Prológ

Oblačná noc nad tmavým lesom nedala priveľmi vyniknúť mesačnému svitu , ktorý sa predieral cez konáre stromov . Na skalnatom výbežku nad lesom stál vysoký lukostrelec zakrútený v hrubom cestovnom plášti . Zamračenú tvár mu zakrývala kapucňa , ktorú mal stiahnutú hlboko do tváre . Pohľad upieral na ohnisko pod skalným previsom asi sto metrov od seba . Pri ohni sa krčili dve malé postavy , rozprávajúce sa nepeknou, drsnou rečou akoby len škrípali zubami . Lukostrelec si zvesil luk a pevne ho zovrel v ľavej ruke . Pravou z tulca vytiahol dva šípy a prešiel prstami po ich čiernych perách . Pomaly si jeden šíp vložil medzi zuby a druhý zasadil do tetivy . Zacielil na chlapa , ktorý práve stál a vystrelil . Muž padol ako podťatý na zem . Vytiahol z úst druhý šíp , zacielil a vystrelil . Tento raz netrafil presne . Druhý muž sa so šípom v boku stratil v kroví . Lukostrelec zaklial, hybko zliezol zo skaly a rozbehol sa k ohnisku . Jeho prvá obeť ležala pri ohni na chrbte a so šípom v hrdle kašľala okolo seba krv . Lukostrelec sa nad chlapa sklonil vytiahol dýku , vrazil mu ju do srdca , vstal a bežal ďalej za druhým mužom . Po chvíli behu vyšiel na neveľkej čistine . Na druhej strane čistiny kľačal muž so šípom v boku . Lukostrelec vytiahol z tulca šíp ,zacielil mužovy na hlavu a vystrelil . Neminul . Zavesil si luk na plece a z plášťa vytiahol malý pergamen a uhlík . Na pergamene bolo v mesačnom svite vidieť tri mená . Lukostrelec dve vyškrtol prekročil mŕtvolu a stratil sa v kroví .

1. kapitola - KALIMA

Z východom slnka sa Ravim ,ako sa náš strelec volal zobudil do chladného jesenmého rána . Oheň v noci nezakladal ,podľa neho by dal o sebe zbytočne vedieť iným a tak vytiahlo z vrecka pár súchárov , ktoré zapíjal vínom z neveľkého koženného mechu . Ako tak jedol vytiahol spod plášťa svoj zoznam a hľadel na meno na samom spodku pergamena , meno toho kto musí zomrieť . Štíhlym písmom tam bolo napísané : Ghatir,Kalima . Dojedol , zoznam strčil naspäť do vrecka a odniekiaľ vytiahol vlastnoručne nakreslenú mapu . Pozeral sa na zelenú plôšku , čo mala byť lesom ,v ktorom sa práve nachádzal . Na západ od lesa tiekľa rieka Okalim a na nej stálo prístavné mesto Kalima . Ravim od oka zmeral vzdialenosť medzi okrajom lesa a mestom a zistil , že približne pred polnocou by mohol už stáť pred bránami , zroloval mapu , vstal , naposledy sa napil vína a posilnený sa vydal na cestu . Čoskoro natrafil na starú kamennú hradskú a tá mala podľa mapy viesť i popri Kalime . Popri hradskej stáli aj malé drevenné chatrče lesných ľuďi , ktorí sa však zo strachu pred vysokou zahalenou postavou radšej skryli . Ravim si ich však nevšímal , len sa uškrnul a pokračoval v ceste . Keď už Slnko končilo svoju púť , Ravim vyšiel z lesa a ďaleko pred sebou zbadal posledný odlesk vrcholca Najvyššej veže Kalimskej citadely. Pred ním však stála veľká rovina , ktorú napoly pretínal Okalim . A v strede roviny tesne pri rieke stála Kalima . Významný riečny prístav zapezpečoval prísun tovaru do hlavného mesta a aj preto v ňom sídlila stála vojenská posádka . Domy v meste boli zväčša nízke , až na pár domov bohatých obchodníkov či staviteľov lodí . Mesto malo tri obrovské ulice , z ktorých každá mala v západbej hradbe svoju bránu . Stretali sa v strede mesta pri známej Kalimskej citedele . Kalimská citadela , obrovská stavba s mnohými vitrážnymi oknami a množstvou veží či vežičiek . Na vrchole najvyššej z nich sa vrchol skvel čistým striebrom a jej lesk bol vidieť už zďaleka .Za citadelou sa nachádzal mestský prístav a popri ňom aj mnoho súkromných . Mesto bolo teda ohradené len zo západu a z východu bolo otvorené rieke . Ravim sa dostal k mestskej bráne tak ako predpokladal . Brány boli už dávno zavreté a tak si stiahol plášť a uložil sa naň pod hradbou . Z bezsenného spánku ho zobudilo pichanie čohosi ostrého pod rebro .

"Vstávaj,človeče,vstávaj toto tu je hradba a pod ňou sa nespí", kričí naňho malý tučný strážnik .

Ravim otvoril oči a vidiac , že nad ním stojí nejaká postava s kopijou sa odrazil od zeme a vyskočil . Pri skoku sa mu však skĺzla kapucňa a tak keď dopadol na nohy , strážnik začal bojazlivo cúvať a koktal : "Ty,ty si ..." . Ravim však pohotovo spod plášťa vytiahol dýku , chytil strážnika za vlasy , priložil mu ku krku dýku a zašepkal :"Mlč ak ti je život milý ".

"Ja,ja mám ženu , deti ..."

"Dobre , dobre ja ťa nechcem zabiť , alebo aspoň teraz nie . Poď so mnou a rob čo ti poviem ." prikázal Ravim . Tak prišiel so strážnikom až pred bránu a pod plášťom stále držal dýku . Pred bránou už zrána panoval čulý ruch a tak nebolo problém stratiť sa v dave a prejsť do mesta . Kapucňu si znova dal na hlavu , a to nielen kvôli svojim ušiam ale aj kvôli vlastnej podobizni , ktorá visela pred citadelou na tabuli hľadaných . Chcel svoje záležitosi vybaviť čo najskôr , tak sa rýchlo zháňal po nejakom lacnom hostinci . Pod juhozápadnou hradbou , strčený medzi domami našiel presne taký aký chcel . Nad starými dverami s hrdzavou kľučkou visela tabuľa s názvom krčmy : Kalimský dukát . V hostinci vládla ponurá atmosféra a každú chvíľu sa nejaký opitý žobrák či tulák zosypal zo stoličky. Ravim si však radšej našiel miesto v rohu krčmy a sadol si za stôl , čakajúc na hostinského . Hostinský vediac , že takéhoto hosť a nemá každý deň , nahodil grimasu čo mala byť úsmevom a podišiel ku stolu .

" Čo by ste si želali pane ?"spýtal sa hostinský.

" Informáciu , ak ste samozrejme ochotný ."

" Dobre ,dobre no nebude to zadarmo ." uškrnul sa hostinský . Vtom však medzi slabinami pocítil čepeľ dlhej dýky a z druhej strany stola Ravim pošepkal : "Bude,verte , že bude " .

No hneď ako dopovedal čiasi ruka schytila zozadu popod krk a spoza seba začul : "Nebol by som si taký istý ty elfská špina."

2. kapitola - KOBKY

Ravim sa snažil otočiť , no stôl obstála skupina piatich vojakova a jeden , zjavne ich kapitán vytasil meč a čepeľou stiahol Ravimovi kapucňu .

"Ale,ale tak predsa . Aká to vzácna návšteva ." zatiahol posmešne kapitán . Chvíľu stál a sledoval čo asi tak Ravimovi prechádza po rozume , no ten však kapitánovi pozornosť nevenoval . Nenápadným pohybom pmaly vytiahol z kožennej posšvy , ktorú mal na opasku dýku a pevne ju zovral v ruke . Kapitán však to už však nevydržal a kmasol ho silne za vlasy . V tej chvíli Ravim vytiahol z pod plášťa dýku , sekol kapitánovy po ruke a rýchlo prebehol pomedzi prekvapených vojakov .

"Čo tu stojíte vy chamraď , bežte za ním !" skríkol na vojakov kapitán a stiahol si z ruky to čo zostalo z jeho strieborného náramku .

"Špina elfská , toto mi zaplatíš ."

Medzitým si Ravim kliesnil cestu pomedzi ľudí , ktorých bolo o takomto čase už plné mesto . Ľudia okolo si ho nevšímali , pretože zlodeji,lupiči či iní zločinci boli v meste na dennom poriadku a každý si aj tak hľadel svojho . Pri najbližšej príležitosti vbehol do jednej z bočných uličiek ale za sebou začul kroky bežiacich vojakov . Ako bežal mu však uniklo , že ulička do ktorej vbehol je slepá a keď to zistil bolo neskoro . Cestu mu zahatali vojaci . Ravim však staihol z pleca luk a kým ho chytili vystrelil dva krát . Z vojakmi už nesúperil a tí ho zviazali a cez oči mu prehodili malé čierne vrece .

Potom ravim začul kroky ťažšie a rýchlejšie ako mali vojaci . Zrazu kroky ustali a škrípavý hlas povedal :

"To je on ?"

"Áno pane" zahlásil jeden z vojakov .

"Vždy som vravel , že ich netreba loviť , ale že oni prídu aj sami ." potom sa drsne zasmial a skríkol na vojakov :"Do kobiek s ním".A týchto dvoch odpracte ."

Ukázal na mŕtvoly vojakov , ktoré so šípmi v telách ležali na kamennej dlažbe . Potom sa obrátil a rýchlo odišiel . Vojaci stáli uklonení až kým nezmizol v dohľade a potom dvaja chytili Ravima za putá a hodnú chvíľu ho ťahali preč . Ravim síce nič nevidel no keď konečne zastali počul štrngotajúce kľúče a ich otočenie v zámke . Za dverami sa dostali do dlhočiznej chodby , ktorá sa kľukatila všetkými možnými smermi . Ravim cítil , že cesta stále len klesá a uvedomil si , že už musia byť riadne hlboko

. Rozmýšlal čo je asi nad nimi a podľa toho čo si pamatäl by mali byť rovno pod citadelou . Akonáhle si to uvedomil však niekto znova vytiahol kľúče a otvoril

dvere . Čiasi ruka mu prerezala putá a sotila dnu

3. kapitola - V CELE

Ravim padol na ruky a poslepiačky si nahmatal vrece čo mal na hlave a strhol si ho . Nachádzal sa v malej miestnosti s nízkym stropom,bez okien a dlážku tvorila udupaná hlina , ktorá pri každom pohybe vypustila do vzduchu hmlistý chumáč prachu . V strede stropu vysela drobná olejová lampa , ktorá matne osvecovala celu . Ravim sa po miestnosti obzrel a v jednom z rohov zbadal akési ležiace drobné telo . Vyziabnutý chlapec ležal v prachu a vyzeral akoby už ani nedýchal . Dlhé bez svetla takmer sivé vlasy mu spadali na pretŕčajúce rebrá . Na sebe mal len krátke plátenné rúcho , ktorého pôvodnou farbou mohla byť hnedá či čierna . Ravim si pri pohľade na chlapca spomenul na deti , ktoré kým žil s rodičmi boli jeho dobrými priateľmi a prebudil sa v ňom cit a túžba pômocť mu . Vojaci v uličke Ravima odzbrojili , no na jeho koženný mech možno nedopatrením zabudli a ostávalo v ňom trocha vína . Ravim si mech sňal z opasku a pokľakol k dieťaťu . Chlapec nespal ale mŕtvym pohľadom blúdil po miestnosti a cez vyprahnuté pery sa mu drali akési nezrozumiteľné slová . Keď však pocítil na perách víno začal ho pomaly prehĺtať a po chvíli sám chudými rukami chytil mech a vyprázdnil celý obsah . Potom mu mech vypadol z rúk a padol Ravimovi do lona . Zaspal . Ravim si obzrel chlapcovo telo a zistil , že chlapca nielenže vyhladovali ale aj pravidelne mučili . Na chrbte bol zbičovaný a na viacerých miestach mu bič zaťal až do mäsa . Na ľavej nohe nad kolenom mal veľkú podliatinu od nejakej tyče . Ruky mal dorezané a pásy suchej krvi sa mu ťahali až k prstom .Na hrdle mal otlaky od škrtenia a pod okom sa mu ťahala dlhá rana až k lícu . Pravé oko mal opuchnuté až sa mu pod okom vydúvala koža , pod ktorou sa skvela krv . Ravim chlapcovi odhrnul vlasy na čelo a neveriacky hľadel na chlapcove uši . Ich konce bol zrezané a namiesto nich mal len veľké krvavé chrasty .

"On je elf!" pomyslel si Ravim a hľadiac na zúbožené telo v ňom vzkypela zlosť , postavil sa a päsťou udrel do steny až mu praskla koža na hánkach a začala sa mu z nich valiť krv . Hodnú chvíľu takto udieral až nakoniec padol vysilený na zem a rozplakal sa . Dlho rozmýšlal nad zlobou a zverstvom ľudí až zaspal .

4. kapitola - DEŇ POTOM

Nasledujúce ráno sa Ravim zobudil pre akýsi tlmený opakovaný buchot . Neotváral oči a snažil sám seba presvedčiť , že to nič nie je a môže spať ďalej . No akýsi hrubý hlas zkríkol spoza dverí :

"Vstávajte,čvarga elfská ak nechcete zdochnúť hladom !"

Ravim sa teda preplazil k dverám a niekto z vonka otvoril dosť veľký otvor v dverách a strčil dnu táceň , na ktorej bol kus chleba a dve nahrubo vyrezané drevenné čaše s vodou . Otvor sa zaklapol a vojak rýchlo odkráčal preč . Ravim vzal táceň a podišiel k chlapcovi , ktorý sa stále krčil pod stenou a tvrdo spal .Ravim sa najedol a potom si odtrhol z plášťa tri hrubé pásy látky a škaredo vyzerajúce rany chlapcovi obviazal a vyčistil ich svojim prídelom vody . Pri každom dotyku rany a vlhkej látky sa chlapec strhol , no nezobudil sa . Obväzovanie trvalo dlho pretože viaceré rany boli stále otvorené .Na niektorých sa tvoril biely povlak a tie zapáchali hnilobou . Ak by mal Ravim oheň tak by neváhal a rany vypálil no teraz sa musel uspokojiť s vyčistením a obviazaním . Ako posledné chcel chlapcovi obviazať aj uši .Pretože chrasty začali opadávať a zpod nich niekde vytekala krv . Chytil teda jeden menší kúsok látky a chcel chlapcovi obviazať pravé ucho . Dotkol sa jednej z chrást , no v tom sa chlapec zobudil , mykol silno hlavou a udrel Ravima do tváre . Ten prekvapený padol na chrbát a sledoval , čo spraví chlapec. Ten si zovrel uši do dlaní a začal sa pohojdávať na nohách . Pri tom mrmlal znovu akési nezrozumiteľné slová . Ravim sa teda odtiahol a mlčky pozoroval chlapca . Na večer s tým chlapec prestal a utiahol sa do rohu . Tam si oprel hlavu o stenu a zaspal . Nasledujúce dni boli pre Ravima veľmi trpké . Chlapec sa celé dni pohojdával , mrmlal svoje slovíčka a jediná iná činnosť čo robil bolo jedenie a pitie . Chlieb a vodu mu Ravim podával , no aj tak vždy keď sa k nemu priblížil sa chlapec okolo seba oháňal rukami až niekedy padol doluznak a kopal okolo seba nohami . Ravim to však nevzdával a vedel , že ak ujde tak s chlapcom .

5. kapitola - CESTA K SLOBODE

S každým novým úsvitom , ktorý elfovia zavretí v cele nevideli sa chlapcovi darilo lepšie . Ravim obmedzil svoje prídely chleba a vody aby sa lepšie zasýtil chlapec. Ten už nemával svoje záchvaty a púšťal k sebe Ravima , ktorý mu z času načas menil obväzy a čistil hnisajúce rany . Jedno ráno , keď prvý sneh dopadal na vrcholky Kalimskej Citadely sa Ravim zobudil skôr ako mal prísť vojak s jedlom . Už dobrých pár dní sledoval ako ďaleko do cely strčí vojak ruku s tácňou . Ravima napadlo , že využiť to je možno jedinou šancou na útek . Postavil sa a zašiel k jednému z rohov , kde ležal jeho mech . Chytil ho za dolnú časť a silno trhol . Mech nepovolil . Skúsil druhý krát a znova nič . Skúšal ďalej až koža na slabom mieste pukla . Do diery vopchal Ravim prsty a roztiahol ju . Z vnútornej strany mechu bolo kožennou páskou pripevnené vrecúško . To Ravim odtrhol a roztrhal ho . Na zem vypadla malá dýka s rúčkou veľkou asi do chlapčenskej ruky . Ravim ju zovrel a podišiel z ľavej strany k otvoru v dverách a skrčil sa . Po chvíli čakania začul hlasné dupotavé kroky , pri ktorých zem hlasno stonala a vírila obláčiky prachu . Podľa zvuku to nebol vojak , čo každý deň nosil jedlo . Kroky zrazu ustali . Ktosi vybral kľúče a tie zaštrngali v zámke . Ravim sa postavil tak aby stál za dverami , keď budú otvorené .

Nejaký vojak vošiel dnu . Ravim sa po ňom hodil a skočil mu na chrbát . Dýku mu priložil ku krku .

Vojak sa prudko otočil a Ravim zbadal , že je to kapitán , ktorý ho vtedy v Dukáte chcel chytiť . Trhol dýkou a podrezal ho . Otočil sa a rýchlo sa snažil prebrať chlapca . Ten sa prebral , no znova začal okolo seba mlátiť rukami šialene kričať o pomoc . Ravim ho teda trafil silno päsťou do hlavy , načo chlapec odpadol a prehodil si ho cez plece . Vzal kapitánovi kľúče , čo mu vyseli na opasku a vyšiel z cely . Zamkol ju . Nachádzal sa v nízkej chodbe , ktorá sa prudko zvažovala smerom dole kde jej koniec mizol v tme . Ravim sa teda vydal chodbou hore . No za sebou počul stále nejaké nejasné a vzdialené hlasy .

"Asi väzni" pomyslel si .

No hlasy boli stále zreteľnejšie a Ravim s chlapcom na chrbte nemal dosť veľké tempo . Pred sebou už videl koniec chodby . Pridal do kroku a primkol si chlapca k sebe . Pred dverami vytiahol kľúče a skúšal jeden za druhým . Medzitým sa otáčal až uvidel za sebou siluety njakých bežiacich postáv . Ostávali tri kľúče a postavy boli stále bližšie . Strčil do zámky teda ďalší a otočil .

6. kapitola- DôLEŽITÁ DEPEŠA

Hlavné mesto bolo tiché ako nikdy predtým . Po okrajoch ciest stáli napäté rady ľudí , pred ktorými stáli malé deti s košikmi v rukách . Medzi nimi stáli vzpriamení vojaci s dlhými kopijami . Celé mesto napäto čakalo . Stáli takto už asi hodinu , no nemali žiadne námietky . Po chvíli sa od brány ozval zvuk trubačov . Dve stovky mužov sa v podzemí zaprelo a vytiahlo bránu , pod ktorú pomaly začal prechádzať sprievod . V čele šiel na hnedom koni vysoký muž v plnej zbroji . Po jeho bokoch kráčala pešky asi stovka vojakov a päťdesiatka lukostelcov . Za ním však šiel na bielom koni starec , ktorý sa neustále obzeral a ostražito sledoval . Ľudia im volali na slávu a deti z košíkov priehrštím vyhadzovali ružové lupene , ktoré pomaly dopadali na dlažbu , popod nohy sprievodu . Muž na čele však pohľad upieral do zeme a jasajúcim davom sa príliš nevenoval . Keď si to starec za ním všimol popchol koňa a zastal pri mužovi . Nato všetci ľudia stíchli a čakali čo sa udeje . starec pošepol niečo mužovi . Ten zdvihol hlavu , zahľadel sa na davy a zámaval im . Tie sa nato ešte viac rozjasali a deti ešte s väčším nadšením hádzali lupene . Sprievod si to namieril rovno k hlavnému palácu . Keď prišli k jeho bráne , muž v čele zosadol z koňa a odovzdal ho chlapcovi , ktorý ho odveidol do stajní . Starec však bránou prešiel na koni a na nádvorí ho priviazal ku stĺpu . Zrazu sa odniekiaľ objavil na nádvorí malý tučný mužíček so šerpou a zvolal :

"Pane , pane , počkajte . "

Muž sa otočil a premeral si ho .

"Vitajte pane ."

"Kto ste ?" zatiahol panovačne .

"Mne patrí tento palác pane , som pánom mesta .volám sa Zithal" odvetil mužíček .

"Tak potom ma odveďte dnu."

"Bude mi cťou." povedal a až potom si všimol vojakov , ktorí pochodovali nádvorím .

"A ubytujte mojich mužov . Sú ako moji bratia a dúfam , že by ste nechceli mužov kniežaťa Caletha ubytovať na slame . "

"To je samozrejmosť .No teraz ma však nasledujte."

povedal Zithal a uklonil sa .

Prešli nádvorím až sa dostali do paláca . Hlavná chodba bola ohromne veľká a steny boli plné gobelínov , na ktorých boli vyšité rodokmene pána domu a jeho rodiny . Sprievod zastal a Caleth sa zahľadel na gobelíny .

"Vidím Zithal, že si zakladáte na pôvode ."

"Pre muža v mojom postavení je to nutné."odvetil Zithal a usmial sa na knieža . Ten však jeho úsmev neopätoval , ale otočil sa a pokračoval v ceste . Na konci vstupnej chodby stáli starodávne drevenné dvere . Pri nich stáli dvaja vojaci v zelenom a s úklonom kniežaťu otvorili . Nachádzali sa v obrovskej sieni na konci ktorej stáli dve kreslá .

"Jedno pre pána mesta a druhé pre dôležitého hosťa" povedal Zithal . Prešli dlhou miestnosťou a Zithal rukou ukázal na kreslo pre hosťa . Caleth si však sadol do druhého kresla a hlavou pokynul Zithalovi aby si sadol . Ten sa zamyslel čo by to mohlo znamenať a usadil sa .

"A teraz Zithal mi povedz ako pokračujeme v plánoch." prikázal Caleth .

Bolo vidno , že Zithal starostlivo vyberá slová a je nervózny .

"Ani stopa po elfoch pane , ani stopa ."

Na Calethovej tvári sa zračil hnev , obrátil sa k Zithalovi a povedal :

"Posielam vám tisíce zlatých mesačne , posielam vám vojakov a to len preto lebo si myslím , že v najväčšom meste bude najviac elfov ! Ale vy nie , staviate za moje , opakujem moje peniaze svoje paláce a nič nerobíte ! Vždy som si myslel , že aspoň toto mesto má pána , ktorý by za niečo stál . No mýlil som sa . A musí sa to zmeniť . Stráže !"

Z niektorého z rohov vyšli dvaja vojaci .

"Zavrite tohto darmožráča " prikázal Caleth .

"To nemôžete Caleth , kto si myslíte , že ste ?" zapišťal Zithal .

"Viac ako vy ." posmešne povedal Calteh . "Berte ho, nech už je preč .

Vojaci teda Zithala spútali a odvliekli ho .

"Bodaj by aspoň dnes niekto priniesol nejakú dobrú správu " zavrčal a odhodil čašu s vínom čo mal pred sebou .

Hneď ako to povedal sa dvere na konci sály rozleteli a dnu vbehol zadychčaný vojak .

"Pane,pane .Dobré správy , máme elfa . V Kalime ."

"Konečne ." povedal Caleth a usmial sa .

"Daj pokyn nech pripravia sprievod . Idem do Kalimy."

7. kapitola - ÚTEK A TO, ČO SPôSOBIL

Kľúč sa pomaly otočil v zámke . Zapadol . Ravim s chlapcom na pleci prudko otvoril dvere a zabuchol ich . Kľúč vopchal do zámky a zamkol . Za sebou počul tupý náraz o drevo a hromživý hlas vojakov :

"Čvarga elfská , toto jej len tak neprejde !"

Ravim sa usmial a obzrel sa okolo seba . Nachádzal sa na kraji citadely . "Takže som nevyšiel tam , kade ma privliekli" pomyslel si .

Vnútro Kalimskej citadely by ohromilo každého , kto by mal chuť a čas poobzerať sa . Z akéhosi dôvodu bola prázdna a mramorové výklenky pre čestnú stráž boli neobsadené . "Čosi tu nehrá ." pomyslel si Ravim .

Zvýšil teda ostražitosť a popri stene sa začal presúvať k východu . V obrovskom priestore sa však ozýval každý jeho krok a zamknutí vojaci stále neprestávali zúrivo trieskať do dverí . Ravim prechádzal popri sochy vysokých žien a mužov , no nemal čas obzerať si ich . Pri hlavnom východe zastal , chlapca opatrne položil na podlahu a pozrel sa von . Zasnežené ulice boli ľudoprázdne , len odniekiaľsi z ľava sa ozýval tlmený hurhaj veľkého počtu ľudí . Ravim sa teda vrátil po chlapca , zvliekol zo seba plášť , zababušil do neho chlapca a opatrne vykročil . Behom prešiel asi tri ulice a na každom rohu ostražito zastavil a napäto počúval . No počul len pískajúci zimný vietor a ten istý tlmený hurhaj . Chcel sa dostať čo najrýchlejšie von z mesta , no nedalo mu .

"Kde sú preboha všetci?"

Vrátil sa teda k citadele a nasledoval hluk . Po chvíli chôdze sa ocitol tesne pri zdroji hluku . Námestie plné uzimených ľudí vítalo akýsi sprievod na čele s mužom na hnedom koni . Vedľa neho kráčala skupina vojakov a za ním spiaci starec , opretý o svojho bieleho koňa . V strede námestia stálo vysoké pódium s mnohými schodíkmi . Muž pri ňom zastal , zlezol z koňa a odovzdal ho paholkovi . Ťažkými , priam dunivými krokmi vyšiel na pódium a prehovoril :

"Ľud kalimský !" načo mu davy odpovedali nadšeným jasotom .

"Prehováram k vám pretože predvčerom okolo obeda sa mi donieslo , že v tomto meste sa nachádza elf !"

Ľudia zrazu nečakane zmĺkli a znepokojene si začali šepkať . Po chvíli však znova zdvihli hlavy k pódiu a počúvali .

"Tu , v meste kde sa snažíte žiť usporiadaný a slušný život so svojimi deťmi,rodinami , tu v meste kde sa chcete cítiť v bezpečí sa nachádza nebezpečný zlodej a vrah ! Pretože žiaden elf si nezaslúži žiť a už tobôž nie na kráľovských územiach ! Rasa nebezpečných vrahov , banditov a lupičov stále žije medzi nami a my im to dovolíme ! Ale už to nebude dlho trvať a my , ľudia sa postaráme o to aby tí netvory zišli z povrchu zemského ! Kráľ ma poveril , tým aby som to vzial do vlastných rúk a v jeho mene to aj urobím ! " Davy znova zmĺkli no onedlho už nahlas vyslovovali svoj súhlas s Calethom .

"My sme rasa , ktorej patrí svet . Zašla sláva elfov ! Nastáva vek ľudí !" Davy sa rozhučali a súhlasne kričali . Caleth sa usmial , zošiel s pódia a paholok mu priniesol napojeného koňa . Caleth naň spokojne vysadol a davy jeho sprievodu uvoľnili cestu . Ravim si prednes celý nevypočul ale snažil sa čo najrýchlejšie dostať k bráne . Po chvíli pokojného klusu sa Caleth dostal k citadele , ktorá bola náhle plná mestskej posádky .

"Čo sa tu deje ?" zkríkol Caleth .

Jeden, asi najodvážnejší z vojakov vystúpil z rady a povedal :"Elfovia,pane,elfovia zmizli."

"Zmizli? Ako to , že zmizli? Akú veľkú posádku ste tu nechali aby ich strážila ? "

"Asi troch mužov , pane ."

"Troch ? Kde boli preboha ostatní?"

"Starali sa o vašu bezpečosť . " odvetil vojak .

"Vyzerám , že ju potrebujem ? Kde sú tí traja ?"

"Jeden je mŕtvy a tí dvaja sú ..."odmlčal sa , pretože odkiaľsi vybehli dvaja prestrašení vojaci a hodili sa ku Calethovi .

"Odpusť , pane , odpusť ." Caleth sa na nich ani len nepozrel a povedal :"Obesiť . Pred všetkými ľuďmi ."

"Prosím , pane , prosím ."

"Odveďte ich , okamžite " prikázal Caleth .

"A okamžite prehľadajte mesto ."

"Áno pane ." povedal vojak a uklonil sa . Caleth mu pokynul aby podišiel k nemu a pošepol mu : "Ak ich zabijete , ja sám sa postarám o vašu smrť . Chyťte ich živých a v utajení väznite . Dohliadni na to ." Následne spod plášťa vytiahol mešec a dal ho vojakovi . Ten sa spokojne zahľadel na mešec , strčil si ho za opsok a odišiel . V tých chvíľach stál Ravim pred hlavnou bránou , zoči voči dvom vojakom , ktorí strážili východ z mesta .