Sedela som v parku na lavičke ako každý piatok. Rovnako ako každý piatok som pozdravila Mirku, 50-ročnú pani, bývalú spolužiačku mojej mamy. Mala prefarbené blond vlasy, neprítomný pohľad, vpadnuté vodnaté oči, úzke pery, bordový sveter a čierne rifle. Už roky som ju zdravila a ona mňa ani raz. Často ju vídam ako kráča s kvetmi za svojim manželom. Poznala som Mira. Sedával o lavičku ďalej, pred hrobom s anjelikom. Áno, bol mŕtvy. Zavraždili ho večer, keď sa vracal z práce. Zomrel kvôli päťstovke a mobilu. Bol presný opak svojej ženy. Veselý brunet s modrými očami, mierne strnisko, vždy veselý. Často sme sa rozprávali. Občas sa do debaty pridal aj Eugen. Blázon, ktorý zabil Mira len aby mal na lieky pre svoju dcérku. Mišku. Nebol zlý človek. Pomáhal komu a ako sa dalo ale pocit zúfalstva môže prepadnúť každého z nás. Eugena zabili policajti, ktorí ho prenasledovali. Obaja si to už vyjasnili. Miška sa hrávala o 5 hrobiek ďalej. S ostatnými deťmi. Eugen jej nestihol doniesť lieky. Mala cukrovku a dostala záchvat. Najskôr upadla do kómy a potom...potom už v podstate nebolo nič. Viete, neradi hovoria o tom aké to bolo. O poslednom nádychu či o slovách čo nedokázali povedať svojim blízkym kým žili.

Nemáte pravdu ak si myslíte, že som mŕtva. Iba sa rozprávam s jedinými priateľmi ktorých mám. Pred pár rokmi mi zomrel otec. Rodičia boli rozvedení a s mamou a sestrou sme sa odsťahovali od otca. Tri roky som ho nevidela. Mala som z neho strach. Bol alkoholik a ani liečenie mu už nepomáhalo. Raz, keď som išla z korčuľovania mame volal môj ujo(tiež pil), že otec zomrel. Pohreb a aj hrob platila moja mama. Otcova sestra a otec sa naňho vykašlali. Odkedy zomrel, myšlienkami sa vraciam do minulosti. Už nemám ,,normálnych“ priateľov s ktorými by som sa porozprávala tak aspoň vždy po škole zájdem na cintorín. Najhoršie na tom je, že čakám na otca, ktorý tam ani nie je. Raz, keď som sedela pred jeho hrobom, cítila som dotyk na pleci. Nebol to bežný dotyk. Nemala som zimomriavky ako sa opisuje vo filmoch. Cítila som vďaku za to, že bol niekto vedľa mňa. Vtedy som zistila, že vidím duše.

Život mŕtvych je asi ako keď čakáte v lese a chcete vidieť, ako rastie hríb. Len tak sedíte, občas sa začnete rozprávať s listom alebo pavúkom a potom usúdite, že aj v ríši mŕtvych sa môžete zblázniť. Opäť obrátite svoju pozornosť na to, na čo čakáte. Čas ubieha, no na

,,druhej strane“ sú vám akékoľvek hodiny na nič. Ťažko povedať či je to jediné čo nám zostáva. V živote čakáme na smrť a po smrti čakáme na niekoho s kým si môžeme pokecať. Nie, nie som morbídna ani mi nechýba úcta. Posledné, čo chcú títo ľudia je, aby sme ich ľutovali. Nemáme ich prečo ľutovať. Čaká nás to všetkých.