Rotačný guľomet mu príjemne oťažel na ramennom popruhu, keď ho vybral z kufra svojho pick-upu. Ešte šťastie, že zaparkoval vzadu pri nakladacej rampe, kde ho nikto nevidel, pretože predtým ešte z korby zložil niekoľko granátov, ktoré mal teraz na popruhu krížom cez hruď a Berrettu, ktorú si pripäl na opasok. Bol to taký ten typ chlapíka, akého by ste nechceli stretnúť v tmavej uličke. Viac pravdepodobne by ste ho nechceli stretnúť vôbec. Meral obligátne dva metre (bez traktorovitých topánok, snimi tak dva metre tri, s klobúkom dva metre sedem), vážil len tak od oka aspoň 150 kilov, ale nikto by o ńom nepovedal, že je tučný. Všetko to boli samé svaly. Hranatá brada vyzerala, že môže kľudne slúžiť na rozbíjanie železobetónových nosníkov, nos už takmer ani nevyzeral ako nos človeka, aký bol zdeformovaný niekoĺkonásobnými zlomeninami. Spod klobúka do džungle pozerali blízko seba posadené oči, ktoré vyžarovali presne tú mieru inteligencie, aby ich majiteľ dokázal odhadnúť najbližší pohyb protivníka a poslať mu úder niekam, kam to dosť bolí.

Tento chlapík bol posledná vec, ktorú ste v živote videli. Potom už nasledoval iba sladký odchod na večnosť. Tento chlapík sa s tým nesere. TENTO chlapík vám doláme kosti a bude sa vám smiať. Tento chlapík vraždí deti dlažobnými kockami. Tento chlapík je nájomný ničiteľ. Bielič, Likvidátor, tak ho volajú. Tento chlapík nikomu nevysvetľuje, že v puberte sa s ním pohrali na takej jednej klinike a odvtedy dokáže vydržať viac, než ktokoľvek iný a je rýchlejší než hocikto na svete.

Tento chlapík nosí smrť a skazu.

A teraz ju priniesol nič netušiacim hosťom do tejto milej reštiky. Ľubko (lebo tak sa naozaj volá) nemal rád milé veci. A navyše mu zaplatili. Dobre zaplatili. Nie je to krása, keď je vaša práca pre vás koníčkom?

Ľubko zaklapol dvere na pick-upe Škoda Felicia Star-Line. Nebola to obyčajná Felícia. Bola popiči pancierová. Ľubko mal rád pancierové autá. A rád bol nenápadný. Preto mal na všetkých oknách čierne fólie. Ľubko mal rád čierne fólie.

Ľubko sa zadíval na nakladaciu rampu reštaurácie a všimol si, že ťažké plechové dvere sú zamknuté veľkým visiacim zámkom. Posunul si Špáratko (tak Ľubko volal svoj rotačný guľomet) na chrbát a vytiahol z pravého stehenného puzdra Berrettu. Zo skrinky pred sedadlom spolujazdca vybral tlmič a namontoval ho na hlaveň. Nechcel hosťom pokaziť prekvapenie. Ľubko mal rád prekvapenia. Zo sedadla spolujazdca si zobral svoj granátomet Zlatíčko a prevesil si ho cez plece. Stlačil veľkým palcom malé tlačítko a Felícia sa s tichým klapnutím zamkla. Ľubko schoval kľúče do jedného z mnohých vačkov na jeho maskáčovej veste. Ľubko sa pousmial a ukázal prekvapivo dokonalé biele zuby. Pomaly prešiel k plechovej bráne a odstrelil zámok. Berretta ticho sykla a zámok kovovo cvakol a odskočil. Napriek tomu, že Ľubko mal na sebe takmer dvestopäťdesiat kilov výstroje (Špáratko bolo síce odľahčené, ale aj tak vážilo sto kilov.. Bez munície.), Ľubkovi sa kráčalo celkom ľahko. Pekne na ňom na tej klinike zapracovali. Čo sa za mladi naučíš, pomyslel si Ľubko a potlačil plechovú bránu.

Naskytol sa mu pohľad na zapratané skladisko. Mierne špinavé, dosť smradľavé, ale pekne upratané. Minerálky, náhradné taniere. Obrusy. Všetko na svojom mieste. Spoza mliek sa vyšuchtal starý chlapík v zástere. Ľubko ho strelil do čela. Starček sa zviezol na zem a zostal ležať. Ľubko si pozrel požiarny plánik na stene a vydal sa do kuchyne. Keď prechádzal okolo chladiacich boxov, spoza jedného zrazu vyšla čašníčka. Zrazila sa s Ľubkom, ale nestihla sa ani zľaknúť a už mala zlomené väzy. Ľubko ju uložil do jedného boxu a pokračoval do kuchyne.

V kuchyni nikto nebol. Ľubko, keby bol schopný niečo také pomenovať, začal šípiť problémy. Keď však začul z jedálne spievať Happy birthday, uvedomil si, že vlastne prišiel úplne presne. Ľubko bol prekvapenie, ktoré objednal majiteľovi jeho konkurent. Majiteľov synček mal narodeniny, a tak sa naskytla skvelá príležitosť vybaviť celú rodinu naraz. Ľubko schoval Berrettu a zhupol si Špáratko pred seba. Keď doznelo Happy birthday, Ľubko rozkopol dvere a roztočil elektromotor na Špáratku. Keďže minule zobral ten kostol sprava - doľava, tentoraz sa pre istotu otočil najprv doľava. Celá spoločnosť plus všetci čašníci a čašníčky (ktovie, čo tam hentá kradla z tej chladničky), kuchári a kuchárky, ešte s úsmevmi na tvárach a s tými hnusne veselými klobúčikmi na hlavách stáli v strede miestnosti a chystali sa krájať tortu. Naľavo od nich bol bufet, kde sa stoly úplne prehýbali pod hromadami jedla.

Toto všetko si Ľubko všimol, kým Špáratko začalo chrliť oheň. Najprv to schytal bufet. Ľubko to videl, ako v spomalenom filme. Pečené prasa s jablkom v papuli. Špáratko sa dvakrát zablyslo a prasa nemalo hlavu. Kusy mäsa rotovali vzduchom, k nim sa pridali črepy z pohárov, šalátové misy, taniere, veľká misa s polievkou doslova vybuchla a oprskala koláče, ktoré o zlomok sekundy tiež vyskočili do vzduchu, rotovali a šľahačka z nich striekala, ako ich ďalšie a ďalšie rany zo Špáratka trhali na stále menšie a menšie kusy. Obrusy horeli, stoly sa bortili, všade lietalo čalúnenie zo stoličiek, v oknách sa urobila rada dierok, závesy, roztrhané na kusy, horiac spadli z garniží a zapálili koberec. Ľubko už-už videl, ako sa smršť guliek blíži k skoprnelým hosťom, keď si zrazu všimol, že jeden čašník, taký vysoký a chudy, sa vrhol k najbližšiemu stolu. To by bolo normálne, zvláštne bolo, že aj v Ľubkovom spomalenom filme sa pohyboval celkom svižne. Prúd guliek bol asi pol metra od prvého človeka, majiteľovho synčeka, keď čašník schmatol zo stola vidličku a nôž; tridsať centimetrov, keď sa otočil; Ľubkovi sa to páčilo čoraz menej a menej; pätnásť, keď čašníkova ruka švihla jedenkrát; desať, keď švihla druhýkrát; päť, keď Ľubkovo pravé oko vybuchlo prudkou bolesťou; Ľubko pustil spúšť; Ľubkovo ľavé oko vybuchlo prudkou bolesťou; Špáratko sa ešte točilo a hypnotizovalo malého majiteľovho synčeka, ktorý sa mu už teraz pozeral priamo do hlavní, keď ho Čašník stiahol pod stôl a vydesení hostia začali jačať.

Ľubko, stále s nožom v pravom a vidličkou v ľavom oku, sa zapotácal, ale hneď sa zase spamätal a stlačil spúšť. Špáratko sa znova roztočilo, ale keďže Ľubko teraz nič nevidel a jačanie hostí v zúrivom vŕtačkovitom zvuku guľometu zaniklo, Špáratko ďalej páralo miestnosť vo výške pásu, aj keď teraz už všetci hostia ležali na zemi. Jediný, kto sa hýbal, bol Čašník, ktorý sa s nožom na porcovanie prasaťa v ruke plazil popod stoly k Ľubkovi. Špáratku došli náboje. Ľubko si odopäl pracku na popruhu a nechal guľomet spadnúť na zem. Zlatíčko mu dlho nacvičovaným pohybom sadlo do ruky. Čašník sa rovno z ľahu rozbehol, vyzeral ako mačkovitá šelma, keď sa s nožom v ruke vrhol na Ľubka. Ten práve siahal po granátoch, ktoré mal na hrudi, keď sa mihol nôž na porcovanie a prerezaný pás s granátmi mu prekĺzol medzi prstami. Rozbehnutý Čašník narazil do Ľubka. Ľubko sa takmer nepohol. Čašník sa otrasený zosunul na zem. Hneď sa však rybičkou postavil a bodol Ľubka medzi rebrá. Dlhý nôž s mľasknutím zmizol v Ľubkovi až po rukoväť. Ľubko od zlosti a bolesti zareval. Nôž mu len o milimeter minul srdce. Poslepiačky sa natiahol a zovrel svojho nepriateľa do drvivého objatia. Bolo počuť, ako Čašníkovi praskajú rebrá. Aj napriek tomu však dokázal hlavou udrieť Ľubka do čela. Teda aspoň to tak vyzeralo. Ľubkovi totiž stále z očí trčal príbor a Čašníkovo čelo mu ho zarazilo ešte hlbšie, čo v Ľubkovej hlave vyvolalo nový výbuch bolesti. Ľubko zareval od bolesti, ale Čašníka nepustil. Čašník skúsil kopanec kolenom do boku, ale Ľubko ho práve v tej chvíli zdvihol, vo vzduchu otočil, kľakol si a zlomil si Čašníka o koleno. Teda, pokúsil sa o to. Ako si totižto nadhodil Čašníka, uvoľnil mu ruky a on okamžite schmatol vidličku a vytiahol ju z Ľubkovho ľavého oka. Len preto, aby ju vzápätí vrazil späť. A otočil. Ľubko znova zareval a tentokrát už Čašníka neudržal. Ten síce žuchol na zem, ale hneď sa odkotúľal z dosahu Ľubkových nôh, ktorý zúrivo dupal a rukami boxoval okolo seba.

Čašník sa pozviechal na nohy, ale oboma rukami sa držal za hrudník. Tvár mal skrivenú bolesťou a plytko a prerývane dýchal. Začal sa pomaly a opatrne približovať k Ľubkovi, ktorý teraz stál a knísal sa zo strany na stranu. Na muške mal Ľubkovu Berrettu.

Ľubko síce nevidel a stratil dosť krvi z toho bodnutia do boku, stále však mal dosť rozumu, aby vedel, že má v puzdre na stehne Berrettu. A tiež počul kradmé kroky a ťažké dýchanie svojho protivníka, ktorý sa k nemu pomaly blížil. Ľubko ho nechal prísť na vzdialenosť, ktorú považoval za dostatočnú a bez akéhokoľvek varovania tasil. Berretta ticho sykla. Nasledoval tichý výdych. Berretta sykla znova. Tentoraz nasledoval pád tela na zem. Ľubko vystrelil ešte dvakrát. Ticho. Iba nejaké decko vzlykalo. Ľubko schoval Berrettu a začal na zemi rukami hľadať vypadnuté granáty. Našiel dva. S úsmevom sa narovnal a začal nabíjať prvý..

Čašník mohol mať polámané rebrá, ktoré mu sťažovali dýchanie a hrozne boleli, mal však dosť rozumu na to, aby vedel, že po rozbitom skle sa k tomu hromotĺkovi nedá priblížiť nehlučne. Preto, keď ten hromotĺk tasil Berrettu, Čašník bol pripravený a skrčil sa. Nečakal však, že tá kopa svalov bude taká rýchla, a tak to dostal do pleca. Keby sa neskrčil, dostane čistý priestrel srdca. Ušlo mu tlmené vzdychnutie, aj keď sa veľmi snažil ostať ticho. Hromotĺk vystrelil znova. Stále vo výške hrude. Čašník nasimuloval pád tela na zem, ale hneď sa odkotúľal za blízky stĺp. Hromotĺkove guľky roztrhali koberec na mieste, kde iba pred chvíľkou ležal. Všetky sily, ktoré mal, teraz použil na to, aby ani nemukol. Po chvíľke sa odvážil vykuknúť spoza stĺpa, za ktorým sa skrýval a so zdesením uvidel, ako hromotĺk v jednej ruke drží granátomet a v druhej dva granáty. Pripravil sa na skok.

Ľubko už takmer nabil prvý granát, keď zrazu sprava začul bojový pokrik a svist vzduchom letiaceho niečoho. Tasil Berrettu a zostrelil protivníka v letku. Teda si to myslel, kým naňho niečo nespadlo zľava. Čašník ho nabral, oboma rukami chytil rúčku porcovacieho noža, ktorá Ľubkovi stále trčala spomedzi rebier, a s otočením zatlačil. Špička noža pretrhla Ľubkovu ľavú komoru. Ľubko s vypätím síl zmietol nepriateľa hrozivým úderom päste, ale okamžite začal cítiť, ako ho opúšťajú sily. Klesol na kolená. Chvíľku tak kľačal, a potom sa prevalil dopredu. Mäkkučký koberec bol veľmi príjemný na omak. Ľubko mal rád pekné koberce...

Čašník po poslednom hromotĺkovom údere doslova odletel, narazil do steny, zletel po nej na jeden zo zázračne preživších stolov a zostal tam ležať.

Keď Ľubko vydýchol naposledy, vo vzduchu sa materializovalo oznámenie OBJECTIVE COMPLETED, ktoré sa vzápätí zmenilo na SIMULATION TERMINATED. Ľudia sa zavlnili a zmizli. Steny sa zmenili na čierno - bielu mriežku. Mňa okamžite prestali bolieť všetky zranenia. Posadil som sa. Splnil som dve z troch častí misie: ochránil som oslávenca a zabil som Ľubka. Nedokázal som však zabrániť stratám na životoch. A po odrátaní 5% za každého mŕtveho a 5% za moje zranenia bola moja známka v každoročnom testovacom simulátore 85%. Nie zlé na to, že to bolo improvizačné kolo a nevedel som vopred ani prostredie, ani protivníka...