakoniec sa ovládol a už len mierne zvýšeným tónom ju popohnal. „Tak let Melena ‒ Dargnels, leť čo ti sily stačia, nech zočíme horu čo stopy Gazakov značia...“ Melena prudko zabrala obrovskými krídlami a hora Argeta rástla každou ďalšou sekundou.

Pozorovateľ

Argeta zahalená oblakmi vyzerala naozaj strašidelne, Melena pristala na malom zalesnenom vrchu s dobrým výhľadom na celú Argetu. Laron obratne zoskočil na zem, rozhliadol sa okolo a keď sa uistil, že im nehrozí žiadne bezprostredné nebezpečenstvo sadol si vedľa Meleny. „Tak poďme Melena ‒ Dargnels, pustime sa do toho.“ Pohodlne sa oprel o jej bok a nechal rieku svojho vedomia splynúť s Meleniným oceánom. Týmto splynutím Laron získal všetky dračie zmysly a mohlo začať podrobné pátranie. Ako jedna bytosť si prezerali každý kúsok na ktorý dohliadli, počúvali aj tie najtichšie zvuky čo k ním doľahli. Postupne začali objavovať prvé stopy po Gazakoch, pozotínané stromy, síce dobre zamaskované ale nie dosť pred dračími očami, vychodené chodníky a vetrom nesený zvuk bijúcich sa kazov. Bolo toho dosť na to, aby sa Laron sústredil na telepatické skúmanie po Gazakoch, pri ktorom využíval aj Melenu niekoľkokrát znásobujúcu jeho schopnosti. Postupoval od najbližšieho okolia až po samotnú horu obklopenú tmavými oblakmi. Gazakovia sa nachádzali takmer po celej hore, boli na aj povrchu ale väčšina z nich sa schovávala v jej vnútri. Znenazdania Larona prepadol zvláštny pocit, niečo akoby ho chcelo varovať. Bol to iba zlomok sekundy a pocit sa stratil v nenávratne. Laron si nachvíľu uvoľnil myseľ, nechal ju len tak plynúť okolím a vtedy ho zachytil. Skrýval sa v dave Gazakov v bezmyšlienkovitom stave, ktorý mu umožňoval splynúť s okolím. Laron ho najskôr prehliadol, vedomím práve opúšťal skupinu Gazakov, keď zachytil nepatrný myšlienkový impulz, cudzí impulz, ktorý rozhodne nepatril Gazakom. Laron sa sústredil, pokúšal sa ho znova nájsť, neznámy si toho všimol a začal unikať. Prenasledoval ho z miesta na miesto ale vždy mu o vlások unikol až sa nakoniec stratil v dave Gazakov. Laron po ňom ešte niekoľko minút pátral, už to chcel vzdať, keď odrazu narazil na známe myšlienkové impulzy. Kal sa nachádzal v hore Argeta, Laron ho chcel najskôr varovať ale uvedomil si, že by ho tým prezradil, tak zostal iba v úlohe pasívneho pozorovateľa a sledoval ako si počínal. Spoločne s Kalom objavil nádhernú elfku, sledoval ako ju vyslobodil a niesol jaskyňou až k tajnému východu.

Melena cítila, že Laron je sústredený tak ako nikdy predtým, prežívala všetko to, čo prežíval on a pomáhala mu svojou silou a zmyslami. Vtedy to prišlo, Laron pocítil ako sa na jednom mieste koncentruje magická energia, okamžite sa sústredil na to miesto a objavil bytosť, ktorá mu pri nedávnom prenasledovaní unikla. Laron ucítil obrovské množstvo energie a v tom istom momente zachytil aj Kalove telepaticke volanie na Arosa.

Straty a nálezy

Kal pochopil, že ma pred sebou protivníka s akým ešte v živote nebojoval. Silsco patril do starých čias, do čias, keď vznikali legendy o dračích jazdcoch a ich hrdinských skutkoch. Kal si spomínal, že podľa pradávnej legendy to bol práve Silsco, kto viedol Gazakov v bitke pri Striebornom lese, kde padol aj slávny jazdec Merrad. Od tej doby ho nikto nevidel, až teraz.

Kal sledoval svojho súpera rozhodným pohľadom a pokúšal sa mu nazrieť do tváre. Spod dlhej kapucne však svietili iba dve úzke škáry namiesto očí. Chvíľu na seba len tak hľadeli akoby každý z nich odhadoval svoje vlastné šance. Kal vedel, že proti Silscovi nevyhrá, na to bol príliš slabý a neskúsený. Chcel sa len pokúsiť udržať sa, pokiaľ sa neobjaví Aros, spolu by to snáď mohli zvládnuť a poraziť ho. Prešlo niekoľko ďalších sekúnd a spoza Silsca sa začali vynárať Gazakovia, zlovestne fučali a následne utvorili okolo nich nepriepustný kruh. Kal tušil, že aj keď je stále neviditeľný, neznámi protivník veľmi dobre vie kde je. Odrazu vzduch preťalo tiché svišťanie a potom pofff ‒ pofff, o sekundu neskôr nebo začalo chrliť oheň. Kal sa usmial a vzdychol si od úľavy. „No konečne, to ti ale trvalo...“ Namiesto odpovede sa na vystrašených Gazakov zniesla druha dávka ohnivej sprchy. V ďalšom momente sa stalo niekoľko veci naraz. Silsco zamrmlal čudne znejúce slová a prudko vystrel ruku. Aros aj Kal sa odrazu stali viditeľnými, naviac Kal cítil ako mu Silsco vysáva všetky zásoby magickej energie. Okamžite sa pokúsil brániť, zablokoval si myseľ ale nič sa nestalo, energia z neho unikla niekam do neznáma. Vtom istom okamihu Arosa uchopila neviditeľná sila a ťahala ho k zemi, drak od prekvapenia hrozne zreval a pokúsil sa odletieť. Cez všetku silu v krídlach však klesal stále nižšie a nižšie k zemi. Aros v návale paniky začal okolo seba chrliť oheň, Gazakovia stojaci pod ním sa v snahe zachrániť si holú kožu rozutekali na všetky svetové strany. Vzápätí Aros tvrdo dopadol na zem a neviditeľná sila ho stále držala namieste, nemohol sa ani pohnúť. Gazakovia vidiac bezmocného draka ležať na úbočí sa začali vracať, pokrikujúc svojimi zvieracími hlasmi a mávajúc zbraňami nad rohatými hlavami. Tichý des bol zrejme nadmieru spokojný so svojím výkonom, temné svetlo pod kapucňou jasne vzbĺklo a hrozivá postava sa ticho pohla ku Kalovi. Pohľad na bezmocného Arosa vyvolal v Kalovi nesmierny hnev, vydal hrdelný pokrik a bleskovým pohybom tasil meč, aby ešte v behu zaútočil na Silsca. Kal si ani nestihol uvedomiť kde sa vzal a v rukách temnej postavy sa odrazu zablysol meč. Čepeľ žiarila pochmúrnou čerňou a Kal mal dojem, že pohlcuje všetko svetlo naokolo. Na ďalšie myšlienky už nebol čas, ich meče sa stretli. Kal sa snažil zo všetkých síl ale Silsco odrážal jeho útoky s nesmiernou ľahkosťou.

Laron vykríkol, prerušil tranz a okamžite vyskočil do sedla. „Melena rýchlo! Musíme im pomôcť!“ Melena roztiahla mohutné krídla a vystrelila k oblohe. Laron sa okamžite zorientoval, nad bojisko sa dostali za niekoľko sekúnd. Prvé čo si všimol bolo ako sa horda Gazakov odzadu blíži k bezmocnému Arosovi ležiacom bez pohybu na zemi. Laron pritisol pery k dračiemu krku a zašeptal: „Princezná sú tvoji...“ Melena padala k zemi ako kameň, tesne nad povrchom roztiahla krídla, aby zbrzdila let a zároveň vyšľahla mohutný prúd dračieho ohňa, čo v okamihu zmietol celú hordu Gazakov zo strmého zrázu do hĺbky pod nimi. S ďalším mávnutím dračích krídel Laron uvidel padajúcich Gazakov ako sa zmenili na horiace pochodne rozjasňujúce večerné šero pod úbočím hory Argeta. Melena bola ako zúrivá, svojim plameňom zapálila snáď polovicu úbočia, aby ochránil Arosa pred dotierajúcimi Gazakmi. Pri jednom z mnohých náletov Laron šikovne zoskočil zo sedla, ešte vo vzduchu tasil meč a ihneď ako dopadol na zem, rozbehol sa na pomoc Kalovi.

Temná bytosť sa s Kalom chvíľu zahrávala, nechávala ho zaútočiť, aby ho vzápätí zatlačila do obrany. Kal používal všetky možné triky a klamné údery ktoré vedel, aby sa ubránil, útoky Silsca boli čoraz ničivejšie, akoby sa mu postupne snažil podkopávať bojovú morálku. Kal už bol vyčerpaný až na okraj svojich síl, jeho útoky strácali na razancii a pri obrane už nestíhal vykrývať všetky údery. Silsco ho dokonca niekoľkokrát ľahko zasiahol a z predlaktia mu kvapkala tmavočervená krv. Kal začínal prepadať zúfalstvu, pohľadom našiel stále ležiaceho Arosa a vtedy uvidel aj Larona s Melenu ako spaľovali Gazakov útočiacich na jeho bezvládneho draka, ten pohľad mu dodal novú silu a s iskričkou nádeje sa opäť zúrivo pustil do Silsca. Už sa zdalo, že Kal mu zasadí ťažký úder tesne pod pás ale namiesto toho sa jeho meč odrazil od neviditeľnej bariéry obklopujúcej Silsca. Užasnutý Kal na okamih stratil pozornosť a vzápätí ho prebodol Silscov čierny meč.

Laron bežal čo mu sily stačili, bol už iba niekoľko krokov od Kala, keď ho Tichý des prebodol mečom. Laronovi sa spenila krv v žilách a plný nenávisti zreval: „Nie!!!“ Vyskočil s napriahnutým Soel ‒ litom, naplnený zúrivosťou až do špiku kostí sa chystal rozdrtiť nepriateľa. Silsco zareagoval bleskovo, dotkol sa Kala, rýchlo niečo zamrmlal a Laronov meč udrel do prázdna. Temná bytosť zmizla, bola preč aj s Kalovým telom. Zdrvený Laron klesol na kolená, z úst sa mu vydral bolestivý vzdych plný horkosti a žialu nad stratou priateľa. „Káááál!!! Nie!!! Preboha Káááál!!!“ Výkriky sa rozľahli v tme a okolité skaly ich ešte niekoľkokrát priniesli späť k Laronovým ušiam. Realita sa prihlásila Gazakom s lukom, Laronovi okolo hlavy zasvišťal šíp a zaboril sa kúsok od neho. V tej chvíli sa ho zmocnila obrovská zúrivosť. Vyskočil na nohy, v očiach mu horel neutíchajúci plameň pomsty, našiel najbližšieho Gazaka a pomedzi zuby, plný nenávisti precedil. „Za toto mi zaplatíte! Všetkých vás tu zabijem!“ Gazak prevyšoval Larona o dobrú hlavu a považoval ho za veľmi ľahkého súpera. S vycerenými zubami sa napriahol svojím železným palcátom a chcel Larona zadláviť do zeme. Ten však prudko uskočil do strany a v tom istom momente jeho Soel ‒ lit rozpáral Gazaka od hlavy až po päty. Larona ovládla taká zúrivosť, že po chvíľke všetci Gazakovia začali pred nim v panike utekať. Laron kráčal pevným krokom a sekal všetko čo mu prišlo pod ruky, Gazakovia vrešťali ako ranené zvery, z jednej strany ich pálila Melena s oslobodeným Arosom a Laron hnal ich zbytky z druhej strany hory. Pohliadol na Arosa s Melenou a následne pocítil ako sa mu Aros snaží dostať do vedomia, chcel vedieť čo je s Kalom. Laron sa bránil, zablokoval si myseľ, nechcel mu to povedať, vedel, že Aros by sa potom stal neovládateľný. Vtedy sa mu priplietol do cesty ďalší Gazak, dvakrát zaútočil a napodiv Laron mal čo robiť, aby jeho útoky odrazil. „Tak pod maličký!“ zreval Laron a zaútočil prudkým výpadom. Aros čakal len na to, Laronova obrana sa pod vplyvom boja oslabila a on prenikol do jeho mysle. Keď Laron pocítil jeho vedomie, stihol už len vykríknuť. „Aros, nie!!!“ Ten však nereagoval, zo zúrivosťou presahujúcou ľudské hranice, pálil, trhal, driapal, Gazakov až pokiaľ nezabil aj toho posledného.

Laron nevedel ako dlho všetko to besnenie trvalo, keď začal opäť jasne uvažovať, bola už takmer tma. Obzrel sa okolo seba, zem bola na každej piadi posiata mŕtvolami a kusmi poodtŕhaných údov, temná krv Gazakov sa pomaly vsakovala do pôdy a zanechávala za sebou tmavé škvrny. Bol to hrozný pohľad, toľko skazy a smrti na jednom mieste. Neďaleko ležal vyčerpaný Aros, vedľa neho spočívala Melena a pozorovala ho. Laron si až teraz vlastne uvedomil, čo sa tu stalo, striaslo ho a rýchlo sa mysľou dotkol Meleny. „Si v poriadku Dargnels?“ Melena súhlasne zavrčala. „Iba nejaké škrabance ale to sa dá do poriadku neskôr.“ „Čo Aros?“ Spýtal sa Laron opatrne na hnedého draka. Melena pozrela na svojho druha a potom späť na Larona. „Bude v poriadku, teraz však musíme ísť, onedlho bude úplná tma...“

Vyčítavo sa pozrel na Melenu. „A čo bude s Kalom? Mali by sme pohľadať jeho telo...“ Melena varovne zavrčala. „Nie, už niet času, väzmi elfku a ja sa zatiaľ postarám o Arosa...“

Laron vedel, že mala pravdu, cez to všetko by najradšej hľadal Kala. Aspoň to by mohli pre neho urobiť. Melena bola neoblomná a Laron sa tu sám rozhodne nocovať nechystal. Smutne sa otočil, poutieral zakrvavený Soul ‒ lit a zo zvesenou hlavou pomaly dokráčal k elfke. Zohol sa k útlemu telu a prvý krát jej pohliadol do tváre, bola skutočne očarujúca.

Prípravy na let zabrali zopár minút navyše, Laron najskôr vysadil na Melenu elfku a potom sa vyhupol za ňu, nakoniec ju ešte zavinul do svojho plášťa a dal Melene pokyn, že môže letieť. Obrovské krídla zvírili ťažký prach bojiska, následne sa Melena so známym pofff ‒ pofff vzniesla k tmavej oblohe. Po chvíli na Larona doľahla nesmierna ťažoba, Kal bol mŕtvy a on tomu nijako nedokázal zabrániť. Pomaly sa otočil a smutne hľadel do tmy, Argeta sa stratila v diaľke, jediné čo videl, bola temná Arosova silueta sledujúca ich s nepatrným odstupom.