Kedysi dávno, niekde v riti, keď som nemusela kojiť a starať sa o štyri deti, som spoznala muža, ktorý načisto prevrátil môj život naruby. Chlapa, ktorý myslel zadkom a behal ústami - Luk Starwolker.

Raz, keď som bola emocionálne vypätá, vlastne mala som nervy v kýbli, Luk zneužil svoj vrodený rečnícky talent náboženského vodcu a prehovoril ma, aby som svoje rokmi pestované, úžasné telo obliekla do kostýmu ubézskeho lovca odmien Busha. Bola som naozaj zúfalá. Dana Sóla zajali, a chudák môj drahý, uväznený v garbonite, zdobil obývaciu stenu skrýše, slimáka slizkého, Džabu Hada.

- Nechápem, prečo toľko rozmýšľaš. Dan je ako hlboko zmrazená fileta a ty tu zvažuješ, či oblek po Bushovi je čistý a nechytíš nejakú neobjavenú kožnú chorobu. Jasné, že nie je vypraný, smrdí akoby v ňom prebývalo tisíc tchorov, ale Leja, pochop, čo je jedna zanedbateľná kožná choroba voči objatiu milovaného. Jeho vrúcnych bozkov, hrejivých prstov v tvojich vlasoch a Danovej hlave v tvojom lone. - Fagan jeden prefíkaný, svoj útok zamieril presne tam, kde som bola najviac zraniteľná, a tak som podvolila.

Dodnes toho trochu ľutujem, pretože Lukove plány znamenalo žiadne plány. Čubaku a mňa vysadil nazdarboh niekde na svojej domovskej planéte Tatuin a povedal, že Džabov palác je cirka v desať kilometrovom rádiuse od miesta nášho pristátia. Chcela som ho poslať do všetkých možných otvorov prašivého Džabu, ale ústa mi pohltil piesok, ktorý sa zvíril od bleskového odletu našej lode.

Nechaný napospas poludňajšiemu slnku, vlastne tu boli dve, sme s Čubakom zvažovali, ktorým smerom sa vydať. No zvažovali, Čubi potiahol za reťaz a ja som ako handra letela jeho vytýčeným smerom. Ale chlpáč nebol až tak hlúpy, spozoroval v piesku stopy po Ártúovi a Frípijovi, a tak sme dúfali, že Ártú cestu k Džabovej nore lokalizoval správne.

Minúty sa, ako sme postupovali, javili hodinami a hodiny dňami. Mojimi čižmami cirkuloval piesok ako presýpacím meračom času, a v tej chvíli by som neraz oželela svoje telo a s kľudom sa nechala porásť chlpmi, len aby som mohla pohodlne vykračovať ako Čubi. Akokoľvek bol ohyzdný, v takýchto chvíľach začnete chápať, že snehobiela pokožka a lak na nechty nie je všetko.

Cesta, ktorá by inak trvala maximálne tak dve hodiny, sa pretiahla na päť. Bushov oblek sa zaparil a ja som cítila, ako ma na chrbte svrbí vyrážka. Ale zaťala som zuby, a keď sme v diaľke spozorovali Džabov prenajatý palác, len silou myšlienky na Dana som sa ocitla pred bránou do tej neresti plnej diery.

Čubi zaklopal na masívne kovové dvere a neslávne známy droid Donášač vykukol cez priezor. Padlo pár prívetivých slov, kto ste, čo ste, neexistuje, ale vyhrážky, že tú jeho natvrdlú palicu odpálim aj s celou bránou na okraj galaxie zabralo. Podozrievavé oko sa stratilo v dverách, a priznám sa, cvrkla som si do gatí pri predstave, že možno o chvíľu Džaba prekukne Lukov plán a ja, už neviem ani koľký krát, si odnesiem Lukovu vieru v jeho nápady.

S chlpáčom sme zahrali veľkolepé divadlo, akože on je zajatec a ja nemilosrdný lovec odmien. Vtrhli sme do hlavnej sály odporného príbytku Džabu a ja som povýšenecky odmietla prvú ponuku za Čubiho. To viete, chcela som vyzerať presvedčivo. Ten slimák ozrutný sa však rozčúlil a ja som dostala skutočný strach. Keď sa ma spýtal, prečo by mal priplatiť za chlpatú obludu, siahla som po čipkovanom dámskom spodnom prádle ‒ ešte čerstvé! - vykríkla som.

- Poď s tým bližšie. Ah, ukáž, hm... - Džabove zreničky sa rozšírili a šíriaci sa pach z jeho tlamy pôsobil ako značkový odpudzovač hmyzu.

- A čo by si chcel za ten nezvyčajný kus voňavej látky?

- Daj mi päť stovák a pľuvneme si do dlaní, - ja hlupaňa som si však naozaj pľuvla, lenže nie do dlaní, ale rovno do masky. Vyrážka na chrbte, pľuvanec na zaparenej tvári, bože, daj mi do rúk termálny granát, nech sa odpálim!

- Dobre teda! - a slizúň sa odporúčal do zadnej miestnosti pohrať sa s novou hračkou. Čubaku, chudáka, kamsi Džabovi posluhovači odvliekli a ja som do sklonku dňa, čo sa na prvý pohľad v tej tmavej nore nedalo presne určiť, plánovala, ako oslobodiť Dana.

Miestna popová kapela odtiahla na ďalšiu zástavku svojho koncertného turné a väčšina z tej podlej bandy okolo Džabu Hada sa pobrala kadeľahšie. Prišla moja šanca Š. Pán diery a jeho najbližší poskokovia sa uložili k spánku a cesta k Danovi Sólovi bolo otvorená. To viete, bol to obrovský risk, pretože Dan, naložený v garbonite, bol vystavený ako jeho najvzácnejšia trofej a priblížiť sa k nemu, bolo tak nápadné, ako prísť ako princezná Leja a tvrdiť, že som Dárf Vejdr. Ale keď vám z chlapa vlhnú nohavičky, idú bokom akékoľvek prekážky.

Opatrne som našľapovala v tých neforemných gumákoch a precupitala až k Danovi. Nachvíľu som zvažovala, či si Dana predsa len nenechať ako sochu, ale predsa len je užitočnejší ako živý. Stisla som tlačidlo „OFF“ a Dan sa mi rozpúšťal pod rukami. Roztavený garbonit mi natiekol do gumákov a konečne z nich vyplavil ten poondiaty piesok. Drahý po chvíli precitol. Chytila ho triaška, ale zmohol sa na pár teplých slov ako kde som to, čo tu robím a ty si kto. Aj som povedala, že ja, ale uvedomila som si, že asi prd rozumie kovovému akcentu ubézštiny, a keby aj hej, zbadal by tú odpornú gumenú maškaru, a to by sotva niekedy rozdýchal, ak vôbec. Sňala som teda masku a dúfala, že moja tvár je ešte stále tak pekná ako predtým. Teraz som kľudne mohla Danovi ozrejmiť kto som, čo som a že ho strašne ľúbim. Jemne sa dotkol mojej tváre a oznámil mi, že nevidí. Temer som pod vplyvom návalov radosti na to zabudla. Chvíľu to trvá, kým človek rozchodí výlet v garbonite. Pomohla som Danovi sa zodvihnúť, keď v tom hlas mocný ako hrom dával tušiť, že môj plán nevyjde. Čo môj plán, Lukov plán!

Záves v zadnej časti hlavnej sály sa rozostúpil ako divadelná opona a na doskách, ktoré znamenajú svet, sa rehotal miestny herec Džaba Had. Dan, ako správny chlap, sa snažil zo situácie akosi vykľučkovať, ale vyznie to veľmi komicky, keď stojíte chrbtom k Džabovi a snažíte sa zo stenou vyjednávať o prímerí. Hovno pomohlo aj to, keď som Dana natočila správnym smerom. Neoblomný pán tejto diery uväznil Dana a zo mňa spravil svoju konkubínu. Zaplať pán boh, že aspoň tie handry boli šik! Ostávala skoro posledná, čiže žiadna nádej, Luk Starwolker.

Bohvie, kde sa ten naničhodník flákal, zrejme zháňal tatuinské gumené medvedíky, ale trvalo mu asi týždeň, kým kúzlom svojej osobnosti vstúpil cez bránu Džabovho príbytku. Jeho prítomnosť sa nedala prehliadnuť. Už len ten vzdialený lomoz a tvrdošijné hlasité presviedčanie strážcov, že mu musia uvoľniť cestu, pretože im to svojou „silou“ prikázal, nemohlo znamenať nič iné, než, že je to on. Chudák jeden pomätený! Cestu do hlavnej sály nakoniec objavil, ale nie tak, ako si to jeho nekonečná fantázia predstavovala. Stráž ho hodila pred Džabu ako kus špinavej handry a stavím sa, že v tej svojej kotrbe sa uisťoval o tom, že to tak muselo byť, pretože cesty „sily“ sú nevyspytateľné. Nebolo mu pomoci. Tento mladík, ktorý doklad o absolvovaní rekvalifikačného kurzu na džedája niekde získal úplatkom, tu stál pred holou pravdou smrti a povýšenecky pozeral Džabovi priamo do očí. Vzdala som sa posledných šancí na záchranu a začala som odpočítavať sekundy, kedy sa ma ten prerastený slimák zmocní a uvedie to tajov erotiky mäkkýšov.

- Džaba, ty nehodný syn svoje slimačej matky, prepusť Leju, Dana, Čubaku, a Londa, lebo inak pocítiš hnev mladého džedája!

- Ha-ha-ha, - znelo dunivo sálou, - a kto je Londa, ty odporný malý ľudský červ.

- Predsa Danov dobrý priateľ... - zovrelo mi hrdlo, akoby ma svojím tlstým chvostom škrtil sám Džaba. - Tak toho ešte vo svojej zbierke nemám. Stráž nájdite ho! - A bolo po paráde. Posledné ohnivko v reťazi zvanej záchrana sa roztavilo a chodiaca pohroma Luk Starwolker dokonal svoje majstrovské dielo.

- Vravím ti nezahrávaj sa so silou džedájov a ihneď ich prepusti! - Luk mávol rukou, akoby tancoval disko a čakal, že Džaba podľahne kúzlu jeho nezameniteľnej osobnosti.

- A ty, mladý džedáj, si myslíš, že tie tvoje lacné triky budú platiť na mocného Džabu. V tom sa mýliš, haha ha, - a viac sa s ním nebavil. Luk vytiahol svoje posledné eso z rukávu. Starým eskamotérskym trikom, ktorý ho ešte v detstve naučil potulný intergalaktický kabaretný umelec, potiahol najbližšiemu ozbrojenému chlapíkovi zbraň a vystrelil na Džabu. To by však musel aspoň dobre mieriť, pretože slimák neváhal a stiskom obrovského tlačidla „Open“ ho nechal zmiznúť pod úrovňou podlahy.

Luk sa ocitol, ešte aj s nešťastným prasačím strážcom, v aréne, vlastne koterci krvilačného rankora. Mohutná oceľová mreža zaškrípala vo svojich pántoch a na scéne sa objavil sám, pán obluda. Luk sa zachoval hrdinsky a postrčil prestrašenú sviňu rovno do jeho pazúrov. Ten po nej chmatol ako po malom predkrme a sústredil sa na tatuinskú špecialitu - bláznivého Luka Starwolkera. Nebol by to on, keby na sklonku svojho života nestratil rozvahu a nemetal všade navôkol. Strkal hlavu do piesku ako vystrašený pštros a hrabal rukami ako pes labami. Nevedno, či sa snažil vykopať si skrýšu alebo oslepiť rankora vyhádzaným pieskom, ale opäť mal svoje povestné šťastie. Podarilo sa mu totižto vyhrabať obrovskú stehennú kosť. Luk opäť našiel svoju stratenú sebaistotu a začal tou kosťou búšiť do beštie. Mohlo ho teda napadnúť aj niečo sofistikovanejšie, pretože ak bol rankor len desať krát väčší ako Luk, tak tá kosť preň nemohla znamenať viac ako osina v tlstom zadku. Keď si uvedomil, že kosť je len steblom trávy, rozbehol sa k opačnému koncu rankorovej „voliéry“. Melodický spevavý rev rozzúreného vtáčika prilepil Starwolkera na mrežu a nezoškrabal by ho z nej ani majster Proper. Rankor sa nebezpečne približoval a z druhej strany Luka bodali kopije strážcov. Samu seba som videla na sobášnom liste vedľa Džabu Hada. Rankor bol sotva jeden prasačí dych od Luka, keď jeden zo strážcov minul kopijou jeho šľachovité telo a trafil pritom spínač „Close“. Ťažká mreža sa zosunula nadol a pristála na rankorovej hlave. Bol koniec...

...iba začiatok konca nášho trápenia na planéte Tatuin. Kým tunajší krotiteľ rankorov Halakili v hlbokom smútku oplakával svoju pýchu, inak prezývanú Pupy, Džabova zlosť vypenila na povrch. V amoku zlosti soptil, slintal a zdarma obdarovával prizerajúce sa obecenstvo svojimi výlučkami. Mala som to všade, a keď myslím všade, naozaj všade.

Vo svojom teatrálnom výstupe nám zvestoval príchod niečoho dávno čakaného ‒ našej smrti. Tak bravúrny, ale za to aj zimomriavky naháňajúci opis vlastnej smrti, bol hoden aj angažmánu u kedysi presláveného divadla na Alderáne. Ale keďže toto bola diera a obecenstvo sotva pracovalo s inteligenciou rovnajúcou sa Džabovemu jedálničku, jediným nadchnutým som tu bola ja. Akokoľvek mi bol Džaba proti srsti, a mať v ruke Lukovu podomácky vyrobenú svetelnú šabľu, tak ho zakolem, ale teraz ma rajcoval. Jeho hlas bol mohutný a podmanivý, jeho smiech bez pretvárky bol rýdzim klenotom, ktorý rozpaľoval moju hruď a takmer som zabudla, že našej láske nie je súdené. Bol to mäkkýš!

Deň sa prehupol do svoje druhej polovice a Džabov tábor vytiahol svoje dávno zhrdzavené púštne koráby. Bolo mi dovolené sledovať toto divadlo smrti po boku samotného Džabu, s obrovskou reťazou na krku. Môj drahý, Čubi, Luk a odhalený Londa, spútaní na sprievodnom člne, mlčky sledovali ako im plynú posledné minúty ich životov. Frípijo, v roli miestneho nechceného uvádzača, ohlásil miestnu púštnu atrakciu a jej dnešné bohaté menu. Džaba na mňa nemiestne žmurkol, akoby mi chcel povedať, že po jeho boku mi bude lepšie ako s tou bandou, s ktorou som sa ťahala doteraz.

Púštne člny zastavili svoje motory uprostred piesočných dún a mojich druhov čakala otvorená náruč papule zarlaka. Luk šiel na popravu ako prvý. So svojím večne optimistickým pohľadom do budúcnosti, že „sila“ ho zachráni, postúpil až na kraj lávky vysunutej z člnu. Púštne piesky sa rozostúpili a z diery na nás mávali jazyky zarlakovej papule. Luk sa odrazil, akoby chcel predviesť skok z mostíka s tým, že z dopadu sa už nikdy nepreberie. Vyskočil teda do výšky a spravil salto vzad. No, a to som si bola istá, že salto dozadu nespraví, zvládol sotva pol obrátky a dopadol na hlavy Dana, Čubiho a stráž.

Medzitým ako sa posádka rozkývaného púštneho plavidla snažila pozviechať na nohy, Ártú vymrštil Lukovým smerom svetelnú šabľu. - A to bolo čo? ‒ zhíkla som od úžasu. Žeby prvý samostatný Lukov plán? Ťažko som sa s touto skutočnosťou vyrovnávala, ale iné vysvetlenie ako pojmom „plán“ som nemala. On, nemehlo od dôb, čo dve slnká zapadajú za tatuinskými kopcami a ukladajú k spánku voľne pasúce sa banty, vymyslel plán, plán poslednej záchrany. Len preboha, prečo s tým čakal až do tejto chvíle!

Šabľa pristála medzi pozvoľne sa z Lukovho dopadu spamätávajúci dav a rozpútala bitku o povestnú zbraň džedájov. I keď práve Lukova bola stavebnicová verzia medzihviezdnej edície „Urob si sám“, vďaka tútorovi Obi Vanu Lenobimu dostala do vienka skutočnú „silu“ zbrane džedájov. Ktosi nepozorný pri naťahovaní sa o šabľu, počítam, že na deväťdesiatdeväť percent to bol Luk, stisol tlačidlo „Start“ a vysokoenergetický lúč počal perforovať podlahu korábu, kým nebola celkom ako cedidlo na rezance. Cez diery veľké ako v ementály prepadla väčšina posádky rovno do papule zarlaka, len o vlások unikol smrti Dan, keď ho v poslednej chvíli zachytil Čubi, ktorý mal tú výhodu, že na diery v podlahe, bol ešte stále veľký.

Začala obrovská trma-vrma, štvorica Dan, Luk, Čubi a Londa uhýbali pred dierami v podlahe a paľbou z pušiek. Musela som niečo vykonať, čert ber Luka, ale keď bol v ohrození Dan, nemohla som inak. Popadla som narýchlo akýsi kokteil a šplechla Džabovi do tváre. Džaba sa preľakol a nechcene rozmlátil riadiaci panel výletnej lode. Plavidlo sa stalo neovládateľným, otváralo a zatváralo svoje okná, dvere, záchodové príklopy a čo ja viem čo ešte. Prudko sa naklonilo na jednu stranu a polovica posádky sa stratila v piesočných dunách. Džabovo obrovské telo sa silou gravitácie vyklonilo z jedného z okien. Jediné, čo ho delilo od zarlaka, bola jeho reťaz, na ktorej druhom konci som bola ja. Obojok sa mi zarezával do krku a moje telo začalo modrať. Také útle žieňa ako ja nebolo schopné uniesť tlsté, tukom obrastené Džabovo telo. Ostávali mi sekundy. Skúsila som aj v podprsenke schovaný pilník, ale času ostávalo zúfalo málo. Keď som sa už zmierovala s tým, že sa pomaly budem rozkladať v žalúdku akéhosi púštneho monštra v náruči divadelným talentom obdareného Džabu, milý, zlatý Ártú vystrčil svoju minicirkulárku a zbavil ma niekoľko stokilovej záťaže. Akokoľvek to bol lotor, pre jeho divadelné nadanie, nech sú k nemu žalúdočné kyseliny zarlaka zhovievavé.

Bol čas odísť a dať zbohom tejto tragikomédii. Len tak-tak som stihla preskočiť na deravý sprievodný čln, na ktorom bol Dan a noblesná hrdzavá pýcha Džabovho jachtparku zmizla vo zvírenom piesku púšte. Chvíľu sme ešte v troskách hľadali Ártua a Frípija a mohli sme definitívne opustiť hanbu tejto galaxie s názvom Tatuin. Naozaj mohli, lenže Lukova závislosť na gumených medvedíkov predĺžila náš pobyt o ďalší týždeň. Čo s tým narobíte, keď kľúče od Danovej lode mal on.

Noc pred odchodom praskal Sokol od medvedíkov vo zvaroch a Dan, ten nevďačník, miesto poriadneho sexu, prebdel noc kontrolou elektrických obvodov lode. Tú noc Luk zle spal. Ráno nám oznámil, že mal vidinu Obi Vanu Lenobiho a vraj musí odísť za džedájom Jodom do sústavy Pakobah. Jeho správu sme nemohli prijať inak, než s hrejivým pocitom vnútri, že nás „smola“ na chvíľu prestane sprevádzať. Dan od neskrývanej radosti prenechal údržbu Sokola Čubimu a spoločne sme si vliezli pod sprchu. Zvyšok vás nemusí trápiť...

Luk si stopol smetiarsku karavánu, boh ich pred Lukom opatruj, iné totiž do sústavy Pakobah ani nelieta, a my sme mali pred sebou niekoľko dňovú cestu, kým narazíme na už zoskupenú flotilu povstalcov pri planéte Zulust.

Aj zásluhou botanských zvedov príprava na finálny útok na Hviezdu Skazy naberala na obrátkach. Priala by som si viac zábavy ako len karaoke s Danom každý večer, ale doba nebola naklonená hlbokej vášni medzi dvoma ľuďmi, čo pravda vôbec nebránilo mojím akváriovým rybičkám aby sa činili. Keby tu bol Luk, tak aj uverím tomu, že mi to robia napriek.

Depeša o lokácii Hviezdy Skazy bola potvrdená a celá povstalecká flotila začala pripravovať útok. Ako kľúčovým sa ukázal generátor štítu na jednom z deviatych mesiacov planéty Vendor. Veliteľ flotily Akbar túto úlohu veľkoryso ponúkol Danovi a ja som nemala nič proti, pretože absencia Luka bola dobrým znamením. Ale vesmírom sa už tiahlo čosi, z čoho mal strach aj Dárf Vejdr.

Posádku smetiarskej karavány akoby náhodou napadol nebezpečný vírus, a tak bola nútená spraviť otočku vzad. Luk, od ktorého aj choroby bočia, vyviazol zo zdravou kožou a našiel akéhosi slaboduchého pilota, ktorý ho dopravil k povstaleckej flotile.

Uprostred jednania ako deaktivovať štít a umožniť tak stíhačom útok na samotnú Hviezdu Skazy, sa dvere veliteľského mostíka rozleteli a v dnu vpochodovala neriadená strela.

- Tak som tu priatelia, „sila“ mi v noci zvestovala, že potrebujete moje služby. Tak čo sa deje?! ‒ Do miestnosti akoby vplával mrak strachu a usadil sa na hlavách zúčastnených. Odrazu všetci zmĺkli a jeden by sa v nich krvi nedorezal. Veliteľ Akbar sa nešikovne pokúšal zamaskovať dôkazy o plánovanom útoku, ale Lukovej pozornosti aj tak neušla holografická projekcia Hviezdy Skazy obiehajúcej okolo mesiaca, rovnakého mena ako planéta, Vendor.

- Myslím, že som prišiel presne načas. Moja pomoc je teraz oveľa potrebnejšia, než kedykoľvek predtým. Majster Jodo počká. ‒ Osobne si myslím, že by počkal aj desaťročia.

‒ Cítim, že dni imperátora sú zúčtované, ‒ a nielen jeho!

Luka bolo treba niekam zaradiť. Nebezpečnejší než zaangažovaný Luk, bol Luk nechaný len tak naverímboha. A keďže my sme mu boli takmer ako rodina, samaritánstvo padlo na nás. Flotila, medzitým, začala tajne pripravovať plán B.

Dan, ja, Čubi, Ártú, Frípijo, niekoľko nedobrovoľníkov a hračka prírody sme sa nalodili na ukoristený raketoplán. Prejsť cez kontrolný bod armády imperátora bol s Lukom na palube samovražedný čin. Závety už putovali k pozostalým rodinám. Nastal zlomový moment doterajšieho ťaženia voči krutovláde imperátora. Samučičkí sami, stojac zoči-voči obrovskej presile, sme čakali príchod stíhača a paľbu z laserových diel. Iba Luk, nemajúc ani páry v čom je problém, hrdo niesol svoju prázdnu hlavu na pleciach.

- Kód platný, môžete pokračovať. ‒ presvišťalo reproduktormi ako teplá para, ktorá roztopila naše od strachu premrznuté telá.

- Mám vidinu, cítim, že tu niekde je Dárf Vejdr. Pozoruje nás svojím vizionárskym zrakom. Ale ja mu odolám, nedovolím, aby z mojej hlavy vytiahol kde sme a hodil nás do rúk imperátora. Nezradím nás. - Luk vo svojom vytržení zápasil sám zo sebou, šklbal si vlasy, tackal sa od steny k stene, jednoducho hral na nás divadlo, pretože takéto vízie majú podľa príručky džedájovia.

Nechali sme Luka Lukom a vydali sme sa smer lesný mesiac Vendor. Pristáli sme neďaleko generátora štítu a začali sa nepozorovane k nemu prikrádať. Netrvalo dlho a narazili sme na vysunuté motohliadky vojakov. Luk, samozrejme len nešťastne, zakopol a prezradil našu prítomnosť. Nemali sme na výber, šialená jazda sa mohla začať. Dostali sme troch z piatich. Tí dvaja nakopli svoje rýchlohony a unikali. Skočila som teda na jeden voľný a pustila sa ich prenasledovať. Ozaj si neviem spomenúť, prečo som len tak neozbrojená a neupravená vyskočila na ten stroj, ale mám také svrbenie v podbrušku, že som chcela byť čo najrýchlejšie a čo najďalej od Luka a jeho kilometre ťahajúce sa čaro. Čo som však naozaj nemohla tušiť, že Luk v poslednej chvíli, keď som maturovala nad štartérom, naskočil a nedal sa striasť. Darmo som lietala zo strany na stranu, ťukla do každého väčšieho stromu, držal sa ma ako kliešť. Dupla som teda na plyn a začala skutočnú honbu na myš. Kým som pochopila, ako sa dá medzi stromami v takej zbesilej rýchlosti pohybovať, Luk bol plne zaujatý troma veľkými čudlíkmi. Najprv mi vypol motor, potom zas vyradil dômyselnú navigáciu a nakoniec vybil polovicu batérie. To ma už dožralo, zavrela som oči a hlava-nehlava rútila sa dopredu. Dostali sme sa na úroveň prvého z nich. Kázala som Lukovi preskočiť na jeho rýchlohon a ja sa zatiaľ pokúsim dostihnúť toho druhého. Luk ho mal vybaveného do štyroch sekúnd. Len tak úžasne málo stačí človeku na to, aby zistil kto je ten nebojácny, poondiaty, mladý džedáj, Luk Starwolker a sám zoskočil.

Trielila som za tým posledným. Našťastie sledoval turistické značky na stromoch, a tak ho nebolo ťažké vystopovať. Sácali sme do seba, plechy rýchlohonov škrípali a kožená vyrážka v tom vojenskom overale svrbela. Vypálila som tomu chudákovi jednu cez prilbu, až sa vyšponoval na zemi a jeho stroj si to vo vývrtke namieril do stromu. Sviniar jeden plastový však ešte zo zeme na mňa vystrelil a na pár hodín som sa ocitla v bezvedomí.

Precitla som na to, ako niečo strašne jemne chlpaté ma pohladilo po tvári. Mysliac, že som doma v postieľke a je mi sedem rokov, som to privinula k sebe ako svojho najobľúbenejšieho plyšového macíka. Avšak, keď to začalo mrnčať a potom aj vrieskať, sen sa rozplynul a ja som stála zoči-voči ozajstnému macíkovi. Bol však tak sladučký, že ma doviedol ešte k ďalším a ešte sladším medvedíkom. Keby som toto vedela, a myslím, že rodičia to predo mnou schválne tajili, nikdy by som nedospela a nemusela teraz dennodenne čeliť guľovému blesku.

Splnil sa mi sen, bola to skvelá terapia. Dokázala som presedieť hodiny vysoko v korunách stromov, popíjať čaj a ani myšlienkou nezavadiť o mladého džedája.

V podvečer, keď len plný mechúr mi zabránil absolvovať ďalšie kolo čajovej seansy, sa zvonka doniesol nečakaný ruch. Vybehla som z chatrče a neverila vlastným očiam. Dan hompáľajúci sa na palici ako nejaká divá sviňa, a keby len on, dokonca aj Luk! Tento deň bol v poslednej dobe jeden z mojich najlepších. Vidieť tých dvoch ako korisť prítulných medvedíkov, mi prišlo tak absurdné a jednako zábavné, ako keby sám imperátor prišiel na môj čajový večierok v ružových šatôčkach.

Ale nebolo všetko ružové, ako to sprvoti vyzeralo. Evokovia sa ich totižto chystali obetovať pre boha Frípija. Áno, tej chodiacej kope zlata, ktorá dokáže hovoriť plynulo šiestymi miliónmi jazykov. Nevedno, či im imponovalo to ligotavé zlato alebo nemotorné pohyby Frípija, ale skončiť ako obeta pre hromadu šrotu, bolo neprijateľné aj v prípade Luka.

Opäť raz to ostalo na mne. Čo mi len dalo úsilia presvedčiť tú bezduchú zmeť káblov o potrebe jeho „božieho“ zásahu. Nepomáhalo ani zo desať reštartov, vymazanie dočasnej pamäte, tlkot haluzou, ba dokonca odcudzenie jeho nohy. Nič, akoby si Frípijo, práve v tej najnevhodnejšej chvíli, vybral čas na údržbu a zálohovanie dát. Ale nebola by to princezná Leja, keby sa nevynašla.

Kde nezaberá rozum, musí nastúpiť ženskosť. Nakoniec zabral prísľub olejovej masáže. Samozrejme, že som nehodlala strkať svoje prsty do útrob akéhosi droida a mazať mu každý jeden zlatý kontakt, ale bezduchá schránka elektronických súčiastok nemala dôvod prečo neveriť.

A tak na príkaz „boha“, Evokovia oslobodili Dana a Luka a ja som mohla objať pravého, aj keď už okoreneného a do akejsi marinády namočeného, Dana.

Deň sa chýlil ku koncu, a kým Frípijo zabával macíkov, v istom zmysle, hrdinskými činmi Luka Starwolkera, od flotily prišla nečakaná správa. Kohosi nesmierne múdreho napadlo, že Luka treba dopriať aj druhej strane konfliktu. Akokoľvek by to pre nezainteresovaného mohlo vyznieť ako barbarstvo najhrubšieho zrna, kto mal za ušami vedel, že správne použitý Luk dokázal nahradiť celú palebnú silu povstaleckej flotily. Aj keď bola tmavá noc, v našich hlavách vyšlo konečne slnko, ktoré bolo prísľubom víťazstva. Ostávalo jediné, presvedčiť o tom Luka.

V tomto pláne zohrali obrovskú úlohu tatuinské gumené medvedíky. Natárali sme Lukovi, že Tatuin po našom odchode navštívili vojská imperátora a na príkaz Dárfa Vejdra ochudobnili, už aj tak zbedačených, tatuinských obyvateľov o celoročné zásoby medvedíkov. Bola to ozaj výborná lesť, pretože náš Luk sa od posledného stretu s Dárfom v Oblačnom meste domnieval, že je jeho otec. Pri poslednej bitke, keď Luk sotva unikol smrti o vlások, spozoroval ako sa pod čiernym plášťom Dárfa hompáľa vrecúško gumených medvedíkov. Presne také mal od detstva aj on, a keď zistil, že je adoptovaný, všetko sa mu vyjasnilo. Odvtedy sa túžil s Dárfom stretnúť ešte aspoň raz. Imperátorov poskok však bol opačnej mienky. Chcel sa kontaktu s ním vyhnúť, ako to len šlo. Dárf akosi začal pociťovať prostredníctvom svojej temnej „sily“, že s Lukom nie je čosi v poriadku. Že v ňom prebýva niečo silnejšie, než je jeho moc a mohol by znamenať preňho a imperátora obrovské nebezpečenstvo. A to, ktosi múdry vo flotile povstalcov, správne vytušil.

A tak teda nasledujúceho rána, aj pod vplyvom práškov, ktorými sme ho nadopovali, odišiel rovno do náručia imperátorových vojakov. Kým Luk putoval na Hviezdu Skazy, útok na generátor štítu mohol začať. Avšak hliadky na Vendore sa medzitým posilnili. Les začal dunieť pod dopadom mohutných chodidiel BT-ST. S našou výzbrojov neboli naše vyhliadky práve ružové.

Nemali sme plán. Nemali sme plán takmer tri hodiny. Dan už zo zúfalstva a absencie akéhokoľvek nápadu aj vytiahol vreckovú verziu sabaku a dali sme si pár hier. Vyhrala som. Ártú prešiel do úsporného režimu. Znudený dokonca odišli aj Evokovia, avšak to len preto, aby sa vrátili ešte s väčším počtom so sekerami na pleciach. Tí malí, roztomilí chlpáči mali čosi za lubom. Ich zámer som pochopila veľmi rýchlo, keď mi jeden z nich podal sekeru a ukázal na asi päťdesiat centimetrov v priemere hrubý strom. Mala to byť pasca. Primitívna ale účinná ako dve proti sebe idúce brvná, ktoré medzi sebou drobia BT-ST, a to doslovne. Neostávalo mi nič iné ako pľuvnúť si do dlaní a zoťať ten obrovský strom. Dan, ten lotor, mi s tým vôbec nepomohol. Krčil sa za nejakým kríkom a nevedel sa vyrovnať s tým, že v sabaku som lepšia. Môj milý ma teda riadne nasral. Nasral až tak, že bicepsy na rukách mi pracovali ako parný stroj a ja som len rúbala a rúbala. Ten strom bol vyriadený do pol hodiny.

O niečo neskôr nato ako slnko dosiahlo svoj zenit na oblohe, bola pasca pripravená. Flotila netrpezlivo čakala na deaktiváciu štítu a my sme ešte neboli ani pred samotnými bránami generátora. Dan prehru konečne preglgol, útok mohol začať. Pár macíkov odlákalo pozornosť chodiacich monštier na seba a my sme mali jedinečnú šancu preniknúť až ku vchodu. V korunách stromov sa objavili prvé lesné požiare a my sme vedeli, že moja panenská skúsenosť so zotínaním stromov nevyšla navnivoč. Pred nami stál ale ďalší problém. Zvyšky vojakov, ktoré sa nám nepodarilo spacifikovať, sa zabarikádovali v základni, ktorá bola súčasťou generátora štítu. Dvere boli zablokované a na ovládacom paneli svietilo „OUT OF ORDER“. Dan vytiahol svoju príručnú sadu elektronických šperhákov, ktoré mi podvedome pripomínali dámsku manikúru. Vŕtal sa v tom ako dentista v chrupe hotského vampu. Prvých päť minút som brala ako samozrejmosť, ale ďalších dvadsať už neveštilo nič dobré. Verila som v tomto smere Danovi na sto percent, no dnes bolo toho naňho akosi priveľa. Najprv nebol schopný vymyslieť žiaden plán útoku, potom prehra v sabaku a nakoniec krkolomný nefunkčný ovládací panel od brány. Stáva sa, avšak väčšinou, keď je nablízku Luk. V zlosti zahodil šperháky a schúlil sa do klbka. Plakal. Dojal ma.

Jeho srdcový výlev však neobmäkčil tepujúce kovové srdce BT-ST. Akoby odnikiaľ zrazu jeden ten plecháč stál pred nami a mieril rovno na moju hruď. Čelo mi zaliala rozpúšťajúca sa farba na vlasy a znovu som pocítila rašiť tatuinskú vyrážku. Našťastie sa z kokpitu ozval Čubiho trilkujúci hlas. Na silu som odtiahla Dana a chlpáč vypálil do brány dieru veľkú ako Džabova zívajúca tlama. Vtlačila som Danovi do rúk pár termálnych granátov, aby si mohol spraviť aspoň jeden zárez na pažbe. Generátor štítu sa ocitol v plameňoch. Teraz to mali v rukách povstaleckí stíhači a... Luk.

V prvých fázach dostávali stíhacie letky pekne na frak. Sila impéria a jeho lodí akoby obludne narástla účasťou samotného imperátora. Misky váh sa však čoskoro začali nakláňať na našu stranu. Luk pristál na Hviezde Skazy a temná strana „sily“ sa otriasla v základoch.

Príliš hlúpi vojaci impéria očakávali odmenu za dolapenie hrdinu, akým Luk nepochybne bol. O čo väčšie však bolo ich prekvapenie, keď ich hrdlá dusila neviditeľná ruka zlostného Dárfa Vejdra. Smola, a Lukovo šťastie v nešťastí, ktoré ho sprevádzalo celý život, oblapila imperátora ako dámsky korzet. Ktokoľvek prostý a neoplývajúci silou džedájov, by tasil blazter a napálil to do Luka jedna radosť, lenže senzibilný a pre jemné vnímanie vycvičený džedáj, či temný lord, sotva mohol čeliť čo i len myšlienke pochabosti, nerozumu, či výstrednosti, ktorá nepozná strach, a teraz tu pred ním stála samotná podstata nekonečnej hlúposti zosobnená v Lukovi.

Starwolker nemusel pohnúť ani prstom, len jeho charizma pôsobila ako múr, ktorý Dárf a jeho pán odtláčali od seba. Valila sa cez nich ako obrovská vlna a zmietla ich až nad okraj reaktorovej šachty. Ako radi by v ten moment skončili pod čepeľou svetelnej šable, s akou úľavou by podpísali dekrét o kapitulácii, len aby nemuseli úmorne čeliť takémuto trýzneniu. Ich prosby mali byť čoskoro vyslyšané. Nič nechápajúci Luk chcel svojmu otcovi nezištne pomôcť, a tak sa neochvejne krok za krokom približoval. Imperátora akoby vyzdvihol zo zeme veterný vír a sotil ho do reaktorovej šachty.

‒ Otec! ‒ zaburácalo stenami miestnosti a Dárf preklínal deň, keď spoznal matku svojho syna. Do jeho srdca pomaly prestala prúdiť krv, dostal infarkt. Bezvládny, chraptajúci Dárf bol ponechaný na milosť-nemilosť Lukovi Starwolkerovi. V konečne naplnenej túžbe znovu vidieť svojho otca, sňal Dárfovi jeho prilbu a hľadel do jeho vystrašených očí. Lukove pohladenie po tvári bolo britvou, ktorá zanechala smrteľnú jazvu na otcovej tvári. Bez jediného slova, s horkosťou u srdca, skonal.

Armáda impéria akoby tušila trpký koniec svojho pána. Situácia sa jej vymkla z rúk. Pár stíhačov preniklo cez obranné veže Hviezdy Skazy a vypálilo niekoľko torpéd smerom na reaktor. Reťazová reakcia výbuchov roztavila vnútro imperátorovho veľdiela a rozmetala jeho časti naprieč mesiacom Vendor. Iba pár stíhačov a Luk, v ukoristenom plavidle s telom Dárfa na palube, unikali ohnivým jazykom výbuchu.

Koniec imperátorovej pýchy zažiaril na oblohe mesiaca ako ten najkrajší ohňostroj pre znovuzrodenie republiky. Dan ma pevne objal a vyznal mi lásku. Nešťastný Luk odprevadil svojho otca na poslednú cestu tak, ako sa na Starwolkera patrí. Zoťala som mu teda ešte jeden strom a spoločnými silami sme pre Dárfa zostrojili hranicu. Luk ho, so slzami v očiach, obsypal svojimi poslednými zásobami gumených medvedíkov a zapálil. Ovzduším sa niesla ich nasladlá aróma. Zlo na istý čas stratilo svoju fyzickú podobu, a kým tu bude Luk, chráň nás „sila“ aj pred ním samotným.