Šiel sám. Na celom tomto svete nebol nikto nikdy tak sám ako on. Posledný svojho rodu. Jeho samota ho dusila, zožierala ho zvnútra už celé storočia. On však nikdy nepodľahol. Nikdy nenechal aby ho šialenstvo ovládlo. Musel na tomto svete ešte niečo vykonať. To jediné ho držalo pri zmysloch. Trpel. Trpel tak ako si to žiadny smrteľník nedokázal ani predstaviť. Ale koniec je už na dosah. Tu vysoko v horách, ktorými kráčal. Ďaleko od všetkého, čo sužovalo tento svet. V horách na ktorých vznik si ešte spomínal.

Na chvíľu sa zastavil, aby pozdravil kamenné masívy, ktoré ho obklopovali. Spod temného plášťa sa mu na malú chvíľu vynorila strieborná časť brnenia, no vzápätí opäť zmizla v jeho záhyboch. Po dlhej dobe bol zase doma. Na tvári zahalenej kapucňou sa na malý okamih objavil takmer nerozoznateľný úsmev, no vzápätí opäť zmizol. Tieto hory už nepatrili jemu. A tí, ktorý mu ich vzali ich stále neľútostne ničia. Nezostal tu už žiadny život. Bola to len skalnatá pustina. Ale už čoskoro to skončí. Nepotrvá dlho a on splatí svoj dlh dávno mŕtvym bratom a sestrám.

Aj počasie akoby mu dávalo najavo svoju podporu. Posledný pohľad na čistú oblohu a znovu vyrazil na cestu. Chodník, po ktorom šiel, nebolo takmer vidieť. On však vedel kade má ísť. Už si ani nespomínal, ako dlho putuje. Nezáležalo na tom. Poznal síce aj oveľa rýchlejšie spôsoby ako dosiahnuť svoj cieľ. On si však vybral ten najjednoduchší.

Kráčal pomaly, akoby si vychutnával každý krok. Čakal na to príliš dlho. Mnohé už zabudol, ale tu, v týchto horách, sa mu všetko vrátilo. Dávne udalosti sa mu objavovali pred očami, akoby sa stali iba pred chvíľou. Spomínal na svojich učiteľov, priateľov... družku. Jej strata ho bolela najviac. Celé tie veky musel žiť aj keď ona bola už dávno mŕtva. Za to zaplatia! V očiach skrytých v tieni kapucne mu vypukla búrka tak živelná, že začali žiariť. Čoskoro ich vyhladí tak, ako oni kedysi vyhladili prastarý národ, ktorý tu žil. A potom... Na tom už nezáleží. Teraz je dôležitá len jeho úloha. Jeho pomsta. Zrovnal si myšlienky a kráčal ďalej. Koniec je už na dosah.

Kamennú cestu už zahalila tma, no on stále neúnavne kráčal vpred. Ani si nepamätal kedy naposledy jedol či spal, ale napriek tomu nepocítil hlad ani únavu. Mágia živila jeho telo. Živelná a nespútaná. Bola jeho súčasťou, ako boli rieky súčasťou zeme, ktorou pretekali. Život bez nej bol pre neho rovnako nemožný, ako život bez vzduchu.

Náhle sa zastavil. Pred ním sa týčila skalná stena a prastarý vchod do kráľovstva, ktoré mu bolo vzaté. No takto si ho nepamätal. Obloha náhle potemnela. Ako sa opovážili! Úzky vchod jaskyne vypĺňali pozostatky obrovského draka. Kostra bola vrastená priamo do kameňa. Museli ho tam dať krátko po jeho smrti. Dokonca ani potom, čo ho neľútostne zabili, mu nedopriali pokoja. Mal zahnať cudzincov a zvedavcov.

Kedysi dávno, ešte v minulom živote, poznal obeť tohto barbarstva. Znovu v sebe potlačil vzrastajúci hnev a bez známky strachu vkročil do tlamy prastarého strážcu. Prešiel neveľkým priechodom lemovaným rebrami a chrbticou svojho dávneho priateľa a náhle sa pred ním otvorilo obrovské priestranstvo. Jaskyňa bola vyplnená svetlom, ktorého zdroj však nebolo možné nájsť. Ten pohľad bol úžasný, no on sa ním zdal byť nedotknutý.

Z diaľky k nemu doľahli zvuky života. Boli tam. Niekde hlboko v hore. Žili svoje krátke a bezstarostné životy. Nemali ani tušenie, že ich dnes navštívi smrť. Povzbudený touto myšlienkou vyrazil skrz obrovské priestranstvo k jednému z priechodov na druhom konci.

Prechádzal masívnou, mierne sa stáčajúcou chodbou hlbšie dovnútra hory. S každým krokom zvuky z hlbín zeme narastali na intenzite. Z ničoho nič sa chodba vyrovnala a pred ním sa v diaľke zjavila vstupná brána. Bola majestátna. Samotné vráta, z toho najtvrdšieho dubového dreva boli vystužené adamantiovými pásmi. Pánty boli ukotvené v dvoch mohutných vežiach, vytesaných priamo zo stien jaskyne. Brána sa týčila do výšky akoby mala zadržať nejakého obra. Nikdy nechápal, prečo tak malá rasa buduje tak obrovské stavby, ale na tom nezáležalo. Zanedlho po nich zostanú iba tieto prerastené náhrobky.

Kráčal obrovskou rovnou chodbou smerom k bráne. Zrazu sa na rímse jednej z veží objavila mohutná, avšak nízka postava s bradou dlhou až po pás. Mohla mu siahať najviac po ramená, ale bolo jasné, že silou prekoná väčšinu ľudí. Pozrela sa jeho smerom a na pozdrav nad hlavu neisto zdvihla rovnako veľkú sekeru. Návštevník však pozdrav neopätoval. Kráčal ďalej a len pomaly sa blížil k bráne.

Postava na veži sa náhle otočila a čosi zakričala smerom dnu. Okamžite sa rozozvučal mohutný zvon, ktorý bol ihneď nasledovaný rovnakým v druhej veži. V oknách opevnenia bolo vidieť pohyb. Zo strieľní na oboch vežiach sa vynorili hlavne diel a na rímsach sa zoradili po zuby ozbrojený, po boji dychtiaci muži. On si to však nevšímal a ďalej kráčal vpred.

Brána sa zrazu s ohlušujúcim rachotom zatriasla. Jaskyňu naplnil zvuk škrípania pántov, ktoré boli celé storočia nehybné. Ohlušujúci orchester dopĺňali zvuky dreva, ktoré si už zvyklo na svoje miesto. Hlasným vŕzganím akoby dávalo najavo, že nie je nadšené z toho, že ním opäť hýbu. Skrz štrbinu v bráne sa vyrútil tucet jazdcov na veľkých vlkoch. Zapletané brady trčiace spod heliem im viali vo vetre. Hnali sa k nemu plnou rýchlosťou, no on ich ignoroval. Nereagoval na nich ani keď dorazili až k nemu. Akoby boli iba hmyz, ktorý si zaslúži pozornosť až keď začne príliš otravovať.

Fakt, že ich akýsi cudzinec ignoruje na ich území nedokázali stráviť. Obkľúčili ho aby najprv zistili, kohože to potrestajú za túto urážku. Až teraz, po prvý krát, dal najavo, že o nich vie. Tým, že ho obkolesili ako nejakú zver pri love, ho prinútili zastaviť. Jeden z jazdcov, zrejme veliteľ, sa ho drsným a odmeraným hlasom spýtal: „Kto si a čo tu pohľadávaš cudzinec?“

Pri tom slove sa neubránil slabému úsmevu. Bez toho aby čo i len pootočil hlavu jeho smerom mu temným hlasom odpovedal: „Som dedič tejto zeme a hľadám tých, ktorí pobili pánov ohňa a oblohy.“

Trpaslíka v momente pohltil hnev pri tej urážke, ktorej sa pútnik dopustil, keď mu ani neukázal tvár. Mal sto chutí rozseknúť ho na dve časti. No vzápätí si uvedomil, čo ten cudzinec vlastne povedal. Na čele skrytom mohutnou helmou zdobenou dračími rohmi sa mu objavili kvapky studeného potu. Prepadol ho strach. Za celý svoj dvestoročný život sa nikdy tak nebál. A vydesiť trpaslíka nie je vôbec jednoduché. Okamžite sa spamätal a siahol po runovom meči, upevnenom na chrbte, s povelom k útoku na jazyku. Nestihol však vydať ani hlásku.

Cudzinec v plášti farby noci na neho pozrel a on zbadal jeho mágiou planúce, hnevom naplnené oči. V nasledujúcom okamihu už letel vzduchom. Vymrštený zo sedla svojho verného vlka. Narazil na značne vzdialenú stenu jaskynného priechodu. Ozvalo sa už len hlasné prasknutie kostí, ktoré svedčilo o jeho istej smrti. Prvý z celej skupiny zareagoval jeho vlk. Bol odhodlaný pomstiť svojho pána aj za cenu svojho života. Vzápätí bol však nútený zaplatiť. Len čo skočil na tajomného útočníka s úmyslom narobiť z neho nesúvislé časti, bol odmrštený ohnivou guľou opačným smerom.

To všetko sa stalo behom pár sekúnd. Ostatný trpaslíci, zaskočený prudkosťou útoku toho mága a otrasený zo straty svojho veliteľa, sa až teraz prebrali zo šoku. S dokonale chladnou hlavou sa vrhli na vraha jedného z nich.

Bolo od nich naivné myslieť si, že ich počet pre nich bude výhodou. Skôr ako sa čo i len dotkli cudzinca boli od neho odmrštený tlakovou vlnou, ktorú zo seba uvoľnil.

Rozhádzal ich po okolí ako hračky. Neboli mu súpermi. Už nie. Teraz nastal čas, aby im vrátil rany, ktoré mu kedysi uštedrili ich predkovia. Už ho žiaden z nich nedokáže zastaviť. Vedeli to. No aj tak sa nikdy nevzdajú. Nikdy neutečú. Na to boli príliš hrdí. Vedel to. Počítal s tým. Ich hrdosť ich všetkých zabije.

Teraz už necelý tucet trpaslíkov sa pozviechal zo zeme. Mnohí sa museli vyslobodiť spod svojich zvierat, ktorým prudkosť útoku zlámala väzy. No teraz už stáli pevne na nohách. V rukách svoje obrovské runové sekery a kladivá a po boku obrovskí vlci.

Pozrel sa na nich a videl ako ich zmieta hnev vyvolaný bojom a znovu sa neubránil úsmevu. To ich zrejme vyprovokovalo. Blázni. Nevedeli čo ich čaká. Zdvihol pravú ruku v magickom geste. Z koncov prstov mu vyleteli ako britva ostré úlomky ľadu, ktoré poslali k zemi dvoch z nich. Otočil sa s prudkosťou šelmy a odokryl tak svoje kožené brnenie, doplnené striebornými plátmi na rukách a nohách. So zdvihnutou ľavou rukou povedal akési prastaré slová. K skupinke útočiacej zozadu sa vyrútila ohnivá stena. Traja bojovníci a vlk už nestihli uhnúť. Zostal po nich iba popol a nejaké roztavené časti brnenia. Rytmicky precedil pomedzi ostré zuby ďalšie krátke zaklínadlo a iný dvaja sa zmenili na množstvo čiernych škorpiónov. Tí sa okamžite zúrivo pokúšali napadnúť okolitých vlkov. Zopár trpaslíkov rýchlo bežalo na pomoc svojim bezbranným zvieratám. No všetkým už pomôcť nestihli. Mohutné zvieratá sa v kŕčoch zložili na zem.

Vtom na cudzinca ďalší vlk skočil zozadu. Prekvapil ho, ale nemohol ho ohroziť. Jeho temný plášť okamžite vzplanul. Horel intenzívnym modrým plameňom, ktorý ho však nespaľoval. Vlk už také šťastie nemal. S hrdelným zavitím padol mŕtvy na zem. Zatiaľ čo magické plamene ešte hodovali na jeho tele, jeden z trpaslíkov spolu so svojím vlkom sa snažili celú situáciu využiť a záhadného cudzinca prekvapiť. Jemu sa však zrazu v rukách z ľadu sformovali dva dokonalé meče zdobené pradávnymi symbolmi. V jedinom čistom pohybe ich oboch poslal k zemi. Z kusov ich tiel sa vyvalili potoky krvi.

Zvyšný traja trpaslíci sa rozostavili okolo neho aby zaútočili. On ale náhle padol na jedno koleno a päsťou, stále zvierajúcou krištáľový meč, udrel do kamennej podlahy. Zo zeme okolo trpaslíkov náhle vyrástli kamenné stĺpy, ktoré ich pohltili. Ozval sa už len smrteľný výkrik jedného z nich, keď mu skala prerastala skrz telo. Ostatný boli už mŕtvy.

Porozhliadol sa po spúšti ktorú práve vytvoril a na zahalenej tvári sa objavil sklamaný výraz. Bude to ľahšie ako si myslel. Nevzrušene zmenil svoje ľadové meče na vodu a vykročil k práve sa zatvárajúcej bráne.

Teraz, keď boli ich druhovia po smrti, nič im už nebránilo strieľať. Namierili obrovské delá na temnú postavu a vzduchom zaznel povel k paľbe. Mierili dobre. Napriek tomu žiadna strela nezasiahla svoj cieľ. Akoby ho obklopoval akýsi neviditeľný štít. Delové gule v poslednej chvíli menili svoj smer tak, aby ho len veľmi tesne minuli. On však akoby nevzrušený z toho, že okolo neho lietajú strely veľké ako jeho hlava, kráčal stále vpred.

Nakoniec, po tejto nekonečnej a desivej scéne, sa zastavil. Začal čosi hovoriť. Rytmické slová v dávno zabudnutom jazyku zanikali v hluku z prebiehajúcej kanonády.

Z ničoho nič začali delá jedno po druhom vybuchovať. Akoby čosi bránilo aby gule opustili hlavne. Ani najpevnejšie kovové zliatiny nevydržali taký tlak Vo vežiach vypukol chaos. Bolo počuť smrteľné výkriky a veže sa zmietali v plameňoch. Trpasličí odpor zrazu náhle prestal. Nastalo ticho, ktoré narúšali iba praskajúce plamene. Bezpochyby boli už všetci po smrti.

Pozrel sa na bránu a roztiahol ruky v geste akoby vítal moc, ktorá sa v ňom začala zhromažďovať. Pár slov, ktoré museli padnúť a spojil ruky pred sebou. Brána sa rozletela do korán, avšak v opačnom smere ako to zamýšľal jej konštruktér. Bez akéhokoľvek výrazu v tvári opäť vyrazil vpred. Už niet cesty späť.

Kráčal a jaskyňu opäť zaplnili zvuky života. Nedotknuté bitkou, ktorá sa práve odohrala. No teraz už boli oveľa jasnejšie. Počul ako žijú svoje bezstarostné životy. Ako pracujú, dolujú cenné kovy z kameňa. Ako z nich kujú zbrane a brnenia. Náhle sa zastavil. Ani po toľkých storočiach, čo vyhladili svojho najväčšieho nepriateľa neprestali zbrojiť? Ale prečo? Na čo sa to pripravujú? To im už tieto hory nestačia?! Chcú dobiť celý svet?!

Hlavou sa mu preháňali otázky. Chvíľu nad nimi ticho premýšľal. Dávalo to dokonalý zmysel. Nikdy nebudú mať dosť! Mali to v povahe. Preto sa skrývajú v týchto horách. Chcú si podrobiť všetky kráľovstvá, všetky rasy. K tomu však nikdy nedôjde. Čoskoro z nich zostane len popol a prach.

Netrvalo dlho a pred ním sa otvorilo priestranstvo aké nečakal. Pamätal si tieto jaskyne dobre, ale to, čo uvidel nespoznával. Tí blázni sa rozhodli trochu si zväčšiť životný priestor. Pozrel na sa na strop posiaty prasklinami. Zjavne precenili svoje budovateľské schopnosti, lebo teraz im hrozilo, že sa na nich zrúti celá hora. Tá irónia ho pobavila. Aj keby neprišiel vykonať svoju pomstu, zničili by ich hory, v ktorých žili. Hory, o ktoré tak dlho bojovali. Aj ony mali svoj názor na to, že s nimi zaobchádzajú akoby im patrili.

Stál tam na svahu, ktorý tvoril vchod do hlavného mesta tých úbožiakov. Samotné mesto bolo naozaj veľkolepé. Po celom priestranstve boli rozosiate nízke stavby, ktorých väčšia časť musela byť skrytá pod úrovňou zaplnených ulíc. Medzi budovami sa nachádzali mnohé kováčske dielne, v ktorých sa neúnavne pracovalo. Dokonca ani skalnaté steny nezostali nevyužité. Boli do nich vytesané stovky obydlí. Jedno vedľa druhého lemovali celý obvod siene, pravidelne oddelené mohutnými vežami. Občas sa medzi nimi objavil vchod do nejakej bane, kde sa ťažili trpaslíkmi tak cenené kovy, či priechod do inej časti jaskynného systému.

Bez toho, aby mu niekto venoval pozornosť akú by mal, kráčal dolu k budovám. Po tom, čo sa dostal do ulíc sa ale situácia zmenila. Muži aj ženy sa začali otáčať akoby neboli na cudzincov zvyknutí. K ich prekvapeným pohľadom zrejme prispel aj fakt, že sa nad nimi týčil aspoň o pol dĺžky ich tela. Nevšímal si ich. Akoby na to bol už zvyknutý. Namieril si to priamo do stredu mesta, ktoré tvorilo rozsiahle námestie. V uliciach, ktorými prešiel vypukol rozruch. Obyvatelia mesta boli viditeľne znepokojení jeho prítomnosťou.

Keď dorazil do stredu námestia, zastavil ho oddiel stráží. Boli ukrytí v rovnakých plátových brneniach ako tí pri bráne. Spod masívnych heliem im trčali dlhé zapletené brady. Hlavou mu prebleskol pocit akoby to už raz prežil. Všetci vyzerali v jeho očiach rovnako. Jeden z nich sa ho náhle drsným hlasom spýtal: „Čo tu hľadáš človeče? A ako si sa sem, pri kráľovej brade, dostal?!“

Zatiaľ čo trpaslík čakal na svoju odpoveď jeho druhovia sa so zbraňami v rukách rozostavili v polkruhu okolo čudného pútnika. On len zdvihol zrak a pokojne povedal: „Poď bližšie a ja ti to hneď prezradím.“

„Kto si myslíš, že si, keď mi tu dávaš rozkazy!?“ skríkol na neho pobúrený vodca stráží.

„Snáď sa mocný trpaslík ako ty nebojí obyčajného pútnika?“ odpovedal mu stále pokojný cudzinec.

To však bola pre trpaslíka posledná kvapka. Urobil dva kroky vpred s úmyslom vyraziť tomu drzému dlháňovi pár zubov. No skôr ako zaťal ruku do päste, temná postava neuveriteľne rýchlo urobila krok vpred. Chytila ho pod krk a zdvihla nad zem akoby bol vzduch.

Pritiahol si ho k tvári so slovami, v ktorých nebolo ani pamiatky po pokoji, ktorý z neho ešte pred momentom vyžaroval: „Som tu, ty malý úbohý smrteľník, aby som vás vyhladil tak, ako ste vy vyhladili nás.“ Hneď ako to dopovedal, ho bez záujmu odhodil nabok.

Trpaslík skĺzol po kamennej dlažbe až k nohám svojho druha. Ten sa na neho pozrel a v jeho očiach uvidel smrteľný strach, hraničiaci až s nepríčetnosťou. Zdvihol zrak a všimol si, že ostatný akoby tiež skameneli strachom z toho, čo vidia.

Pútnik si ich premeriaval pohľadom. Jedného po druhom. Oči mu už nezahaľoval tieň a oni museli čeliť jeho pohľadu. Pohľadu očí, v ktorých sa zrkadlil hnev a bolesť, ktoré v sebe celé tie storočia hromadil. Očí, ktoré však neboli ľudské. Nie tie malé, úzke zreničky pripomínali skôr plaza. Ale nie obyčajného. Boli to oči draka.

Z ničoho nič zrazu prehovoril: „Úbohý smrteľníci. váš čas na tomto svete sa skončil.“ Ten hlas bol ohlušujúci ako hromobitie. Odrážal sa od stien obrovskej jaskyne a niesol sa stále ďalej a ďalej. „Teraz zaplatíte za svoje hriechy. Nikto z Vás nevyviazne. Dnes čas trpaslíkov skončí.“

Trpaslíci v celom meste boli prekvapený z mohutného hlasu, ktorý triasol ich budovami. Boli prekvapený, ale nebolo v nich štipky strachu, ktorý pohltil stráže na námestí. Ešte netušili komu ten hlas patrí. Okamžite sa dali do pohybu. Každý sa ponáhľal po svoju výzbroj. Vo vzduchu bolo cítiť boj.

Zaregistroval zmenu, ktorá sa udiala v meste. Zavrel oči a priamo pred zrakom trpaslíkov stojacich okolo neho sa začal meniť. Tvár sa mu zvláštne deformovala. Ústa sa zväčšovali. Spod pier mu vyrastali ostré zuby. Z temena sa mu dozadu tiahli dva dlhé čierne rohy. Krk sa začal predlžovať. Prsty sa naťahovali a nechty vystriedali ostré pazúry. Brnenie akoby sa stalo súčasťou jeho tmavnúcej kože na ktorej sa objavila šupinová štruktúra. Padol na všetky štyri, lebo dve nohy váhu jeho rastúceho tela už nedokázali uniesť. Z lopatiek mu vyrastali obrovské blanovité krídla. Na chrbte sa objavil výrazný hrebeň z tŕňov, ktorý sa strácal až na dlhom chvoste. Teraz bol už trikrát taký veľký ako pred chvíľou a stále rástol. Ako sa jeho telo zväčšovalo privalilo väčšinu stráží, ktoré sa už prebrali a snažili sa dostať čo najďalej od netvora.

Už bol taký veľký že skoro narážal do stropu jaskyne. Vtom sa z veží vytesaných do stien ozvali hlasy mohutných rohov, ktoré ich vypĺňali. Mnohé však vydávali len tlmené dunenie. Zrejme viedli do iných častí jaskýň, či dokonca na povrch.

Zvolávali sa. Každý trpaslík čo počul zvuk prastarých rohov chytil zbraň a ponáhľal sa brániť mesto. Prichádzali zo všetkých strán. Využívajúc mágiu privolávali aj vzdialených Synov kameňa. Na to, čo ich čakalo ale neboli pripravený. Drak. Po toľkých rokoch od ich vyhubenia to ani nebolo možné. A predsa tu bol. Uprostred ich hlavného mesta. Bol obrovský a čierny ako noc. Oči mu horeli magickým plameňom. Dlhým, palcátovitým chvostom búral všetky stavby v dosahu. Na každú stranu chrlil plamene. Vzduchom sa niesol pach zhoreného mäsa.

To pre nich neznamenalo nič dobré. No aj tak sa nepodriadia. Sú predsa trpaslíci. Sú tou najstatočnejšou rasou na svete. Neporaziteľný. Každému z nich bolo jasné, že ide na smrť. Aká smrť však bola lepšia, ako padnúť vo veľkej bitke. O ich hrdinstve sa bude rozprávať celé generácie. Čas veľkých drakobijcov však už dávno vypršal. Žiaden z nich nikdy draka nevidel, nieto s ním ešte bojoval. No aj tak sa hnali vpred, priamo do náručia smrti.

Jediný drak proti tisícom trpaslíkov. Kedysi by to pre neho znamenalo rýchlu smrť. Časy sa však zmenili. Trpaslíci už zabudli na to, aké je to bojovať s odhodlaným gigantom. A on tiež celé tie storočia neprespal. Zdokonaľoval sa. Teraz ovládal magické sily tak, ako len pár drakov pred ním. Na tomto svete bolo len málo síl, ktoré mu mohli odporovať. A väčšinu z nich sám učil.

Bitka už prebiehala hodiny a trpaslíci sa snažili zorganizovať aspoň nejakú stratégiu. Akýmsi zázrakom sa im to celkom darilo. Naozaj boli zrodený k boju. Odkiaľsi dokonca privliekli obrovské balisty. Pamätal si na ne. Kedysi boli pre drakov obávanou zbraňou. Stroje zdobené dračími lebkami sa začali pripravovať na streľbu. Hlupáci. svoju chybu si uvedomili až keď ich zalial tekutý dračí oheň.

„Koniec sa blíži.“ poznamenal kráľ trpaslíkov smutne. Z vrcholu veže bol úžasný výhľad na mesto. Horiace mesto. V hustom dyme sa objavovali prúdy ohňa z drakovej tlamy.

„Ale my sa nikdy nevzdáme! Budeme bojovať až kým nás zubatá nedobehne!“ odpovedal mu jeho prvý rytier odhodlane.

Kráľ sa k nemu otočil a so zamysleným výrazom v tvári povedal: „O tom nepochybujem, drahý priateľ. Ale je len jedna malá šanca ako poraziť tú beštiu, ktorá práve ničí srdce tejto zeme.“

„Si si istý?“ opýtal sa rytier. Presne vedel, čo má jeho kráľ a priateľ v pláne. Bolo to šialené, ale uvedomoval si, že je to ich jediná šanca. Magická zbraň posledného trpasličieho kráľa-drakobijca. Bola však prekliata. Za každého draka, ktorého zabila si zobrala kus duše toho, kto ju niesol.

„Dones mi Zatmenie!“ povedal kráľ potichu. Prvý rytier sa ihneď vzdialil vykonať rozkaz. Kráľ sa ešte poslednýkrát pozrel na svoju ríšu v troskách a odobral sa do svojich komnát. Bolo načase oprášiť starú zbroj.

Netrvalo dlho a brány pevnosti sa otvorili a skrz ne sa vyrútila stovka jazdcov na čiernych vlkoch. V čele jazdy bol sám trpasličí kráľ so strach naháňajúcim, runami pokrytým mečom v jednej ruke a s obrovským rodovým štítom v druhej. Prechádzali rozvalinami smerom k drakovi. Hlavné mesto bolo v troskách, ale ak by sa im podarilo draka zabiť, znovu by ho vybudovali a potom by prinútili každú rasu na tomto svete aby sa im poklonila.

Videl, že sa blížia. Na čele kráľ aj s tou prekliatou vecou v ruke. Tá ohavnosť mu pred očami zabila jeho lásku. V kútiku oka sa mu objavila slza. Skĺzla mu po šupinatej tvári a letela k zemi. Ale čoskoro už budú zase spolu. Koniec sa už blíži.

Ako jeho slza dopadla na zem zasiahla jedného s trpaslíkov. Ten vzápätí vykríkol v neuveriteľnej agónii. Na jeho tele sa začali objavovať hlboké rany spôsobené bolesťou obsiahnutou v obrovskej kvapke. Zdolaný neuveriteľnými mukami padol trpaslík na kolená. Jeho krik ustal až keď sa zakrvavené a bezvládne telo zvalilo na zem.

Drak si to ani nevšimol. Postavil sa na zadné a skoro hlavou narazil do jaskynného stropu. S neuveriteľnou prudkosťou dopadol opäť na zem. Tá nevydržala a praskla. Triasla sa tak silno, že sa žiaden trpaslík neudržal na nohách. To však nič nebolo. Zo stropu sa uvoľnili obrovské kusy skál a padali priamo na mesto ‒ a na jeho obrancov. Dokonca aj drak nad sebou rozprestrel obrovské krídla, aby sa pred padajúcimi kameňmi ochránil.

Jeden z mnohých balvanov zasiahol blížiacu sa kráľovu družinu. Tridsať mužov aj s vlkmi bolo vzápätí navždy preč. Zvyšok sa však stále hnal vpred. Nezáležalo na tom o koľkých mužov príde, jediná dôležitá vec je zabiť toho draka. Ak by sa mu to nepodarilo jeho národ by padol a nikdy by nenaplnil svoj osud, vládnuť svetu. To nemohol dopustiť. Trpaslíci nikdy neprehrali. Nikdy.

Drak sa pozrel ich smerom a v hlave sa mu už zhromažďovala magická energia. Nadýchol sa a vydal ten najstrašnejší rev aký trpaslíci kedy počuli. Bol to rev samotného pekla. Dokonca aj kráľovi pri tom zvuku tuhla krv v žilách. Otočil sa na svoju družinu s temným mečom zdvihnutým vysoko nad hlavou, aby ich povzbudil. To čo však zbadal ho zarazilo. Väčšina jeho skupiny bola zmrznutá na kosť aj s vlkmi. Zostalo ich len pár. Sotva dvadsať jazdcov. Nemal na výber. Bude mu musieť stačiť táto hŕstka mužov.

Keď dosiahli svoj cieľ, okolo draka už nebol skoro nikto, kto by sním bojoval. Poslednú nádej zdecimovaného národa predstavoval prastarý meč. Ak nebude Zatmenie fungovať je celý ich národ stratený. Náhle sa kráľ oddelil od svojej družiny a zamieril do jednej z úzkych uličiek medzi zničenými budovami. Jeho muži vedeli čo majú robiť. Ich úlohou bolo odlákať pozornosť netvora, aby ho on mohol prekvapiť zozadu. Zatmenie muselo byť zarazené do mozgu alebo do miechy aby draka zabilo.

Prudko zahol a ocitol sa priamo za tou beštiou. Vyzeralo to, že jeho plán vychádza. Drakova pozornosť teraz patrila kráľovej jazde a statočným pešiakom, ktorý sa k nej pridali. Popohnal svojho vlka a pripravil sa na skok. Tesne pred nárazom zviera náhle zastavil a on sa vymrštil smerom na draka. Kráľ pristál kdesi v polovici chvosta čierneho obra. Kopírujúc drakove pohyby sa obratne začal presúvať k priestoru medzi krídlami. Ako sa blížil k svojmu cieľu, čepeľ Zatmenia začala temne žiariť.

Náhle akoby si drak uvedomil jeho prítomnosť. Prestal sa zabávať drobnými postavámi pred sebou a prudko otočil hlavu. Kráľ sa neudržal na nohách a skoro spadol z dračieho chrbta. Rýchlo sa postavil na nohy len aby si uvedomil, že drak upiera pohľad priamo na neho. Moment prekvapenia bol preč. To čo však nasledovalo ho zaskočilo. Drak sa začal smiať. Pri tom smiechu sa mu zježili všetky chlpy na tele.

Tá snaha ho pobavila. Takže nakoniec sa im predsa podarilo ho niečím prekvapiť. V zápale boja si ani nevšimol, že kráľ tej chátry niekam zmizol.

„Takže mocný kráľ trpaslíkov si myslel, že dokáže zabiť draka.“ povedal dunivým hlasom pobavene. Hneď potom jediným pohybom laby navždy umlčal snahu bojovníkov pred ním. Tá drobná postavička sa však ďalej presúvala po jeho chrbte odhodlaná zabodnúť tú skazenosť medzi jeho lopatky. Dosť bolo zábavy. Je čas to skončiť. Opäť sa zhlboka nadýchol a vychrlil na toho odvážlivca prúd ohňa.

Videl ako sa drak pripravuje na útok. Vedel, že toto je zrejme jeho koniec. Koniec všetkého. Mesto bolo v troskách. Vlastne už ani nebolo začo bojovať. Ale on sa nevzdá. Tá beštia mu vzala všetko na čom mu záležalo. Pokiaľ v ňom bude aspoň trocha života, bude bojovať ďalej. Vtom drak vychrlil oheň priamo na svoj chrbát. Kráľ sa podvedome skryl za štít aj keď pochyboval o tom, že by to nejako zlepšilo jeho situáciu.

Teplota rýchlo stúpla a jediné čo okolo seba videl boli plamene. Trvalo to len chvíľu, no jemu to pripadalo ako večnosť. Videl ako mu brada začína dymiť. Zrazu, rovnako náhle ako to prišlo, bolo po všetkom. Bol stále na žive. Odkryl štít a videl, že aj drak je rovnako prekvapený z toho, že ešte dýcha. V návale istoty na neho posmešne zakričal: „Ha. To je všetko, čo dokážeš?“ V ďalšej chvíli to však oľutoval, keď drak natiahol krk a rozdrvil ho medzi zubami. Stále žiariace Zatmenie dopadlo na kamennú podlahu. Posledný odpor bol zlomený. Trpaslíci, ktorí boli ešte nažive už nedokázali zorganizovať žiaden veľký útok. Ich kráľovstvo bolo po prvýkrát vo svojej dlhej histórii porazené.

Majestátny čierny drak sa poobzeral okolo seba. Necítil už žiaden život, ktorým to tu ešte nedávno prekvitalo. Náhle si uvedomil, že je koniec. Splnil svoje poslanie. Pomstil svoj národ. Vek drakov skončil. Zostávala už len jediná vec. Musel vrátiť toto miesto horám, ktorým patrilo.

Spomenul si na sľub ktorý dal svojej milovanej, keď zomierala. Sľúbil jej, že raz budú opäť spolu. Ten čas konečne nadišiel. Zavrel oči a vydal zo seba ten najhrdelnejší rev, aký tento svet počul. Bol v ňom jeho žiaľ, jeho bolesť a jeho úľava. Neuveriteľne silný zvuk triasol stenami jaskyne. Niesol sa jej chodbami až dosiahol povrch. Putoval naprieč krajinou a každý, kto ho počul vedel, čo to znamená. Posledný s prastarej rasy práve dožil svoje dni. Bol to posledný výkrik draka. Jeho ozveny zasiahli celý svet.

Hneď ako jeho rev doznel, hora sa zrútila a pochovala ho navždy.