Häleaji mu! [helaja mi] Häleaji mu! Pomôž mi! Tie slová mi doteraz znejú v hlave. Jediné slová, ktoré viem preložiť zo shindariny. Pomôž mi! Miloval som ju ale nedokázal som sa vzoprieť sám sebe a vojsť tam. Je to už 12 rokov, no nemôžem na to zabudnúť.

Bolo to v zime 5. veku, a elfovia sa práve chystali na odchod do Svätej zeme. Preklínam deň, kedy sa preto rozhodli. Len čo posledný elf odišiel z tejto zeme, zdvihol sa vietor, nebo sa zahalilo do čierneho plášťa a zaznel tajomný hlas: „Prichádzame!” A ľudí, ktorý poznali proroctvo, oblial studený pot a zaplavil ich strach. Lebo Gardari, tý ktorý v 3.veku takmer ovládli a zničili svet, sa vrátili. Elfovia to vedeli, ale nedokázali tejto hrozbe vzdorovať. Nechali nás tu samých. Boli sme sami proti Ničiteľom. Starci sa rozutekali domov, a deti, jediné stvorenia ktoré Vidia, sa rozplakali strachom. Zrazu všetci pochopili čo sa stalo. A čo sa ešte len malo stať.

Mal som vtedy 21 rokov a podľa nášho merania veku som už bol dospelý, teda pripravený prevziať na svoje plecia ťarchu osudu. Začalo sa šíriť, že na severe sveta, v chladných oblastiach Nazerothu, kde zem trýznia utrápené duše tých, ktorý nepoznali lásku ani nehu, si Gardari začali budovať svoju ríšu a armádu. Môj otec už tušil, že čoskoro, či budem chcieť alebo nie, budem musieť ísť do vojny. Raz večer si ma zavolal a povedal mi: „Zo severu sa šíri Zlo a skôr či neskôr budeme musieť bojovať. A však ak zostaneme slabý, umrieme...“ „Ale elfovia ...” „Elfovia nám nepomôžu, odišli a viac sa nevrátia. Od nich pomoc čakať nemôžeme. Proroctvo hovorí, že chlapec z rodu dávno slávneho nás zachráni a naveky porazí Zlo. Teraz ti poviem niečo, čo viem len ja a tvoja matka. Pochádzam z rodu Medeinov, kráľov starých čias. V mojich i tvojich žilách koluje ich krv. Mocná krv. Preto ťa bude chcieť Zlo získať na svoju stranu. Ale ja ti hovorím ‒ nesmieš sa im podvoliť! Preto ťa teraz pošlem na východ, k magickým údoliam Numäju, k mocným mágom. Naučia ťa mocným kúzlam aj tomu ako vzdorovať Zlu. Musíš ale odísť hneď, lebo Zlo si po teba príde. Dám ti moje požehnanie ale aj toto.” A zrazu akoby vyčaroval zo vzduchu sa mu v rukách objavil nádherný meč, brnenie a plášť. „Toto sú dedičstvá nášho rodu. Meč je ukovaný z nebeského železa, pretne všetko s čím sa stretne. Brnenie ťa ochráni pred každou pozemskou zbraňou a plášť ťa ochráni pred podlými útokmi od chrbta. Vezmi si to, a choď za svojím osudom. A pamätaj ‒ vždy keď budeš mať pochybnosť, dôveruj svojmu srdcu.“ „Mám strach. Nemôžem.“ „Ak ty nenájdeš cestu, nenájde ju nik!“

Odišiel som hneď ráno. Do malého batoha som si zbalil všetko potrebné a vyrazil som. „Nebude to ľahká cesta,“ pomyslel som si „ prejsť cez Rehu Mnéki v tomto ročnom období.“ Vzdychol som. V hlave mi zneli otcove slová „Ak ty nenájdeš cestu, nenájde ju nik.”

Čo sa dá robiť. Musím ísť. Najťažšia cesta môjho života sa práve začína.

Hneď ako som odišiel z rodičovského domu, vyrazili z temného hradu Gardarov Gúnahovia. Sú to prízraky, ani živý ani mŕtvy. Kedysi to boli veľký a slávny králi ľudí, no Gardari ich zajali, mučili ich a temnou mágiou z nich spravili to čo sú teraz. Nik ich ešte neporazil. Obklopovala ich aura strachu a beznádeje. Bolo ich 5 na 1. A šli po mne.

Šiel som po západnom úbočí hory Najal, cez husté lesy Knóru. Spoločnosť mi robili len lesné zvieratá a šepot vetra. Trvalo mi dva dni kým som vyšiel z toho lesa a prišiel na holé pláne Monuru. Skaly, prach a smrť. Nič iné tu nebolo, a to len kvôli banditom, ktorý to tu už dlho sužujú. Za skalou som zbadal pohyb. Vytasil som meč a hodil k tomu miestu kameň. Vybehla odtiaľ líška. Uľavilo sa mi. Zrazu som ale začul krik muža a poháňanie koňov. Rozbehol som sa a uvidel som muža, asi 30 ročného, dobre stavaného ako stál len s palicou v ruke sám proti 6 banditom. Uvedomil som si že aj keď mám výzbroj od otca, budem mať len malú šancu proti nim. Bol som od nich len asi 20 metrov. Musel som niečo vymyslieť, a to rýchlo. Zrazu ma to napadlo. Začal som hlasno dupať a vykrikovať: „Na nich chlapi, pobite ich! Na nich!” Banditi sa vystrašene obzerali okolo seba, ja som medzitým hádzal na vzdialené miesta kamene a vyvoláv tak ilúziu že tam niekto je. Vyskočil som spoza skaly a keď ma zbadali ušli strachom pred myslenou presilou. Prihovoril som sa neznámemu: „Ako sa voláš?” „Som Sanoth. A kto si ty? Ďakujem ti že si ma zachránil. Ale tvoji muži sa za tebou akosi nehrnú.” „Nie, lebo všetci chodíme a bojujeme ako jeden. A volám sa Neitir [Nátir].”odvetil som

-Neitir. Znamená to niečo?

-Nádej. Dodnes som nechápal prečo mi rodičia dali to meno. No pochopil som.

Odmlčal som sa.

-A kam ideš ??

-Za osudom.

-Zachránil si ma. Ak dovolíš, chcel by som ísť s tebou. Nemám však žiadnu zbraň okrem svojich rúk.

-Budem vďačný ak pôjdeš so mnou. Zbraň nie je to hlavné. Ruky a rozum občas dosiahnu viac než armády s mečmi a kopijami.

-Tak dobre. Odteraz putujeme spolu, priateľ môj.

Ukázalo sa, že Sanoth pozná kraj o mnoho viac než ja. Viedol nás tajnými cestami, ktorými sme sa rýchlo dostali z tohto pochmúrneho kraja. Cestou sme už na žiadne skupiny banditov nenarazili.

Konečne sme dorazili do slatín, ubytovali sme sa v jednom hostinci, ktorý vyzeral aspoň ako-tak útulne. Večer sme sa usadili v krčme a popíjali pivo. Polovica hostinca na nás čudne hľadela, tak som pošepol Sanothovi, že možno bude lepšie dopiť a odísť. On len kývol hlavou na súhlas, vlial do seba posledný dúšok piva a postavili sme sa na odchod. Postavilo sa však aj asi päť chlapov a ja som vedel, že je zle. Kývol som Sanothovi, ktorý pri pulte platil barmanovi, aby sa poponáhľal. Chcel som byť čo najrýchlejšie od nich preč.

Jeden z nich sa však zrazu opýtal: -Kto ste, a čo tu chcete??

-Len prechádzame

-To nie je odpoveď na moju otázku! -odvetil nahnevane. Sanoth si nenápadne zobral z pultu nôž a strčil si ho za opasok. Obaja sme tušili problémy.

-Grr. Kto ste??

-Putovníci. -povedal Sanoth.

-Hh. Takže putovníci. K nám žiadny nechodia.

-Povedal som že len prechádzame. Ráno odchádzame. Poď. ‒kývol som Sanothovi.

-Nonono. Kamže kam. Ešte sme nedohovorili. Vravím stojte. ‒a chytil Sanotha za rameno.

-Pusť ma. ‒povedal pokojne.

-Niečo som sa vás pýtal. ‒ a stisol ešte silnejšie. A to bola chyba. Sanoth už mal nervy na vlásku a ten práve praskol. Vytiahol nôž a neuveriteľnou rýchlosťou ho vrazil mužovi do brucha. Vydral sa z neho výkrik umierajúceho a padol na zem. Na sekundu všetko stíchlo. A potom sa to začalo. S výkrikom sa na nás pustilo asi desať mužov. Ja som odhalil brnenie a vytasil meč. Muži ustúpili ale nemienili sa vzdať bez boja. Niektorý sa chopili stoličiek, iný zobrali korbeľ a oháňali sa ním ako nožom. Ja som sa však nechcel byť, aspoň zatiaľ nie. Pomaly som ustupoval k dverám a Sanoth šiel za mnou. Už som otočil k dverám že nimi vyjdeme, keď tu zrazu nám krčmár zo sekáčikom v ruke zahradil cestu.

-Bol to môj priateľ. ‒povedal.

-Mal ma poslúchnuť. ‒odvrkol Sanoth.

-Teraz poslúchnite vy mňa. ‒povedal a sprisahanecky sa pousmial. ‒ vzdajte sa, a my vám veľmi neublížime.

-A čo takýto návrh. ‒ začal som. ‒Nechajte nás ísť a my sa tu viac neukážeme.

Krčmár si pošúchal bradu, hlboko sa zamyslel a napokon povedal len jedno slovo: Nie.

A sekol po mne sekáčikom. Uhol som sa a v tej chvíli sa na nás vrhli. Sanothovi vytrhli nôž a ten sa bránil len holými rukami. Pobzeral som sa. Musel som niečo vymyslieť. Na chodbe ktorá viedla von z hostinca stála veľká polica zo všelijakými rárohami. Schmatol som Sanotha, povedal mu bež a zvalil som policu na chodbu takže sa cez ňu nemohol nik dostať. Vybehol som pred hostinca a Sanotha nikde. Začul som erdžanie koní a hneď bol pri mne aj z dvoma hnedákmi. Chlapi z hostinca už vybiehali von tak som sa nič nepýtal, vyskočil som na koňa a uháňal sme preč.

Asi o dve hodiny sme si našli čistinku v lese na vyvýšenom mieste s malým potôčikom a utáborili sme sa. Sanoth si ošetroval malé zranenia ktoré utrpel v bitke a ja som mal na jazyku jednu otázku. Oslovil som ho.

-Kde si sa to všetko naučil.

Zadíval sa na mňa a po chvíli povedal: -Bol som v kráľovej osobnej stráži. A bol som najlepší. Ale jednej noci som urobil hlúposť. Opil som sa a znásilnil som jedno mestské dievča. Dali mi na výber. Väznica, alebo odchod z mesta. A vidíš čo som si vybral.

-Uhm. ‒viac som tej noci nepovedal.

Nadránom som bol na stráži a medzi stromami pod nami som zazrel pohyb. Povedal som si: srna. Ale o chvíľku som začul drsnú reč a zazrel som tie bytosti. Boli zaodeté v čiernom, mali zahnuté šable a hrozivé tesáky. Zobudil som Sanotha a naznačil mu aby sa pozrel dole do lesa. Keď zbadal bytosti potichu zahrešil. Naznačil mi aby som rýchlo pobalil veci. Za minútu som mal všetko pobalené. Potichu a zakrádavo sa začal presúvať preč od nich. Šiel som za ním. Náhodou som kopol do kamienka a ten sa skotúľal dole k bytostiam.

-Hups.

-Hups? ‒spýtal sa Sanoth s vyčítavým pohľadom v očiach.

Na ďalšie slová už neostal čas pretože bytosti nás zbadali a s krikom sa rozbehli k nám. Teraz som si mohol tie bytosti obzrieť lepšie. Boli vysoké asi ako my, svalnaté a na hlavách mali malé rohy. Ústa mali plné malých, ostrých zubov. Na sebe mali čierne železné brnenie.

Vbehli sme do lesa a bežali asi sto metrov keď sme narazili na “hradbu“ stromov. Bytosti boli asi len pätnásť metrov od nás keď sa zrazu vyletelo spoza stromov mnoho šípov a oštepov.

(pokračovanie nabudúce)